V rímskokatolíckej a pravoslávnej cirkvi existuje niekoľko titulov a hodností, ktoré označujú rôzne postavenie a právomoci cirkevných hodnostárov. Medzi najvýznamnejšie patria arcibiskup, patriarcha a metropolita. Tento článok sa zameriava na definície týchto pojmov a ich význam v kontexte cirkevnej správy.
Arcibiskup Stanislav Zvolenský, metropolita Bratislavskej arcidiecézy
Metropolita
Metropolita je v rímskokatolíckej a pravoslávnej cirkvi titul pre biskupa, ktorý stojí na čele cirkevnej provincie, nazývanej metropólia. Jeho význam a postavenie súvisí s historickým vývojom cirkevnej správy a s rozdelením patriarchátov. Metropolita má zvláštne právomoci voči ostatným biskupom v metropólii, najmä kontrolné a koordinačné.
Slovo metropolita pochádza z gréckeho slova „metropolites“, ktoré znamená „obyvateľ hlavného mesta“. Meta - medzi, polis - mesto. V (západnej) rímskokatolíckej cirkvi je metropolita biskup sídliaci v hlavnom sídle (metropole) cirkevnej provincie skladajúcej sa z viacerých diecéz; de facto je to spravidla arcibiskup spravujúci takúto provinciu (metropolitný arcibiskup). Jurisdikcia či diecéza metropolitu sa nazýva metropolia.
V rímskokatolíckej cirkvi je od 6. storočia každý metropolita arcibiskupom; nie však každý arcibiskup metropolitom, pretože pápež môže titul arcibiskup udeliť aj biskupom, ktorí nie sú metropolitmi (tzv. V (východnej) pravoslávnej a katolíckej cirkvi má titul rôzny význam. Napríklad v ruskej pravoslávnej cirkvi ide spravidla o titul vyšší ako arcibiskup. Naopak, v gréckej pravoslávnej cirkvi má každý biskup titul metropolita, zatiaľ čo na čele cirkvi je arcibiskup. V Grécku je pojem arcibiskup skoro na úrovni patriarchu. Vo východných katolíckych cirkvách je každý metropolita zároveň arcibiskupom.
Legalizácia kresťanského náboženstva na začiatku 4. storočia významne zasiahla do organizácie jednotlivých cirkevných obcí a pozmenila správne usporiadanie celého cirkevného organizmu. Začali sa utvárať cirkevné provincie spravované biskupmi významných metropolitných miest Rímskej ríše a Cirkev postupne prispôsobovala svoju organizačnú štruktúru potrebám a vzorom civilného poriadku.
Po uskutočnení správnych reforiem cisárov Diokleciána a Konštantína bola Rímska ríša rozdelená na takmer 120 provincií, ktoré sa ďalej združovali do vyšších celkov, tzv. diecéz, ktorých bolo štrnásť. Spočiatku cisárska administratíva nezasahovala do územných právomocí jednotlivých biskupov, najmä ak ich okrsky neprekračovali desiatky štvorcových kilometrov. O to dôslednejší tlak však smeroval k vytvoreniu metropolitnej správy. Podobne ako mala rímska civilná provincia pevné hranice a svojho správcu (prokonzula), tak aj cirkevná štruktúra mala združovať územie jednotlivých biskupstiev do cirkevnej provincie pod vedením biskupa významného správneho mesta - metropoly. Od toho označenie biskupa ako metropolitu.
Prvú výraznú stopu vytvárania metropolitnej štruktúry predstavuje cisárom zvolaný ekumenický koncil v meste Nikaia v roku 325. Tretí kánon koncilových dekrétov deklaroval, že biskupi danej provincie majú byť v určených veciach podriadení biskupovi provinčnej metropoly, teda metropolitovi. V jeho kompetencii malo byť určovanie, koordinácia či schválenie voľby nových provinčných biskupov, ich následné svätenie, rozhodovanie sporov, a predovšetkým zvolávanie provinčných snemov a synod, kde by sa riešili kľúčové otázky života ním spravovanej oblasti.
Vďaka tomuto koncilu vzrástli na významnosti tri biskupské sídla - Rím, Antiochia a Alexandria, ktorých biskupi sa presadili do pozície nepopierateľných vodcov celých provincií - patriarchov. Prvý konštantínopolský koncil v roku 381 priradil túto pozíciu aj Konštantínopolu a zaradil ho v dôstojnosti hneď za Rím. Chalcedónsky koncil v roku 451 priznal čestný titul patriarchu aj biskupovi Jeruzalema, jeho vplyv však zostal obmedzený iba na Palestínu.
Tak sa v Cirkvi dokonštituovalo päť historických patriarchátov, hierarchicky usporiadaných na: 1. Rím, 2. Konštantínopol, 3. Alexandriu, 4. Antiochiu a 5. Jeruzalem.
V priebehu 4. a 5. storočia sa metropolitná správa rozšírila po celom rímskom impériu a vplyv metropolitných centier sa po rozpade civilnej správy na Západe na mnohých miestach ešte zvýšil. V Taliansku sa tešil najväčšej autorite rímsky biskup, ktorý ovládal väčšinu biskupov v strednom a južnom Taliansku a nárokoval si mnoho ďalších právomocí. Na severe Talianska však rástol vplyv biskupa cisárskej rezidencie Milána, k čomu napomohol odkaz významného biskupa sv. Ambróza (vlastným menom Aurelius Ambrosius). O niečo neskôr sa v oblasti Benátska a Istrie presadila ďalšia metropola v Aquilei. Niekoľko metropolitných sídiel existovalo v silne christianizovanej juhofrancúzskej oblasti. Najväčší význam si udržovalo arcibiskupstvo v Arles, ktorému konkurovali biskupi z Vienne (Isère), Marseilles či Lyonu.
V strednom Francúzsku sa presadila nadradenosť biskupstva v Tours a ešte severnejšie korunovačného mesta francúzskych kráľov Remeš. Hispánia po dlhú dobu typickú metropolu nemala a udržovala si silné väzby na Rím. Po vzniku Vizigótskeho kráľovstva potom vzrástlo postavenie Toleda, ďalším centrom bola Sevilla.
Arcibiskup
V katedrále často predsedá eucharistickému sláveniu a udeľuje posvätné rády. Ak má biskup vyšší stupeň hodnosti, napr. metropolita, prímas, alebo patriarcha, aj katedrála dostáva analogický titul, napr. metropolitná, primaciálna, alebo patriarchálna. Kvôli jej kľúčovej úlohe v danom území sa katedrála nazývala aj Domus Dei (Boží dom), odtiaľ pochádza taliansky termín Duomo, alebo nemecky Dom, u nás sa udomácnil variant Dóm.
Treba poznamenať, že z historických dôvodov sa v rôznych mestách hlavný chrám nazýva Dóm, aj keď nie je katedrálou. Je to aj príklad Dómu sv.
Viac ako 200 kňazov Prešovskej gréckokatolíckej archieparchie sa na Veľký štvrtok zhromaždilo v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove, aby spolu s prešovským arcibiskupom a metropolitom Jánom Babjakom SJ a emeritným pražským pomocným biskupom Jánom Eugenom Kočišom slávili archijerejskú svätú liturgiu. Svätou liturgiou si pripomenuli ustanovenie sviatosti eucharistie a ďakovali za dar Kristovho kňazstva. V úvodných slovách homílie arcibiskup a metropolita zdôraznil význam eucharistickej obety a úlohu kňazskej služby, bez ktorej by sprítomnenie Kristovej obety nebolo možné.
"Aby sme si túto dôležitosť kňazskej služby a tento nezaslúžený dar dokázali uvedomiť, chcem sa vám prihovoriť homíliou ticha. "Veľký počet zložiek symbolizuje bohatstvo a rôznorodosť darov milostí Svätého Ducha. Na konci liturgie nasledovalo umývanie nôh 12 kňazom, v tomto roku z radov novokňazov. Je to podľa príkladu Ježiša Krista, ktorý keď umyl nohy svojim učeníkom, zdôraznil, že neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil.
Erb prevýšený trojitou korunou - tiarou - nenájdete len u pápeža, rímskeho biskupa, ale aj u arcibiskupa v Lisabone. Ďalší to dôkaz o rozmanitosti a bohatstve tradícií našej Svätej Matky Cirkvi.
Patriarcha
Tradícia patriarchátov v rímskokatolíckej Cirkvi existuje dodnes. Ide vlastne o biskupstvá, nazývané patriarcháty, ktoré však právne nemajú zvláštnu učiteľskú alebo právnu autoritu a ani ich štruktúra sa nepodobá štruktúre piatich historických patriarchátov. Arcibiskup v Lisabone (od roku 1716).
Lisabonská diecéza bola vytvorená v 4. storočí, ale po roku 716, keď mesto dobyli Mauri, zostala prázdna, napriek tomu, že v tomto období existujú zmienky o biskupoch mozarabského obradu. Diecéza bola obnovená počas druhej križiackej výpravy v roku 1147, keď mesto dobyl portugalský kráľ Afonso I. po obliehaní Lisabonu. Križiacka správa o tejto udalosti sa odvoláva na miestneho „staršieho biskupa mesta“, ktorý bol zabitý „proti všetkému právu a spravodlivosti“ lúpežnými útokmi na flámskych a nemeckých križiakov, v priamom rozpore s podmienkami vydania mesta.
S rastúcim politickým významom Portugalska a koloniálnym majetkom sa rozširovala jurisdikcia lisabonského metropolitu. Ako odmenu za pomoc proti Osmanom povýšil pápež Klement XI. v roku 1708 kaplnku Kráľovského paláca na kolegiálnu hodnosť a spojil s ňou tri farnosti v diecézach Bragança a Lamego. Neskôr, podľa požiadavky kráľa Jána V., vydal Zlatú bulu In Supremo Apostolatus Solio (22. októbra 1716), ktorou udelil kolegiálnej kaplnke hodnosť katedrály, s metropolitnými právami, čím jej de facto dal hodnosť patriarchátu. Mesto Lisabon bolo cirkevne rozdelené na východný a západný Lisabon, pričom povýšený na patriarchát bol západný Lisabon. Diecézy boli znovu zjednotené v roku 1740 a to aj vzhľadom na to, že východná lisabonská diecéza nebola nikdy obsadená. Dvojitá kapitula však zostala až do roku 1843, kedy bola stará katedrálna kapitula rozpustená pápežom Gregorom XVI.
Lisabonský patriarcha je jedným z mála patriarchov v latinskej katolíckej Cirkvi, spolu s patriarchami Benátok, Východnej Indie a Jeruzalema. A musím vám povedať, že sa dodnes teší mnohým privilégiám a výsadám, ktoré neboli nikdy zrušené, hoci väčšina z nich sa v súlade s modernizmom dnešnej doby už neuplatňuje.
Katedrála Panny Márie Väčšej - sídlo lisabonského patriarchátu
Medzi prvými výsadami je bula Inter praecipuas apostolici ministerii, vydaná pápežom Klementom XII. v roku 1737, ktorá stanovila, že každý, kto bude vymenovaný za patriarchu Lisabonu, bude na nasledujúcom konzistóriu povýšený na kardinála. Lisabon je jedinou biskupskou stolicou, ktorá sa teší tomuto rozdielu, zatiaľ čo ostatní patriarchovia sú kardinálmi len na základe zvyku. Na túto kardinálsku kreáciu nadväzuje ďalšie privilégium lisabonského patriarchu, ktoré hovorí, že ustanovený patriarcha má okamžité právo nosiť kardinálsky purpurový šat, hoci ešte nebol za kardinála kreovaný. Veľkou zaujímavosťou je pritom patriarchov červený biret, ktorý má mať oproti bežným kardinálskym biretom navyše brmbolec / strapec (floccus). O toto privilégium sa však delí s patriarchom Benátok a salzburským arcibiskupom.
Tými najväčšími výsadami však je právo na paramenty, znaky a ceremónie, ktoré napodobňovali majestátnosť pápežského dvora. Tieto výsady nemá skutočne žiadny iný patriarcha, len lisabonský. Najväčšou výsadou z pomedzi nich je právo prevýšiť svoj osobný erb (i erb patriarchátu) pápežskou tiarou. Je to exkluzívna pocta, ktorá nebola nikdy udelená žiadnemu inému katolíckemu prelátovi. Lisabonský patriarchálny erb má, na rozdiel od pápežského erbu, namiesto kľúčov svätého Petra arcibiskupský dvojkríž a biskupskú berlu. Pri liturgických úkonoch nosili lisabonskí patriarchovia na počesť udeleného privilégia aj jedinečnú a vzácnu mitru s tromi úrovňami, ktorá mala pripomínať pápežskú tiaru.
Voľba Biskupov vo Východných Cirkvách
Podľa súčasných právnych noriem, sú biskupi pre východné cirkvi bezprostredne podriadené Svätej Stolici a pre metropolitné cirkvi, ako aj pre biskupstvá mimo tradičných území patriarchálnych cirkví priamo menovaní Svätým Otcom. V iných východných cirkvách, ktoré sú organizačne na vyššej úrovni je však tento proces iný. Biskupi sú volení synodou, teda akýmsi plenárnym zhromaždením biskupov jednotlivých cirkví. Pred voľbou biskupa, po tom, čo členovia synody zozbierali príslušné informácie o kandidátoch, pošlú ich patriarchovi, ktorý ich doplní.
Synoda biskupov potom zostaví zoznam kandidátov na biskupstvo, ktorý patriarcha pošle Rímskemu veľkňazovi ad assensum obtinendum, teda na udelenie zhody. Tento assensus Rímskeho veľkňaza možno chápať ako vyjadrenie, že nemá nijaké výhrady voči nikomu z kandidátov. V prípade, že by pápež mal nejaké výhrady voči niektorému kandidátovi, ten je vyčiarknutý zo zoznamu kandidátov. Samotný proces dosiahnutia pápežskej zhody je nasledovný. Po zaslaní žiadosti o pápežský assensus Kongregácia pre východné cirkvi, nasledujúc svoju prax, môže - ak to bude považovať za vhodné - doplniť prijaté informácie, vypočujúc si dôveryhodné osoby buď priamo, alebo zveriac túto úlohu príslušnému reprezentantovi Svätej Stolice.
Ďalej si toto dikastérium zabezpečí pre jednotlivých kandidátov nihil obstat Kongregácie pre učenie viery. Nakoniec sa pripraví list, ktorý sa predloží Svätému Otcovi. Tento list, tzv. Foglio di Udienza, je prerokovaný počas audiencie, ktorú Svätý Otec udelí kardinálovi Prefektovi, alebo je predložený pápežovi cez substitúta Štátneho sekretariátu. Ak teda kandidát, ktorého synoda zvolila, je v zozname „episkopabilných”, ktorých Rímsky veľkňaz už predtým odobril, možno mu hneď oznámiť jeho zvolenie.
Ak by bol na synode zvolený za biskupa kandidát ktorý by sa nenachádzal v pápežom odobrenom zozname možných biskupských kandidátov, potom sa postupuje podľa c. 185, teda pri zachovaní tajomstva (aj voči zvolenému) sa voľba oznámi Apoštolskej stolici a vyžiada sa assensus - zhoda Rímskeho veľkňaza. Až po jeho dosiahnutí možno o prebehnutej voľbe informovať zvoleného.
Od najstarších čias v Cirkvi patrila biskupská vysviacka medzi typické kolegiálne úkony, skrze ktoré sa prejavovala apoštolská postupnosť a jednota Cirkvi. Už prvý apoštolský kánon prikazoval, aby bol biskup ordinovaný dvoma alebo tromi biskupmi. Prvý nicejský koncil zasa predpisoval, aby biskupa ustanovovali všetci biskupi provincie, a ak by to nebolo možné, tak aspoň traja s písomným súhlasom ostatných biskupov. Aj CCEO potvrdzuje túto starobylú prax, keď ustanovuje, že v niektorých prípadoch ad normam iuris môže byť udelenie biskupskej vysviacky vyhradené pápežovi, patriarchovi, alebo metropolitovi.
Úloha patriarchu, dať novozvolenému biskupovi do desiatich dní litteras patriarchales de provisione canonica - teda patriarchálne listiny kánonického poverenia je mimoriadne dôležitá, pretože podľa c. 938 nemožno v cirkvi vykonávať žiaden úrad bez riadneho kánonického ustanovenia. Táto úloha patriarchu súvisí s ďalšou všeobecnou normou, podľa ktorej vrchnosť, ktorej prislúcha úrady zriaďovať, obnovovať a rušiť, je kompetentná nimi aj poverovať, ak právo neustanovuje niečo iné. Keďže v patriarchálnych cirkvách podľa c. 85 § 1 prislúcha patriarchovi, zriaďovanie metropolií a eparchií, prislúcha mu aj právo kánonicky poverovať držiteľov týchto stolíc.
Oproti predkoncilovému východnému práva je novým prvkom rozšírenie práva patriarchu vysviacať a intronizovať aj metropolitov, ktorí sa nachádzajú mimo územia patriarchálnej cirkvi a boli teda do svojho úradu menovaní Rímskym veľkňazom. Ide tu o jednu z ukážok rozšírenia moci patriarchu poza teritórium patriarchálnej cirkvi. Istým spôsobom tu môžeme vidieť aj aplikovanie dekrétu Orientalium Ecclesiarum (čl. 7), podľa ktorého, „kdekoľvek sa ustanoví hierarchia nejakého obradu mimo územia patriarchátu, zostáva pridružená ku hierarchii patriarchátu toho istého obradu podľa predpisov cirkevného práva“.
Patriarcha pred udelením svätenia prijme z rúk budúceho biskupa podľa c. 187 § 2 aj sľub poslušnosti - promissionem oboedientiae erga Patriarcham in eis, in quibus Patriarchae ad normam iuris subiectus est. Termín, v ktorom sa má konať vysviacka, je určený v c. Voľba biskupov je spolu s legislatívnou schopnosťou jedným z najdôležitejších právnych aktov, ktorý vykonáva synoda biskupov patriarchálnej cirkvi. Mimoriadne dôležitý teologický a ekleziologický význam tohto úkonu je zrejmý.
Samozrejme, že je legitímne klásť si otázku, či súčasná formulácia kánonov je vyhovujúca, a či naozaj dostatočne aplikuje práva a výsady podľa dávnych tradícií každej cirkvi a ustanovení všeobecných cirkevných snemov spolu s ich potrebným prispôsobením sa dnešným podmienkam. Logicky môžeme predpokladať, že Rímsky Veľkňaz, ktorý je tvorcom a zákonodarcom súčasnej právnej normy, považuje takto ustálenú prax za dostatočne vyhovujúcu všetkým vyššie zmieneným kritériám.
Zo strany východných katolíckych patriarchov a iných hierarchov sa niekedy objavujú priania, aby sa predovšetkým zo strany Svätej stolice zrýchlil proces poskytnutia odpovede na žiadosť o pápežský assensus s menami episkopabilných kanidátov. Vo vzťahu k celému komplexu pokoncilových noriem týkajúcich sa voľby biskupov v patriarchálnych cirkvách však v zásade vládne aj na kresťanskom Východe presvedčenie o ich vhodnosti a užitočnosti.
Voľba biskupov je spolu s legislatívnou schopnosťou jedným z najdôležitejších právnych aktov, ktorý vykonáva synoda biskupov patriarchálnej cirkvi. Mimoriadne dôležitý teologický a ekleziologický význam tohto úkonu je zrejmý.
Apoštol Andrej Prvopovolaný
Po dobytí Konštantínopolu, v roku 1453, turecký sultán Mehmed II. (1451-1483) premenil Chrám Božej Múdrosti na mešitu a ustanovil za ekumenického patriarchu Gennadia II. Scholaria, ktorý predtým viedol protilatinskú stranu v Byzantskej cirkvi. Konštantínopolský patriarcha tak zostal zástupcom mnohonárodnostnej pravoslávnej komunity v Osmanskej ríši a uchoval si svoju pozíciu prvého pravoslávneho patriarchu. To mu dodalo istú autoritu medzi gréckymi patriarchátmi v Alexandrii, Antiochii a Jeruzaleme, ktoré tiež boli pod Osmanským panstvom. Pre vynútené spojenie ekumenického patriarchátu s osmansko-tureckou mocou sa počas národnooslobodzovacích bojov jednotlivých národov aj ich cirkvi oddelili od konštantínopolského patriarchátu. Takto v roku 1833 vznikol nezávislý grécky štát s vlastnou autokefálnou cirkvou.
Dnes žije a vystupuje konštantínopolský ekumenický patriarcha výrazne skromnejšie. Sídli v malom zhluku jednoduchých budov okolo malej Katedrály sv. Juraja v spletitých uličkách istanbulskej mestskej časti Fanar. Slávi božskú liturgiu v kruhu tých málo Grékov, ktorí napriek všetkému zostali žiť v najväčšej tureckej metropole, a svojich zahraničných hostí pozdravuje jednoduchým podaním a stiskom ruky.
Dnes už 74-ročný Bartolomej I., občianskym menom Dimitrios Archontonis, je od roku 1991 už 269. nástupcom apoštola Andreja Prvopovolaného na konštantínopolskej katedre. Nie je to sociálny alebo politický vodca, ale skôr duchovná osobnosť. Svojimi apelmi na jednotu kresťanov, mier vo svete alebo ochranu životného prostredia ako Božieho stvorenia si získal uznanie aj ďaleko za hranicami u okolo 350 miliónov pravoslávnych kresťanov na svete. Bartolomej I. sa zasadzuje predovšetkým za ekumenický dialóg.
Podľa ekumenického patriarchu Bartolomeja I. už nastal „veľký pokrok pri premene našej mentality“. Hlavným problémom je dnes „úloha pápežského primátu“. Bartolomej I. naráža pri tom na prvý vatikánsky koncil a katolícky pohľad na biskupa Ríma. Nesmieme teda od štvrtej návštevy pápeža v sídle nástupcu Andreja Prvopovolaného očakávať „nijaké prekvapujúce gestá“.
Všepravoslávna synoda, ktorú Bartolomej I. pripravuje na jar 2016, ukáže, aký je široký konsenzus medzi pravoslávnymi cirkvami v skutočnosti. V neposlednom rade je sporným bodom postoj k ekumenizmu. A patriarcha Bartolomej I., ktorý si želá nástupcu otvoreného pre dialóg s cirkvami a islamom, z toho nerobí žiadne tajomstvo.
tags: #kto #je #arcibiskup #patriarcha