Liturgia je forma verejnej bohopocty, ktorú Cirkev predpisuje a usporadúva. Teológia učí, že Cirkev je živé telo, organizmus, ktorý má, ako celok, povinnosť vzdávať chválu a prinášať obetu Všemohúcemu Bohu. Na splnenie tejto povinnosti vytvorila Cirkev zvláštnu formu modlitieb a bohoslužobných úkonov, ktorú nazývame liturgiou. Liturgia je teda oficiálna modlitba Cirkvi.
V nej Cirkev vzdáva Bohu úctu a privoláva Jeho požehnania, vzdáva Mu vďaky a prináša Mu zmiernu obetu. Prostredníctvom liturgie posväcuje každú časť dňa i noci a premieňa celý rok na nepretržitý kruh modlitby. Stredobodom tejto liturgie je svätá omša, v ktorej je Najsvätejšia obeta obklopená nádherným súborom modlitieb a obradných úkonov. Tajomstvo Božieho vykúpenia je v priebehu roka rozdelené do rôznych fáz, podobne ako hranol rozkladá svetlo na rôzne farby, čím vzniká rad sviatkov pokrývajúcich celý liturgický rok.
Advent nás svojím pochmúrnym, no radostným očakávaním privádza k Vianociam, po ktorých nasleduje, ako príprava na sviatky Umučenia a Zmŕtvychvstania, prísne obdobie Pôstu. Veľkonočné obdobie nám prináša 40 dní radosti a vrcholí slávnosťou Turíc. A potom opäť kráčame k ďalšiemu Adventu. Takýmto spôsobom je pestovaná a zušľachťovaná spirituálna a morálna stránka kresťanského života, tu sa formuje pravý katolícky charakter.
Keďže kríza, ktorá postihla po II. vatikánskom koncile Cirkev sa eminentne prejavuje v úpadku liturgie a úpadok liturgie sa prehlbuje predovšetkým kvôli stále väčšej neznalosti a nevzdelanosti, je užitočné neprestajne opakovať a pripomínať význam a zmysel najzákladnejších liturgických pojmov, definícií a princípov.
Aby sme sa vyhli konfúzii a zmätku, ktorý spôsobujú moderní liturgisti svojím nekontrolovaným experimentovaním, budeme čerpať z knihy Liturgický katechizmus pre mladých a starých, ktorý vydala v roku 1919 Societas Sacratissimi Cordis Jesu. A pretože v roku 1919 sa v latinskej časti katolíckej Cirkvi, až na niekoľko výnimiek, používal Rímsky rítus, teda obrad, ktorý dnes označujeme za „tradičný“, môžeme tento krátky text nazvať Malým katechizmom tradičnej liturgie.
Význam slova Liturgia
Pôvodne to znamenalo verejnú povinnosť, službu štátu, ktorú občan vykonával bezplatne. Neskôr to znamenalo všeobecnú službu verejného charakteru. V Septuaginte sa používa pre verejnú chrámovú bohoslužbu (Exodus xxxviii). Odtiaľ pochádza náboženský význam tohto slova, je to úloha kňazov, rituálna služba v chráme (Joel). Dnes zahŕňa celý komplex oficiálnych bohoslužieb, všetky obrady, ceremónie, modlitby a sviatosti Cirkvi. V protiklade k liturgii stoja súkromné pobožnosti.
Liturgické sú tie bohoslužby, ktoré sú obsiahnuté v niektorej z oficiálnych liturgických kníh: napr. kompletórium je liturgická modlitba (je to súčasť liturgie hodín), ale ruženec nie je. V gréckej cirkvi sa slovo liturgia obmedzuje na hlavnú oficiálnu bohoslužbu - obetu svätej Eucharistie, ktorú my v našom latinskom obrade nazývame svätá omša. Keď Grék hovorí o svätej liturgii, myslí tým iba eucharistickú bohoslužbu.
Liturgické knihy sú všetky knihy vydané autoritou Cirkvi, ktoré obsahujú texty a pokyny pre jej oficiálne bohoslužby. Medzi liturgické knihy patria: Misál, Pontifikál, Breviár, Rituál, Biskupský ceremoniál, Memoriale rituum a Martyrológium.
Rímsky Misál
Rímsky misál, ktorý používame v tradičnej liturgii, bol vydaný svätým Piom V. v roku 1570. Bol revidovaný v niekoľkých nasledujúcich pontifikátoch, podľa potreby boli pridané nové omše, ale stále je to ten od Pia V. (pozn. red.: posledná revízia bola urobená za Jána XXIII. v roku 1962. Misály samozrejme existovali aj pred rokom 1570, ale až do Tridentského koncilu nebola kontrola nad obsahom Rímskeho misála vykonávaná centrálne a systematicky. Preto jestvovalo množstvo lokálnych variácií, ktoré sa viac či menej líšili. Reformácia a množstvo bludov, ktoré priniesla, si vyžiadali prísny dohľad nad vieroučným obsahom liturgických kníh a revízia, ktorú sv. Pius V. inicioval, odstránila, nakoľko to bolo možné, novšie, duplicitné alebo neorganické prídavky a úpravy Rímskeho kánonu, ktorý bol definitívne hotový už za sv. Gregora Veľkého).
Prvá časť misála obsahuje „Proprium de tempore“ texty omšovývh modlitieb od prvej adventnej nedele do poslednej po Turíciach. Proprium každej omše (vlastná, príslušná sada modlitieb) je uvedené tak, ako v cirkevnom roku nasledujú, teda chronologicky. V Propriu sú uvedené omšové texty každej nedele a tých dní (vigílie, kántrové dni atď.), ktoré majú vlastnú omšu. V Propriu sú aj obrady, ktoré nie sú eucharistické, ale úzko súvisia s omšou, ako je požehnanie popola, sviečok, palmových ratolestí a všetky bohoslužby Veľkého týždňa (okrem vešpier vo štvrtok a piatok). Po Bielej sobote je Proprium prerušené a je tam vložené „Ordinárium omše a kánon“.
Ordinárium omše
Ordinárium je tá časť omše, ktorá sa nikdy nemení - s výnimkou prefácií a niekoľkých drobných zmien, ktoré sú predpísané na niektoré sviatky. Po Ordináriu pokračuje Proprium Veľkonočnou nedeľou a nedeľami do konca roka.
Druhá časť misála obsahuje „Proprium sanctorum“, teda sady omšových modlitieb na sviatky svätých, ktoré sa vyskytujú počas roka. Začína sa vigíliou svätého Ondreja, ktorá zvyčajne pripadá na začiatok adventu.
Tretia časť obsahuje omšové texty pre rôzne príležitosti, teda všeobecné omše pre apoštolov, mučeníkov, panny atď. Tiež omše za zosnulých a aj zbierku votívnych omší a špeciálne omše pre určité diecézy.
Ostatné liturgické knihy
- Pontifikál je kniha s textami modlitieb a obradov, ktoré náležia biskupovi a obsahuje obrady birmovania, kňazskej vysviacky, požehnania opátov, konsekrácie kostolov, oltárov, kalichov atď.
- Breviár obsahuje celé Božské ofícium (Divinum officium), nie však texty pre jeho spev v chóre. Po koncile sa Breviár občas nazýva liturgiou hodín. Je rozdelený na štyri časti: zima, jar, leto, jeseň. Všetci kňazi a členovia niekoľkých rehoľných rádov, muži aj ženy, majú povinnosť modliť sa Božské ofícium.
- Rituál obsahuje všetky bohoslužby a obrady, ktoré potrebuje kňaz okrem tých, čo sú uvedené v misáli a breviári; Rituál obsahuje pokyny pre udeľovanie rôznych sviatostí, procesie, pohreby, exorcizmy atď.
- Biskupský ceremoniál obsahuje veľa materiálu potrebného aj pre iných ľudí ako sú biskupi. Obsahuje všeobecné pokyny pre bohoslužby konané biskupom i pre biskupových asistentov, úplné pokyny pre všetko, čo súvisí s omšou, Božským ofíciom, jeho spevom v chóre a príslušnými obradmi. Je to nevyhnutný doplnok k rubrikám misála, breviára, rituálu a pontifikálu.
- Memoriale Rituum, tzv. Malý rituál dáva pokyny pre určité obrady, požehnanie sviečok, popola, palmových ratolestí atď., v menších kostoloch, kde nie je ani diakon, ani subdiakon.
- Martyrológium je rozšírený kalendár, ktorý uvádza mená a veľmi krátke záznamy o všetkých svätých (nielen mučeníkoch), ktorí sú každý deň komemorovaní na rôznych miestach.
Liturgické Farby
Liturgické farby sú biela, červená, zelená, fialová a čierna (pozn. red.: v novej omši bola čierna farba zrušená a nahradená fialovovu).
Liturgický Spev
V prísnom zmysle slova „spev“ znamená melódiu vydávanú len ľudským hlasom; v širšom zmysle sa slovo používa aj na označenie spevu sprevádzaného nástrojmi; môže tiež znamenať samotnú inštrumentálnu hudbu. Liturgický spev znamená liturgickú alebo posvätnú hudbu. Posvätná hudba zahŕňa štyri odlišné, ale vzájomne podriadené prvky: jednoduchý spev; harmonizovaný spev; jeden alebo druhý sprevádzaný organom a nástrojmi; a organ a nástroje samotné.
Jednoduchý spev (cantus planus) je synonymom pre gregoriánsky alebo rímsky chorál, pod ktorým sa dnes rozumie nielen raná cirkevná hudba, ale všetky podobné skladby napísané až do konca 16. storočia, ba aj neskôr. Rímsky spev sa nazýva aj gregoriánsky, pretože tento dôstojný a slávnostný spev bol vyučovaný a zdokonalený v škole založenej svätým Gregorom Veľkým, pre ktorú on daroval pozemok a dva domy. Zozbieral do jedného zväzku, nazývaného Antifonár, všetko, čo sa malo spievať počas omše a iných cirkevných obradov. Chcel, aby sa tieto spevy rozšírili po celej latinskej Cirkvi.
Hudba, ktorá sprevádza neliturgické funkcie katolíckej bohoslužby, sa zvyčajne a náležite nazýva mimoliturgická. Hudba pre tieto účely by mala čo najviac prevziať charakter bez extrémnej prísnosti liturgickej hudby.
GREGORIÁNSKY CHORÁL
Liturgie Východnej a Západnej Cirkvi
Hlavné liturgie používané v súčasnosti vo východnej cirkvi sú liturgia svätého Jána Zlatoústeho, ktorá sa v jej slovanskej forme používa v ruskej cirkvi v samotnom Rusku, Grécku, Bulharsku, Albánsku ako aj u zjednotených Grékov štyroch patriarchátov a niektorých ďalších. V určitých dňoch v roku sa namiesto liturgie svätého Jána Zlatoústeho používa liturgia svätého Bazila.
V západnej cirkvi, s výnimkou jedného alebo dvoch obradov, prevažuje rímska liturgia. Ambroziánska liturgia sa používa v Miláne a mozarabská liturgia v Tolede v Španielsku. Ambroziánska liturgia, nazvaná podľa svätého Ambróza, biskupa Milána v roku 374, je veľmi starobylá. Milánčania tvrdia, že je dielom svätého Barnabáša, apoštola. Mnohé pokusy o zrušenie tohto obradu a nahradenie rímskym boli neúspešné.
Mozarabský obrad je prežitok gótskej liturgie, ktorá sa kedysi používala v celom Španielsku, ale teraz je obmedzená len na mesto Toledo. Sarumský rítus dominoval v celej Veľkej Británii až do vlády kráľovnej Márie v roku 1560, keď bola prostredníctvom kardinála Pola zavedená pravidelná rímska liturgia. Sarumský obrad zaviedol svätý Osmund, biskup Sarumu vo Wiltshire v Anglicku v roku 1078 a bol známy pre svoju veľkoleposť.
Tri rehoľné rády majú vlastné obrady, a to kartuziáni, karmelitáni a dominikáni (pozn. red.: po II. vatikánskom koncile však tieto rády svoje vlastné obrady poväčšine opustili a prijali NOM).
Druhy Omší
Medzi rôzne druhy omší patria:
- Slávnostná omša - Missa Solemnis, ktorá sa slávi s diakonom a subdiakonom a množstvom asistencie, kňaz ju celú spieva a časti ako Glória, Krédo, Kyrie, Agnus Dei atď. nespieva ľud, ale schola.
- Missa Cantata alebo jednoduchá spievaná omša je slávnostná omša slúžená bez diakona a subdiakona.
- Missa privata, recitovaná omša, v anglicky hovoriacich krajoch Low mass, sa slúži bez diakona a subdiakona a bez obvyklých znakov slávnostnej omše. Kňaz nespieva.
- Konventuálna omša, prísne vzaté, je tá, ktorú sú kanonici pridružení ku katedrále povinní sláviť denne okolo Tercie - teda okolo 9. hodiny.
- Svadobná omša je špeciálna bohoslužba - iná ako omša vedená v misáli ako omša za ženícha a nevestu. Svadobná omša má niekoľko obradov, ktoré sú pre ňu jedinečné. Je veľmi starobylého pôvodu a kánon je po Pater Noster prerušený obradom požehnania novomanželov.
- Zlatá omša bola omša, ktorá sa kedysi slávila v stredu kántrových dní v advente na počesť Matky Božej. Bola to mimoriadne nádherne a bohato slúžená slávnostná omša - Missa Solemnis - a často trvala tri alebo štyri hodiny. Účastnil sa jej biskup a všetci jeho kanonici.
Votívna Omša
Votívna omša je omša, ktorá nie je v súlade s propriom daného dňa. Keďže každý deň v roku má svoju vlastnú omšu, kedykoľvek sa tento poriadok naruší, omša, ktorá sa namiesto toho slúži, sa nazýva votívna. Votívne omše sa nesmú sláviť v nedeľu, ani počas oktávy Vianoc, Zjavenia Pána, Veľkej noci, Turíc, Božieho tela, ani počas Veľkého týždňa. Vo votívnych omšiach sa vynecháva „Glória in Excelsis“ a Krédo a vždy sa pripomína komemoruje omša z daného dňa. Výnimkou je votívna omša o anjeloch a v sobotnej votívnej omši o blahoslavenej Panne Márii, kde je povolené „Glória in Excelsis“.
Polnočná omša je teraz povolená len na Vianoce, ale polnočné omše boli bežné počas čias prenasledovania a neskôr mali niektoré sviatky privilégium polnočnej omše. Zádušná omša je omša za zosnulých.
Kedy sa môže sláviť zádušná omša?
Zádušné omše sa zvyčajne slúžia:
- keď osoba zomrie, alebo v ktorýkoľvek deň medzi dňom smrti a dňom pohrebu;
- na tretí deň po smrti, na pamiatku vzkriesenia nášho Pána;
- na siedmy deň;
- na tridsiaty deň;
- rok po smrti - teda na výročný deň.
Oltár
Oltár je posvätný stôl, na ktorom sa slúži omša. Predtým, než sa na ňom môže slúžiť omša, musí byť najprv posvätený biskupom. Pravá a ľavá strana oltára sú pomenované podľa pravej a ľavej ruky Ukrižovaného, ktorý na oltári musí byť umiestnený. Pravá strana sa volá aj strana evanjelia a ľavá strana je strana epištoly. Ak je kostol orientovaný podľa tradície - presbytérium smeruje na východ, potom je kňaz pri celebrovaní obrátený na východ a evanjeliová strana mieri na sever a epištolová strana na juh.
Sviatok Božieho Tela
Táto slávnosť sa v Cirkvi slávi vo štvrtok po slávnosti Najsvätejšej Trojice. Deň ustanovenia tejto Najsvätejšej sviatosti je Zelený štvrtok. Keďže Cirkev chce toto tajomstvo osláviť v plnej slávnosti a radosti, čo na Zelený štvrtok nie je možné, slávi ho vo štvtok po nedeli Najsvätejšej Trojice. Sviatok pre celú Cirkev ustanovil pápež Urban IV. v roku 1264 pohnutý eucharistickým zázrakom v Bolsene. Už predtým, v roku 1246 biskup v Lutichu Róbert nariadil v svojej diecéze sláviť tento sviatok na základe zjavenia, ktoré mala roku 1209 blahoslavená Juliana. Ježiš žiadal od nej práve zavedenie tohto sviatku. Teoforické procesie sa začali neskôr. prvá takáto procesia bola v Kolíne medzi rokom 1274-1279. Neskôr, roku 1311 ju predpísal pápež Klement V. Po II. Vatikánskom koncile sa sviatok Božieho Tela spojil so sviatkom Božej krvi, ktorý bol 1. júla a ktorý ustanovil pápež Pius IX. roku 1849 po šťastnom návrate do Ríma.
Eucharistia
Eucharistia je pamiatka Veľkej noci, pamätník, a to nie je jednoduchá spomienka, ale ako reálna prítomnosť Kristovho tela a krvi. Slávením Eucharistie sa sprítomňuje Kristova obeta na kríži, na ktorom sa obetoval Baránok bez poškvrny, pričom prijímame ovocie tohto stromu života: Kristovo telo a krv.
Roráty
Vo viacerých farnostiach chystajú počas adventného obdobia tzv. roráty, čiže sväté omše pred svitaním. Rozvoj liturgie kráčal ruka v ruke so stále sa zväčšujúcou slobodou Cirkvi po Milánskom edikte v roku 313. V súvislosti s postupným vznikom a rozvojom prežívania mystérií Ježiša Krista sa formuje aj liturgický kalendár. V ňom sa postupne objavujú aj sviatky Ježišovej Matky, ktorú nebolo možné vynechať v spomienke a slávení života Ježiša Krista.
Prvé vzývanie Márie nachádzame už v 3. alebo začiatkom 4. storočia. Podľa východných teológov Mária je najobľúbenejším zrkadlom Božieho tajomstva. Práve v adventnom období rímska liturgia slávi plán spásy, v ktorom milosrdný Boh povolal patriarchov a pripútal si ich zmluvou lásky. Knihy Starého zákona predpovedajú Kristov príchod, a „čoraz častejšie ukazujú na postavu ženy, Matky Vykupiteľa“ (LG 55), totiž postavu Panny Márie, ktorú Cirkev velebí ako radosť Izraela a vznešenú dcéru Siona.
Práve v súvislosti s týmto pohľadom bol zvyk v minulosti intenzívne sláviť tzv. roráty, čiže svätú omšu pred svitaním. Slovo rorate je zo začiatku antifóny Rorate, caeli de super čiže Roste, nebesia, z výsosti. Touto antifónou sa začínala votívna omša ku cti Panny Márie v advente. Vždy sa slávila v bielej farbe počas celého adventu. Túto svätú omšu môže kňaz slúžiť aj po liturgickej reforme Druhého vatikánskeho koncilu v adventných fériach do 16. decembra na úsvite dňa, samozrejme s osobitnými čítaniami na každý deň. Rorátnu svätú omšu možno slúžiť aj tak, že sa berie omša zo dňa, pred ktorou sa spieva Anjel Pána a antifóna Rorate.
Advent v súčasnosti v podstate je čas, v ktorom sa veriaci viac majú venovať príprave na druhý príchod Ježiša Krista na konci sveta. Preto sa takto napĺňa zmysel adventu aj vo význame slova adventus - očakávanie. Toto zameranie adventu sa končí 16. Od 17. decembra má adventné obdobie charakter spomienky na historické očakávanie Spasiteľa v biblickom počítaní štyroch tisícročí. Vianočné sviatky v svojej podstate sú naozaj uvedomením si príchodu Krista a hlavne uvedomenia si prečo prišiel, ako sa to modlíme v Kréde, ….ktorý pre nás a pre našu spásu zostúpil z nebies a mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom. Za nás bol aj ukrižovaný, umrel a bol pochovaný, ale tretieho dňa vstal zmŕtvych. Prišiel, aby človeku priniesol zvesť o Božom milosrdenstve, sám nám ukázal príklad o možnosti plnenia jeho náuky. Priniesol posolstvo lásky a nádeje. Preto Vianoce vôbec nie sú o daroch v našich rodinách a vlastne bez Krista a jeho prijatia nemajú tieto sviatky žiaden význam. Vianoce bez Krista sú najväčším nezmyslom.