Kláštory svätého Martina sú významnými pamiatkami s bohatou históriou a kultúrnym dedičstvom. Tieto miesta, často spojené so životom a skutkami svätého Martina z Tours, zohrávali kľúčovú úlohu v náboženskom, spoločenskom a kultúrnom živote regiónov, v ktorých sa nachádzali. V tomto článku sa pozrieme na históriu a význam niektorých z týchto kláštorov, ako aj na život svätého Martina, ktorý inšpiroval ich vznik.
Život svätého Martina z Tours
V ľuďoch všetkých čias i zemepisných šírok vzbudzuje sv. Martin sympatie. Dobrota svätého Martina z Tours, biskupa, bola známa už jeho súčasníkom. Ľudia vtedy i dnes obdivujú šľachetnosť jeho srdca. Tento svätec sa narodil v roku 316 v posádkovom meste na hranici Západnej ríše, vtedajšej panónskej Sabarii (súčasné Szombathely v Maďarsku), kde na mieste jeho rodného domu stojí kostol. Martin sa zdržiaval i v Miláne a v Ríme. Pravdepodobne v Pavii prvýkrát počul o kresťanstve.
Pokrstený bol zrejme ešte ako vojak a náklonnosť, ktorú mu prejavil ľud pri voľbe biskupa, naznačuje, že kňazskú vysviacku mu udelil práve biskup Hilár. Pri porovnávaní jeho životopisných údajov s údajmi sv. Benedikta, majú jeho nasledovníci isté výhrady. Nedávne archeologické objavy potvrdzujú, že založil viaceré významné kláštory: najstarší kláštor v Európe - Ligugé v blízkosti Poitiers a Marmoutier (maius monasterium - veľký kláštor). V Ligugé prežil Martin približne desať rokov. Keď ho dal otec vyhľadať vojakmi, traduje sa, že Martinov úkryt vyzradili husi, čím sa neskôr jeho sviatok začal symbolicky spájať s tradičnou „svätomartinskou husou“.
V nemecky hovoriacich krajinách sa už v tento deň začína príprava na Vianoce. V roku 371 bol Martin vysvätený za biskupa Tours. No ľud neustúpil, a tak sa museli pred vôľou ľudu skloniť. Mal však aj neprajníkov. Martin pôsobil v biskupskej službe 26 rokov. Zostal taký ako predtým: s rovnakou pokorou v srdci a skromnosťou v obliekaní.
Martin žil už v čase (po vydaní Milánskeho ediktu v roku 313), keď bolo kresťanstvo zo strany štátnej moci uprednostňované. V Cirkvi sa začal prejavovať duch triumfalizmu. Zároveň zakúsil vplyv miešania politickej moci do cirkevných záležitostí. Cisársky dvor Konštantína Veľkého chránil Ária, ktorého bludné učenie sa nebezpečne rýchlo rozšírilo po celej Rímskej ríši, aj v rodnej Panónii svätca. A hoci Cirkev žila v relatívnej slobode, Martin, ako aj jeho učiteľ biskup Hilár museli stráviť nejaký čas vo vyhnanstve.
Biskup Martin začal pastoračné návštevy v diecéze. Spočiatku si síce zriadil veľmi skromné sídlo v Tours, no neskôr býval na malej pustej nížine, kde sú ešte dnes zvyšky spomínaného opátstva Marmoutier. Okrem toho počas pastoračných ciest Martin zakladal kláštory pre tých, čo túžili žiť podľa jeho príkladu. Založil aj niekoľko ženských kláštorov. Evanjelizácia galského vidieka vo 4. a 5. Avšak ani v živote svätého Martina nebola duchovná cesta priamočiara. Bol ešte pohan - vojak, keď sa podelil o plášť a podal z neho polovicu núdznemu. Mnohí v tom vidia symboliku: jeho srdce ešte nebolo úplne oddané Kristovi.
Tí, čo boli pri jeho smrteľnom lôžku, ho prosili, aby ich neopúšťal. Nič nedelil na polovicu, ale dával sa celý. Martin bol misionár usilujúci sa o dobro celej Cirkvi až do svojej smrti 8. novembra 397. Zomrel pri ceste do Candes, kde mal zmieriť duchovných. Na Martinovom hrobe čoskoro vystavali svätyňu, ktorá sa stala cieľom pútnikov. Bola viackrát zničená a nanovo postavená, kým v roku 1562 hugenoti, prívrženci kalvinizmu, jeho telo nerozprášili. Rovnomenná bazilika má tak už len veľmi málo relikvií sv. Martina.
Mnohé kostoly a kláštory na celom svete nesú jeho meno. Len vo Francúzsku je 3 602 farností, ktoré sú mu zasvätené. Svätý Benedikt postavil na vrchu Monte Cassino kostol zasvätený sv. Martinovi; v dolnej časti Baziliky sv. Františka v Assisi je tiež kaplnka nazvaná podľa sv. Pri Palerme vďaka sv. Gregorovi Veľkému vzniklo opátstvo San Martino delle Scale. V zahraničí sú najznámejšie opátstva sv. Dobrota tohto svätca isto fascinovala aj našich predkov a nielen preto, že pochádzal z územia, ktoré máme na dosah ruky.
Medzi nimi aj dva katedrálne chrámy - v Bratislave a v Spišskom Podhradí. V ľuďoch všetkých čias a zemepisných šírok vzbudzuje sv. Martin všeobecné sympatie. K tomu sa pridáva obdivuhodná, skutočne žitá askéza, prostota a sila charakteru, otcovská starostlivosť o mnohých, spojenie práce a modlitby počas celého dlhého života zasväteného službe Bohu cez blížnych. Všimnime si na sv. Martinovi aj to, že je jeden z prvých vyznávačov.
Sviatok sa slávi 11. novembra. Ide o deň jeho pohrebu v roku 397 a prakticky začiatok jeho glorifikácie. Cirkev po rokoch nepriazne a prenasledovania získala aj na Slovensku slobodu. Cirkev sa nemôže zriecť tohto poslania ani dnes. Aj u nás na Slovensku musí byť Cirkvou „svätých Martinov“ - Cirkvou vyznávačov, Cirkvou, ktorá slúži. Martin nás tak pozýva rásť v hodnote, ktorej nebude vo svete nikdy dosť. Z hľadiska večnosti - ako nám to dokazuje obľúbený svätec dobrého srdca - nie je zbytočné nič, čo je vykonané z lásky.
Patrocínium svätého Martina
Patrocínium tohoto svätca sa vyskytovalo a vyskytuje zväčša v hraničných oblastiach (ochrana hraníc, mýto), a v takej bolo a aj je Moravské Lieskové (susedí bezprostredne s územím českých krajín, resp. Mnoho kostolov a farností je mu zasvätených aj na Slovensku. Najznámejšie sú Dóm sv. Martin v Bratislave a katedrála sv. Martina v Spišskom Podhradí.
Kostol svätého Martina v Merašiciach
V malebnej obci Merašice sa nachádza vzácny klenot - rímskokatolícky Kostol svätého Martina. Prvá písomná zmienka o Kostole svätého Martina pochádza z roku 1397. Počas stáročí prešiel viacerými úpravami a prestavbami. V 18. storočí bol obnovený a v roku 1928 sa dočkal významnej prestavby a rozšírenia.
Kostol je jednoloďová stavba so segmentovým uzáverom presbytéria. K pôvodnej stavbe boli pristavané nové časti - južná kaplnka, severná sakristia a veža na západnom priečelí. Interiér kostola je zaujímavý kombináciou rôznych architektonických prvkov. Presbytérium je zaklenuté pruskou klenbou, loď a bočná prístavba majú rovný strop. Bočná prístavba sa k lodi pripája polkruhovou arkádou. Vnútorné zariadenie kostola pochádza z roku 1928.
Mimoriadne cenným artefaktom je ranogotická kamenná krstiteľnica zo začiatku 14. V súčasnosti je Kostol svätého Martina v dobrom stave a naďalej slúži svojmu pôvodnému účelu. Kostol svätého Martina v Merašiciach je nielen významnou historickou pamiatkou, ale aj živým dôkazom bohatej kultúrnej a duchovnej tradície regiónu.
Spišská Kapitula a Katedrála svätého Martina
Srdcom Spišskej Kapituly je chrám zasvätený sv. Martinovi biskupovi. Románsku stavbu začali budovať v polovici 13. storočia a je výsledkom významnej stavebnej činnosti v tejto lokalite. Z románskej časti kostola sa zachovalo trojlodie, pôvodne so strednou loďou dvojnásobne vyššou, s priľahlou emporou, z ktorej rohov vychádzajú dve veže. Vznikla tak charakteristická západná dvojvežová fasáda so vstupným bohato profilovaným portálom. Významnou stavebnou úpravou bola prístavba kaplnky Zápoľských v rokoch 1488 až 1493 k južnej lodi, s ktorou boli pribudovane aj i dve sakristie. V 19. storočí puristická regotizácia poznamenala i výzdobu interiéru. Katedrála nie je len skvostom architektonickým, ale aj jej interiérové vybavenie je unikátne.
Spišská Kapitula, starobylé cirkevné mestečko rozprestierajúce sa na Vrchu sv. Martina, píše svoju históriu už od prelomu 11. a 12. storočia. Návštevníci tohto miesta sú niekedy zaskočení jeho názvom, ktorý vyplýva z tradícií hlbokého stredoveku. Najstaršou zachovanou písomnou zmienkou je listina uhorského kráľa Ondreja II. z roku 1209. Spišská Kapitula je pôvodným sídlom spišských prepoštov, ktorí stáli na čele komunity vyšších duchovných, ktorá sa nazývala kapitula kanonikov. Práve ona dala lokalite dnešný názov.
Vývoj Spišskej Kapituly
- 13. storočie: Vrchol stredovekého stavebného vývoja.
- 16. storočie: Stagnácia katolicizmu na Spiši.
- 17. storočie: Obnova katolíckeho ducha príchodom jezuitov.
- 1776: Zriadenie Spišského biskupstva.
- 1948: Nástup totalitného režimu a perzekúcie cirkevných inštitúcií.
- Po roku 1989: Postupná obnova inštitúcií a pamiatok.
Až do roku 1948 bola Spišská Kapitula samostatnou obcou, dnes je ulicou Spišského Podhradia. V priebehu dejín prešla mnohými stavebnými vývojovými fázami. Jednotliví jej obyvatelia - spišskí prepošti, kanonici a od roku 1776 biskupi - sa na nej podpísali vlastnými stavebnými a kultúrnymi prínosmi, čím zušľachťovali jej výzor.
Spišská Kapitula je komplexom budov. Tvorí ju neskororománska Katedrála sv. Martina zo začiatku 13. storočia, goticky prestavaná koncom 15. storočia, bývalý prepoštský palác z konca 13. storočia, prestavaný v 18. storočí do dnešnej podoby biskupskej rezidencie, ďalej desať domov kanonikov zo 14. až 18. storočia, kaplánka zo 17. storočia, bývalý jezuitský kláštor rovnako zo 17. storočia, ktorý bol v r. 1815 prestavaný na Spišský kňazský seminár a funkcionalistická budova učiteľského ústavu, ktorá pre túto školu bola postavená v r. 1933.
Celý komplex stavieb bol v roku 1665 obohnaný hradbami s troma hlavnými vstupnými bránami. Vzhľadom na svoju ojedinelosť a unikátnosť bola Spišská Kapitula v roku 1950 vyhlásená za mestskú pamiatkovú rezerváciu a od roku 1993 je spolu so Spišským Podhradím, Spišským hradom a Kostolom Svätého Ducha v Žehre zapísaná v Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Letecký pohľad na Spišskú Kapitulu
Katedrála svätého Martina: Srdce Spišskej Kapituly
Srdcom Spišskej Kapituly je neskororománska Katedrála sv. Martina z 13. storočia. Pôvodne neskororománsky trojloďový chrám s pôdorysom v tvare nepravidelného gréckeho kríža vznikol v 20. rokoch 13. storočia. Kostol zasvätený sv. Martinovi z Tours, biskupovi bol v 14. storočí rozšírený o dvojicu kaplniek a o gotickú sakristiu. Veľkolepá neskorogotická prestavba chrámu sa odohrala v rokoch 1462 - 1478. Významnou stavebnou úpravou bola prístavba Kaplnky Zápoľskovcov v rokoch 1488 - 1493. V druhej polovici 18. storočia prebehli rôzne drobné barokové úpravy, ktoré sa prejavili hlavne v prestavbe krýpt a organovej empory.
Katedrála sv. Martina v Spišskej Kapitule je národnou kultúrnou pamiatkou. Najstaršou a najvzácnejšou pamiatkou chrámu je románska plastika Bieleho leva - Leo albus, ktorý je jedinou zachovanou románskou plastikou tohto druhu na Slovensku. Na severnej, ešte pôvodnej románskej stene kostola sa nachádza najstaršia datovaná nástenná maľba na Spiši z roku 1317. Zobrazuje pre Spiš veľmi dôležitý politický akt, symbolické korunovanie Karola Róberta z Anjou za uhorského kráľa.
Oltárne vybavenie chrámu vznikalo v období gotickej prestavby, kedy potreba väčšieho počtu oltárov podnietila vznik samostatnej kapitulskej maliarskej školy. Hlavný oltár zasvätený sv. Martinovi biskupovi, oltáre Troch kráľov, sv. Michala Archanjela, Smrti Panny Márie a oltár Korunovania Panny Márie pochádzajú z druhej polovice 15. storočia.
Biskupská záhrada
Neoddeliteľnou súčasťou Spišskej Kapituly je parkovo upravená záhrada z roku 1741, ktorá sa nachádza v severnej časti uličnej zástavby Spišskej Kapituly, v priestore medzi kanonickými domami a biskupskou rezidenciou. Pozemok, na ktorom sa Biskupská záhrada rozprestiera, tvoril až do konca 17. storočia súčasť hospodárskeho zázemia prepoštskej rezidencie - bola tu sedliacka usadlosť s hospodárskym dvorom, stajňami, stodolami a úžitkovou záhradou.
Spišský prepošt František Barkóczy dal neskôr tomuto priestranstvu podobu parku a oddelil ho múrom s hlavným vstupom cez Hodinovú vežu. Na protiľahlom konci parku upravil pôvodnú hradobnú baštu na altánok so severným vstupom z exteriéru Spišskej Kapituly. Park - biskupská záhrada počas svojej histórie plnila okrasnú funkciu, zvýraznenú terasovitými úpravami terénu a záhonovou výsadbou. Jeho súčasťou bol ovocný sad.
Spišský Jeruzalem
Unikátna modelová sakrálna krajina - kalvária, ktorá je štruktúrou podobná skutočnému Jeruzalemu - sa nachádza západne od Spišskej Kapituly, v lokalite Pažica a Sivá Brada. Kalvária je špecifická svojou koncepciou, osadením v krajine, i použitými architektonickými prvkami. Pozostáva z viacerých sakrálnych stavieb spätých s poslednými okamihmi života Ježiša Krista, ktoré vybudoval spišský prepošt Juraj Bársony medzi rokmi 1666 a 1675.
Hlavnými súčasťami kalvárie sú Katedrála sv. Martina (Večeradlo), Kaplnka sv. Rozálie (Herodesov palác), Kaplnka sv. Františka Xaverského (pevnosť Antónia - sídlo Piláta Pontského) a Kaplnka sv. Kríža (Golgota a Boží hrob). Kaplnky na Pažici sú od seba vzdialené tak, ako sú vzdialené miesta posledných dní Kristovho života v skutočnom Jeruzaleme, takmer v mierke 1:1.
Tradície spojené so sviatkom svätého Martina
11. novembra si pripomíname sv. Martina z Tours. Je prvým svätcom západnej Cirkvi, ktorý nebol mučeníkom. Osoba svätca a zvlášť obraz delenia plášťa so žobrákom mnohokrát inšpirovali umelcov. Ikonografia je často založená na prelomovej udalosti zo života svätca a zdôrazňuje jeho milosrdenstvo.
Ako vojak cisára Konštancia bol na ceste z rodného domu do kasární. Keď pri bráne mesta Ambianum (dnešné Amiens) uvidel zbedačeného, vymrznutého žobráka, nemal pri sebe žiadne peniaze ani jedlo, ale rozťal mečom svoj plášť legionára na polovicu a dal ho žobrákovi. V noci potom videl vo sne Krista oblečeného do polovice svojho plášťa, ktorý hovoril prítomným anjelom: „To je Martin, ktorý ma cestou na svoj krst zahalil do svojho plášťa“.
Dodnes sú v rôznych častiach Nemecka a Rakúska pochody detí s „lampiónmi sv. Martina“, smerujúce k „ohnisku sv. Martina“. Deti počas nich sprevádza rytier v rímskej prilbe a purpurovom plášti, ktorý má pripomínať vojaka Martina a jeho dobré skutky. Ak počas neskorej jesene nastáva mierne oteplenie, Francúzi ho nazývajú „martinské leto“.
V Poznani dňa 11. novembra pečú špeciálne „svätomartinské“ sladké rožky plnené hmotou z bieleho maku. Na najstaršej ulici mesta, ktorá sa nazýva Sv. Martin, prebieha slávnostný pochod, na ktorého čele stojí rytier na sivom koni. „Svätomartinská hus” je tradičným jedlom vo Francúzsku, Rakúsku a Nemecku: v Kolíne nad Rýnom sa napríklad dňa 11. novembra jedáva pečená hus plnená jablkami, hrozienkami a gaštanmi.