Interiér kostola symbolizuje spoločenstvo a duchovný domov.
V dnešnej dobe, poznačenej rôznymi výzvami, je otázka viery a spoločenstva v cirkvi stále aktuálna. Mnohí ľudia hľadajú duchovné naplnenie a miesto, kde by mohli zdieľať svoje hodnoty a prežívať svoju vieru v spoločenstve s ostatnými. Tento článok sa zaoberá tým, ako sa kresťania vyrovnávajú so súčasnými výzvami, ako prežívajú svoju vieru a ako sa usilujú o osobnú premenu a obnovu v duchu kresťanských hodnôt.
Výzvy a prekážky na ceste viery
Nepriateľa sme poznali, no kto je zodpovedný za súčasnú situáciu, nielen v štáte a národe, ale aj v cirkvi? Boli sme utláčaní, dnes sme slobodní, ale od koho a čoho? Počúvam od starších kolegov, že pokora sa čím viac „nenosí“, že naša cirkev ustupuje z pozícií, ktoré sme mali hneď po revolúcii, keď sme boli na druhom mieste v rebríčku dôveryhodnosti. Máme skúsenosti, že niektorí bývalí mládežníci (aj farári v službe) sa robia, že človeka nevidia, aby si nepokazili renomé, či nepovalili rebrík postupu… Dá sa v tejto veci dačo robiť?
Pri hľadaní riešenia tohto problému sa treba obrátiť na dve adresy. Na jednej strane na tých, ktorí majú skreslené, deformované, nesprávne predstavy o kresťanstve, a kritizujú nie kresťanstvo, ale prevrátené predstavy, na druhej strane na nás samých, ktorí sa pokladáme za kresťanov. Lebo vo veci, o ktorej hovoríme, sú chyby, a to veľmi závažné, na oboch stranách.
Keď zbadáme, že tento obraz nezodpovedá tomu, čo skutočné kresťanstvo je, mali by sme ho na to upozorniť, mali by sme mu odporúčať, aby si našiel skutočne reprezentatívnu literatúru o kresťanstve a preštudoval si ju, aby sa tak dopracoval k poznaniu skutočnej podstaty kresťanstva. Treba mu pomôcť pri hľadaní literatúry, a ak položí otázky, treba sa usilovať dať alebo hľadať na ne odpovede.
Keď kritizujúci človek upozorní na jestvujúce nepopierateľné chyby a nedostatky v praktickom živote kresťanov, budeme mu v tom zrejme musieť dať za pravdu, pretože my kresťania v praktickom živote neraz veľmi úboho reprezentujeme Toho, v ktorého veríme. Ale okrem toho by sme takému človeku mali odporúčať, aby sa - hoci len z literatúry - zoznámil so skutočne kresťanskými osobnosťami z minulosti a prítomnosti, pretože, vďaka Pánu Bohu, existovali a existujú aj takí ľudia, zo života ktorých sa dá vyčítať, čo kresťanstvo je, ako kresťanská viera formuje človeka, akú osobnosť z neho buduje.
Mnohí ľudia nemajú času alebo nemajú záujem oboznamovať sa s kresťanstvom z Biblie, z kníh a časopisov. Zdrojom ich poznania sú kresťania, s ktorými sa každý deň stretávajú, postoje kresťanov, o ktorých sa dozvedia v médiách. Aký obraz kresťanstva poskytujem ja svojmu okoliu mojím každodenným životom v rodine, v škole, na pracovisku, v ostatných situáciách? Či nie sme my sami, čo sa pokladáme za kresťanov, príčinou toho, že vzniká toľko deformovaných, a to veľmi často negatívnych hodnotení kresťanstva? A že sa to pre nejedného človeka stáva prekážkou na jeho ceste k Ježišovi Kristovi? Cítime, aká veľká je v tejto veci naša zodpovednosť?
Premena a obnova života
Keď si uvedomíme celú závažnosť problému, o ktorom hovoríme, mali by sme pochopiť, že v živote každého, kto sa pokladá za kresťana a kto sa predstavuje svetu ako kresťan, by mala nastať radikálne premena, radikálna obnova celého života. Ide o takú závažnú vec, že sami zo svojich síl na jej uskutočnenie nestačíme. Duch Svätý chce z nás stvoriť nových ľudí, ktorí by už neboli pohoršlivou karikatúrou kresťanov, ale ktorí by boli skutočnými kresťanskými osobnosťami.
Dnes máme svätý text z Listu Galatským. Odsek, ktorý hovorí o ovocí Ducha: „Ovocie Ducha je: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť.“ Dielom Svätého Ducha je plná, zrelá kresťanská osobnosť, charakterizovaná láskou, radosťou, pokojom, zhovievavosťou, nežnosťou, dobrotivosťou, vernosťou, krotkosťou, zdržanlivosťou. O každom z týchto slov by bolo treba povedať osobitnú kázeň. O každom z týchto slov môže a má každý z nás aj samostatne rozmýšľať a v Biblii hľadať odpoveď na otázku, čo je ich skutočnou náplňou.
V jednej chvíli s radosťou prijímam program lásky. Ale v inej chvíli nadobúda vo mne prevahu môj egoizmus. Neviem si sám rady. Prosím o pomoc Ducha Svätého, aby On v mojom vedomí a podvedomí vykonal radikálnu zmenu tejto bezútešnej situácie. Prosím o pomoc Ducha Svätého, aby som sa v tomto vnútornom zápase predčasne nevzdal, ale aby som vytrval až do konca. - Podobným spôsobom by sme sa mali modliť aj o ostatné veci, ktoré sú uvedené v tomto dôležitom zozname ovocia Ducha.
Všetci akosi cítime, že spomínané ovocie Ducha sa nám vytráca z našich vzťahov, spoločnosť je traumatizovaná dianím vo svete. Čo nám radí Biblia? Pán Ježiš povedal: „Proste a dostanete; hľadajte a nájdete; klopte a bude vám otvorené. Lebo každý, kto prosí, dostane; a kto hľadá, nájde; a kto klope, tomu bude otvorené.“ Preto povedal: „Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá Otec nebeský Ducha Svätého tým, ktorí Ho prosia.“
Pri vytrvalých modlitbách cítime naliehavú túžbu človeka, ktorý si uvedomuje všetky nenormálnosti svojho života a veľmi sa chce stať normálnym človekom, normálnym podľa Božieho srdca, a preto tak neodbytne prosí o pomoc Ducha Svätého. Keby nastala takáto zmena existencie u kresťanov v masovom meradle, veľmi by sa zmenilo hodnotenie kresťanstva zo strany nekresťanov. My nemôžeme ovplyvniť takúto zmenu v masových rozmeroch. Ale jedno môže urobiť každý z nás: Začať od seba s týmito zmenami a s naliehavými prosbami o pomoc Ducha Svätého.
Modlitba ako audiencia u Boha
Audiencie, na ktorú nemusíme cestovať sto či tisíc kilometrov, čakať, snažiť sa fyzicky dostať čo najbližšie k dotyčnému, pretože pozývajúci - Boh, je blízko nás, a tou audienciou je modlitba. Audiencia, na ktorú nikdy neprídeme prví. Boh taký nie je! On nás vždy, keď je to potrebné, už zďaleka vyčkáva v tej nádhernej modlitbe pokánia (spytovanie svedomia, sviatosť zmierenia). A keď odoláme vábeniu lákavým, falošným a umelým hostinám alebo ak precitneme ako márnotratný syn a prejdeme bránou Jeho odpúšťajúceho náručia, je to On, ktorý nás privádza k stolu svojho Syna, na hostinu Eucharistie, ktorá je prameňom i zároveň vrcholom kresťanského života (dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium 11) a ktorú považujem za modlitbu modlitieb, pretože tu vstupujeme a zapájame sa aj s Cirkvou do nekonečného dialógu lásky medzi Synom a Otcom.
On, ktorý stvoril nekonečnú oblohu s nespočítateľným množstvom hviezd, nebotyčné vrchy hôr, hlboké more, šíre pláne púští, ... práve On nás čaká v samote našej izby (porov. Mt 6.6). „Pre seba si nás stvoril, ó Bože, a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe.“Tisícšesťsto rokov stará a stále platná pravda, ktorú vyslovil niekto, kto vie, čo hovorí - hľadač pravdy a šťastia - svätý Augustín. Aj Božie srdce je nespokojné, kým nespočinieme v Ňom! Už vtedy, keď sa človek prvýkrát otočil Bohu chrbtom a robil si po svojom, už vtedy Boh volal na schovávajúceho sa človeka: „Kde si?“ (v hebrejskej pôvodine: „V akom stave sa nachádzaš?“ - Gn 3.9), aby mu pomohol vyjsť z väzenia hanby a výčitiek.
Potom, čo človek zbabelo zatĺka a vyhovára sa a je vyhostený z Božej blízkosti, Boh prichádza za ním a opäť ho volá. Azda niet krajšieho volania, ako „Žíznim“ (Jn 19.28), ktoré zaznieva na kríži z úst strýzneného a umierajúceho Božieho Syna. Žíznim - nie po nápoji, ale po vás, po vašej blízkosti. A vďaka Jeho smrti, Zmŕtvychvstaniu a následnému zoslaniu Ducha Svätého na tejto ceste k blízkosti - intimite s Bohom, už nikomu, nikde a nikdy nič nestojí. To my sme predmetom Božej túžby, a preto Božie volanie neustáva, ale mnohorakými spôsobmi nás neúnavne volá k sebe.
O tom je aj naša modlitba. Zo začiatku sa snažíme možno nesmelo usadiť sa, ustáliť sa a nabrať istý smer - popri brehu mať tak veci čo najviac pod kontrolou. No po čase zistiac, že to nie je až tak nebezpečné, sa viac a viac odvažujeme veslovať na šíre more. Tam časom zisťujeme, že úspech plavby nezáleží ani tak na nás, na našom veslovaní, našich silách, schopnostiach, technike, ale na dovolení nechať sa unášať Božím vánkom, ktorý nás vedie stále bližšie a bližšie k cieľu, ktorým je Božie srdce.
Historické korene kresťanstva a gréckokatolíckej cirkvi
Kresťanstvo má svoj pôvod v Ježišovi Kristovi. Nové náboženstvo a jeho učenie sa šírilo z Jeruzalema do celého vtedajšieho kultúrneho sveta. Vznikali miestne- partikulárne cirkvi, potom biskupstvá, ktoré sa spájali do provincií, neskôr nazývaných patriarcháty. Prvý takýto patriarchát bol v Alexandriji, postupne pribúdali ďalšie- v Antiochiji, Konštantinopole, Jeruzaleme. Ježiš Kristus založil Cirkev a ustanovil za svojho viditeľného zástupcu na zemi apoštola Petra. Ten svoje poslanie uskutočňoval a zavŕšil v Ríme, a tým sa tam sústredil najvyšší učiteľský úrad a pastierska moc.
Svätí Cyril a Metod, vierozvestcovia, ktorí šírili kresťanstvo medzi Slovanmi.
Historicky podložené počiatky kresťanstva u nás sa datujú do obdobia Veľkej Moravy, do prvej polovice 9. storočia. V roku 863 ich poveril šíriť kresťanstvo a vzdelanosť na Veľkej Morave. Konštantín zostavil nové slovienske písmo, ktoré použil pri preklade bohoslužobných kníh do staroslovienčiny. Pomáhali mu pri tom brat Metod a učeníci Kliment, Sáva, Naum, Vavrinec a Angelár. Prvými slovami v histórii slovienskeho písomníctva bol úvod prvej kapitoly evanjelia svätého Jána „ Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha- Iskoni bje Slovo i Slovo bje u Boga“.
Svätí solúnski bratia si vychovali už na Veľkej Morave spolupracovníkov, medzi ktorými najviac vyniká Gorazd. Misia Konštantína a Metoda sprostredkovala Slovanom Veľkej Moravy liturgiu každému zrozumiteľnú- ich vlastnej reči. Ľud ju prijal s vďačnosťou a láskou. Rastislavovi neprekážalo, že išlo o liturgiu byzantského- gréckeho obradu. Napokon, vtedy bolo kresťanstvo jednotné. Vyznávalo jeden krst, jednu, svätú všeobecnú, apoštolskú Cirkev na čele s viditeľnou hlavou v osobe nástupcu sv. Petra.
Po svojom vzniku v roku 1776 malo spišské biskupstvo aj gréckokatolícke farnosti. Mimoriadne významnú úlohu v živote gréckokatolíkov na území dnešného Slovenska zohralo prešovské biskupstvo. Bulou pápeža Pia VII. RELATA SEMPER zo dňa 22. Mukačevskú eparchiu v tých rokoch viedol biskup Alexej Pócy /1816-1831/, pôvodom Rumun. V roku 1818 vyčlenil 193 farností pre eparchiu Prešov a v roku 1821 vysvätil biskupa Gregora Tarkoviča v Krásnom Brode. Prešovská diecéza mala pri svojom vzniku 193 farností s takmer 150 tisícami veriacich.
Sviatok stánkov a jeho význam
V cirkvi na celom svete rastie povedomie o potrebe návratu k hebrejským koreňom kresťanstva. Slávenie tohto biblického sviatku je inšpiráciou pre veriacich všetkých denominácií. Najviditeľnejším symbolom Sviatku stánkov sú malé stánky, ktoré symbolizujú štyridsať rokov na púšti, keď sa o izraelský národ Boh verne staral.
Sviatok stánkov sa začne solidárnym zhromaždením na hraniciach s Gazou, na ktorom si pripomenieme Izraelčanov, ktorí padli alebo boli zajatí ako rukojemníci. Balík prvotín vo výške 153€ - k prémiovému vstupnému môžete pridať dar 45€, ktorý použijeme na pomoc Izraelu pri obnove po masakre zo 7. Prihlášky na fyzickú účasť v Izraeli nájdete na stránke www.feast.icej.org.
Eucharistia: Poklad Cirkvi a Srdce sveta
Eucharistiu označil pápež Ján Pavol II. za Poklad Cirkvi, Srdce sveta. Z veľkonočného tajomstva sa rodí Cirkev. Ježiš Kristus odovzdal Cirkvi stále sprítomňovanie veľkonočného tajomstva. Cirkev obracia na všetkých v popoludňajších hodinách Veľkého piatka. Alleluja.“„Mysterium fidei! svoje vlastné tajomstvo: Ecclesia de Eucharistia. momentom jej utvárania istotne je ustanovenie Eucharistie vo večeradle. anticipované, a navždy „skoncentrované“ v eucharistickom dare.
Viac než pol storočia deň čo deň, od toho 2. novembra 1946, keď som slávil moju prvú svätú omšu v krypte svätého Leonarda v krakovskej wawelskej katedrále, sa moje oči sústreďovali na hostiu a kalich, v ktorých sa spojili čas a priestor a naživo sa predstavuje dráma Golgoty, odhaľujúc svoju tajomnú súčasnosť. Každý deň mohla moja viera rozpoznať v premenenom chlebe a víne božského Pocestného, ktorý sa jedného dňa pridal k dvom emauzským učeníkom, aby otvoril ich oči svetlu a ich srdcia nádeji (porov. Eucharistiu.
Radosť evanjelia a nové stretnutie s Kristom
S Ježišom Kristom sa stále rodí a znovuzrodzuje radosť. Pozývam každého kresťana, nech už sa nachádza na akomkoľvek mieste a v akejkoľvek situácii, na nové osobné stretnutie s Ježišom Kristom alebo aspoň ochotne nechať sa stretnúť; na každodenné, neprestajné hľadanie Krista. Niet dôvodu na to, aby si niekto myslel, že takéto stretnutie nie je preňho, pretože „nikto nie je vylúčený z radosti, ktorú daruje Pán“.
Toto je ten okamih, keď Kristovi treba povedať: „Pane, dal som sa oklamať; tisícmi spôsobmi som utekal pred tvojou láskou, ale znovu som tu, aby som obnovil spojenie s tebou. Potrebujem ťa. Znovu ma vysloboď, Pane, prijmi ma ešte raz do svojho zachraňujúceho náručia.“ Je nám len na osoh vrátiť sa k nemu, keď sme stratení. Boh sa nikdy neunaví odpúšťaním; to sa skôr my unavíme prosením o jeho milosrdenstvo. Ten, kto nás pozval odpúšťať „sedemdesiatsedemkrát“ (Mt 18, 22), dáva nám príklad: On sám odpúšťa sedemdesiatsedemkrát. Znovu a znovu sa vracia, aby si nás naložil na plecia.
Evanjelium, v ktorom sa odráža slávny Kristov kríž, nás naliehavo pozýva radovať sa. Sám Ježiš „zaplesal v Duchu Svätom“ (Lk 10, 21). Jeho posolstvo je prameňom radosti: „Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná“ (Jn 15, 11). Sú kresťania, ktorých život je ako pôst bez Veľkej noci. Radosť sa prispôsobuje a premieňa, ale vždy zostáva prítomná - aspoň ako lúč svetla, ktorý sa rodí z vnútornej istoty, že sme nekonečne nadovšetko milovaní.
Len vďaka tomuto stretnutiu - alebo opakovanému stretávaniu - s Božou láskou, stretnutiu, ktoré sa premieňa na šťastné priateľstvo, oslobodzujeme sa od izolovaného svedomia a od zameranosti na seba samých. K tomu, aby sme boli naplno ľuďmi, dospievame vtedy, keď sme viac než len ľuďmi - keď Bohu dovolíme, aby nás vyviedol za hranice nás samých, aby sme obsiahli plnosť pravdy o našom bytí. Z toho potom pramení evanjelizačné úsilie.
Štedrosť a princíp prvotín
Kresťania sú pozvaní k štedrosti, ktorá siaha ďalej. Z Písma poznáme princíp desiatku „z mäty a ruty“. Manželia Jaro a Danka sa od nepravidelných pár eur postupne prepracovali k tomu, že darujú desať percent zo spoločného čistého príjmu. Prostriedky putujú organizáciám, ktoré ich formovali a pomáhajú im rásť. Viera sa pri delení so svojou skúsenosťou usmieva: „Pred manželstvom u mňa nikdy nebolo peňazí nazvyš, volala som to ,okolonulový rozpočet‘. Na zubára či výlet som si musela šetriť niekoľko mesiacov. Aj preto podporuje vzdelávanie mladých v Afrike aj chudobných na Slovensku. Má nastavené trvalé príkazy v celkovej výške 90 eur.
Princíp darovania je v kresťanstve oddávna spojený s obetou. Kresťania už od začiatku prinášali na Eucharistiu spolu s chlebom a vínom aj svoje dary, aby sa podelili s tými, čo sú v núdzi. Pravidelne sa deliť s časťou svojich príjmov som začala vtedy, keď som uverila, že Ježiš nie je iba ,fiktívnou postavou z nejakého rozprávkového príbehu‘. Skrátka som jeho slová, ktoré čítam v Božom Slove, zobrala vážne.
Mnohí kresťania sa pri rozmýšľaní o „prvotinách“ pýtajú, aká by mala byť výška tohto daru. Páter Juraj vysvetľuje, že štedrosť je vždy spájaná s obetovaním. Adam s manželkou posielajú desať percent z čistého príjmu a svoje dary vedome „diverzifikujú“: časť ide na komunitu, vyhradená suma putuje na dôležité médium, jedna platba ide poradni a ďalšia neznámej rodine cez charitnú organizáciu. Prvotiny totiž môžu požehnať zvyšok, ktorý nám zostane. Páter Juraj dopĺňa: „Práve preto by vašu prvotinu nemala dostať vaša banka, obchod alebo váš mobilný operátor. Tie subjekty nemajú moc požehnať zvyšnú čiastku, ale Boh áno.
Stretnutie kresťanov v Grazi
V dňoch 3. - 5. júla 2020 sa uskutoční Stretnutie kresťanov v Grazi, ktoré organizuje Evanjelická cirkev a. a h. v. v Rakúsku v spolupráci s diecézou rímsko-katolíckej cirkvi Graz-Seckau, s cieľom dať dôraz na ekumenickú spoluprácu. Každá zúčastnená cirkev má možnosť podieľať sa na programe.
Poplatok zahŕňa vstupenku pre všetky podujatia Stretnutia kresťanov, nocľah z 3. - 4. júla 2020 ako aj nasledovnú stravu: večera v piatok, raňajky, obed a večera v sobotu, raňajky v nedeľu, ako aj programový zošit a spevník. Denná vstupenka na piatok a sobotu stojí jednotne 25 € a zahŕňa vstup na všetky podujatia v deň platnosti, zodpovedajúcu stravu, programový zošit a spevník, avšak bez ubytovania a raňajok. V nedeľu je účasť na Stretnutí kresťanov zadarmo.
| Krajina | Ubytovanie v penziónoch a hoteloch | Ubytovanie na priváte | Ubytovanie v spoloč. s cirkevných zborom alebo s mládežníkmi) |
|---|---|---|---|
| Slovensko | Ceny sú výrazne finančne podporené | Ceny sú výrazne finančne podporené | Ceny sú výrazne finančne podporené |
Cirkev ako dar Božieho milosrdenstva
Hoci rys lásky k Cirkvi sa vyskytuje v mnohých školách duchovnosti, každá z nich má svoje vlastné špecifické zafarbenie. U sv. sestry Faustíny je Cirkev vnímaná ako dar Božieho milosrdenstva, mimoriadne bohatý dar, pretože je to priestor spoločenstva Stvoriteľa a Vykupiteľa s človekom. Sestra Faustína mala nielen prostredníctvom ducha viery, ale aj prostredníctvom mnohých videní a mystických skúseností príležitosť zistiť, že Cirkev je spoločenstvom života človeka s Bohom, priestorom jeho živej prítomnosti.
Prejavom Božieho milosrdenstva pre sestru Faustínu nebolo len samotné založenie svätej Cirkvi, živá prítomnosť Boha v nej, ale aj jeho konanie voči človeku, najmä prostredníctvom slova, ktoré osvecuje a prostredníctvom sviatostí, v ktorých udeľuje rôzne milosti potrebné pre nadprirodzený život. Prejavom milosrdenstva v Cirkvi je podľa sestry Faustíny aj udeľovanie Božej svätosti stvoreniam.
Samu možnosť zmeny svojho života, jeho zdokonaľovania pomocou nadprirodzených prostriedkov, pozvanie do spoločenstva života s Bohom, možnosť získania plnšej účasti na živote Ježiša a jeho poslaní vnímala sestra Faustína ako veľké dary Božieho milosrdenstva, ktoré si človek vôbec nezaslúžil a získal ich len z milosrdnej lásky svojho Stvoriteľa a Vykupiteľa. Keď videla takú veľkú lásku Boha v Cirkvi, mohla úprimne vyjadriť svoju radosť: Aká je to radosť byť verným dieťaťom Cirkvi.