Slovo denominácia pochádza z latinského slova „denominatio“, čo znamená pomenovanie, označenie. Slovo je odvodené od slovesa „denominare“, čo znamená pomenovať, označiť.
Denominácia má niekoľko významov, ktoré závisia od kontextu, v ktorom sa slovo používa. Najčastejšie sa denominácia používa v oblasti financií a tiež má význam v sociológii a náboženstve.
- (finančníctvo): Hodnota mince alebo bankovky vyjadrená na jej povrchu.
- (sociológia, náboženstvo): Náboženské vyznanie, cirkevná obec, alebo skupina osôb vyznávajúcich rovnakú vieru.
Slovo denominácia je podstatné meno ženského rodu, neživotné.
Istota spásy a viera
Často sa stretávame s nepochopením ohľadom "istoty" v rozhovoroch o spáse, spasení. Tento krátky článoček je širšou odpoveďou všetkým, ktorí si ešte svojou "istotou" nie sú istí.
Neistota a pochybnosti, to je to posledné čo nám hovorí Biblia, to je to posledné, čo by náš milovaný Otec mal na mysli, keď pripravil svoj geniálny plán spasenia ľudí tohoto sveta. Naopak, Boh je veľmi konkrétny. Na jednej strane ponúka istotu večného života, na druhej zatratenie a existenciu bez Jeho prítomnosti. Medzi tým nie je nič. Žiadna neistota, žiadna nádej.
Náboženstvá sveta sa stavajú k istote spásy veľmi odlišne. Väčšina z nich skôr využíva neistotu veriacich, a spásu vysvetľuje ako niečo, čo si treba zaslúžiť, o čo treba bojovať, za čo treba prinášať obete a čo je síce stále nadosah ruky, no nikdy nie pevne uchopené. Učenie o nemožnosti straty už raz darovanej spásy, by riadne nabúralo chod a dôležitosť cirkví tohoto sveta. Existujú i náboženské sekty, ktoré spásu podmieňujú príslušnosťou k nim.
Ako uvidíme ďalej, ani jeden z týchto postojov nieje pravdivý (i keď isté znaky budú mať spoločné) s tým, čo Boh v Písmach skrze inšpirovaných autorov a ústami samotného Ježiša Krista vyhlasuje.
Ak sa dnes kohokoľvek, trebárs i na ulici opýtate čo je to spasenie, iste Vám začne hovoriť o nebi, o živote po smrti. V skutočnosti toto slovko znamená záchrana, vyslobodenie. V biblickom význame je to opak biedy, súženia a úzkosti. Sloveso jáša` a podstatné meno ješu`á, je použité všade tam, kde sa hovorí o vyslobodení, záchrane a to i v prípadoch, keď sa jedná o chorobu, odstránenie potiaží, prekážok, nebezpečia a nešťastia v bežnom pozemskom živote.
V eschatologickom význame NZ ho nájdeme v tvare sózein a sótéria všade tam, kde sa hovorí o vykupiteľskom čine Krista, kde sme upozorňovaní na naše vlastné obrátenie sa, kde ide o záchranu z nebezpečia smrti, zo smrteľnej úzkosti. Vidíme teda, že slovo "spasenie" má nielen metaforický duchovný význam, no i praktický, vo vzťahu ku krízovým situáciam jednotlivcov počas ich pozemského života.
Nás však bude naďalej viac zaujímať význam eschatologický, pretože sa jedná o našu budúcnosť, v spojitosti s istotou.
Spasenie je morálna a duchovná skutočnosť, ktorá súvisí nielen s oslobodením sa od hriechu (v tomto tele a na tomto svete nikdy nie dokonale), ale je to hlavne záchrana pred Božím spravodlivým hnevom, je to vyňatie z radov súdených, spasenie je stav prechodu z "vinný" do "oslobodený" bez budúceho súdu.
Spasenie je stav v ktorom človek prestáva mať obavy o svoju budúcnosť. Podľa Zjav Jan 12:10 je spasenie rovné Božiemu kráľovstvu, kde už nebude žalobcu pred Božím trónom.
Spasenie je v úzkom vzťahu s obdržaním daru Ducha Svätého a s tým súvisiaceho prísľubu života v Božom kráľovstve, ktorý sa plne prejaví až vo veku budúcom.
Posledný súd od Michelangela
Prejdeme teraz k prvej podmienke, ktorá nás vedie na ceste k istote obdržaného spasenia. Iste sa tu väčšina z Vás pousmeje, čo už môže byť jasnejšie ako to, že človek musí veriť ak chce byť spasený. Veď viera je podstatou celého kresťanského učenia!
Viera je počiatočným krokom, ktorý musí predchádzať zmiereniu sa s Bohom. Dnes a denne človek prichádza v praktickom živote do situácií, kedy sa na niečo spolieha a niečomu musí veriť. Ak sa chceme dostať z mesta A do mesta B, postavíme sa na nástupišťe a čakáme na spoj, ktorý ako sme sa dočítali príde o 10:20, veríme že skutočne príde; ak v kuchárskej knihe čítame, že majonéza sa robí zo žĺtkov, oleja a citrónu iste tomu veríme, i keď sme si to ešte neoverili. Viera v "niečo" sprevádza človeka po celý život.
Ak čítate tieto riadky, i ja verím, že ste prišli do styku s takým typom viery, ktorá je bežná u veriacich, v náboženstvách, cirkvách, spolkoch a sektách. Viera v Boha. Samotný Boh v Písme definuje skutočnú podstatu viery ako to, čo sa nevidí, čo vzbudzuje nádej a človek je presvedčený o tom, že tak bolo, je a bude. Žid 11 kap.
Viera je fundamentom na ktorom stojí a padá spása. Uveriť a veriť je odpoveďou na Boží zásah, odpoveďou na fakty v Písmach, spoľahnutie sa na Slovo zvesti a v spojitosti so spásou je to uverenie Ježišovi Kristovi. I preto je viera spojená so životným obratom ako uvidíme neskôr pri zmierení sa s Bohom a konaním pokánia.
Viera je osobným zaväzujúcim sa rozhodnutím a nie iba teoretickým názorom. Taká viera by nám bola platná ako mŕtvemu zimník. Skutočná viera je komunikáciou jednotlivca a Boha, skutočná viera prebieha v "srdci", medzi duchom človeka a Bohom. Takúto vieru požaduje Pán Ježíš a takouto vierou je podmienené spasenie.
Nebudeme tu teraz skúmať prejavy viery a posudzovať jej ovocie. To je vecou budúcnosti a ako je zrejmé z Písma, v prípade lotra visiaceho na kríži vedľa Pána, bola viera jedinou a dostatočnou "vstupenkou" do nebeského kráľovstva. Viera je i plné spoľahnutie sa na Krista, Boha, Jeho Slovo.
Iste ste už videli prechádzať rodiča s malým dieťaťom cez frekventovanú cestu. Rodič vydá príkaz: "daj mi ruku a poď". Ten malý štupeľ uchopí tú veľkú láskavú ruku a plne sa spoľahne na tatka či mamku. I toto je príklad viery, ktorý má najbližšie k viere akú požaduje Boh. Viera prináša zo sebou istotu, preto môžeme smelo povedať, že miesto slova veriť, sa dá použiť v mnohých prípadoch výraz "vedieť".
Ak sa pozrieme do Rim 5 kap, verš 1 a 9, do 1Kor 1:18 a 2Kor 2:15, môžeme hovoriť o ospravedlnení z viery a o dosiahnutí spásy v prítomnom čase. Život vierou a vo viere, je teda spôsobom, ktorým kresťan už teraz žije z moci budúceho veku.
Zmierenie s Bohom
Prichádzame k najdôležitejšej časti v procesu uvedomovania si istoty spásy. Viera je prostriedok, ktorý vo výnimočných situáciách postačuje, zmierenie je dôsledok uverenia, viery, ktoré má prakticky na istotu spásy najväčší vplyv a JE jej hlavným dôkazom!
Zmierenie s Bohom prichádza v okamžiku uverenia, vyznania vlastnej beznádeje a hriešnosti.
Ako sa zmieriť s Bohom?
Zmierenie a ospravedlnenie skrze obeť Pána Ježiša Krista pripravil samotný Boh vo svojom pláne spásy už dávno vopred. V období SZ sa veriaci zmierovali s Bohom skrze obete a vyliatu krv. Bol to však iba predobraz skutočného "platidla", krvi Kristovej vyliatej na kríži.
Podstatou zmierenia a ospravedlnenia je Kristova obeť na Golgote. Tam sa upierajú zraky veriacich, tam sa odohral súd za naše hriechy, tam sa naplnilo všetko čo naznačovaly starozákonné obete, tam bol hriech a prestúpenie ľudskej rasy zahladené pre každého, kto to je ochotný po Božom zásahu prijať. Jeho vyliata krv bola pečaťou na Novej Zmluve, tak ako na to poukazuje Večera Pána a samotný Pán Ježíš v Mar 14:24.
Odpoveďou na prvú položenú otázku: "Ako sa zmieriť s Bohom"? je: "Jedine skrze zástupnú obeť Krista"! Odpoveďou na druhú otázku: "Kedy tento stav nastáva"? Boh nám v Písmach sľúbil, že každému kto "klope" otvorí, kto "hľadá" nájde, kto "prosí" ten dostane. Mat 7 kap; Luk 11 kap.. Hovoriť o vlastnej "neistote spasenia" u skutočne veriaceho človeka je vlastne spochybňovaním týchto veršov. Iste, sú ľudia, ktorí právom hovoria o neistote.
Každý človek chápe, že narodením, rodením a zrodením prichádza niečo nové. Tento proces je vždy viac či menej bolestivý i pre novorodenca, aj keď si to nepamätá. (Bolestivé je i znovuzrodenie u veriaceho pri zmierení sa s Bohom. Ide tu o duševnú bolesť, neraz sprevádzanú plačom, ktorý prechádza z pľaču od ľútosti do plaču z radosti a vďaky, do plaču "od šťastia".)
Toto narodenie je stav trvalý a má ďalekosiahly vplyv na objekt, ktorý sa narodil i na okolie v ktorom ostáva. Preto Pán používa výraz: "musíte sa narodiť znova", lebo človek ktorý nie je s Bohom zmierený, žije v stave smrti, je "duchovná mŕtvola", ktorej hriech je tou najprirodzenejšou vlastnosťou, podobne ako dýchanie.
Možno je to pre niekoho šokujúce vyhlásenie, no je to skutočne tak. Človek je otrokom hriechu a svoje postavenie "otroka" si neuvedomuje, pretože nepozná nič lepšie a dokonalejšie ako iba svoju vlastnú spravodlivosť, svoju vlastnú "dobrotu". Ak nepoznáme dokonalú spravodlivosť, lásku a dobro, ľahko sa nám stane, že túto našu "laťku" hodnotenia dobra, spravodlivosti a lásky považujeme za najvyššie položenú, ktorá už vyššie dať nejde.
V momente ak spoznáme Boha, zistíme, že skutočná výška laťky dokonalej spravodlivosti a dobra je umiestnená tak vysoko, že na ňu ledva dovidíme a v tomto živote ju nikdy nemôžeme dosiahnuť. Netreba nám dostať sa k nej, to je záležitosť budúcnosti po fyzickom skone, nám má stačiť poznanie, že i keď nedokážeme byť spravodlivými a dobrými, naše hriechy a viny sú zahladené Pánom Ježišom Kristom, Synom Božím, Bohom samotným na kríži Golgoty.
Zmierením sa s Bohom prichádza u pasívnej "duchovnej mŕtvoly" k znovuzrodeniu, ktoré pochádza "zhora" a z Ducha. Jan 1:13; 3:3,7; 3:5,8. Ak hovoríme o pasivite, táto končí momentom znovuzrodenia a nastupuje ďalekosiahla aktivita. Pokánie, život vo viere, v novosti života. Neprichádza k zmene osobnosti, sme stále takí istí. Nastal však obrat, kedy volant nášho života, ktorý sme doteraz držali my, preberá Duch Svätý. Človek, ktorý sa búril proti Bohu, lebo ho ovládal hriech, sa znovuzrodením stáva stvorením, ktoré je Duchom Svätým nasmerované k Bohu. Nieje dokonalý, musí vo viere a chodení s Kristom rásť, no je si istý, že už je spasený a tento stav je nemenný.
Všetky štyri veci: "viera, zmierenie, pokánie, ospravedlnenie", ktoré sú podmienkou udelenia "absolútneho pardonu" (odpustenia), spásy na veky, sa môžu udiať a väčšinou sa i udejú v jednom jedinom momente! Ak človek uverí, zároveň sa tým zmieruje s Bohom a v tom istom momente sa mu premieta jeho život, jeho omyly a chyby, jeho "prešľapy" ktoré Bohu vyznáva so žiadosťou o odpustenie v Mene Ježiša Krista, teda vlastne ľutuje, vyznáva - čím koná (činí) pokánie a úprimne prosí o odpustenie. Nezabúdajme, že pokánie je trvalou záležitosťou, nakoľko sa človek hriechu neubráni, musí Bohu svoje omyly, ktoré sú mu Duchom Svätým kladené pred oči, vyznávať naďalej.
Cirkev ako spoločenstvo spasených
Úmyselne som do pohľadu na istotu spásy zaradil "cirkev". Nie je cirkev, ako cirkev. Vo význame spásy, je cirkev spoločenstvom spasených. Vo význame vieroučných smerov, je cirkev spoločenstvom názorovo zhodne zmýšľajúcich ľudí inklinujúcich k náboženstvu. A tu tkvie nebezpečenstvo, ktoré si človek zriedkakedy uvedomuje a i keď existujú aké také náznaky, nechce si ho pripustiť.
Pochádza z gréckeho adjektíva "kyriakos" a je použité v spojení "kyriakon dóma", "kyriaké oikia", čo znamená "dom Pána". V NZ je používaný výraz "ekklésia", čo označuje miestne zhromaždenie, nikdy nie dom, či budovu. I keď sa hovorí o "rannej cirkvi", žiaden NZ-konný pisateľ nepoužíva toto vyjadrenie v kolektívnom zmysle.
Ako môžeme vidieť v Skutkoch, Jakub, 3Jan a Zjavenie, cirkev vždy znamená miestne zhromaždenie, okrem prípadu v Sk 9:31, kde sa spomína cirkev v Judsku Samárii a Galileji, čo však nevylučuje zahrnutie všetkých kresťanských miestnych zhromaždení v danej oblasti. Samotný Pán Kristus, ktorý stál na pôde Izraela, hovorí o zhromaždení verných; Mat 12:30; 22:1-10; o povolaní na nasledovanie; Mar 1:16-20; 2:14-17; 8:34; hovorí o malom stádočku; Luk 12:32 o rodine Kristovej a Božej, ktorá je dedičkou budúceho veku; Mar 10:30; Mat 5:5.
Netreba zabudnúť na četné upozornenia a varovania, z nich najostrejšie a často prehliadané je o úzkej bráne a širokej ceste vedúcej do zahynutia. Iste každý z Vás pozná príklady zo svojho okolia, kedy ľudia uznávajú náboženské zvyklosti. Keď nejedia mäso, lebo je piatok; keď si robia medom krížiky na čelá, lebo je vianočná večera; keď sú kostoly natrieskané, lebo je polnočná omša; keď sa im za čelnými oknami pohupuje krížik na "pátričkách" atd, atd.
Ich život "kresťana" je však iba akýmsi klišé, niečim čo sa síce v týchto krajoch "nosí", niečim, čo treba raz za čas prejaviť verejne. Ale pozor! Len odtiaľ potiaľ! Nič netreba preháňať! Títo naši spoluobčania sa mylne domnievajú, že príslušnosťou k cirkvi (akejkoľvek kresťanskej) sa raz do neba dostanú. Aký hrozný a katastrofálny omyl. Ak sa spomínajú zomrelí, vo všeobecnosti sa o nich hovorí, že sa na nás pozerajú zhora, že sedia na obláčiku. Paradoxom je, že vlastnou spásou na tejto zemi si istí nie sú, ale takmer o každom po smrti hovoria, že je v nebi. Iste, prianie je otcom myšlienky, no je to zastieranie skutočnej reality.
Nebojme sa vo svetle Písma povedať pravdu. Spasený je cca každý 6 človek. Tých päť predchádzajúcich odišlo do zatratenia. Právom sa ma teraz opýtate, odkiaľže to viem? Vezmite do ruky Slovo Božie, pozrite si podmienky spásy, porozhliadnite sa okolo seba, v práci, na ulici, v obchode, pozrite si správy, nahliadnite do programu televízií, prečítajte si noviny!