Obdobie komunistickej totality znamenalo pre cirkvi na Slovensku ťažké skúšky. Režim sa snažil obmedziť vplyv cirkvi na spoločnosť a potlačiť náboženskú slobodu veriacich.
Útoky na cirkev a jej predstaviteľov
V 50. rokoch 20. storočia boli útoky na katolícku cirkev oboch obradov veľmi rozsiahle, pričom Gréckokatolícka cirkev bola zakázaná. Akoby už sama existencia cirkví narúšala komunistický monopol na ideológiu a bola problémom pre režim až do jeho konca v roku 1989.
Po prešovskom „sobore“ 28. apríla 1950, zorganizovanom najvyššími komunistickými orgánmi štátu a hierarchiou ruskej pravoslávnej cirkvi, úradne zlikvidovali Gréckokatolícku cirkev a veriacich násilne preregistrovali do Pravoslávnej cirkvi. Tá sa režimu videla menej nebezpečná (mala centrum v Moskve).
Pätnásteho januára 1951 bol v Bratislave odsúdený prešovský gréckokatolícky biskup Pavol Gojdič na doživotie (zároveň s ním aj rímskokatolícki biskupi: Michal Buzalka a Ján Vojtaššák na dvadsaťštyri rokov) a biskup Vasiľ Hopko v októbri 1951 na pätnásť rokov.
Komunistická ideológia napokon získala prevahu v spoločnosti a v roku 1948 sa už jej negatívny postoj k Cirkvi prejavil v reštriktívnych krokoch, ktoré postihli aj Gréckokatolícku cirkev.
Dlhoročné pobyty v neľudských podmienkach boľševických koncentrákov, vyháňanie z bytov, vyhadzovanie zo škôl, rušenie kláštorov, ničenie vzácnych knižníc. Aj esenbácke guľky do tyla, dobitie na smrť pri výsluchu a - popraviská.
Keď na Veľkú noc 1950 bezpečnosť a ľudové milície prepadli kláštory a odviezli do internačných táborov 728 rehoľníkov, o niekoľko týždňov ďalších 281 a v auguste podobne likvidovali aj ženské kláštory a bezpečnosť sústredila 1962 rehoľníčok, nijaký väčší odpor nevznikol.
Po vojne, v ktorej si spojenci rozdelili politický vplyv v Európe, postihla Slovensko a najmä jeho inteligenciu nová vlna emigrácie. Konali sa retribučné súdy, popravili desiatky Slovákov. Osoby, ktoré sa zapojili do budovania Slovenského štátu, sa dostali mimo zákona, mnohí emigrovali, iných súdili a väznili (okrem prezidenta Jozefa Tisa popravený bol aj predseda vlády Vojtech Tuka, vtedy už na invalidnom vozíčku). Trestal sa každý náznak slovenskosti. Obetí ľudovodemokratického režimu a následne socializmu bolo veľa. Súdení a odsúdení boli starí i mladí. Najprv na doživotie a po odvolaní sa prokurátora Antona Rašlu odvisli v roku 1951 traja mladí Trenčania: Anton Tunega, Eduard Tesár a Albert Púčik. O rok na to Ján Rešetko, František Bodnár, Bohumil Gruber, Michal Mihók. Boli prenasledovaní všetci, čo mali čokoľvek spoločné s budovaním vlastného štátu, okrem politikov aj spisovatelia, novinári, maliari, historici, matičiari.
Odpor a tajná cirkev
Napriek tomu na Morave a jej okolí, teda aj na území dnešného Slovenska, nachádzame aj v neskoršom období odkazy na grécku misiu Cyrila a Metoda. Svedectvom sú fresky v ikonografickom štýle v najstarších chrámoch na území Slovenska, najstaršie patrocíniá chrámov zviazané práve so svätými uctievanými najmä vo východnej byzantskej cirkvi, ba aj niektoré písomné zmienky potvrdzujúce východné kresťanstvo v týchto lokalitách.
Časť veriacich odmietla prijať pravoslávnu vieru a keď kňazov, ktorí nesúhlasili so zrušením svojej cirkvi, najprv internovali a potom ich úrady presídlili do Čiech (išlo o stovku kňazov s rodinami), vo viacerých dedinách ich bránili.
V 50. rokoch, kedy komunizmus zasahoval do každého aspektu života, sa tieto ženy postavili na odpor proti režimu. Nezložili svoje rehoľné rúcho, odmietli sa podriadiť politickým požiadavkám, a neváhali sa postaviť za svoju vieru, aj keď to znamenalo vážne osobné obete. Tieto rehoľníčky, ktoré strávili roky v niekoľkých formách väzenských a pracovných táborov, však neboli len obeťami. Ich prítomnosť v týchto ťažkých podmienkach symbolizovala odpor proti zlu a boj za ľudské hodnoty. Mnohé z nich sa stali tichými hrdinkami, ktoré v neslobode chránili kultúru života. Ich spoločný príbeh je živým dôkazom sily viery a odhodlania, ktoré prevyšujú aj najtemnejšie časy.
Vladimír Jukl, ktorý spolu so Silvestrom Krčmérym ešte pred rokom 1989, počas komunistického režimu, dokázal svojím zápalom, nádejou, odvahou a zmyslom pre pravdu zmeniť životy tisícom ľudí. Nezlomnosť počas pobytu vo väznení, horlivosť pre evanjelium a nádej v lepšiu budúcnosť z neho urobili človeka, ktorý zostal verný poslaniu svätej Cirkvi až dokonca.
Spoločenstvo Fatima a pomoc z Poľska
Spoločenstvo Fatima bolo v Poľsku, kde nebol celkom zlikvidovaný rehoľný život. Poliaci venovali veľa síl a prostriedkov do pomoci kresťanom na Slovensku. Poľskí kňazi Stanislaw Lugowski a Šebastian Košút prinášali náboženskú literatúru. Knihy prepašovávali v batohoch cez hory, ale aj v autách, alebo poštou. Na Slovensku bol po náboženskej literatúre veľký hlad. Mnohí z tých, ktorým boli knihy doručované, si ich veľmi vážili. Je potrebné oceniť ich obetavosť, námahu a odvahu, aj tých, ktorí pomáhali v anonymite. V roku 1995 sa pýtali adresátov poštou posielaných kníh, ako im poslúžili a ako ich využili.
Obnova cirkvi po roku 1989
Činnosť gréckokatolíckej cirkvi nanovo povolila vláda trinásteho júna 1968 dekrétom, ktorý podpísal vtedajší jej podpredseda Gustáv Husák. Traja z jej predstaviteľov boli pápežom Jánom Pavlom II. vyhlásení za blahoslavených: biskupi Pavol Peter Gojdič, Vasiľ Hopko a mních Dominik Metod Trčka. Z rímskokatolíkov sa stala blahoslavenou sestra Zdenka Schilingová, don Titus Zeman a Anna Kolesárová.
O blahorečenie sa Cirkev na Slovensku snaží od roku 1996. „Jednostranné negatívne hodnotenia pramenia z obdobia komunistického režimu, ktorý sa usiloval o jeho diskreditáciu. Úmyselne sa manipulovalo s faktami, šírili sa nepravdivé informácie, len aby sa dospelo k negatívnemu obrazu.
Význam dejín a pamäť
Udalosti z obdobia totality by nemali upadnúť do zabudnutia. Nemali by sme zabudnúť na tie časy. Dnes si môžeme knihy len kúpiť alebo požičať a čítať. Vtedy malo na tom veľmi záležať - kňazom, katechétom, učiteľom, lekárom, umelcom... História je učiteľkou života. Je dôležité pripomínať si tieto udalosti, a osobitne nastupujúcich generácií. Pretože história, na ktorú sa zabudne, sa zopakuje.
Bývalá sovietska krajina čelí prenasledovaniu z dôb komunizmu - CBN.com
Súčasný stav a výzvy
Gréckokatolícka cirkev v ČSR zaujímala v rokoch 1945 - 1950 významné miesto v spoločnosti. Prešovský biskup vďaka vysokému renomé kritika autoritatívneho režimu prvej Slovenskej republiky reprezentoval Katolícku cirkev na Slovensku počas dôležitých rokovaní s predstaviteľmi obnoveného Československa.
Podľa výsledkov sčítania ľudu k prvému marcu 1950 bolo na Slovensku 225 495 gréckokatolíkov a takmer deväťtisíc pravoslávnych. Po sobore (úradne) boli všetci pravoslávneho vierovyznania.
V roku 1950 sa hlásilo 76,2 percenta Slovákov k rímskokatolíckej, 6,6 percenta ku gréckokatolíckej cirkvi, 12,9 percenta bolo evanjelikov augsburského vyznania a 3,3 percenta kalvínov.
Českí nacionalisti, vzorne slúžiaci Stalinovi, ich jednoducho nazvali „rozbíjačmi republiky“ či „separatistami“ a vynášali drakonické rozsudky.
Aktivity ukončil komunistický režim, ktorý Vojtaššáka ako nepohodlného v roku 1951 odsúdil v zinscenovanom procese. „Oslovuje mučeníckym svedectvom, vernosťou Bohu, Cirkvi, Svätému Otcovi a pravde. Vedel, že trpí nespravodlivo, no trest znášal s pokorou a vyrovnanosťou. Snažil sa byť oporou pre všetkých nespravodlivo odsúdených. Jeho diecézou sa stalo väzenie. Vyžaroval ohromnú vnútornú silu, ktorá pramenila z hlbokého vzťahu s trpiacim Spasiteľom. Kauza blahorečenia bola znovuotvorená v roku 2019, prebieha rímska fáza.
„Jeho meno sa očistilo od všetkých nepravdivých obvinení, ktoré sa vzťahovali na aktivity z rokov 1938 - 1950, vznesených účelovo v záujme komunistického mocenského centra. To, že život Jána Vojtaššáka vyvoláva diskusiu, je podľa Trstenského znak, že dokázal osloviť. „Keď osobnosť podrobujeme historickému skúmaniu, hľadáme odpovede na rôzne otázky a snažíme sa nájsť objektívnu pravdu o jeho živote. A to je cieľom procesu blahorečenia. Kandidáti na blahorečenie boli ľudia ako my a mali aj svoje chyby.
Podľa Petra Slepčana nemožno porovnávať dĺžku prípravy procesu blahorečenia laika s biskupom, ktorý žil vo vyhrotenom historickom období.
Spolupracoval s Titusom Zemanom na záchrane kňazských povolaní, kvôli čomu bol ochotný obetovať aj život,“ vykresľuje postulátorka procesu blahorečenia Terézia Valúšková. „Vytrval v povolaní napriek krutému prenasledovaniu. Verím preto, že Pán nás požehná a o niekoľko mesiacov budeme môcť ukončiť diecéznu fázu. V rímskej fáze je aj kauza blahorečenia jezuitského novica Tomáša Munka (1924 - 1945) a jeho otca Františka (1895 - 1945). Munkovci mali židovský pôvod, no prestúpili na katolícku vieru a vynikali životom modlitby. Počas druhej svetovej vojny boli odvlečení do koncentračného tábora, nacisti ich zastrelili pri pochode smrti. Dôležitú úlohu u nich zohrávalo hľadanie pravdy a túžba po hlbokom živote ducha. Boli zakorenení v židovskom pôvode, no objavili Ježiša ako cestu. Milovali ho až do sebazabudnutia. Dáva nádej do všetkých skúšok,“ opisuje Munkovcov jezuita Jozef Šuppa. Podčiarkuje, že nádherné svedectvo evanjeliového života dokázali vydať aj v koncentračnom tábore. „Spolu s nimi som prežíval krásu a hĺbku kresťanstva. Život modlitby a lásky. Krásne prostredie krásnych ľudí. Boli voči mne nesmierne láskaví a pozorní.
Na Slovensku môžeme žiť i v nádeji svätorečení tých, ktorí už sú zapísaní ako blahoslavení. „Úcta k blahoslavenej Zdenke sa šíri nielen na pútnických miestach v Podunajských Biskupiciach, Trnave a jej rodisku v Krivej na Orave, ale aj v zahraničí. „Bolo už nahlásené aj druhé, no to sa zatiaľ neposudzuje pre krátkosť uplynutej doby, lebo podľa noriem Dikastéria pre kauzy svätých sa môže prešetriť až po uplynutí desiatich rokov od údajného uzdravenia. Veriacich vyzýva, aby akúkoľvek duchovnú skúsenosť spojenú s blahoslavenými nahlásili.
Dôležité je, čo sme sa z histórie naučili. Poučili sme sa? Ako ľudia, ako kresťania?