Cirkev na Slovensku v Období Komunizmu: Prenasledovanie a Odpor

Prenasledovanie cirkví na Slovensku bolo súčasťou nátlakovej politiky komunistického režimu, ktorej cieľom bolo podriadiť si konanie i myslenie jednotlivcov, systematickému znemožňovaniu, resp. obmedzovaniu pôsobenia cirkví aj na Slovensku. Režim si ich chcel podriadiť, ovládnuť a následne zlikvidovať.

Proces s biskupmi Vojtaššákom, Buzalkom a Gojdičom. Zdroj: Wikimedia Commons

Nátlak na Katolícku Cirkev

Najpočetnejšej Katolíckej cirkvi sa prejavoval odsúdením biskupov, zrušením reholí, uväznením stoviek kňazov a desiatok rehoľníkov, rehoľníčok i laikov. života boli pod dohľadom tzv. Už v roku 1949 boli prijaté tzv. cirkevné zákony, ktoré obmedzili pôsobenie kňazov. veriacich medzi pravoslávnych. Všetky teologické fakulty a učilištia boli vyňaté spod pôsobnosti ministerstva (povereníctva) školstva a dozor nad nimi prevzal Štátny úrad pre cirkevné veci.

Akcia K a Akcia R: Zásah Proti Reholiam

Jedným z najväčších zásahov voči zástupcom Katolíckej cirkvi bola násilná likvidácia reholí - 31. marca až 4. apríli 1950 a bola zameraná na likvidáciu mužských kláštorov. V auguste toho istého roku došlo k likvidácii ženských reholí v tzv. Akcii R (rehoľníčky). spoločníkmi, v ktorom režim obviňoval rehoľníkov zo špionáže pre Vatikán, a krátko potom nasledovalo rušenie kláštorov. centralizačných kláštorov s väzenským režimom, mnohí boli odsúdení a aj po prepustení na slobodu často nemohli vykonávať svoju kňazskú činnosť. resp. izolované v ústavoch, kde sa venovali ľuďom s telesnými a duševnými poruchami.

Po uskutočnení akcie „K“ sa pozornosť režimu obrátila na ženské rehole. Likvidácia ženských kláštorov dostala pomenovanie akcia „R“ (Reholníčky). V ich prípade mal byť postup miernejší, pričom sa malo ísť cestou ich „dobrovoľného“ odsunu. Samotná akcia „R“ za začala 29. augusta 1950 o 8.00 hod. ráno. Počas realizácie akcie „R“ však došlo asi na 15 miestach na Slovensku k zhromaždeniu väčšieho počtu občanov, ktorí nesúhlasili s likvidáciou rehoľných komunít, pričom dochádzalo aj k ostrým konfrontáciám a napadnutiu prítomných funkcionárov štátnej správy. V týchto kláštoroch sa akcia zopakovala v noci za asistencie príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti, Ľudových milícií a Štátnej bezpečnosti. V akcii „R“ bolo v dňoch 28. - 31. augusta 1950 sústredených 1962 rehoľníčok a obsadených 137 objektov. Rehoľníčky boli sústredené v 16 sústreďovacích kláštoroch.

Prenasledovanie Biskupov a Veriacich

Biskupi boli označovaní za "vatikánskych špiónov" a štátna moc sa ich snažila izolovať. nasledovali procesy a väznenie biskupov Štefana Barnáš, Vasiľa Hopka a neskôr aj s tajne vysvätenými biskupmi Jánom Chryzostomom Korcom, Petrom Dubovským a Dominikom Kaľatom. Pavlovi Hnilicovi, ktorý bol takisto tajne vysvätený, sa poradilo emigrovať. Štátna moc sa sústredila aj na zásahy proti veriacim, ktorí sa zastali väznených biskupov či pomáhali a skrývali prenasledovaných. náboženstva na školách. vysokej škole, no rovnako aj pre pracovné zaradenie a kariérny rast.

Ján Chryzostom Korec. Zdroj: Postoj.sk

Gréckokatolícka Cirkev a Akcia P

V roku 1949 moskovský patriarcha zriadil exarchát ruskej pravoslávnej cirkvi v ČSR. V decembri 1949 ustanovil aj pravoslávneho biskupa pre Slovensko so sídlom v Prešove a v Michalovciach. Ostrá fáza likvidácie gréckokatolíckej cirkvi, resp. násilnej pravoslavizácie katolíkov byzantského obradu sa začala v roku 1950 vo forme tzv. Akcie P. Už dňa 22.2. 1949 urobila ŠtB opakovanú nočnú prehliadku vo všetkých troch grékokatolíckych kláštoroch v Prešove a zaistila 11 rehoľníkov a 7 rehoľníčok. Proti zákroku protestoval gréckokatolícky biskup P.P. Gojdič listom prezidentovi Gottwaldovi. Akcii P predchádzala likvidácia kláštorov a reholí v rámci Akcie K, ktorá sa dotkla baziliánov a redemptoristov, začali vznikať tzv. návratové výbory, konali sa prvé vykonštruované procesy s gréckokatolíckymi kňazmi a rehoľníkmi. Vyvrcholením Akcie P bol tzv. Veľký sobor, ktorý sa uskutočnil 28. apríla 1950 v Prešove, keď pod falošnou zámienkou boli za zatvorenými dverami účastníci soboru donútení odhlasovať vopred pripravený manifest, ktorý pripravil Slovenský úrad pre veci cirkevné. Manifest rušil tzv. Užhorodskú úniu z roku 1646 so Svätou stolicou a vyjadroval vôľu prestúpiť na pravoslávie. Pred prešovským soborom pôsobilo na Slovensku 282 gréckokatolíckych kňazov, z toho 248 vo verejnej duchovnej správe.

Odpor a Tajná Cirkev

Proticirkevné opatrenia viedli predstaviteľov náboženského života k pôsobeniu v ilegalite. K najvýraznejším predstaviteľov tzv. tajnej cirkvi patrili Silvester Krčméry a matematik Vladimír Jukl, no rovnako aj mnohé rehoľníčky, rehoľníci a laici, ktorí na Slovensku vytvárali tajnú sieť náboženských krúžkov. pôsobeniu vzrastala účasť zvlášť mladých ľudí na púťach v Levoči, Šaštíne či v Nitre. Pamätnou sa stala púť v roku 1100. Zápas tajnej cirkvi v oblasti občianskej angažovanosti vyústil do najväčšej manifestácie za občianske a náboženské práva, ako aj za menovanie biskupov, ktorá sa uskutočnila 25. marca 1988 v Bratislave, známej ako Sviečková manifestácia. V rámci náboženského prenasledovania komunistický režim trestal aj príslušníkov rôznych náboženských spoločenstiev.

Sviečková manifestácia v Bratislave, 25. marca 1988. Zdroj: ÚPN

"Ópium Ľudstva"

Mýtus č. Tento výrok pochádza od Karla Marxa a nachádza sa v jeho diele Úvod ku kritike Hegelovej filozofie práva: „Náboženská bieda je jednak výrazom skutočnej biedy, jednak protestom proti skutočnej biede. Náboženstvo je povzdych utláčaného tvora, cit bezcitného sveta, duch bezduchých pomerov. Je to ópium ľudstva. Zrušiť náboženstvo ako iluzórne šťastie ľudu znamená žiadať jeho skutočné šťastie. Požiadavka vzdať sa ilúzií o svojom postavení je požiadavka vzdať sa postavenia, v ktorom je potrebná ilúzia. Kritika náboženstva je teda v zárodku kritikou tohto slzavého údolia, ktorému náboženstvo vytvára svätožiaru... Zrušiť náboženstvo ako iluzórne šťastie ľudu znamená žiadať jeho skutočné šťastie.“ Na ceste za touto utópiou o šťastí možno použiť násilie, prevychovávať ľudí, likvidovať staré symboly a podobne. Toto sa týkalo všetkých krajín, ktoré ovládol komunizmus.

Úloha Bielej Légie a Slobodnej Európy

Medzi najvýraznejších bojovníkov proti komunizmu môžeme zaradiť skupinu Biela légia, ktorá pôsobila nielen doma, ale aj v zahraničí, konkrétne v Rakúsku. úlohu informovať širokú verejnosť o terore komunistického režimu a v rokoch 1950 až 1953 vysielali na Slovensko spravodajstvo vďaka rozhlasovému vysielaču, americký vysielač Slobodná Európa. V zahraničí aj naďalej pôsobili mnohí exiloví predstavitelia, ktorí sa stavali proti komunizmu na Slovensku a poukazovali na zločinnosť tohto režimu. Československa ďalšia vlna exulantov, prevažne z politických predstaviteľov Demokratickej strany.

Katolícka Akcia a Pastiersky List

Prebiehala v rokoch 1949 až 1951. Najvýraznejším prejavom odporu boli vzbury a nepokoje v súvislosti s tzv. Katolíckou akciou. kňazov, rozbiť vnútornú jednotu cirkvi a v konečnom dôsledku ju postaviť proti Vatikánu vytvorením určitej národnej cirkvi. tejto akcii postavili a vydali pastiersky list, ktorý ale bol Štátnou bezpečnosťou zakázaný. Skonfiškovanie, resp. a vzbúr. Veriaci bránili svojich kňazov aj napriek hrozbe trestov. Stovky osôb boli zatknutých a odsúdených.

K biskupom prenikli niektoré informácie o tomto zámere komunistov. 15. júna 1949 sa českí a slovenskí biskupi dohodli na pastierskom liste, v ktorom zaujali kategoricky zamietavé stanovisko ku štátnej Katolíckej akcii, ktorá „... je hnutie rozkolné a každá účasť na nej a s ňou musí byť stíhaná cirkevnými trestami...“. Vzápätí Svätá stolica vydala exkomunikačný dekrét, ktorý sa vzťahoval na štátnu Katolícku akciu. Čítanie pastierskeho listu, ako i rozširovanie exkomunikačného dekrétu sprevádzali dramatické udalosti, spojené so zatýkaním kňazov i s ich ochranou zo strany veriacich. V konečnom dôsledku Katolícka akcia utrpela fiasko.

Mierové Hnutie Katolíckeho Duchovenstva

V katolíckej cirkvi po krátkom období pokusu o „rozkolnícku Katolícku akciu“ dochádza z vôle komunistov k založeniu Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva (MHKD). Združovali sa v ňom katolícki kňazi z Čiech a Slovenska. V čase, keď mnohí biskupi, stovky kňazov, rehoľníkov, rehoľníčok i laikov boli vo väzení a v pracovných táboroch, oni verejne deklarovali svoj pozitívny postoj k socialistickému zriadeniu a jeho cirkevnej politike. Nemožno im uprieť, že aj vďaka nim život cirkvi v Československu inštitucionálne, aj keď v najmenšej možnej miere, ale predsa existoval. Kontrast medzi utláčanou cirkvou a ich vyhláseniami a životmi bol však natoľko veľký, že medzi veriacimi ľuďmi nepožívali žiadny rešpekt. V obrodnom roku 1968 toto hnutie zaniklo a aj keď len nakrátko, nahradilo ho hnutie Dielo koncilovej obnovy, verné pápežovi a záverom II. Vatikánskeho koncilu.

Pacem in Terris a Normalizácia

Po vstupe sovietskych vojsk do Československa nastúpilo obdobie tzv. normalizácie a komunistický režim na ovládnutie spoločnosti nastolil iný kurz. Aj keď v Čechách a na Slovensku stál v tomto období vždy niekto pred politickým súdom alebo bol vo väzení, neboli to už desaťtisíce, boli to „už len“ jednotlivci. Komunistický režim sa v tejto fáze „uspokojil“ s tým, že občania mu navonok prejavovali lojalitu, respektíve neprotestovali proti nemu. Táto zdanlivá sloboda lámala však duchovne ľuďom chrbtovú kosť. V roku 1971 vzniká z vôle komunistov v Československu hnutie katolíckych kňazov Pacem in terris, ktoré prevzalo názov zo známej encykliky pápeža Jána XXIII. Toto hnutie nadväzovalo na prácu a zmysel MHKD, síce v iných politických podmienkach, ale rovnako lživo. V čase, keď rodičia žili pod nátlakom škôl, aby nedávali svoje deti na náboženskú výchovu, keď nevychádzala žiadna náboženská literatúra, keď nebolo možné postaviť takmer nijaký nový kostol a každý rok zomrelo v Čechách a na Slovensku viac kňazov, ako bolo prijatých na dve bohoslovecké fakulty v republike, keď mladí ľudia šli do väzenia za šírenie náboženskej literatúry, hnutie Pacem in terris oslavovalo socialistické zriadenie a ďakovalo mu za slobodu, ktorú naši veriaci „požívajú“. Znovu treba povedať, že cez týchto angažovaných kňazov existovali v krajine základné cirkevné inštitúcie a oni vykonali aj mnoho dobrého.

Situácia v Evanjelickej Cirkvi

V evanjelickej cirkvi bola situácia taká istá. Štátne orgány rozpustili v marci 1950 Spolok evanjelických kňazov a v septembri toho istého roku založili v Komárne Ústredie slovenských evanjelických kňazov (ÚSEK), ktorého hlavnou náplňou a zásluhou mala byť spolupráca s politickými vrchnosťami. V roku 1950 začínajú úrady odnímať štátny súhlas farárom, iných posielajú do pracovných táborov, nastupujú zatvárania a súdy. Štát získava cez túto organizáciu kňazov i laikov, ktorí sa podujmú osočovať vedenie cirkvi a pôsobia v cirkvi rozkladne. Vytvára sa skupina „vlasteneckých kňazov“ oddaných režimu. Pastorálne konferencie ÚSEKu sa konajú za prítomnosti činiteľov politickej správy a nesú sa v duchu kolaborácie so štátom. Konajú sa mierové konferencie seniorov, farárov, zástupcov biskupských úradov s cieľom podporiť politiku socialistického tábora. 50. a 60. roky sú sprevádzané politickými procesmi s evanjelickými biskupmi a farármi. Medzi poslednými politickými väzňami, ktorí boli v máji 1968 prepustení na slobodu, bol aj evanjelický farár Jozef Juráš. Počas krátkeho obrodného obdobia v roku 1968 došlo v evanjelickej cirkvi k snahe vyrovnať sa so svojou nedávnou minulosťou.

Generálny biskup Dr. Vladimír Pavel Čobrda. Zdroj: ecav.sk

Útlak a Odpor v Číslach

Výsledkom 40 rokov komunizmu bolo, že na Slovensku bolo do väzenia odsúdených viac ako 71-tisíc občanov na viac ako 83-tisíc rokov. Komunistický režim pripravil o život minimálne 705 občanov. Do vyhnanstva bolo odvlečených viac ako 15-tisíc ľudí, ktorí tam strávili viac ako 6-tisíc rokov. V táboroch nútených prác bolo viac ako 13-tisíc občanov, ktorí tam strávili vyše 9-tisíc rokov. Cez tzv. „zelenú hranicu“ prešlo do roku 1967 viac ako 1 700 ľudí. Celkovo nedovolene opustilo republiku viac ako 22-tisíc občanov.

Tieto čísla charakterizujú obdobie komunizmu na Slovensku, zvlášť roky 1948 - 1968. K nim sa, samozrejme, pridružujú osudy ich rodinných príslušníkov, ktorí na slobode trpeli a boli rovnako šikanovaní.

Roky Slobody pre Cirkev

Od nástupu komunistickej moci v roku 1948 v Československu, a teda aj na Slovensku , až do dnešných dní uplynulo 60 rokov. Tento čas možno - aj pre katolícku cirkev a iné cirkvi na Slovensku - rozdeliť na tri obdobia po 20 rokov. Roky 1948 - 1968 znamenali pre cirkev brutálne prenasledovanie, roky 1969 - 1989 obdobie už nie brutálneho väznenia ľudí, ale stále to bolo obdobie dusivej snahy potláčať a postupne likvidovať cirkev. A roky 1989 - 2009 boli rokmi slobody pre cirkev.

tags: #cirkev #na #slovensku #v #obdobi #komunizmu