Vplyv Cirkvi na spoločnosť na Slovensku

Spájať teológiu s politikou môže niekto považovať za odvážne, iný za rúhavé a ďalší za úplne absurdné. V krajine, kde nejestvuje formálne spojenie medzi štátom a akýmkoľvek svetonázorom či náboženstvami, by sa mohlo zdať, že baviť sa o tom je zbytočné alebo prinajmenšom trúfalé. Veď neznalý veci by mohol namietať, že náboženstvo by nemalo mať vplyv na veci verejné.

Samotná táto úvaha nie je z pohľadu kresťana správna, lebo ak som kresťan akejkoľvek denominácie, tak by som sa mal svojou vierou riadiť nielen v súkromí, v rodine, ale aj vo verejnom živote. Vieme, žiaľ, že niektorí verejní predstavitelia dokážu navonok spojiť nespojiteľné: horlivú kresťanskú vieru v súkromí a verejnú podporu návrhom, ktoré idú proti nej.

Štát sa síce tvári ako hodnotovo neutrálny, ale v skutočnosti ním nie je, lebo aj uprednostnenie sekulárnych hodnôt je hodnotovou voľbou. Za zvyčajných okolností má náboženstvo vplyv na jednotlivca i celé spoločenstvá takým spôsobom, že formuje ich svedomie. Ak si títo veriaci tieto hodnoty osvoja a sú o nich vnútorne presvedčení, keďže ide o laikov, môžu slobodne presadzovať tento pohľad vo verejnom živote, čo cirkvi len vítajú.

Určite vítame každú iniciatívu, ktorá chráni ľudskú dôstojnosť, rodinu, manželstvo, výchovu detí a mládeže, ochranu života od počatia po prirodzenú smrť, spoločenskú solidaritu, aplikovanie rovnováhy medzi dobrom jednotlivca a spoločným dobrom či protikorupčné iniciatívy, úsilie o právny štát.

Ak je v krajine dosť praktizujúcich kresťanov alebo aspoň tých, ktorí berú vážne stanoviská cirkvi, čo je ešte prípad Slovenska, potom teologická reflexia problémov, na ktorej konci sú verejné vyhlásenia či kázne, sa odráža aj v spoločnosti. Ak jestvuje veľká debata alebo pnutie v nejakej otázke vnútri cirkevného spoločenstva, určite sa v nejakom čase prejaví navonok v tom, aké voľby samotní kresťania v niektorých situáciách robia a k akému hodnotovému prúdu z politologického hľadiska sa svojimi hlasmi prikláňajú.

Treba konštatovať, že rozkolísanosť doby, všetky možné krízy a neistoty, ktorých je v posledných rokoch nejako viac, sa zákonite prejavujú aj v cirkevnom prostredí. V cirkvách sa o mnohých veciach skryte či otvorene diskutuje, vytvárajú sa rozličné mienky.

Ak je dnešná situácia v Katolíckej cirkvi iná, ako sme ju registrovali v minulých desaťročiach, je to dané nielen vonkajšími faktormi, ale najmä prítomnosťou pápeža Františka na Petrovom stolci. Bolo by lacné považovať ho za zdroj súčasných vnútrocirkevných napätí. Priznajme si, že on ich sám nevytvoril, ale väčšinou len zdedil. Rozdiel je v tom, že sa rozhodol, aby sa aj rozdielne a niekedy skutočne heterodoxné názory stali súčasťou verejnej debaty. Aby svojvoľná, v niektorých krajinách rokmi zaužívaná prax nezostala v podzemí ako doteraz, ale aby jej protagonisti verejnosti obhajovali svoje postoje a konfrontovali ich s inými. To nie je „iba“ sociologická, ale najmä teologická a ekleziologická záležitosť.

Pápež v citlivých otázkach len zriedka ponúka definitívne riešenia, skôr necháva pootvorené dvere, aby tí, ktorí si myslia, že sú na to pripravení a zrelí, nejaké riešenie ponúkli a aby sa vzápätí overilo v univerzálnej cirkvi. Niekto by možno Františkov prístup nazval otváraním Pandorinej skrinky, zatiaľ sa však viac podobá na púšťanie parou v tlakovom hrnci bez väčšieho efektu a zmien. Aj keď medzi ortopraxou a ortodoxiou jestvuje hermeneutický kruh, neplatí, že akákoľvek prax ju automaticky legimitizuje a robí ortodoxnou.

Ak veríme Ježišovým slovám, že máme v cirkvi Ducha Svätého, ktorý nás učí a pripomína všetko, čo Ježiš povedal, a teda veríme v jeho prítomnosť v našom spoločenstve, tak si môžeme zachovať pevnú vieru, že cirkev je predovšetkým v Božích, nie v našich rukách. To neznamená, že by sme mali byť ľahostajní alebo všetko tolerovať, ale máme vedieť, že Duch Boží vanie, kam chce, a môže cirkvi ponúkať aj riešenia, ktoré sa javia nateraz ako nepredstaviteľné, a zároveň že on je tou zárukou, že cirkev verná svojmu Ženíchovi zotrvá v pravej viere.

Píšem to preto, lebo v súčasnosti mnohí tí, ktorí sú navonok vydesení z otvárania niektorých tém v cirkvi a riešení, ktoré sa ponúkajú, reagujú tak, akoby život cirkvi závisel iba od nás; akoby cirkev bola viac našou ako Božou záležitosťou. Tradícia pozná aj recepciu viery, to znamená, že ortodoxia a pastoračná primeranosť niektorých teologických tvrdení a prístupov sa ukazuje v praxi.

Dobrým príkladom v tomto smere je toľko ospevovaná a kritizovaná poznámka pod čiarkou v exhortácii Amoris laetitia, ktorá umožňuje biskupským konferenciám vytvoriť smernice, ktoré by teoreticky mohli viesť k liberálnejšiemu prístupu k rozvedeným a znovu zosobášeným katolíkom. Po pár rokoch sa už dá povedať, že žiadna revolúcia sa v tomto smere nekonala. Biskupské konferencie sa do vytvárania smerníc nehrnuli; ak aj niečo vydali, väčšinou len potvrdili jestvujúcu prax. Čo je však rozhodne pozitívnym prvkom v debate, že v cirkvi sa dnes týmto ľuďom venuje väčšia pozornosť a správame sa k nim citlivejšie.

Už nemecký protestantský teológ Dietrich Bonhoeffer, ktorý zomrel fakticky mučeníckou smrťou v nacistickom žalári, kedysi napísal, že vernosť princípom je síce fajn vec, ale na konci je najdôležitejšia schopnosť prevziať zodpovednosť voči jednotlivcom i komunite. Ak budeme len verní princípom bez toho, aby sme hľadali zodpovedné riešenia, ktoré sú v danej situácii potrebné a primerané, ktoré zohľadnia potrebu rovnováhy medzi dobrom jednotlivca a dobrom spoločenstva, môžeme ublížiť konkrétnym ľuďom i celému spoločenstvu.

Ak sa ako národné spoločenstvo sťažujeme na fakt, že vo veľkom volíme populistov, je to možno aj preto, že nie sme pripravení a ochotní prevziať zodpovednosť za postoje, ktoré by nás mohli niečo stáť. Radšej ostávame stáť kdesi naboku a inštinktívne sa v závere pridáme na víťaznú stranu. Táto naša mentalita sa stáva zvlášť viditeľnou v krízových situáciách, kde akoby nám nedochádzalo, že na dvoch stoličkách sa sedieť nedá. Keďže sme malý národ bez väčšieho politického vplyvu, zatiaľ je naše pubertálne správanie tolerované. Mám však vážnu obavu, že ak z toho nevytriezvieme, ak sa raz budú lámať ľady, tak môžeme zistiť, že žiadnych skutočných spojencov nemáme, lebo sme sa roky správali utilitaristicky.

Aj keď symptómy našich problémov sú vážne, situácia nie je nezvratná. Súčasný stav má svoje historické dôvody. Slovensko sa z pohľadu akejsi historickej štátotvornej mentality, ktorá naozaj nevyžaduje neustále zaliečanie sa niekomu, s takým Poľskom, Českom či Maďarskom vôbec nedá porovnávať. Doba nás však núti, aby sme rýchlejšie dozreli. Nemáme na to stáročia a možno ani desaťročia. Sme príliš krehkou, nesúdržnou a zraniteľnou spoločnosťou, aby sme sa na to mohli vykašľať.

Nie sme však spoločnosťou, ktorá stojí vo vzduchoprázdne. V sekulárnych stáročných demokraciách na Západe by to možno vyznelo trúfalo a netolerantne, ale ak na Slovensku jestvuje nejaká platforma, na ktorej možno budovať víziu zodpovednej, tolerantnej a demokratickej spoločnosti, tak je to kresťanstvo. Tento fakt si v cirkvách málo uvedomujeme. A neuvedomujú si to často ani politici, ktorí neraz náboženstvo zneužívajú na svoje ciele. Mnohí kresťania sa v dobrej viere upínajú k zachovaniu princípov na úkor zodpovedného rozhodnutia, ktoré z dlhodobého hľadiska môže poškodiť nás všetkých.

Transformácia spoločnosti

Cirkvi žijú uprostred spoločnosti, takže po Nežnej revolúcii nebolo možné od nich očakávať, že ich prostredie bude výrazne vnútorne iné. Sme veriaci, ale sme aj deti svojej doby. Boli sme bez skúsenosti a bez patričného rozhľadu. Dnes je však situácia iná. Univerzálne kresťanstvo má za sebou mnoho skúseností, keď sa stalo mediátorom pri transformácii spoločnosti. V staroveku pomohlo pohanským národom integrovať sa do kultúrnej Rímskej ríše. Už svätý Pavol kedysi pomohol integrovať sa kresťanom pochádzajúcim z pohanstva do židovského prostredia začínajúcej cirkvi. Dnes kresťania môžu pomôcť napríklad migrantom z iných kultúrnych prostredí integrovať sa do európskej civilizácie.

Kresťanské cirkvi však môžu byť úspešným mediátorom vtedy, ak sa samy neasimilujú so sekulárnym prostredím a nestratia svoju DNA či vernosť základným princípom viery. Na Západe sa to niekde nepodarilo. Getá s tisíckami ľudí na predmestiach veľkomiest sú možné aj preto, že kultúra Západu je dlhodobo na úpadku. Aj to, čo je malé, sa môže udržať v cudzom prostredí, ak má odolnosť a životaschopnosť, čo je prípad moslimských komunít na Západe.

Ak prenesieme tieto skutočnosti na Slovensko, tak si dovolím vysloviť tézu, že kresťanské cirkvi by mohli a určite mali pomôcť spoločnosti s jej transformáciou a víziou smerom k zodpovednej, solidárnej spoločnosti, ktorá nie je individualistická, pridržiava sa základného kresťanského kultúrneho vzorca a zohľadňuje potrebu hľadania rovnováhy medzi dobrom jednotlivca a spoločným dobrom.

Politici podceňujú vnútrocirkevné dianie, najmä ak ide o Katolícku cirkev, ktorá je na Slovensku väčšinová. Dnes sa jej vnútorné prostredie radikalizuje, nie v zmysle, že by tu rástli nejaké fašizoidné alebo extrémistické sily, ale rastie vernosť voči princípom a obava, že progresivistické kultúrne prostredie, ktoré sa stalo matricou dnešného Západu, nás poškodzuje, preto je nevyhnutné tvrdo sa voči nemu brániť. Z týchto dôvodov mnohí kresťania pri rôznych voľbách uprednostňujú vernosť princípom na úkor ostatných faktorov, čo sa nedá vždy nazvať zodpovedným rozhodnutím. Dá sa tomu však rozumieť.

Dnes je naliehavou úlohou v cirkevnom prostredí pomôcť dozrieť nielen kresťanom, ale celej spoločnosti, aby sme zostali demokratickou krajinou Západu a boli schopní ako jednotlivci či spoločenstvo robiť zodpovedné rozhodnutia, za ktoré sa v budúcnosti nebudeme hanbiť. Krajinou, ktorá bude rešpektovať kresťanstvo ako náboženskú, kultúrnu a štátotvornú silu pri zachovaní autonómie štátu a cirkví, tak ako ju poznáme z ústavy, zo zmlúv a z medzinárodných dokumentov.

Je čas na neformálne iniciatívy medzi kresťanmi, kde sa bude spoločne uvažovať o výzvach našej doby. Je príhodná doba, aby sa vlajkovou loďou v tomto smere stali teologické fakulty a laické organizácie, ktoré v tomto prostredí už pôsobia. Ak totiž nebudeme k sebe poctiví a úprimní, naše premýšľanie o nás a o svete, v ktorom žijeme, sa nezmení. Bola by to chyba a škoda. Svet na nás so svojimi trendmi čakať nebude. Sme jeho súčasťou a môžeme urobiť mnohé pre to, aby bol lepší.

Dnešný stav je pre všetkých výzvou na prekonanie duchovnej lenivosti a povzbudením k odvahe. Ináč sa ocitneme v slepej uličke a ako tí pasívni nebudeme protagonistami vlastnej budúcnosti.

Ak zmeníme s pomocou kresťanskej viery - a tu vždy ide o nejakú formu teológie - svoj pohľad a dozrejeme k ochote a odvahe k zrelým rozhodnutiam, zmení sa aj naša politika.

Vplyv Cirkvi v stredoveku

Stredoveká cirkev bola jednou z najmocnejších a najvplyvnejších inštitúcií v dejinách Európy. Jej vplyv siahal ďaleko za hranice náboženského života - formovala nielen vieru, ale aj spoločenské štruktúry, kultúru, morálne hodnoty a každodenný život ľudí. V období stredoveku bola cirkev najvýznamnejšou spoločenskou silou, ktorá určovala nielen náboženský, ale aj spoločenský a politický život. Biskupi a opáti mali často väčší vplyv ako miestna šľachta a boli kľúčovými poradnými orgánmi panovníkov. Cirkev určovala základné pravidlá správania a etiky - všetky dôležité rozhodnutia, svadby, narodenia či úmrtia boli sprevádzané náboženskými obradmi. Každý človek bol od narodenia po smrť viazaný cirkevnými rituálmi a sviatkami, ktoré určovali rytmus života.

Okrem toho cirkev zabezpečovala charitatívnu starostlivosť o chorých, starých a chudobných. Kláštory a farnosti boli často jedinými miestami, kde ľudia mohli nájsť pomoc v núdzi. Vzdelávanie bolo výsadou cirkevných inštitúcií. Veľká časť populácie bola negramotná a jedinými miestami, kde sa šírila vzdelanosť, boli kláštory a katedrálne školy. Cirkev organizovala a financovala veľké spoločenské podujatia - púte, procesie, trhy, či jarmoky. Tieto aktivity prispievali k súdržnosti komunít a boli dôležitou súčasťou miestneho života. Napokon, cirkev bola jedinou inštitúciou, ktorá mala kontinuitu a stabilitu počas období vojen či morových epidémií.

Medzi základné morálne zásady, ktoré cirkev presadzovala, patrili:

• Láska k blížnemu: Cirkev zdôrazňovala povinnosť pomáhať druhým, predovšetkým chudobným, chorým a slabým.
• Pokora a poslušnosť: Veriacim sa odporúčalo byť pokornými pred Bohom, cirkvou i autoritami.
• Zdržanlivosť a kajúcnosť: Viera v spásu duše prostredníctvom pokánia formovala správanie jednotlivcov.
• Manželstvo a rodina: Cirkevné učenie kládlo dôraz na svätosť manželstva, vernosť a rozmnožovanie v rámci rodiny.

Medzi najvýznamnejšie sviatky patrili Vianoce, oslava narodenia Ježiša Krista. Sviatok určoval kalendár, pracovný i voľný čas, stravovacie návyky a spôsoby trávenia voľného času.

Stredoveká cirkev bola nielen duchovným, ale aj stavebným centrom miest a obcí. Sakrálnu architektúru ovplyvňovali dve hlavné štýlové obdobia - románsky a gotický štýl. Kostoly boli často centrom vzdelávania, kultúry a umenia. Výstavba chrámov bola často otázkou prestíže mesta či šľachtica, ktorý stavbu financoval. Architektúra cirkevných stavieb odrážala nielen vieru, ale aj technickú a umeleckú vyspelosť svojej doby.

Kláštory boli v stredoveku hlavnými centrami vzdelanosti a uchovávania poznania. V kláštoroch sa pestovalo aj prírodovedné a medicínske poznanie - mnísi sa venovali liečiteľstvu, zakladali kláštorné záhrady s liečivými rastlinami a zaznamenávali svoje poznatky do rukopisov. Okrem vzdelávania zabezpečovali kláštory aj ubytovanie pre pútnikov, starostlivosť o chorých a starých, či pomoc núdznym.

Katedrálne školy pri veľkých chrámoch boli predchodcami univerzít. Práve z cirkevných škôl vyrástli prvé vysoké školy v Bologni, Paríži alebo Oxforde.

Postavenie žien v stredoveku bolo ovplyvnené predovšetkým učením cirkvi. Cirkev vyzdvihovala ideál Panny Márie ako vzor cnosti, čistoty a pokory, čo určovalo aj očakávania voči ženám v spoločnosti. Rodina bola základnou jednotkou spoločnosti a cirkev kládla dôraz na jej nerozlučiteľnosť. Rozvod bol výnimočný a povolený iba v zriedkavých prípadoch, napríklad pri dokázanom pokrvnom príbuzenstve alebo impotencii. Ženy mohli vstupovať aj do kláštorov, kde získavali lepšie možnosti vzdelania a spoločenského uplatnenia, než v bežnom svetskom živote. Rehoľné sestry sa venovali vzdelávaniu, liečbe či charitatívnej činnosti. Vo výchove detí zohrávala kľúčovú úlohu matka, pričom cirkevná morálka určovala postupy výchovy aj vzdelávania.

V stredovekom období bola cirkev nielen duchovnou, ale aj svetskou mocou. Cirkev mala právo udeľovať alebo odnímať panovníkom legitimitu ich vlády. Korunovácia kráľov i cisárov sa konala s požehnaním cirkvi, často v katedrálach alebo významných kláštoroch. Šľachta a panovníci darovali cirkvi pôdu, majetky a privilégia, pričom za to očakávali podporu a modlitby. Často dochádzalo k sporom o investitúru, ktoré vyvrcholili známym zápasom medzi pápežom a cisárom v 11. až 12. storočí. Najčastejším trestom bolo pokánie, pôst, almužna či vylúčenie zo sviatostí.

Stredoveká cirkev formovala európsku spoločnosť v každom smere - od morálnych zásad cez vzdelanie, architektúru, kultúru, až po rozdelenie moci. Aj keď mala svoje tienisté stránky, nemožno poprieť jej zásadný vplyv na vývoj spoločnosti, ktorý je cítiť až do súčasnosti.

Súčasný vplyv cirkvi

Cirkev má vplyv, a nie malý, predsa len veľmi veľa ľudí na Slovensku sa hlási k niektorej z cirkví alebo náboženských spoločností. Dosť dobre sa dajú vnímať mnohé organizácie, ktoré možno ani nie sú úplne priamo cirkvou, ale sú občianskymi združeniami, tvoria občiansku spoločnosť a svojimi hodnotami sa hlásia ku kresťanskej viere. Tieto organizácie sú viditeľné v spoločnosti a snažia sa presadzovať svoje hodnoty. Takže má vplyv. Pri niektorých medicínskych otázkach registrujeme, že sa vyjadruje aj cirkev. Za tým stojí prirodzený konzervativizmus cirkvi, snaha byť opatrný, keď sa niečo mení v ich dlhodobo tradične zaužívaných postojoch v spoločnosti.

Naprieč celými dejinami ľudstva vidno napätie medzi tým, čo ľudská myseľ, ľudské poznanie prináša aj v oblasti narábania s ľudským zdravím a opatrnosťou, čo všetko to môže spôsobiť, akým spôsobom to môže vykoľajiť naše ľudské bytie. Veď sa pozrime na začiatky medicíny, chirurgie a podobne, ako tam ľudstvo a tiež cirkev bola veľmi opatrná, dnes však nikto nepochybuje o tom, že by v cirkvi bol niekto proti chirurgickým zákrokom. Podobná dynamika funguje aj v témach, ktoré dnes predstavujú to napätie medzi konzervativizmom cirkvi a súčasným stavom lekárskeho výskumu, to sú napríklad tzv. bioetické témy.

Spomenuli ste chirurgiu, ale pamätám si, že napríklad cirkev len pred niekoľkými rokmi bola aj proti darovaniu krvi či orgánov. Myslím si, že hlavné prúdy kresťanstva sa už nestavajú proti darcovstvu krvi, ani darcovstvu orgánov. Ale určite sú skupiny v kresťanstve, ktoré z určitých náboženských dôvodov svojim členom hovoria, že to nie je dobré, resp. by sme mohli povedať, že im to zakazujú.

Sociálna náuka Cirkvi a jej aplikácia

V oblasti mzdy, ako sa to dnes často stáva, jednotlivci nie sú schopní zachovávať spravodlivosť, iba ak sa všetci dohodnú, že ju budú zachovávať. To sa realizuje prostredníctvom organizácií zamestnávateľov, bez ktorých je takmer nemožné predísť konkurenčnému boju, ktorý býva veľkým nebezpečenstvom pre robotnícke práva. Preto je povinnosťou podnikateľov a zamestnávateľov zakladať a rozvíjať organizácie, ktoré sa stávajú normálnym prostriedkom na dosiahnutie spravodlivosti. No aj robotníci nech pamätajú na svoje povinnosti lásky a spravodlivosti voči zamestnávateľom a nech sú presvedčení, že tak lepšie zabezpečia svoje vlastné záujmy.

Ak teda pozorujeme silné vnútorné spojitosti hospodárskeho života, potom, ako sme už povedali v encyklike Quadragesimo anno, nie je možné, aby v hospodársko-sociálnych vzťahoch zavládla spravodlivosť a láska, iba pomocou sústavy stavovských a medzistavovských združení na pevných kresťanských základoch. Tieto združenia (skôr sa hovorievalo stavy) budú musieť byť vybudované podľa rozličných miestnych pomerov a podľa časových potrieb.

Aby sa sociálna práca stala čo najúčinnejšou, je potrebné, aby sa čo najviac študovali sociálne problémy vo svetle cirkevných prikázaní a aby sa znalosť sociálnych zásad pod ochranou Božej autority, ako bola daná Cirkvi, šírila v čo najväčšej miere. Lebo ak konanie katolíkov na hospodársko-sociálnom poli malo nedostatky, to bolo často zavinené tým, že si katolíci nevšímali učenie pápežov o týchto otázkach. Preto je nanajvýš nevyhnutné, aby sa vo všetkých vrstvách spoločnosti šírilo a stále zdokonaľovalo sociálne vzdelanie podľa individuálnej rozumovej vyspelosti a aby poznanie sociálnej náuky Cirkvi stále viac prenikalo aj do robotníckej triedy.

Kresťanská tlač môže napomáhať mravnej obnove v kresťanskom duchu. Môže a má rozličnými spôsobmi pútavo prispievať k tomu, aby sa sociálna náuka Cirkvi stále lepšie poznávala; má ďalej presne a podrobne informovať o činnosti nepriateľov, má oboznamovať s obrannými prostriedkami, ktoré sa inde dobre osvedčili; má upozorňovať na chytráctvo a podvody, ktorými sa komunistom podľa ich programu podarilo prilákať k sebe ľudí dobrej vôle, a predkladať účelné riešenia.

Pre Cirkev je dnes nevyhnutnou súčasťou pastoračnej stratégie aktívne pracovať v mediálnej oblasti. Patrí sem nielen práca vo vlastných cirkevných komunikačných prostriedkoch - v cirkevnej tlači, vo vydavateľskej činnosti, v rozhlase, v televízii, vo filme a v audiovizuálnej produkcii, ale tiež a najmä pôsobenie v necirkevných, tzv. svetských médiách.

V tabuľke sú zhrnuté kľúčové oblasti, v ktorých Cirkev zohráva významnú úlohu:

Cirkev nemôže zatvárať oči pred skutočnosťou globálneho tlaku a deformovaním tradičných hodnôt. Tento tlak sa prejavuje, ako „american way of life, otvorená spoločnosť, ale čoraz častejšie ako postkresťanské občianske náboženstvo“, kde si celkom seriózni vedci ľudskú dôstojnosť zamieňajú s občianskymi cnosťami, kult Boha s úctou k právu, imaginárnej slobode, štátu a jeho symbolom.

Kresťanská viera, keďže nie je ideológiou, sa neusiluje vtesnať pestrú spoločensko-politickú skutočnosť do ustrnutej schémy a uznáva, že ľudský život sa v dejinách realizuje v rôznych, a nie vždy bezchybných podmienkach. Lenže ani v krajinách s demokratickými formami vlády sa tieto práva vždy plne nerešpektujú. Nemyslíme iba na škandál potratu, ale aj na rôzne krízy demokratických systémov, ktoré, ako sa zdá, strácajú niekedy schopnosť rozhodovať v záujme spoločného dobra.

Požiadavky zo strany spoločnosti sa neposudzujú podľa kritérií spravodlivosti a morálky, ale skôr podľa volebnej alebo finančnej sily skupín, ktoré ich podporujú. Takéto úchylky od zásad politickej morálky plodia časom nedôveru a ľahostajnosť, a tým pokles politickej zainteresovanosti a spoločenského ducha v obyvateľstve, ktoré sa cíti poškodené a oklamané.

Človek žije v rozmanitých medziľudských vzťahoch a v nich sa formuje subjektivita spoločnosti. Jednotlivec dnes stojí pod tlakom z dvoch strán. Z jednej strany je to štát a z druhej strany trh. Zavše sa zdá, že človek existuje iba ako výrobca a spotrebiteľ tovarov alebo ako objekt štátnej správy. Zabúda sa, že spolužitie ľudí nie je zamerané ani na trh, ani na štát, pretože ľudské spolužitie má samo osebe jedinečnú hodnotu, ktorej má slúžiť trh aj štát.

Subsidiárny štát je relatívne široké spoločenstvo, ktorého cieľom je zabezpečiť rozvoj blahobytu a kultúry jednotlivcov cez právny poriadok. Cieľom štátu je spoločné dobro celej spoločnosti. Štát sa nemôže stotožňovať s nijakou vládnucou skupinou ani s nijakou politickou stranou. Cirkvi a náboženské spoločnosti sa však tiež nesmú dať zmanipulovať na nijaké stranícko-politické ciele, sú však kedykoľvek oprávnené prezentovať svoje stanoviská k etickým a sociálnym otázkam.

Boží poriadok je morálny hodnotový systém, založený na kresťanskej morálke. To neznamená, že sa duchovní zmenia na sudcov konania celej spoločnosti. Ich prínos spočíva v komplexnom a adresnom vstupe do konkrétnych spoločenských záležitostí, kde okrem hodnotenia situácie a definovania východísk predkladajú aj možné riešenia, primerané ich postaveniu a vážnosti na obecnej, mestskej a regionálnej úrovni.

Z toho vyplýva, že cirkvi pri zachovaní svojej autonómie nesmú hocikedy, hocijakým spôsobom zasahovať do záležitostí štátu. Štát však musí mať na zreteli, že cirkvi majú mimoriadnu úlohu pri formovaní morálneho hodnotového systému spoločnosti, že popri svojich náboženských aktivitách sú činné aj v kultúre, vo výchove, v zdravotníctve a v charite, ale musia mať svoj priestor aj v médiách. Všetky komunikačné prostriedky sa dajú využiť na dobro, ale aj zneužiť na zlo. Musíme si uvedomiť, že práca v médiách si vyžaduje kus odvahy, profesionality a pokory pred Bohom.

tags: #cirkev #nas #nuti #do #toho #co