V Cirkvi je sedem sviatostí: krst, birmovanie, Eucharistia, pokánie, pomazanie chorých, posvätný stav a manželstvo. Tieto sviatosti sa týkajú všetkých etáp a všetkých dôležitých chvíľ života kresťana: dávajú životu viery kresťanov vznik a rast, uzdravenie a poslanie. Sviatosti sú viditeľné znaky, ktoré ustanovil Ježiš Kristus, aby do ľudských duší privádzali neviditeľnú milosť Božiu. Jednoduchšie: Sviatosti sú viditeľné znaky neviditeľnej Božej milosti.
Delenie sviatostí:
- 1. Iniciačné - začínajú v človeku život milosti a zveľaďujú ho.
- 2. Uzdravujúce - uzdravujú v človeku to, čo je choré na duši i na tele.
- 3. Spoločenské - sú určené pre službu spoločenstva.
Toto delenie umožňuje vidieť, že sviatosti tvoria určitý organizmus, v ktorom má každá sviatosť svoje životne dôležité miesto. V tomto organizme má Eucharistia ako „sviatosť sviatostí“ jedinečné miesto: všetky ostatné sviatosti sú zamerané na ňu ako na svoj cieľ.
Tri sviatosti môžeme prijať len raz za život, pretože vtláčajú do duše nezmazateľný znak - krst, birmovanie, posvätný stav.
Eucharistia
Svätá Eucharistia završuje uvádzanie do kresťanského života. Eucharistia je prameň a vrchol celého kresťanského života. „Ostatné sviatosti, ako aj všetky ekleziálne služby a apoštolské diela úzko súvisia so svätou Eucharistiou a sú na ňu zamerané.
„Eucharistia vhodne naznačuje a obdivuhodne uskutočňuje účasť na Božom živote a jednotu Božieho ľudu, na ktorých sa zakladá Cirkev.
Nevyčerpateľné bohatstvo tejto sviatosti sa odráža aj v rozmanitých pomenovaniach, ktorými sa označuje. Každé z nich poukazuje na určité jej stránky. Volá sa:
- Eucharistia, lebo je vzdávaním vďaky Bohu. Grécke slová eucharistein a eulogein pripomínajú židovské dobrorečenia, ktoré - najmä pri stolovaní - ohlasujú Božie diela: stvorenie, vykúpenie a posvätenie.
- Pánova večera, lebo ide o Večeru, ktorú Pán slávil v predvečer svojho umučenia so svojimi učeníkmi, a o anticipovanie Baránkovej svadobnej hostiny v nebeskom Jeruzaleme.
- Lámanie chleba, lebo tento obrad, príznačný pre židovské stolovanie, Ježiš použil, keď dobrorečil a rozdával chlieb v úlohe hostiteľa, najmä pri Poslednej večeri. Podľa tohto úkonu ho učeníci spoznali po jeho zmŕtvychvstaní a týmto výrazom prví kresťania označovali svoje eucharistické zhromaždenia.
- Pamiatka (po latinsky memoriale) Pánovho umučenia a zmŕtvychvstania.
- Svätá obeta, lebo sprítomňuje jedinú obetu Krista Spasiteľa a zahŕňa obetu Cirkvi, alebo aj obeta svätej omše, „obeta chvály“, duchovná obeta, čistá a svätá obeta, lebo završuje a prevyšuje všetky obety Starej zmluvy.
- Svätá a božská liturgia, lebo celá liturgia Cirkvi má svoj stredobod a najplnšie sa prejavuje v slávení tejto sviatosti. V takom istom zmysle sa volá aj slávením svätých tajomstiev. Hovoríme aj o Najsvätejšej sviatosti, lebo je „sviatosťou sviatostí“.
- Prijímanie, po latinsky communio (spoločenstvo, spojenie), lebo touto sviatosťou sa spájame s Kristom, ktorý nám dáva účasť na svojom tele a krvi, aby sme tvorili jedno telo.
V srdci slávenia Eucharistie je chlieb a víno, ktoré sa Kristovými slovami a vzývaním Ducha Svätého stávajú Kristovým telom a jeho krvou. Cirkev verná Pánovmu príkazu naďalej robí na jeho pamiatku až do jeho slávneho návratu to, čo urobil v predvečer svojho umučenia: „vzal chlieb…“, „vzal kalich s vínom...“ Keď sa znaky chleba a vína stanú tajomným spôsobom Kristovým telom a jeho krvou, aj naďalej naznačujú, že stvorenie je dobré. A tak na ofertórium dobrorečíme Stvoriteľovi za chlieb a víno „plod práce ľudských rúk“, ale ešte prv „plod zeme“ a „viniča“, teda Stvoriteľove dary.
Slávenie Eucharistie
Už z druhého storočia máme svedectvo svätého Justína mučeníka o hlavných líniách priebehu slávenia Eucharistie. Až dodnes ostali rovnaké vo všetkých veľkých liturgických rodinách. Takto píše Justín okolo roku 155, aby pohanskému cisárovi Antoninovi Piovi (138-161) vysvetlil, čo robia kresťania: „V deň nazývaný dňom Slnka všetci, či už bývajú v mestách, alebo na vidieku, schádzajú sa na to isté miesto. Čítajú sa pamäti apoštolov alebo spisy prorokov, pokiaľ to čas dovolí. Keď lektor skončí, predsedajúci v príhovore napomína a povzbudzuje do nasledovania takých skvelých vecí.
Liturgia Eucharistie prebieha podľa základnej štruktúry, ktorá sa zachovala cez stáročia až po naše časy. Rozvíja sa v dvoch hlavných momentoch, ktoré tvoria v základe jednotu:
- zhromaždenie sa, liturgia slova s čítaniami, homíliou a modlitbou veriacich;
- eucharistická liturgia s predložením chleba a vína, konsekračným vzdávaním vďaky a prijímaním.
Sviatosť pokánia (zmierenia)
Sviatosť pokánia, nazývaná aj svätá spoveď alebo sviatosť zmierenia, odpustenia, obrátenia, je prostriedkom k tomu, aby človeku boli odpustené hriechy. Človek sa ňou obracia k Bohu, vyznáva svoje hriechy a ľutuje ich. Sviatosť pokánia patrí medzi uzdravujúce sviatosti (spolu so sviatosťou pomazania chorých).
Človek hriechy vyzná pred kňazom pri individuálnej (ušnej) spovedi, úprimne ich oľutuje a vykoná zadosťučinenie (modlitba, milodar, služba blížnemu, skutok milosrdenstva, odriekanie, trpezlivé prijímanie kríža). Zadosťučinenie je potrebné učiniť, lebo svojim hriechom môže človek ublížiť, preto je potrebné škodu napraviť, napríklad vrátiť ukradnutú vec, ospravedlniť sa za urážky a podobne. Človek má napraviť spáchané zlo, ak je to možné. Zadosťučinenie je dôležité, pretože následkom hriechu je trest a vina. Pri svätej spovedi sa odpúšťa celá vina, večný trest a časť časného hriechu.
Kňaz udelí veriacemu pri svätej spovedi rozhrešenie, ktoré ho oslobodí od hriechu. Ježiš udelil apoštolom moc odpúšťať hriechy: Biblia Jn 23 "Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu zadržíte, budú mu zadržané.".
Úkony kajúcnika:
- Ľútosť
- Vyznanie hriechov (spoveď)
- Zadosťučinenie
Mnohé hriechy spôsobujú škodu blížnemu. Treba urobiť všetko, čo je možné, aby sa škoda napravila (napr. vrátiť ukradnuté veci, napraviť dobré meno toho, koho sme osočovali, odčiniť urážky). Vyžaduje to už sama spravodlivosť. Hriech však okrem toho zraňuje a oslabuje samého hriešnika, ako aj jeho vzťahy s Bohom a s blížnym. Rozhrešenie odstraňuje hriech, ale neodstraňuje všetky nezriadenosti, ktoré hriech spôsobil. Hriešnik zbavený hriechu musí ešte nadobudnúť plné duchovné zdravie. Musí teda urobiť niečo viac, aby odčinil svoje hriechy: musí primeraným spôsobom „zadosťučiniť“ za svoje hriechy alebo ich „odpykať“.
Podľa prikázania Cirkvi „každý veriaci, keď dosiahol vek usudzovania, je povinný úprimne sa vyspovedať zo svojich ťažkých hriechov aspoň raz do roka“. Kto si je vedomý, že sa dopustil smrteľného hriechu, nesmie pristúpiť k svätému prijímaniu, ani keby pociťoval veľkú ľútosť, prv ako by prijal sviatostné rozhrešenie, ibaže by mal vážny dôvod pristúpiť k prijímaniu a nebolo by mu možné vyspovedať sa.
Hoci spoveď z každodenných previnení (zo všedných hriechov) nie je striktne potrebná, Cirkev ju veľmi odporúča. Veď pravidelná spoveď z našich všedných hriechov nám pomáha formovať si svedomie, bojovať proti nezriadeným náklonnostiam, nechať sa vyliečiť Kristom a robiť pokroky v živote podľa Ducha.
Pán Ježiš naliehavo vyzýva veriacich, aby ho prijímali vo sviatosti Eucharistie (Jn 6, 53). Aby však veriaci mohli dobre odpovedať na túto výzvu, musia sa na túto veľkú a svätú chvíľu pripraviť (1 Kor 11, 27-29). Preto ten, kto si je vedomý ťažkého hriechu, musí skôr, ako pristúpi k prijímaniu, prijať sviatosť pokánia, vyspovedať sa (por. KKC 1385; kán. 916 CIC).
Je katolíckou dogmou: „Eucharistiu dovolene prijíma ten, kto nemá svedomie zaťažené smrteľným hriechom.“ Pravidelná sviatosť pokánia - prehlbovanie duchovného života. Hoci spoveď z každodenných previnení (zo všedných hriechov) nie je striktne potrebná, Cirkev ju veľmi odporúča. Veď pravidelná spoveď z našich všedných hriechov nám pomáha formovať si svedomie, bojovať proti nezriadeným náklonnostiam, nechať sa vyliečiť Kristom a robiť pokroky v živote podľa Ducha.
Kristus Pán po svojom zmŕtvychvstaní poslal apoštolov, aby v jeho mene hlásali všetkým národom pokánie na odpustenie hriechov (Jn 20, 19-23; Lk 24, 47). Apoštoli a ich nástupcovia, spolu s kňazmi - svojimi pomocníkmi, vykonávajú kňazskú službu zmierenia najmä tým, že vo sviatosti pokánia udeľujú odpustenie hriechov. Tak kajúcnikov zmierujú s Bohom a s Cirkvou vďaka moci kľúčov, ktorú dostali od Krista Pána. V tejto službe nemôže spovedníkov nikto nahradiť.
Spovedník je zároveň lekár, sudca i učiteľ, a preto - ako služobník Cirkvi - sa musí verne pridržiavať náuky magistéria. Náročná služba spovedníka oprávnene vyžaduje predpoklady prirodzené (ľudské kvality, stupeň vzdelania) i nadprirodzené (Božie a cirkevné poverenie, svätenie), a preto túto službu nemôže vykonávať hocikto.
Svedomie je najskrytejším jadrom a svätyňou človeka, kde je osoba sama s Bohom, ktorého hlas sa ozýva v jej vnútri. Podľa pastorálnej teológie je svedomie ozvena Božieho hlasu v človeku. Výchova ľudského svedomia je nevyhnutná. Naši veriaci sú vystavení negatívnym vplyvom konzumného sveta a hriech ich pokúša, aby dali prednosť vlastnému úsudku a odmietli učenie magistéria. A tu spovedník zohráva veľmi dôležitú úlohu: formovať svedomie penitenta, a to nie svojvoľne, ale podľa učenia predkladaného autoritou Cirkvi.