V poslednom období verejnosť čoraz intenzívnejšie diskutuje na tému zdravého sexuálneho života, či skôr výchovy k manželstvu a rodičovstvu. Obe tieto témy úzko súvisia so sexuálnou výchovou. Spoločnosť sa rozdelila na dva hlavné tábory, ktoré tvrdo zastávajú svoje názory.
Na jednej strane je to cirkev, ktorá hovorí, že sexuálna výchova patrí do rodiny a len rodičia môžu dobre vychovať svoje dieťa po stránke sexuálnej. Na druhej strane stojí odborná verejnosť na čele so sexuológmi a psychológmi, ktorí tvrdia, že je dobré, ak sa sexuálna výchova vyučuje ako predmet zaradený do vyučovacích osnov. Tvrdia, že čím viac človek dostane informácií o sexuálnom živote, tým lepšie dokáže zhodnotiť, či je dostatočne zrelý na začatie pohlavného života a výskumy dokazujú, že čím je človek viac informovaný o sexe, tým neskoršie začína sexuálne žiť.
Tým sa predchádza neželaným počatiam, interrupciám a dokonca sa dokázalo, že u týchto ľudí je malé riziko uskutočňovania sexuálnej delikvencie. Cirkev apeluje na to tým, že sexuálnu výchovu nájdeme aj v predmetoch, ktoré sa vyučujú na základných a stredných školách. Sú to napríklad biológia, náuka o spoločnosti, etická výchova. V súčasnosti sa k sexuálnej výchove pristupuje oveľa otvorenejšie, ale aj napriek tomu mnohým mladým ľuďom stále chýbajú nezaujaté informácie.
Nejeden dospelý sa cíti trápne ak má hovoriť o intímnych témach a to predovšetkým s deťmi a mladými ľuďmi. Mnohí sú presvedčení, že rozprávanie o sexe len navádza k činom.
O odlišných pohľadoch spoločnosti na interrupciu spolu s moderátorom Šimonom Žďárským diskutovali influencerka Michaela Chrkavá a evanjelický kňaz Ondrej Prostredník. Prostredník oceňuje sexuálnu výchovu a vyzýva, že ju potrebujú nielen mladí, ale aj dospelí ľudia. Intímny vzťah považuje za dôležitú hodnotu.
Michaela Chrkavá si za posledné roky všimla, že sa téma sexu detabuizuje. Teší ju, že sa o tom ľudia viac rozprávajú doma, a zdôrazňuje, že takáto edukácia je potrebná - píšu jej napríklad mladí ľudia, ktorí nevedia, za akých okolností môže žena otehotnieť. Takisto zdôrazňuje, že do práv na interrupciu by muži nemali vstupovať.
Michaela Chrkavá je influencerkou s kariérnou históriou v reklame a tvorbe digitálneho obsahu. Ondrej Prostredník je evanjelický kňaz a medzi rokmi 2007 až 2011 bol dekanom Evanjelickej bohosloveckej fakulty UK, na ktorej začal študovať už v roku 1982. V roku 2015 sa odmietavo postavil k „referendu o rodine“, v roku 2019 upozorňoval cirkev na to, že náboženská sloboda má hranice dané rešpektovaním práv a slobôd iných ľudí.
Pápež František v roku 2019 označil interrupcie za „vraždu“, pričom zdôraznil, aby katolícki biskupi tento rozpor nezneužili na politické účely. Katolícka cirkev argumentuje tým, že ľudský život treba rešpektovať a chrániť už od chvíle počatia - a vo väčšine kľúčových bodov sa zhoduje s pro-life aktivizmom. Opačný pól diskusie, pro-choice aktivizmus, volá po legálnom práve žien mať možnosť rozhodnúť sa pre interrupciu.
Z dát vyplýva, že obmedzenie interrupcií neznižuje počet vykonávaných interrupcií - tie sa akurát začnú robiť ilegálne, teda bez potrebného medicínskeho dohľadu. Počet vykonávaných interrupcií na Slovensku by tak aj po zákaze zostal hypoteticky podobný ako dnes. V posledných rokoch je téma na Slovensku veľmi živá, najmä kvôli snahám o ich obmedzenie.
Opäť vyšiel najavo prípad šírenia neznášanlivosti a klamstiev na hodine rímskokatolíckeho náboženstva. Na škole v Trenčíne kaplán poverený cirkvou mal prednášku o homosexualite, ktorú označil za „zranenie“ a „stav nedokončeného rozvoja osobnosti po emocionálnej stránke“. Ďalej tvrdil, že sa homosexuáli nedostanú do neba. Je naozaj desivé, že sa takéto nebezpečné tmárstvo šíri v 21. storočí na slovenských školách, navyše za štátne peniaze a v rámci povinne voliteľného predmetu.
A nejde len o osobný pomýlený názor kaplána - ten učil to, čo mu predpisuje katechizmus a rovnaké bludy o homosexualite zaznievajú na všetkých hodinách katolíckeho náboženstva. Homosexualita nie je zranenie, ani choroba, ani životný štýl. Čo je naozaj zraňujúce, je neustále odsudzovanie ľudí s menšinovou orientáciou zo strany cirkevných predstaviteľov a šírenie nenávisti k nim.
Liga za duševné zdravie nedávno zverejnila jasné stanovisko na túto tému (ako odpoveď na iniciatívou Konferencie biskupov Slovenska, ktorá propagovala pseudovedeckú tzv. „Sexuálna orientácia je biologická, predurčená súhrou genetických faktorov a vnútromaternicového prostredia, nie je osobnou voľbou, vedomou ani nevedomou, človeka. Neexistuje žiadny vierohodný výskum, podľa ktorého by rané zážitky či traumy ovplyvňovali sexuálnu orientáciu človeka. Preto neexistuje žiadna psychoterapia, ktorá by mohla sexuálnu orientáciu človeka zmeniť.
Všetky takéto snahy sú hrubým zásahom do identity človeka a jeho duševného zdravia, navyše ho môžu závažne poškodiť. Žiadna takáto forma terapie nie je u nás ani v Európe uznaná za formu psychoterapie. Vedenie školy vydalo stanovisko, v ktorom sa ospravedlňuje a tvrdí, že sa s názormi prezentovanými na hodine náboženstva nestotožňuje. Uvedenú situáciu chce riešiť s vyučujúcim náboženskej výchovy a jeho cirkevnými nadriadenými. No žiaľ prípad v Trenčíne zďaleka nie je jediný.
Pred tromi rokmi kolovala na sociálnych sieťach fotka učebnice katolíckeho náboženstva, ktorá antikoncepciu, umelé oplodnenie či rodovú rovnosť označuje za „kultúru smrti“. Je veľmi nebezpečné podsúvať deťom takéto čierno-biele videnie sveta a delenie spoločnosti na dobro a zlo, na „život“ a „smrť“ a stigmatizovať tých s iným presvedčením. Na učebnicu katolíckeho náboženstva pre 8.
O svojej osobnej skúsenosti so zlom vplyvom náboženského fundamentalizmu na výchovu detí písala aj známa novinárka Zuzana Kovačič Hanzelová: „Celé moje detstvo v katolíckej cirkvi bolo o dievčatách a ich správaní. Nič z toho nespomínalo chlapcov. Tí ako by pri tom vôbec neboli. Len dievčatá. Lebo chlapci sú už takí, krčili ramenami kňazi a učiteľky náboženstva. Nevedia sa ovládať, ovládajú ich pudy, hovorili nám. Naprogramujú vám to tak hlboko, že každý sex je pre vás hriech. Že sa celý život boríte so svojou sexualitou. Že aj keď už nie ste súčasťou cirkvi, vždy, keď ste mali akýkoľvek fyzický príjemný dotyk, cítite sa ako zločinec.
Pre Tomáša z Bratislavy bol spôsob vyučovania na cirkevnej škole jedným z dôvodov, prečo sa stal ateistom a nedávno vystúpil z cirkvi: „Nevyhovovalo mi, ako nás vyučujú náboženstvo a aká bola prítomná náboženská manipulácia detí. Je pritom príznačné, že tí istí ľudia, ktorí cítia potrebu poučovať mladých o údajnej škodlivosti homosexuality, antikoncepcie, interrupcií atď. zároveň bojujú proti sexuálnej výchove na školách, aby sa mladí ľudia nedostávali k pravdivým informáciám a aktuálnym poznatkom o ľudskej sexualite.
Konferencia biskupov sa pri upozornení na nevhodný obsah vyučovania zvykne vyhovárať na Vatikánsku zmluvu, ktorá jej dáva významné nadpráva. Štát síce platí cirkevnú propagandu v školách, učiteľov aj učebnice náboženstva, ale o obsahu tohto predmetu rozhodujú iba biskupi. Na hodiny náboženstva sa dokonca nedostane ani školský inšpektor bez súhlasu cirkvi. Aj z toho je vidieť, že Vatikánska zmluva predstavuje veľký problém a treba ju čím skôr zrušiť. Namiesto škodlivej náboženskej indoktrinácie detí by bolo potrebné zaviesť na školách odbornú sexuálnu výchovu a vyučovanie kritického myslenia, ktoré tam stále veľmi chýba.
| Aspekt | Cirkev | Odborná verejnosť (sexuológovia, psychológovia) |
|---|---|---|
| Miesto výchovy | Rodina | Škola (ako súčasť vyučovacích osnov) |
| Dôležitosť informácií | Zdôrazňuje sa tradičná výchova a morálne hodnoty | Čím viac informácií, tým lepšie rozhodnutia v sexuálnom živote |
| Vplyv na správanie | Obavy, že rozprávanie o sexe navádza k činom | Viac informácií vedie k neskoršiemu začiatku sexuálneho života a zníženiu rizika negatívnych javov |
| Alternatívy | Sexuálna výchova v rámci biológie, náuky o spoločnosti, etickej výchovy | Potreba nezaujatých a odborných informácií pre mladých ľudí |
Predseda Konferencie biskupov Slovenska František Tondra listom požiadal ministra školstva Jána Mikolaja v mene všetkých obávajúcich sa rodičov, aby sexuálnu výchovu v pragmatickej podobe do škôl neuvádzal. Tondra zdôraznil, že cirkev nie je proti sexuálnej výchove. „Nemôžeme však nazývať sexuálnou výchovou to vyučovanie, kde ťažiskom náuky je informácia o antikoncepcii každého druhu.
Sexualita je základnou zložkou osobnosti. Je to jej spôsob bytia, spôsob, ako sa prejavuje, ako komunikuje s inými, ako cíti, vyjadruje a žije ľudskú lásku. Pohlavnosť orientovaná na plodenie, je na úrovni fyzickej najväčším prejavom spoločenstva lásky manželov. Pohlavnosť, orientovaná, povýšená a doplnená láskou, nadobúda pravú ľudskú kvalitu.
Dnes, aj medzi kresťanmi, možno v nazeraní na sexuálnu výchovu pozorovať značnú odlišnosť. V dnešnej klíme morálneho zväzku sa skrýva nebezpečenstvo konformizmu, ktorý prináša nie malé škody. Ako odpoveď na túto situáciu sa z mnohých miest volá po vhodnej sexuálnej výchove. Vychovávatelia i rodičia často uznávajú, že nie sú dostatočne pripravení na primeranú sexuálnu výchovu.
Vo všeobecnosti treba priznať, že pre zložitosť rozličných činiteľov, ktoré sa zúčastňujú na výchovnej činnosti, ide o prácu ťažkú. Rodina je základným pilierom spoločnosti a má nezastupiteľnú úlohu vo výchove.
Druhý vatikánsky koncil v Deklarácii o kresťanskej výchove udáva smer, v akom sa má sexuálna výchova robiť, a priznáva mládeži právo dostať výchovu primeranú osobným nárokom. Koncil presne hovorí: „Berúc do úvahy pokrok psychológie a didaktiky, treba pomáhať deťom a mládeži súladne rozvíjať fyzické, mravné a intelektuálne schopnosti a postupne nadobúdať čoraz zrelší pocit zodpovednosti, čo sa týka vytrvalého úsilia o náležité zošľachťovanie vlastného života a o dosiahnutie skutočnej slobody a pritom smelo a vytrvalo premáhať prekážky.
Keď pastorálna konštitúcia Gaudium et spes hovorí o dôstojnosti manželstva a rodiny, uvádza rodinu ako prednostné miesto pre formáciu mladých k čistote. Ján Pavol II. v apoštolskej exhortácii o poslaní kresťanskej rodiny v súčasnom svete vyhradzuje dôležité miesto sexuálnej výchove ako hodnote osoby. „Výchova k láske ako daru seba hovorí Svätý Otec - je aj nevyhnutným východiskom pre rodičov, ktorí sú povolaní poskytovať jasnú a delikátnu sexuálnu výchovu.
Pápež potom hneď hovorí, že za túto výchovu v službe rodičov a v súlade s nimi je zodpovedná škola. „Sexuálna výchova, základné právo a povinnosť rodičov, musí sa vždy robiť pod ich starostlivým vedením či už doma, alebo vo výchovných strediskách, ktoré si zvolili a ktoré kontrolujú. Aby sa hodnota pohlavnosti úplne realizovala, „nijako sa nemožno zrieknuť výchovy k čistote ktorá uschopňuje človeka rešpektovať a podporovať manželský /sponzálny/ význam tela. Čistota spočíva v ovládaní sa, v.schopnosti usmerňovať pohlavný pud na službu lásky a.zapojiť sa do rozvoja osoby.
V učení Jána Pavla II. pozitívne skúmanie hodnôt, ktoré treba objavovať a oceňovať, predchádza norma, ktorú neslobodno porušiť. Táto norma vysvetľuje a vyjadruje hodnoty, o ktoré sa má človek usilovať. „Pre úzke putá - pokračuje pápež , ktoré sú medzi sexuálnou dimenziou osoby a jej etickými hodnotami, výchovná úloha má pomáhať deťom poznať a vážiť si morálne normy ako potrebnú a vzácnu záruku za zodpovedný osobný rast v ľudskej sexualite.
Každá výchova sa inšpiruje osobitným ponímaním človeka. Kresťanská výchova prispieva k realizácii človeka rozvíjaním celého jeho bytia, vteleného ducha, prirodzených darov i Božej milosti, ktorou ho Boh obdaril. V kresťanskom videní človeka sa priznáva telu osobitná funkcia, lebo telo pomáha vyjavovať zmysel života a ľudského povolania. Telesnosť je osobitný spôsob bytia a konania vlastný ľudskému duchu. Tento význam je predovšetkým povahy antropologickej.
Druhý význam je povahy teologickej: telo pomáha vyjavovať Boha a jeho stvoriteľskú lásku, nakoľko prejavuje, že človek je stvorený a závislý od základného daru, ktorý je darom lásky. Telo, nakoľko je pohlavne rozlíšené, vyjadruje povolanie človeka k vzájomnosti, to jest k láske a k vzájomnému daru seba.
Sexuálna rozlíšenosť, ktorá sa javí ako určenie ľudského bytia, je rozdielnosť, ale v rovnosti prirodzenosti a dôstojnosti. Ľudská osoba svojou intímnou prirodzenosťou si vyžaduje vzťah alterity, inakosti, zahrňujúcej vzájomnosť lásky.
Muž a žena sú dva spôsoby, ako má človek realizovať určenú účasť na Božom bytí: sú stvorení na „Boží obraz a podobu“ a toto povolanie uskutočňujú plne nielen ako jednotlivé osoby, ale aj ako dvojica, ako spoločenstvo lásky. Prítomnosť hriechu, ktorý zatemňuje pôvodnú nevinnosť, sťažuje človekovi pochopiť tieto posolstvá: ich vysvetlenie sa takto stalo mravnou úlohou, predmetom ťažkého úsilia, ktorý bol zverený človekovi: „Muž a žena po prvotnom hriechu stratia milosť a pôvodnú nevinnosť. Objavenie manželského významu tela prestane byť pre nich prostou realitou zjavenia a milosti.
Keďže „historický“ človek má sklon redukovať sexualitu iba na pohlavný zážitok, reakcie znehodnocujúce sex sa vysvetľujú, akoby sex svojou prirodzenosťou bol nehodný človeka. „Tajomstvo človeka sa pravdivo vyjasňujú iba v tajomstve vteleného Slova“ a ľudská existencia nadobúda svoj úplný význam v povolaní k životu božskému. Sexualita sa nám vo svetle Kristovho tajomstva javí ako povolanie uskutočňovať lásku, ktorú Svätý Duch rozlieva do sŕdc vykúpených.
Ježiš ďalej príkladom a slovom poukázal na povolanie k panenstvu pre nebeské kráľovstvo. Panenstvo je povolaním k láske: robí srdce slobodnejším milovať Boha. Panenské srdce, slobodné od povinností manželskej lásky, môže sa teda cítiť pohotovejšie na nezištnú lásku k bratom. Preto panenstvo pre nebeské kráľovstvo lepšie vyjadruje darovanie sa Krista Otcovi pre bratov a presnejšie predobrazuje realitu večného života, celého spodstatneného láskou.
Súhrnne: sexualita je povolaná vyjadrovať rozličné hodnoty, ktorým zodpovedajú osobitné morálne požiadavky. Orientovaná na medziosobný dialóg prispieva k integrálnemu vyzrievaniu človeka, otvára ho darovať sa v láske. Viazaná okrem toho v poriadku stvorenia na plodnosť a prenášanie života je povolaná byť vernou aj tejto svojej vnútornej účelnosti. Afektívny život, vlastný každému pohlaviu, sa prejavuje charakteristickým spôsobom v rozličných životných stavoch: spojenie manželov, zasvätený celibát zvolený pre Kráľovstvo, stav kresťana, ktorý ešte nedospel pre zväzok manželský alebo ostáva ešte slobodný alebo sa rozhodol ostať slobodný.
V kresťanskej antropologickej perspektíve afektívno-sexuálna výchova musí skúmať úplnosť osoby, a preto musí vyžadovať zjednotenie biologických, psycho-afektívnych, sociálnych a duchovných prvkov. Správna formácia sa neobmedzuje na poúčanie rozumu, ale musí venovať osobitnú pozornosť výchove vôle, citov a emócií. Na vyzrievananie afektívno-sexuálneho života je potrebné ovládať sa a to predpokladá čnosti, ako je stud, umiernenosť, úcta k sebe a k iným, otvorenosť k blížnemu.
Aj keď sa sexualita u jednotlivých osôb prejavuje rozličným spôsobom, výchova musí predovšetkým podporovať tú zrelosť, ktorá „neobsahuje len prijatie sexuálnej hodnoty integrovanej do celku hodnôt, ale aj schopnosť oblatívnu, t.j. schopnosť dávať sa, silu na altruistickú lásku. Súčasná pedagogika kresťanskej inšpirácie vidí v chovancovi, chápanom v celku a zložitosti, hlavný predmet výchovy. Treba mu pomáhať najmä v dôvernom vzťahu rozvíjať jeho schopnosti dobra. Veľmi ľahko sa na to zabúda, keď sa pripisuje prílišná dôležitosť jednoduchému poučovaniu na škodu iných dimenzií sexuálnej výchovy.
Všetko, čo sme doteraz povedali, slúži vychovávateľom ako pomoc a návod na formovanie osobnosti mladých. Vychovávatelia ich musia podnecovať kriticky zvažovať vnemy, a keď predkladajú hodnoty, musia vydávať svedectvo o. Súčasná pedagogika si dobre uvedomuje fakt, že ľudský život je poznačený ustavičným vývojom a že osobná formácia je trvalý proces. To isté platí o sexualite, ktorá sa prejavuje osobitnými charakteristikami v rozličných fázach života.
Vychovávatelia nech nezabúdajú na základné etapy tohto vývoja: primitívny pud, ktorý sa zo začiatku prejavuje v počiatočnom stave, prichádza do ambivalencie medzi dobrom a zlom. Potom sa pomocou výchovy ustaľujú city a súčasne rastie zmysel pre zodpovednosť. Postupne sa vylučuje egoizmus, ustaľuje sa určitá askéza, druhý sa prijíma a miluje pre neho samého. Zjednocujú sa zložky sexuality: pohlavnosť, erotizmus, láska a caritas.
Kresťanskí vychovávatelia sú presvedčení, že sexuálna výchova sa naplno uskutočňuje v ovzduší viery. Neporiadok vyvolaný hriechom, prítomný a pôsobiaci v jednotlivcovi i v kultúre, ktorá charakterizuje spoločnosť, vykonáva silný nátlak chápať a prežívať sexualitu v protiklade s Kristovým zákonom podľa zákona, ktorý svätý Pavol nazval zákonom hriechu. Ekonomické štruktúry, štátne zákony, masmédiá, životné systémy veľkomiest sú dakedy činiteľmi, ktoré negatívne vplývajú na človeka.
Toto trvalé úsilie udržuje a umožňuje Božia milosť Božím slovom prijímaným s vierou, synovskou modlitbou a účasťou na sviatostiach. Sviatosť zmierenia svojou vlastnou milosťou a pomocou duchovného vedenia nielen posilňuje schopnosť odporovať zlu, ale dodáva aj odvahu po páde znova povstať. Tieto sviatosti sa vysluhujú a slávia v cirkevnej komunite.
Duch modlitby pomáha dôsledne prežívať evanjeliové hodnoty vernosti a úprimnosti srdca, chudoby a pokory v každodennom pracovnom úsilí a v angažovanosti za blížneho. Z častého a dôverného kontaktu s Pánom všetci, a najmä mladí, načerpajú silu a nadšenie pre čistý život a uskutočnia svoje ľudské a kresťanské povolanie v jasnom, pokojnom ovládaní sa a vo veľkodušnom dávaní sa iným. Mnoho ľudí dnes implicitne alebo výslovne zaujíma pesimistické stanovisko k schopnosti ľudskej prirodzenosti prijať definitívny záväzok na celý život, najmä v manželstve. Panna Mária je vynikajúcim príkladom kresťanského života.
Výchova prislúcha predovšetkým rodine, ktorá je „akousi školou úplnejšej ľudskosti“. Rodina je teda najlepším prostredím, v ktorom si možno splniť povinnosť zabezpečiť postupnú výchovu sexuálneho života. Láska a vzájomná dôvera, ktorú rodina prežíva, je pre harmonický vývoj dieťaťa potrebná už od jeho narodenia. Kresťanskí rodičia si musia uvedomovať, že ich príklad je vo výchove detí najplatnejším prínosom.
Otvorenosť a spolupráca rodičov s inými vychovávateľmi, spoluzodpovednými za formáciu, budú pozitívne vplývať na vyzrievanie mladého človeka. Celý manželský život, a teda aj svätosť a stálosť rodiny závisia od formácie svedomia a od hodnôt, asimilovaných počas celého formačného obdobia samých rodičov. Morálne hodnoty, prežívané v rodine, sa ľahšie prenášajú na deti.
Medzi týmito morálnymi hodnotami má veľký význam úcta k životu už od materského lona a vo všeobecnosti úcta k ľudskej osobe každého veku a stavu. Ťažkosti, s ktorými sa sexuálna výchova často stretáva v rodine, pobádajú kresťanskú komunitu, najmä kňazov, k väčšiemu úsiliu spolupracovať na výchove pokrstených. Z cirkevnej povahy viery vyplýva spoluzodpovednosť kresťanskej komunity pomáhať pokrsteným dôsledne a uvedomene žiť podľa záväzkov, prijatých krstom.
Povolaním katechézy je byť plodnou pôdou obnovy celej cirkevnej komunity. Táto katechéza by mala zdôrazňovať, že prvým povolaním kresťana je milovať a že povolanie k láske sa uskutočňuje dvoma rozličnými cestami: v manželstve a v celibáte prežívanom pre lásku ku Kráľovstvu.
Aj keď ostáva v platnosti, že katechéza v rodine je výsadnou formou katechézy, rodičia - ak sa necítia schopní plniť si túto úlohu - môžu sa obrátiť na iných, ktorí požívajú ich dôveru. Múdra a odvážna iniciácia, primeraná veku a prostrediu, môže deti uchrániť pred duševnými otrasmi a uľahčiť im riešiť si sexuálne problémy. V každom prípade však nestačí formálne poúčanie.
Základný aspekt prípravy mladých ľudí na manželstvo spočíva v presnom videní kresťanskej etiky, vzťahujúcej sa na sexualitu. Katechéza poskytuje výhodu stretnúť sa so sexualitou v bezprostrednej perspektíve manželstva. Aby sa však táto katechéza plne vydarila, musí sa v nej náležite pokračovať, aby sa stala skutočným a vhodným katechumenátom.
Budúci manželia musia poznať hlboký význam manželstva, chápaného ako spojenie v láske na realizácii dvojice a na plodenie. Čo sa týka mnohých ťažkostí manželského života, ktoré sa v dnešných podmienkach stávajú ešte akútnejšími, mladícka čistota ako príprava na čistotu manželskú bude manželom rozhodne na osoh.
Na prežívanie svojej sexuality a plnenie zodpovednosti v súlade s Božím úmyslom je dôležité, aby manželia poznali prirodzené spôsoby, ako regulovať svoju plodnosť. Ako povedal Ján Pavol II., „...treba urobiť všetko, aby sa podobné poznanie sprístupnilo všetkým manželom a ešte prv všetkým mladým ľuďom prostredníctvom jasného, včasného a vážneho poučenia a výchovy s účasťou manželských párov, lekárov a expertov“.
Treba zdôrazniť, že antikoncepcia, dnes tak naliehavo rozširovaná, odporuje týmto kresťanským ideálom a týmto morálnym normám, ktorých učiteľkou je Cirkev. Dôkladná katechetická príprava dospelých na ľudskú lásku kladie základy pre sexuálnu výchovu detí. Tak sa zabezpečuje vierou osvietená ľudská zrelosť, ktorá bude rozhodujúca v dialógu, ktorý sú dospelí povolaní začať s novými generáciami. Osoba by mala nájsť v spoločnosti hodnoty už vyjadrené a prežívané, ktoré majú na formačný proces vplyv nie podružný.
Ján Pavol II. poukázal na situáciu, v ktorej sa nachádzajú deti pred hromadnými oznamovacími prostriedkami: „očarení a bezbranní pred svetom a dospelými ľuďmi deti sú samozrejme ochotné prijímať to, čo sa im ponúka, či už ide o dobro alebo zlo... Treba ešte povedať, že potrebná kontrola sa pre technologický vývoj stáva menej ľahkou a neprichádza včas. Z toho vyplýva naliehavá potreba aj na ciele správnej sexuálnej výchovy, aby si „prijímatelia, najmä tí mladší, zvykali používať tieto prostriedky s mierou a sebaovládaním. Okrem toho nech sa usilujú dôkladne pochopiť, čo videli, počuli alebo čítali.
Na ochranu práv dieťaťa na tomto poli Ján Pavol II. „Občianska vrchnosť má v tejto oblasti pre spoločné dobro osobitné povinnosti. Sexuálna výchova, ako sme povedali, je prvoradou povinnosťou rodiny. To platí stále. Medziosobný dialóg, požadovaný sexuálnou výchovou, má vzbudzovať vo vychovávanom vnútornú dispozíciu, schopnú motivovať a usmerňovať správanie človeka. Sexuálnu výchovu nemožno zredukovať na jednoduchú vyučovaciu látku alebo len na teoretické vedomosti. Nespočíva v programe, ktorý treba postupne rozvíjať.