Joachim spolu s Annou výťažok pastierskeho zamestnania rozdeľovali vždy na tri diely, a to na obeť chrámu, chudobným a posledný diel, užívali na vlastné potreby. Nikdy netrpeli nedostatkom. Anna pochádzala z kňazskej rodiny z Betlehema. Od 4. storočia dodnes sa ukazuje pri Ovčom rybníku v Jeruzaleme miesto, kde stál dom Anny a Joachima. Anna a Joachim boli bezdetní. Stretávali sa preto s pohŕdaním zo strany okolia. Aj napriek tejto skúške nestratili dôveru k Božím zámerom.
Po 40-ročnom manželstve sa Joachim v pokročilom veku vydal na púšť, kde sa 40 dní a nocí modlil a postil, pričom vrúcne prosil o potomstvo. Anna zasa prosila Boha vo svojom dome, aby z nej bol odňatý znak neplodnosti. Napokon boli vypočutí. Anjel im predpovedal, že sa im narodí dieťa. Keď sa narodila Mária, aby splnili predtým zložený sľub, odviedli svoje jediné dieťa do služby do svätyne.
Svätá Anna je obľúbenou patrónkou mnohých farností; uctievajú si ju predovšetkým rodiace ženy, matky, vdovy. Podľa kresťanskej ikonografie býva svätá Anna zobrazovaná v dlhých šatách, s hlavou zahalenou závojom. K jej atribútom patria kniha ako symbol učenosti a múdrosti (pomerne časté zobrazenie ako svätá Anna vyučuje mladú Máriu) alebo ľalia ako odkaz na nepoškvrnenosť Panny Márie. Svätý Joachim je zobrazený ako starší, bradatý muž v dlhom odeve alebo v plášti.
O mimoriadnej obľúbenosti tejto svätice svedčí nepreberné množstvo umeleckých diel s námetom svätej Anny a jej rodiny. Prvé spodobnenia svätej Anny nachádzame na freskách v ranokresťanských kostolíkoch z 8. - 10. storočia. Takmer všetci velikáni výtvarného umenia neskorších období zanechali diela s námetom svätej Anny; v drvivej väčšine ide o diela, ktoré zachytávajú tri postavy Svätej rodiny (okrem svätej Anny Pannu Máriu a malého Ježiša odtiaľ pomenovanie Svätá Anna samotretia).
Svätá Anna samotretia od Leonarda da Vinci
Svätej Anne je zasvätených viacero sakrálnych stavieb, jednými z najznámejších sú vatikánsky Kostol svätej Anny a jeruzalemská Bazilika svätej Anny. Meno svätej Anny nesie jedna z vatikánskych mestských brán.
Na Slovensku je veľa kostolov a farností zasvätených sv. Anne. Napr. Sušany, Oravská Lesná, Vavrečka, Medvedzie, Oravice, Zemianska Dedina (filiálka farnosti Nižná), Veľký Grob, Vranov nad Topľou - Čemerné, Štefultov a ďalšie. Za pozornosť stojí pozrieť si unikát, asi 500 ročný obraz - Rožňavskú Meterciu, ktorá priťahuje stovky turistov.
Svätá Anna, Matka Nepoškvrneného Počatia
So srdcom plným úprimnej úcty, skláňam sa pred Tebou, slávna svätá Anna. Teba si Boh vyvolil a obľúbil a pre svoje mimoriadne cnosti si sa stala hodná výsostnej Božej milosti: porodiť Sprostredkovateľku všetkých milostí, Požehnanú medzi ženami, Matku vteleného Slova, Presvätú Pannu Máriu. Pre túto vysokú priazeň, prijmi ma láskavo, ľútostivá svätá Anna, medzi svojich opravdivých ctiteľov. Obklop ma mocnou ochranou a vypros mi u Boha milosť nasledovať ťa v cnostiach, ktoré boli krásou a ozdobou Tvojho života. Daj mi spoznať moje hriechy a oplakávať ich horkými slzami. Vypros mi naozaj živú lásku k Ježišovi a Márii, ako aj verné a stále plnenie mojich povinností. Zachráň ma v živote od každého nebezpečenstva a buď pri mne v hodine smrti, aby som prišiel do neba a tam s Tebou, prešťastná matka svätá Anna, chválil Božie Slovo, ktoré sa stalo človekom v živote Tvojej prečistej dcéry Panny Márie.
Anna Kolesárová: Mučeníčka čistoty
Na sociálnych sieťach a na stránkach niektorých denníkov sa v posledných dňoch objavili negatívne reakcie na adresu blahorečenia Anny Kolesárovej. Prinášame k nim niekoľko postrehov a vysvetlení hovorcu KBS Martina Kramaru. Svätosť vyrušuje. Jedného povzbudí, iného rozčúli. Núti uvažovať, konfrontovať sa s príkladom svätca. Dokáže byť vzpruhou, aj tŕňom v oku. Netreba sa preto znepokojovať, keď na blahorečenie Anky Kolesárovej prichádzajú aj negatívne reakcie. Nič nového pod slnkom. To isté už bolo pri Márii Goretti v Taliansku. Podobne pri Veronike Antalovej v Rumunsku. A nepochybujem, že sa mnohí pohoršovali už na svätej Agáte, Agnese, či Lucii, ktorých príbehy sú podobné, hoci oveľa staršie.
Polemika je však aj známkou „fungovania“ káuz svätých. Ak by procesy blahorečenia nechávali svet na pokoji, ich zmysel by bol otázny. Lenže vyrušujú. Do ľudských sŕdc vkladajú semienka na rozmýšľanie. Niekde sa stretnú s úrodnou pôdou, inde s alergickou reakciou. Vždy sú však príležitosťou na vysvetľovanie a vydávanie svedectva o viere. Keď arcibiskup Tkáč otváral proces Ankinho blahorečenia, nebál sa polemík: vedel, že prídu. No vedel aj to, že Anka sa dotkne sŕdc tisícov mladých. Dnes je zaujímavé pozorovať, ako sa jej ľudia v diskusiách zastávajú, neraz takí, od ktorých by to človek nečakal.
"Radšej smrť než hriech"
„Radšej smrť než hriech“ - to sa nevzťahuje len na príbeh Anky Kolesárovej, Márie Goretti, či Dominika Savia, ktorí sa s daným heslom spájajú najčastejšie. Takýto postoj malo množstvo svätcov v dejinách, v rozličných situáciách. Pre jeho pochopenie však nestačí len aplikácia na pokus o znásilnenie, navyše bez kontextu viery.
Treba si na úvod ozrejmiť niekoľko skutočností. Po prvé, je jasné, že Anka by nezhrešila, aj keby sa jej nepodarilo vytrhnúť z rúk vojaka. Bol to hriech vojaka, nie Ankin. Po druhé, jej príklad nijako neznevažuje iné obete znásilnenia. Nezáleží na tom ako sa bránili, či napokon boli znásilnené alebo nie, či prežili alebo prišli o život. Vina vždy dopadá na násilníkov - nie na obete! A po tretie, nik nemá povinnosť vzdať sa svojho života pri obrane panenstva. Nič z toho nie je odkazom blahorečenia. Čo teda?
Skúsme si to rozobrať trochu podrobnejšie. Hrdinský je každý pokus o odmietnutie násilníka, úspešný či neúspešný. A odporný zasa každý pokus o znásilnenie, bez ohľadu na jeho výsledok. Ankin príbeh nie je o výčitke znásilneným ženám - akoby sa nedostatočne bránili, lebo ich násilník nezabil. To je absolútny nezmysel. Ešte raz: znásilnená žena je obeť. Všetky iné interpretácie sú scestné.
Anka Kolesárová
No v duchu presne tej istej logiky je hádam každému jasné, aké nezmyselné by bolo obviňovať ženu - ktorú násilník zabil, keď sa bránila - z toho, že nemala správne priority: veď zachovať si život je predsa dôležitejšie ako nenechať sa znásilniť! Na teoretickej rovine možno… Lenže: keď sa žena bránila násilníkovi zo všetkých síl, a prišla pri tom o život, bola to jej chyba? Ak by vám zabili sestru a na jej pohrebe by vám ktosi prišiel povedať, že to bola jej vina, veď sa nemala toľko brániť, ako by ste zareagovali? Nepohol by som brvou, keby ste mu dali po tvári.
Tu je však aj zrkadlo pre argumentáciu, ktorá tvrdí, že Cirkev blahorečením Anny Kolesárovej šíri zvrátené tvrdenia o tom, že panenstvo je viac, než život. Blahorečením sa vôbec nechce povedať, že vražda je prijateľnejšia ako znásilnenie. Veď by to bolo absurdné. Obe sú absolútne neprijateľné a ak ich chceme teoreticky porovnávať, vražda je závažnejšia. Cirkev však pri Anke hovorí, že bránila svoje panenstvo - a mala na to plné právo, aj keď pri tom prišla o život. Na tom nie je vôbec nič zvrátené.
Avšak blahorečenie zasahuje inú rovinu, než na akú sa zameralo pobúrenie rozhorčených komentátorov. Blahorečenie neporovnáva. Nekladie život a panenstvo do sporu. Chce otvoriť oči ľudí pre celkom nový horizont: totiž preto, že vo viere existovala pre Anku možnosť zachovať jedno i druhé.
Iste, v optike sveta stála Anna pred rozhodnutím „panenstvo alebo život“. A svet si hneď kladie otázku: načo panenstvo bez života? Lenže v optike viery to jej rozhodovanie malo inú podobu. „Panenstvo aj život“ - alebo „život bez panenstva“. Samozrejme, v prvom prípade hovoríme o živote večnom, v druhom o tom pozemskom. Anka práve v sile viery urobila rozhodnutie - nie proti životu - ale pre život, aj pre panenstvo. Hoci ju to stálo obetu pozemského života. Pravdaže, to je pre svet ťažko pochopiteľné.
Predmetom Ankinej vôle bola hodnota panenstva, avšak chápaná vo svetle nadprirodzenej viery, nielen z ľudského hľadiska. A podstatnou v procese blahorečenia práve táto okolnosť. Obrana panenstva, no založená na nadprirodzenej viere, nielen ľudskej odvahe.
Anka, ani z pohľadu viery, nemala povinnosť svoj život obetovať. Rovnako ju nemal svätý Maximilián Mária Kolbe, keď vystúpil namiesto Františka Gajowniczka. Nik by mu nemohol vyčítať, ak by nevystúpil. A nik by nemohol vyčítať Jánovi Fišerovi alebo Tomášovi Mórusovi, ak by sa nenechali popraviť za čias Henricha VIII. A tak mohli by sme pokračovať v dlhom zozname svätcov. Cieľom ich vôle nebola smrť, ani príklad ľudského hrdinstva, akokoľvek vzácny. Za to by ich Cirkev nesvätorečila. Do zoznamu svätých sa dostali kvôli položeniu vlastného života za hodnoty, ktoré spoznali ako vyššie než pozemský život, avšak vo svetle nadprirodzenej viery.
Ak by sa smrti v danej chvíli vyhli, neboli by zhrešili. Hriech bol len na strane ich vrahov. Chápeme ale, že v ich konaní sa prejavila integrita viery, a to na výnimočnom stupni. Ten stupeň nie je povinný, ani pre každého dosiahnuteľný. To zasa neznamená, že by jeho výnimočnosť bola nad naše pochopenie.
V životoch mučeníkov sa jednoducho vyskytli situácie, keď sa rozhodli svoj pozemský život obetovať: pre hodnotu, ktorú spoznali ako vzácnejšiu - samozrejme, v perspektíve života večného. A čistota, v Ankinom prípade, napriek nepochopeniu, patrí práve medzi takéto hodnoty.
Na príklady svätých pozeráme s úctou, aj keď cítime, že presahujú naše sily. Nič im to ale neuberá na veľkosti. Rovnako heslu „radšej smrť ako hriech“, ktoré však treba chápať v kontexte. Totiž tak, že človek nechce mať nijakú, ani pasívnu, účasť na hriechu - aj keby malo ísť o hriech druhého, a aj keby to malo stáť obetu vlastného života.
Na záver prianie: aby sa dnešný svet, ktorý tak ochotne víta každú odlišnosť, nezabudol pozrieť do zrkadla skôr, než odmietne možnosť nadprirodzenej viery - alebo svätej čistoty. Aby vytvorila umelú legendu, príbeh idealizovanej postavy. (Zdroj: TASR/Svätopluk Písecký) Autor je teológ.
Kto si pripomína ženy znásilnené počas vojny?
Príbeh Anny Kolesárovej - mladej ženy, ktorú zastrelil sovietsky vojak po tom, ako sa bránila pokusu o znásilnenie, si zaslúži našu pozornosť. Rímski katolíci by si zas zaslúžili pochvalu a uznanie za to, že si takéto obete vojny pripomínajú.
Kým vojakom-osloboditeľom staviame pomníky a Slovenské národné povstanie si pripomíname preletom stíhačiek, na ženy a deti znásilnené bojujúcimi armádami si spomenie málokto. Tento rozpor znázorňuje pamätník v berlínskej štvrti Treptow. Nad hrobmi tisícov sovietskych vojakov sa týči monumentálna socha - vojak osloboditeľ stojaci na zlomenej swastike drží v pravej ruke meč a v ľavej malé dievča. Koho je to pomník?
Je to pamiatka na osloboditeľa Európy, alebo pripomienka násilia na miliónoch znásilnených dievčat, ktorá sa čnie nad telami páchateľov a ich spolubojovníkov?
Niektoré odhady hovoria o tom, že len v Berlíne znásilnili sovietski vojaci 100-tisíc žien. V celom Nemecku mohlo ísť až o 2 milióny obetí.
A aby sme nehovorili len o Sovietoch: kto vie, koľko žien bolo znásilnených na Slovensku, a naopak, ako sa po boji správali k ženám vojaci fašistického slovenského štátu, protifašistickí povstalci alebo členovia Československého armádneho zboru?
Sexuálne motivovaného násilia sa dopúšťali počas vojny všetky bojujúce strany. V záplave zverstiev spáchaných (nielen) počas 2. svetovej vojny na tieto obete zabúdame.
Ak by si rímskokatolícka cirkev pripomenula vojakmi znásilnené ženy, hoci aj blahorečením Anky Kolesárovej, slúžilo by jej to ku cti. Cirkev by to však musela urobiť vhodným spôsobom - a presne to je kameňom úrazu.
Zlá teológia
Blahorečenie Anky Kolesárovej ukazuje, že to, ako rímskokatolícka cirkev vníma otázku panenstva, sexuality a sexuálneho násilia, nie je udržateľné. Katolíci sa skutočne nemôžu hnevať na to, keď ich postoje časť spoločnosti považuje za nemorálne.
Tlačová kancelária Konferencie biskupov Slovenska sa však nezmohla na inú, než stereotypnú reakciu v štýle: „Pozrite, liberáli na nás útočia!“ „Svet“ vraj vyrušuje Ankina svätosť. Nič nie je ďalej od pravdy.