Cirkev, založená Ježišom Kristom, prešla v stredoveku významným vývojom. Svoju tvár menila spolu s Európou, pričom sa stretávala s rôznymi výzvami a príležitosťami.
Mapa Európy okolo roku 1000
Kresťanská cirkev v ranom stredoveku
Po legalizácii kresťanstva sa vytvorila silná organizácia na čele s biskupmi, ktorí spravovali diecézy. V polovici 5. storočia tvorilo päť stredísk patriarcháty: Carihrad, Rím, Alexandria, Antiochia a Jeruzalém.
Vo východnej časti dosiahol vedúce postavenie v roku 381 patriarchát carihradský. V polovici 5. storočia boli cisári Byzancie uznaní za nositeľov najvyšších práv v cirkvi a bol im daný titul cisár - archierej. Aj keď za najvyšší orgán cirkvi bol aj naďalej považovaný koncil, právo zvolať ho mal len cisár.
Iná situácia bola na západe. V polovici 4. storočia začal rímsky biskup používať titul pápež. Formálne boli závislí na Byzancii, no ich obrovský pozemkový majetok z nich robil nezávislých. V snahe dostať sa na prvé miesto opierali sa o tradíciu a prehlásili svoj biskupský stolec za založený sv. Petrom.
Svoj obrovský pozemkový majetok zase nazvali dedičstvom sv. Petra (Patrimonium sancti Petri) V snahe dosiahnúť prvenstvo dopustil sa pápež Lev I. (440 - 461) podvodu.
Obrovskú úlohu malo hneď od počiatku rehoľníctvo. Mnísi zakladali spoločné domovy - kláštory- ktoré sa ale veľmi skoro stali veľmi bohatými organizáciami. Od doby Benedikta z Nursie (480 - 543), ktorý založil montekassínsky kláštor, kláštory a mnísi aktívne pomáhali pápežskej stolici a stali sa často spolutvorcami pápežskej politiky.
Charakteristickým rysom pápežskej politiky bolo, že sa vždy opierala o najsilnejšiu politickú moc v blízkom okolí.
Založenie pápežského štátu
Keď do Itálie vpadli 568 Langobardi a uzatvorili dohody s Byzanciou, pápeži uzatvárali zmluvy raz z jednou inokedy s druhou stranou, vždy podľa potreby. Keď začala vzrastať sila franckého štátu, začali sa aj oni orientovať na túto mocnosť. V rokoch 754 a 755 podnikol Pipin Krátky dve ťaženia do Itálie, porazil Langobardov, odobral im rímsku oblasť aj ravenský exarchát a roku 765 ich odovzdal pápežovi. Tým bol položený základ vzniku pápežského štátu.
Od tých dôb si pápež na tomto území počínal ako svetský panovník. Aby bola ospravedlnená svetská moc pápežov, zhotovil Štefan II. falošnú listinu, tzv. Konštantínov dar, v ktorej mal cisár darovať rímskemu pápežovi rovnakú moc ako má on sám, odovzdáva mu Rím, italské mestá, všetky krajiny na západe a sám vraj odchádza do Konštantinopolu.
Rozkol v polovici IX. storočia
K všeobecným príčinám rozporov sa v 9. storočí priradil aj teologický spor o tzv. filioque, teda či pochádza duch svätý len z boha - otca (postoj Východu) alebo aj z boha - syna (Západ). Koncil východných biskupov 867, ktorý zvolal do Carihradu Fotios, uvalil kliatbu na pápeža Mikuláša I. a jeho zasahovanie do záležitosti východnej cirkvi označil za neprípustné.
V polovici 11. storočia vznikol spor medzi patriarchov Michalom a pápežom Levom IX. o to, komu má podliehať juhotalianské duchovenstvo. 1054 položili pápežskí legáti na oltár chrámu sv. Sofie listinu, ktorá dala do kliatby patriarchu Michala , nato cirkevný snem byzantského duchovenstva, ktorý na patriarchovu žiadosť narýchlo zvolal cisár, uvalil kliatbu na pápežských legátov. To bol definitívny koniec.
Po tomto obidve cirkvi vyhlásili, že sú úplne nezávisle. Označovali sa ako rímsko - katolická a východná gréckokatolická.
Clunijské hnutie
V 10. a 11. storočí cirkev upadala. Bola však stále jedným z najväčších pozemkových vlastníkov. Kláštory sa čulo zapájali do obchodu a často boli aj strediskami úžerníctva. Úpadok bol pre nich nevýhodný, preto z prostredia kláštorov vyšli prvé pokusy o nápravy.
Na upevnení pápežstva mali veľký záujem aj biskupi v západoeurópskych krajinách, ktorí boli vo veľkej miere závislí od miestnych feudálov. Podriadenosť vzdialenému Rímu sa zdala byť oveľa výhodnejšia ako miestna moc. S rozsiahlym programom vystúpili mnísi z kláštora v Cluny, vo francúzskom Burgundsku. Koncom 11. storočia sa hnutie rozšírilo ďaleko za hranice Francúzska.
Bola zavedená prísna disciplína v kláštoroch, upevnila sa cirkevná disciplína, pretože skazenosť duchovenstva podrývala ich autoritu u jednoduchých ľudí. Požadovali prísny celibát, aby duchovný nerozkrádali cirkevní majetok a nemohli ho odkazovať svojím potomkom. Požadovali nezávislosť na svetských feudáloch a vystupovali aj proti tzv. simonii, teda aby cisári alebo králi predávali cirkevné hodnosti.
Novotám pomohol aj neporiadok v Nemecku a roku 1059 pápež uzavrel spojenectvo s Normanmi, ktorí sa usadili v južnej Itálii. Richard a Róbert Guiscardovci uznali pápeža a sľúbili ochraňovať v budúcnosti jeho záujmy.
Hildebrand zasiahol aj do spôsobu voľby pápeža. Roku 1059 Mikuláš II. zvolal lateránsky koncil a dekrétom stanovil, že pápeža budú v budúcnosti voliť iba kardináli, ktorí sú zasa menovaní pápežom.
Pápež Gregor VII, známy aj ako Hildebrand
Cirkev a štát
Úzka spolupráca Cirkvi a franských kráľov vyvrcholila obnovením západného cisárstva. Cisár potvrdzoval voľbu pápeža a pápež korunoval cisárov. Nastal rozmach.
Medzi obojou vrchnosťou vyvinul sa postupne priateľský pomer. Z počiatku došlo ešte k reakcii, pohanstvo pokúsilo sa, najmä za cisára Juliána Apostatu (361-363), odstrániť kresťanské náboženstvo, ale bol to bezvýsledný pokus v agónii sa nachádzajúceho pohanstva. Kresťanské náboženstvo zachovalo si už trvalé svoje privilegované postavenie.
Čím viac sa rozpadala rímska ríša, čím viac strácali jej cisári svoju moc a silu, tým viac vystupovala do popredia moc pápežova, aj ako vládára svetského. Zánikom západorímskej ríše vplyv pápežstva na Taliansko a západnú Európu vzrástol ešte viac.
Vzťah Cirkvi a štátu
Za najideálnejší pomer medzi Cirkvou a štátom, medzi oltárom a trónom, považuje sa pomer za pontifikátu pápeža Inocenca III. (1198-1216). Cirkev neupierala štátu nikdy jeho zvrchovanosť na poli jeho vlastnej pôsobnosti, ale podľa stredovekého všeobecného presvedčenia pokladala seba a svoju moc za takú, ktorá stojí nad mocou svetskou, a vzájomný pomer radi označovali podobenstvom, že Cirkev a štát sú v takom pomere asi, ako duša má významnejšiu funkciu nad telom, duch nad hmotou.
Pápež a panovník boli postavení k sebe v pomere otca a syna. Korunovaním panovník nebol ukrátený vo svojej moci, naopak, korunovanie dodávalo v očiach poddaných viac autority osobe panovníkovej. Pri korunovaní sa panovník prísahou zaväzoval, že bude ochrancom kresťanstva.
Akú moc mala katolícka cirkev v stredoveku?
Ďalšie udalosti a hnutia
Ďalšou ranou bol odklon východnej Cirkvi, ktorý prešiel prudkým obrazoboreckým bojom, dočasnou Fociovou roztržkou a nakoniec sa skončil úplným rozkolom za Michala Kerularia. V roku 1204 Benátčania dobyli Konštantínopol a zriadili tam Latinské cisárstvo.
Vlastný kresťanský stredovek, v ktorom sa stredoveká Cirkev a kultúra zaskveli v plnom lesku, začal mníšskym reformným hnutím, šíreným z kláštora Cluny. Charakteristickým znakom bol neúprosný boj o nezávislosť duchovnej moci od svetskej, vedený pápežom Gregorom VII.
Časom nazhromaždené sily v Cirkvi sa chceli prejaviť nielen v jej vnútornom živote, ale na každom poli ľudského žitia. Tu sa stretávame s križiackymi výpravami, ktoré v širšom slova zmysle možno chápať ako pravidelné púte kresťanov so svätej zeme, ktorí prichádzali v zbroji, alebo bez nej, aby sa poklonili Božiemu hrobu.
Rozvoj vzdelanosti
Kresťanský stredovek zaznamenal veľký prínos na poli vzdelanosti. Rozvíjala sa filozofia a teológia. Teológovia rozumovo dokazovali a objasňovali jednotlivé články viery a uvádzali ich do pevnej sústavy. Túžba po vzdelaní sa prenášala do univerzít, ktoré boli v hojnom počte zakladané a podporované nielen z radov cirkevných, ale aj svetských.
Rafaelova freska Aténska škola
Kríza a reformácia
V 14. storočí otriasla Cirkvou veľká západná schizma. Klérus stratil svoje prednostné postavenie na poli svetskom i politickom. Katolícky svet sa rozdelil na dva tábory: Rím a Avignon na celých 70 rokov.
Začiatkom 16. storočia poznačili situáciu v Európe výrazné prejavy krízy. Ohniskom nespokojností sa stalo najmä rozmáhajúce sa zasahovanie cirkvi do svetských vecí. Rímska kúria sa stala jedným z mnohých kniežacích štátov. Finančná nenásytnosť cirkvi, jej neprestajné úsilie zvyšovať cirkevné príjmy vniesli do jej pastoračnej aj charitatívnej činnosti byrokraciu a prospechárstvo.
Na čelo radikálneho odboja proti takto postavenej starej Cirkvi sa postavil Martin Luther, zostavil a zverejnil 95 téz O objasnení moci odpustkov.
Cirkev v Bratislave
Kostol bol v prvej polovici 10. storočia počas útokov starých Maďarov -Uhrov. Najneskôr koncom 10. storočia východnú kultúru. Nie od začiatku, tak istotne od 11. storočia kráľa Kolomana (1077 -1095). Udržiavané hospodársky dvor cistercitský heiligenkreuzský opát Bertold a konvent mal 11. v kostoloch.
tags: #cirkev #v #stredoveku #poznamky