K udalosti, ktorú poznáme ako východnú schizmu, prispelo obrovské množstvo faktorov. Tak politických, ako aj dogmatických. Podľa niektorých autorov boli základy oveľa neskoršej schizmy položené už vo štvrtom storočí, keď cisár Theodosius rozdelil Rímsku ríšu. Koncom nasledujúceho storočia sa Západorímska ríša rozpadla. Byzancia s hlavným mestom v Konštantínopole pokračovala ďalej. Cesty oboch cirkví sa však začali čoraz viac rozchádzať. K tomu sa pridávalo prelínanie svetskej a duchovnej moci. Do sporu medzi Východom a Západom boli zapojení aj samotní cisári.
Napríklad byzantský panovník Lev III. bol proti kľačaniu pred obrazmi Boha a v roku 730 nariadil, aby sa všetky božie obrazy odstránili z kostolov. A pritom nijako nevadili napríklad pápežovi alebo Karolovi Veľkému. Ten bol ostatný navyše v Byzancii považovaný za uzurpátora. K tomu všetkému pribúdali čoraz častejšie prehlbujúce sa rozdiely, a to tak kultúrne, ako aj dogmatické. Vezmime si napríklad jazyk: kým na Západe sa lingua franca stala latinčina, na Východe to bola gréčtina. Oveľa dôležitejšie však boli dogmatické otázky. Práve tie viedli k ďalším rozkolom v Cirkvi pred veľkou schizmou, hoci ich dôsledky neboli také dramatické.
Prečo došlo k veľkej schizme?
Príčiny schizmy
Prvotnou príčinou schizmy boli spory o autoritu rímskeho pápeža, ktorý si nárokoval moc nad ostatnými štyrmi starovekými patriarchátmi na Východe, hoci mu východní patriarchovia priznávali jurisdikciu iba nad západným - rímskym patriarchátom. Okrem odlišných zvyklostí cirkevného života a liturgie bola východným kresťanom tŕňom v oku západná prax vkladať do Nicejsko-carihradského vyznania viery vieroučné upresnenie v podobe slova Filioque, ktoré tam pôvodne zahrnuté nebolo. Výrazným dôvodom však boli i dôvody jazykové, pretože obidve polovice cirkvi už nerozumeli jednotlivým nuansám gréckeho, resp.
Fócius bol konštantínopolský patriarcha, ktorý v roku 867 vyhlásil, že pápež Mikuláš I. a celá západná cirkev sú heretici. V hre bola otázka ... Filioque. Doslova to znamená „a Syn“. Na Západe sa začalo prijímať vyznanie viery, ktoré obsahovalo vetu: Verím v Ducha Svätého, ktorý vychádza z Otca a Syna. Proti tomuto poslednému prvku sa Východ ostro postavil. Prečo? Pretože verzia pôvodne prijatá na Nicejskom koncile v roku 325 a mierne upravená na Konštantínopolskom koncile v roku 381 ho neobsahovala. Táto záležitosť sa navyše vrátila v súvislosti s veľkou schizmou.
V skutočnosti je medzi oboma cirkvami viac rozdielov. Východ vo všeobecnosti neuznáva dogmy, ktoré boli prijaté po siedmom všeobecnom koncile. Patrí k nim už spomínaný pôvod Ducha Svätého, primát apoštola Petra, primát a neomylnosť pápeža ako Kristovho miestodržiteľa a nepoškvrnené počatie a nanebovzatie Panny Márie. Za zmienku stojí aj prístup k celibátu. Išlo o... Predohrou k východnej schizme bol nepriamo aj prípad Arménska. To sa predtým nachádzalo vo sfére vplyvu západnej cirkvi. Keď sa stalo politicky závislým od Byzancie, situácia sa v niektorých ohľadoch dramaticky zmenila. To malo osobitný význam, pokiaľ ide o náboženské obrady. Napríklad Michalovi Cerulárovi, vtedajšiemu konštantínopolskému patriarchovi, sa nepáčilo používanie nekvaseného chleba ako eucharistie.
Keď sa Arméni odvolávali na existujúcu prax v rámci západnej cirkvi - to situáciu len zhoršilo. Patriarcha reagoval radikálne. Začal očakávať, že všetci západní duchovní v Konštantínopole prestanú používať tento druh chleba. Tí však s tým nesúhlasili. Výsledok: chrámy, ktoré viedli, boli zatvorené. Olej do ohňa prilial ochridský arcibiskup Leon. Poslal pápežovi list, v ktorom odsúdil nielen používanie nekvaseného chleba, ale aj ďalšie obrady. Kritizoval dokonca aj spôsob, akým sa na Západe spievalo Aleluja. Do výmeny korešpondencie sa zapojil aj kardinál Humbert de Silva Candida, ale k ničomu to neviedlo. Zdalo sa, že jediným východiskom sú priame rozhovory. Tie boli potrebné najmä preto, že v južnej Taliansku sa usadil potenciálny nepriateľ: Normani.
Pápežskí legáti sa teda vybrali do Konštantínopolu. Okrem už spomínaného Humberta to boli Fridrich Lotrinský a Peter, biskup z Amalfi. Uzavretie dohody bolo vtedy z politického a strategického hľadiska v prospech byzantského cisára. Legáti si však stanovili podmienku, ktorá sa ukázala ako nesplniteľná: Michal Kerullarios mal pristúpiť na západné stanovisko v sporných otázkach. Tento ani nepomyslel na to, že tak urobí. Humbert sa preto ujal verejného obhajovania. Najprv sa začali šíriť jeho práce Proti Grékom. Po druhé: začal sa púšťať do verejných sporov. Významným sa ukázal najmä jeden z nich - s opátom Nicetasom. Cisár dal opäť jasne najavo, že chce dohodu.
Momentom kulminácie sporu bol 16. júl 1054. V ten deň v Chráme Božej múdrosti (Hagia Sofia) pápežskí legáti položili na hlavný oltár bulu, ktorou boli exkomunikovaní patriarcha a kancelár Michal Konštantín, ako aj spomínaný Lev Ochridský. Kardinál Humbert si pri odchode z kostola demonštratívne striasol prach z topánok. Michal Kerullarios nezostal nič dlžný. Zvolal synodu, na ktorej legátov exkomunikoval a vyhlásil ich za podvodníkov. S bulou uloženou na oltári však nastal problém. V tom čase už bol pápež Lev IX. mŕtvy. Zomrel 19. apríla. Mali teda legáti de iure vôbec právnu legitimitu viesť rozhovory? Navyše ďalší pápež bol zvolený až v roku 1055.
A aký bol epilóg tohto konfliktu na Východe? Úloha patriarchu Michala Kerullariosa spočiatku vzrástla. Dokonca prinútil ďalšieho cisára Michala VI. abdikovať. Neskôr sa však dostal do konfliktu s ďalším cisárom. Obaja z neho vyšli veľmi zle. Patriarcha v roku 1058 odišiel do exilu. Zomrel skôr, ako ho posúdila synoda zvolaná na tento účel. Spor medzi cirkvami medzitým pokračoval ešte niekoľko storočí. Exkomunikácie boli na oboch stranách odstránené až v 20. storočí. - za pápeža Pavla VI. a patriarchu Atenagora. Stalo sa tak 7. decembra 1965.
Keď sa pýtame na hlbšie dôvody doteraz, žiaľ, definitívneho rozkolu, tak najskôr treba skonštatovať, že v tej dobe konštantínopolský patriarcha už v žiadnom prípade nebol ochotný uznávať pápežský primát založený na božskom práve. Vo Fotiovej dobe bola ešte nejaká ochota. Patriarcha Michal Kerullarios chce rokovať s pápežom na úrovni absolútnej rovnoprávnosti. Pápež mohol na to pristať len za vzdania sa svojich práv, ktoré mu udelil božský zakladateľ cirkvi a ktoré sú súčasne aj povinnosťami. Tým, samozrejme, nemá byť povedané nič o subjektívnom zavinení tohto postoja, pretože rozsudok o tom prináleží jedine Bohu.
Tým ale nemá byť povedané, že Západ je zbavený akejkoľvek zodpovednosti. Spôsob, akým kardinál Humbert zo Silvy Candidy uplatňoval primát v Konštantínopole, a síce primát nielen božského práva, ale aj s úplne ľudskými prísadami, bol bezohľadný ku Grékom. Bola to pápežská idea clunyjského reformného hnutia, ktorá sa obhajuje v Humbertom redigovaných listoch pápeža Leva IX. V Levovej dobe vznikla zbierka kánonov Diversorum Patrum sententiae, v ktorej sa jasne ohlasuje nárok na svetový primát. V tejto koncepcii zohrávala rolu falošná Konštantínova donácia, na ktorú sa výslovne odvoláva aj Humbert.
Podľa tohto falzifikátu, ktorý vznikol okolo polovice 8. storočia alebo na začiatku 9. storočia v kuriálnych kruhoch, Konštantín udelí pápežovi Silvestrovi cisársku plnú moc a zvrchovanosť nad všetkými ostatnými patriarchátmi, aj nad Konštantínopolským patriarchátom. Humbert sa výslovne odvoláva na túto sfalšovanú donáciu a odvádza z nej a zo pseudo-izidorských dekretálií najďalekosiahlejšie dôsledky. Humbert oslavoval Rím „ako hlavu, ktorá sa rovnako ako kráľ týči nad všetkými úradníkmi, ako matku, ku ktorej sa musí opäť obrátiť aj cisár, ako vysoko čnejúci vrchol, ktorý vystaval samotný Pán, ba aj ako pôvod každej kresťanskej, teda aj byzantskej cisárskej moci“.
Bola to dobovo podmienená idea primátu, ktorá ďaleko prekračovala božské právo. Humberta by však uspokojila prax, keby cisár a patriarcha opäť pripustili apeláciu na pápeža. S patriarchom jednal ako s podriadeným, presne ako s nejakým západným biskupom, chcel ho priviesť k skladaniu účtov a skúmať jeho priestupky. Takto úplne nesprávne posúdil skutočnú situáciu v Konštantínopole. Humbert vo všeobecnosti uznával grécke zvyky.
Humbert bol v tomto bode tolerantnejší než protistrana. Aj o ženatých kňazoch a používaní kvaseného chleba sa vyjadruje nepriaznivo, hoci uznáva platnosť konsekrácie s kvasenými chlebmi. K najťažším výčitkám proti Grékom a zvlášť proti patriarchovi pristúpi Humbert v exkomunikačnej bule proti Michalovi a jeho stúpencom. Michal sa nazýva patriarchom neoprávnene. Pre Humberta bol len konštantínopolským biskupom. Ani Gréci s patriarchom na čele neboli skúpi na výčitky proti latinským „heretikom“.
Ikona s cisárom Konštantínom (v strede) a nicejským vyznaním viery.
Michal napadol rozdiely v obradoch, urobil z nich otázku viery a v povedomí kultúrnej nadradenosti vyhrešil barbarov na Západe ako heretikov. Byzantské zvyky považoval za jediné správne. Západ sa má obrátiť k pravej ortodoxii Grékov. Až skrze Michala sa otázka obradov skutočne stala jablkom sváru medzi Východom a Západom. Predtým sa rozličnosť vo všeobecnosti ponechávala pokojne v platnosti. Išlo o záležitosti, ktoré nám dnes pripadajú priam smiešne, napríklad o otázku, či pri Eucharistii treba používať kvasený alebo nekvasený chlieb.
Gréci tvrdili, že len kvasený chlieb je pravým chlebom a obrazom „dokonalého baránka“. Nekvasený chlieb je židovským zvykom, ktorý Ježiš odstránil uzavretím Novej zmluvy. Na obidvoch stranách už neboli ochotní chápať toho druhého a akceptovať ho. Obidve časti považovali svoj spôsob za ten jediný správny a pokúšali sa ho nanútiť tomu druhému. Dosiaľ definitívna schizma je výsledkom dlhého vývoja, v ktorom, ako sme videli, zohrávali rolu aj politické faktory a udalosti nezávislé od vôle jednotlivého človeka, ktoré však boli hnané dopredu aj ľudskými zlyhaniami a ľudskou malosťou a povýšenosťou.
Tabuľka: Rozdiely medzi východnou a západnou cirkvou
| Rozdiel | Východná cirkev | Západná cirkev |
|---|---|---|
| Pápežský primát | Neuznáva | Uznáva |
| Filioque | Odmieta | Prijíma |
| Dogmy po 7. koncile | Neuznáva | Uznáva |
| Celibát | Povolený pre kňazov, nie pre biskupov | Povinný pre všetkých kňazov |
| Jazyk | Gréčtina | Latinčina |
Dôsledky schizmy
Na tom nič nemení skutočnosť, že súčasníci nemuseli vnímať cirkevný rozkol ako definitívny. Udalosti roku 1054 boli na Východe všeobecne chápané ako ďalšia dočasná schizma, spôsobená tým, že pápežský stolec okupovali neinformovaní a nevzdelaní Nemci. Formálna schizma sa stala skutočnou, keď križiaci na štvrtej križiackej výprave dobyli Konštantínopol (1204), rozbili jednotu ríše a založili Latinské cisárstvo. Nenávidený okupačný režim viedol k prehĺbeniu rozkolu medzi Východom a Západom. K tomu prispel i fakt, že pápež Inocent III. (1198 - 1216) nebol ochotný odsúdiť dostatočne razantne toto západné dobrodružstvo.
Veľké napätie medzi katolíkmi a pravoslávnymi panuje na Balkáne, čo je spôsobené najmä nacionalistickými vášňami medzi prevažne katolíckymi Chorvátmi a prevažne pravoslávnymi Srbmi a zlé vzťahy panujú tiež v Rusku, ktoré pravoslávna cirkev považuje za svoje kánonické územie a s nevôľou nesie štruktúry katolíckych cirkví, ktoré tu pôsobia, hoci sama západnú Európu, kde zakladá svoje farnosti, za takto kánonické územie neuznáva. Stálym zdrojom napätí je existencia východných katolíckych cirkví, ktoré zdieľajú so svojimi pravoslávnymi susedmi bohoslužobný obrad, spiritualitu, teológiu a mnohé právne obyčaje.
Najzreteľnejší je tento problém v štátoch bývalého východného bloku, kde je zvýraznený majetkovými spormi, ktoré majú pôvod v násilnom pripojení gréckokatolíckych cirkví k pravoslávnym cirkvám v 40. a 50. rokoch 20. V priebehu 2. tisícročia dochádzalo k viacerým pokusom o znovuzjednotenie cirkvi (2. Zlepšenie vzťahov prinieslo až 20. storočie. Dňa 7. novembera 1965 rímsky pápež Pavol VI. a konštantínopolský patriarcha Athenagoras I. vzájomnú exkomunikáciu vyhlásenú ich predchodcami zrušili. Toto odvolanie však neznamená nastolenie cirkevnej jednoty medzi katolíckou cirkvou a pravoslávím.
V snahe pomôcť obnoveniu jednoty kresťanov rímsky pápež Ján Pavol II. 27. novembra 2004 vrátil ostatky svätých patriarchov Jána Zlatoústeho a Gregora Naziánskeho do Konštantínopola, pričom prvé odtiaľ odniesli križiaci pri vyplienení mesta v roku 1204, druhé priniesli byzantskí mnísi v 8. storočí. Konštantínopolský patriarcha Bartolomej I. spolu s ďalšími predstaviteľmi východných cirkví sa zúčastnili pohrebu Jána Pavla II. 8. apríla 2005.
Peter Paul Rubens, alegória Víťazstvo Pravdy nad Herézou
Schizma, ktorá sa začala Michalom Kerullariom, zostala dodnes smutnou realitou. Všetky pokusy preklenúť priepasť, ktorá vznikla v tej dobe medzi Západom a Východom v cirkvi, sa nepodarili. Ba vlastne pravoslávie a katolicizmus sú dnes od seba vzdialené viac než vtedy okolo polovice 11. storočia. Naozaj sa vyvíjali stále viac smerom od seba, a síce najskôr v oblasti chápania cirkvi. To však nebol jediný rozdiel. Na Západe sa od 12. storočia rozvíjal taký druh racionálnej teológie, scholastika, ktorý zostával Východu cudzí, a Východ proti nemu ostro bojoval. Úsilia obnoviť stratenú jednotu, ktoré boli podniknuté už čoskoro po schizme Michala Kerullaria, boli od začiatku zaťažené nepochopením obdivoch častí pre vlastný ráz toho druhého.