Svätodušné sviatky sú známe aj pod názvom Turíce a sú to po Vianociach a Veľkej noci tretie najvýznamnejšie kresťanské sviatky v roku. Sviatok Zoslania Ducha Svätého oslávia katolíci, evanjelici a ďalší kresťania v nedeľu a pondelok. Slávia sa 50 dní po Veľkej noci a 10 dní po sviatku Nanebovstúpenia Pána. V tento deň sa splnil sľub Pána Ježiša - že nás neopustí, ale zošle svojho Ducha. Zoslanie Ducha Svätého je veľký sviatok všetkých kresťanov.
V Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania sú tieto sviatky súčasťou svätodušného kruhu cirkevného roka, ktorý sa začína sviatkom Vstúpenia Krista Pána na nebo. Veriaci si pripomínajú, že Duch Svätý zbavil učeníkov strachu a pochybností a posilnil ich vo viere, umožnil im začať dielo rozhrešenia a posvätenia krstom.
Svätá Päťdesiatnica patrí k najväčším sviatkom cirkevného roka. Je zavŕšením sviatku Paschy a spečatením diela spásy prostredníctvom zostúpenia Svätého Ducha. Považuje sa tiež za počiatok pôsobenia cirkvi, keďže na deň Sv. Päťdesiatnice Svätý Duch pomazal apoštolov, aby ďalej zvestovali Kristovo Evanjelium.
Čo sa stalo na Turíce a prečo je to dôležité
V tradičnom prostredí má rôzne lokálne pomenovania (Letnice, Zelené sviatky, Turíce, Rusadľe, Rusaľa). Sviatok má korene v Starom zákone a u Židov bol pôvodne sviatkom poďakovania za úrodu, neskôr spomienkou na Boží dar desatora Mojžišovi na hore Sinaj päťdesiaty deň po východe z Egypta. V kresťanskej cirkvi je známy už v 3. storočí a je považovaná za rovnako významný ako sviatok Paschy a Narodenia Ježiša Krista.
Pôvod a vývoj sviatku
Hoci v Novej zmluve máme zmienky o Letniciach, zdá sa, že ide ešte o židovské chápanie tohto sviatku. Nemáme dôkazov, že by sa Turíce špeciálne praktizovali už v prvom storočí. Odkaz nachádzame až u Hippolyta Rímskeho († 217), alebo ako súčasť 50-dňového veľkonočného obdobia ešte skôr v apokryfnom spise Epistula apostolorum z 2. storočia. Tento deň bol vyvrcholením celého tohto obdobia, keď sa udeľoval svätý krst tým, ktorí ho nemohli prijať počas veľkonočnej vigílie.
Až vo 4. storočí sa podľa historických záznamov (Itinerarium Egeriae, 381-384) v Jeruzaleme konali trojdňové oslavy s pripomienkou vzniku kresťanskej cirkvi a zoslania Svätého Ducha a s poukazom na svätú Trojicu. V pravoslávnom prostredí pribudlo sedem dní oslavy Päťdesiatnice, počas ktorej je zakázaný pôst a až po ich skončení nastúpi tzv. Apoštolský pôst. V ruskej pravoslávnej cirkvi sa v 14. storočí v nedeľu Päťdesiatnice začal svätiť aj sviatok Svätej Trojice a dodnes je to tak.
Veľmi pestrá a podobná história sviatku je aj v západnej cirkvi. Nočné turíčne vigílie boli zavedené až neskôr (6. storočie), podobne aj oktáva (7. storočie). Postupne sa rozvíjala svätodušná liturgia o špeciálne, najmä procesiové spevy, typickým sa pre tento deň stala sekvencia Veni sancte Spiritus.
Keď v 11. storočí pápež Lev IX. oficiálne uznal Svätú rímsku ríšu, nariadil, aby sa Turíce slávili ako štátny sviatok. Oktáva ôsmich dní bola často predmetom otázok, najmä keďže sa počas nej nekonali súdy, zakázaná bola aj práca poddaných, čo bolo pre hospodárstvo iste náročné. Až synoda v Kostnici (nem. Konstanz) v r. 1094 v rámci viacerých cirkevných reforiem obmedzila zákazy iba na tri dni, neskôr, v roku 1771 pápež Klement XIV. zrušil svätodušný (aj veľkonočný) utorok ako oslobodený od práce, o 7 rokov neskôr aj povinnú omšu v tento deň a v roku 1911 pápež Pius X. v rámci znižovania počtu cirkevných sviatkov bol zo zoznamu vypustený aj svätodušný pondelok.
Po liturgickej reforme 2. vatikánskeho koncilu už nie je súčasťou veľkonočného, ale je dňom bežného, tzv. cezročného obdobia. Podobný vývoj možno sledovať aj v našej cirkvi, kým Ružomberská synoda (1707) ešte pozná tri svätodušné dni, Peštianska synoda (1791) už pozná iba dva. Rímskokatolícka cirkev má od r. 2018 namiesto svätodušného pondelka Spomienku Preblahoslavenej Panny Márie, Matky Cirkvi. Preto nie je v mnohých krajinách štátnym sviatkom, ani u nás.
Svätodušný kruh
U nás patria Turíce do Svätodušného kruhu slávnostnej polovice cirkevného roka (začína sviatkom Vstúpenia a končí Trojičnou nedeľou). Svätodušná nedeľa sa všeobecne považuje za tretí najväčší sviatok kresťanskej cirkvi, aj preto ju máme v cirkevnom roku vyznačenú ako výročný (resp. výročitý) sviatok s tradíciou popoludňajších nešporných služieb Božích.
Propriálnymi textami pre prvý deň (nedeľu) bola ako introit kombinácia textov z (pre nás apokryfnej) knihy Múdrosti 1,7a: „Duch Pánov napĺňa celú zem.“ a Ž 68,4,2, v evanjelickom prostredí po odmietnutí nekanonických textov v predtranovskom období Ž 68,29-30. Ako epištola bol predpísaný neepištolický text Sk 2,1-11 priamo o zoslaní Svätého Ducha, v našich agendách rozšírený na Sk 2,1-21 (Petrík, 1952) až na Sk 2,1-14a.22-24 (agenda 1996). Druhý deň mal ako introit identický text s prvým sviatkom, neskôr (naše agendy) Iz 32,15-18.
V Tranovskom kancionáli (vydanie 1949) nájdeme k svätodušnej nedeli odporučených 8 piesní, z nich sa šesť dostalo do súčasného spevníka: ES 171, 174, 253, 273, 300 a 565.
Špecifické je slávenie svätej liturgie východného obradu: modlitbu Kráľu nebeský prednáša kňaz na kolenách a veriaci ju opakujú. Modlitby na kolenách sú dedičstvom sv. Bazila Veľkého. Známy je chválospev „Požehnaný si, Kriste, Bože náš: rybárov si urobil nado všetko múdrymi, keďže si im zoslal Ducha Svätého, a cez nich si celý svet ulovil, Milujúci človeka, sláva tebe.“
Ľudové tradície a zvyky
S Turícami súvisia viaceré ľudové tradície a pranostiky. Napríklad, už pred príchodom týchto sviatkov na Slovensku ľudia v chotároch venovali pozornosť vyčisteniu vodných tokov, mali vyčistiť aspoň jeden prameň alebo studničku. Odmenou mal byť rok bez bolestí a chorôb a v znamení telesnej i duchovnej čistoty. Turíce inšpirovali ľudí aj k vyupratovaniu domov a hospodárstiev a k ich výzdobe zelenými vetvičkami brezy alebo lipy. Niekde sa dodnes zachováva turíčna obyčaj stavať máje. Podľa pranostík ľudí tešili jasné a slnečné Svätodušné sviatky, lebo mohli dúfať v hojnosť úrody.
Cirkevný sviatok mal v našom tradičnom prostredí aj svoju synkretickú podobu, vychádzajúcu z viacerých prameňov.
Pomenovanie Rusadlá, Rusaľa, Rusadľe, známe najmä na východnom Slovensku, etymologicky súvisí s antickými sviatkami Dies rosalie a Pascha rosarum. Cirkevné kroniky z 11. stor. opisujú spomienkové slávnosti mŕtvych Rusalje, ktorých súčasťou bolo obetúvanie stromom, prameňom, vodným démonom. Negatívny vplyv lesných a vodných démonov totiž mal ohroziť úrodu v plnom raste. U nás sa zachovala predstava o polodémonickej bytosti rusalka, ktorej pôvod súvisel s dušami utopencov, nekrstených detí či tých, ktorí nezomreli prirodzenou smrťou.
Slovania v hraničných dátumoch dvoch prechodových období cyklicky vnímaného biologického roka slávili spomienkové slávnosti mŕtvych. Jarný a jesenný termín týchto manistických sviatkov súvisel s príletom a odletom sťahovavých vtákov. V tradičných slovanských predstavách totiž duše predkov sídlili v podobe vtákov v korunách stromov - na jeseň odlietali do záhrobia a na jar sa vracali na zem, aby priniesli svetlo, teplo a úrodu. Počas týchto sviatkov sa vo východných lokalitách Slovenska donedávna na hroby prinášali vajíčka, vetvičky a konali sa zádušné omše za zomrelých.
Vo viacerých lokalitách Spiša a Šariša i ďalších regiónoch východného Slovenska v tento sviatok mládenci dievkam stavali máje. Máje ako ochrana pred zlými silami boli známe už v antike. U nás boli vnímané ako prejav náklonnosti či prísľub manželstva. Mládenci ich stavali v noci a dopoludnia navštevovali s muzikou dievky, boli pohostení a obdarovaní. V Šarišskom Jastrabí na Rusaľa chlapci stavali máje potichu, tajne.
Dievky im za to u Žida v Lipanoch Pod stromiki kupovali pirka metelky za klobúk. Májovú zeleň spolu s bahniatkami posvätenými na Kvetnú nedeľu potom hádzali do pece, aby „perun“ neudrel. V Plavnici pribíjali jedličky ozdobené pantľikami mládenci dievkam na ploty v noci zo soboty na rusadeľnu nedeľu. Dievky ráno posielali parobkom po 4 grajciare, alebo im posielali zdobné pierka metelki kupované v Plavči, ktoré si mládenci pripínali na brušľiki (lajblíky).
Maji v Jarabine sa stavali z červeného smreka. V domácnostiach sa piekli koláče a mládež sa poniže dediny zabávala tancom a spevom. V Sulíne sa k tomuto sviatočnému termínu viazali aj špecifické piesne: „Poskladajme my ša po štyri grajcare, pokupime sobi na Rusaľa maje…“, či „Idut mi Rusaľa na myj velikyj žaľ, nemam ja frajira, kto mi postavit maj…“ Falická symbolika mája sa v niektorých lokalitách prejavovala i vo zvyku vytiahnuť máj postavený vyvolenej iným mladým mužom, ktorý mládenca predbehol. Bolo zvykom v tomto prípade „do diery zasadiť“ vlastný máj.
Špecifické tanečno-spevné obradové prejavy - chorovody vykonávané počas svätodušných sviatkov boli typické polkruhovými formáciami s hlavnou postavou v symbolickom odeve nevesty (Kojšov: Voďeňie Uľijani). Ich predpokladaným semiotickým základom je predstavovanie neviest spoločenstvu v relikte obradu rodového kultu.
Zvláštna forma obchôdzky s plodnostno-prosperitnou funkciou sa zachovala na i Morave: počas tzv. Jízdy králů kvetmi ovenčené dievča na koni predstavuje turíčneho kráľa. Obyčaj je v kritických zápisoch známa z Muránskych artikúl z 15. stor. a vyskytovala sa i v širšom slovanskom prostredí.
U južných Slovanov chodili na deň Svätej Trojice v bielom odeté, vencami zdobené kralice s kráľom, ktorého hralo dievča. Za spevu a tanca obchádzali domy, prinášali leto a úrodu, začo ich domáci obdarúvali. Obchôdzky králek, královniček počas svätodušných sviatkov sa hojne zachovali aj v juhomoravských lokalitách.
Obraz ročného kraľovania evokuje stredoveké západoeurópske voľby a obchôdzky reine de mai (májovej kráľovnej). U nás sa táto symbolika zachovala v jarných hrách Na kráľovnú či Na Heličku.
V šarišskej obci Mešeg (Medzianky) na Rusadlá chodzili s kraľovnu - jedno z dievčat s rozpustenými vlasmi a kvetovým vencom bolo kráľovnou, ďalšie do košíka zbieralo vajíčka a koláče, ktoré im dali ľudia za spev a vinše. V šarišských Habžanoch (časť obce Lemešany) začiatkom 20. stor. chodili mladé dievčatá s kraľovnu tiež. Jedno z dievčat predstavovalo kráľovnú, malo biele šaty a terpitkovi veňec s bľancarikami, aký sa nosil i na sobáš. V dievčenskom odeve, no s korunou z papundekľu a so žezlom, oblepenými zlatom, šiel i kráľ. Za nimi nasledoval sprievod dvojíc dievok i jedna s košíkom, do ktorého zberala peniaze a koláče. Dievky /při obchôdzke spievali archaickú baladickú pieseň: „Na šarišskim zamku je krasna palota, v tej paloce biva jedna krasna žena. Všadzi ju pitaľi, ňigdzi ju ňedaľi, až jag ju zapital z Uhorskej Maťaš kraľ, múdri.
Stavanie mája
Stavanie mája je jeden z tradičných zvykov.
Na Turíce sa spájajú kresťanské významy so starými symbolmi s predkresťanskej éry. Tento sviatok je okrem cirkevného významu - zoslanie Ducha Svätého - spojený so stavaním májov. „Máj“ je symbolom zdravia, úcty a lásky k dievčaťu. Stavanie májov bola úloha mladých mužov pre slobodné dievčatá.
Vysoké, dlhé stromy najskôr zbavili kôry, kmeň očistili od konárov a hornú časť ponechali s vetvami. Zelený vrcholec ozdobili dlhými pestrofarebnými papierovými alebo látkovými stuhami. Ak bol pod zeleným vrcholcom ozdobený zelený veniec, symbolizovalo to, že v danom roku sa slobodné dievča bude vydávať a máj sa jej staval naposledy. V našej obci má táto tradícia, na Turíce, dlhoročnú obľubu. Aj tento rok Miestny odbor Matice slovenskej v Čelovciach, pod vedením Ing. Dušana Sľúku, spolu s ostatnými členmi v spolupráci s DHZO Čelovce si pripomenuli Turíce 22. 5.
Chorovod Omilienci vo Važci
Významnou slovenskou tradíciou spojenou so Svätodušnou nedeľou je Chorovod Omilienci, ktorý sa koná vo Važci. Ide o tradičný sprievod dievčat a žien, ktorý sa spája s cirkevným sviatkom Zoslania Ducha Svätého a pohanským zvykom oslavy jari.
V minulosti sa chorovod konal na Svätodušný pondelok po skončení pobožnosti v chráme, keď sa dievky a mladé ženy zišli a v usporiadanom chorovode so spevom prechádzali dedinou. Chorovod dievčat a žien s viachlasným spevom sa presúval po dedine v tvare podkovy. Dnes sa koná v nedeľu, aby sa zachovala tradícia aj v moderných časoch.
Važťania sú na Chorovod Omilienci nesmierne hrdí a tradíciu si udržali po stáročia. Nositeľom tradície je Folklórne združenie Stráne, ktoré sa snaží v maximálnej miere zachovať autenticitu spevu a prejavu chorovodu.
Ružová slávnosť v Nádaši
Jedinečnou zvláštnosťou nádašského Hájička bola tzv. ružová slávnosť. Túto slávnosť založil horlivý duchovný otec Nádašanov - dekan-farár Imrich Štvrtecký r. 1837. Na nej brali účasť v svätodušný pondelok nielen farníci Nádašania a Bíňovčania, ale i široké okolie.
Priebeh slávnosti určil jej zakladateľ takto: Každá v Nádaši a v Bínovcach prebývajúca svobodná dievka, ktorá rodičov vo farnosti nádašskej má, a každá tiež svobodná dievka, ktorá ustavičných sedem rokov v Nádaši alebo v Bínovcach slúži, a skrze lósy, t.j. väčší počet farníkov mojich ako najmravnejšia a najčnostlivejšia uznaná a vyvolená bude, dostane100zl. K tomu ale potrebné je: Aby taká panenka úplne 17 rokov mala, a viacej ako 25 rokov stará nebola. A sice neprehliadajúc na bohatstvo, alebo hodnosť, alebo službu rodičov.
V pondelok svätodušný odpoludnia, keď sa odzozváňa, sídu sa všetci do hrubého kostola. Kňaz v pluviáli ide k oltáru. Chór spieva antifónu, po ktorej kňaz intonuje “Repleti sunt” etc. A pomodlí sa modlitbu. Tu pristúpi jeden od p. farára jakožto mravný a čnostlivý dobrého držania mládenec, ktorému podá p. farár ružový veniec na červenej hodvábnej poduške. Potom všetok ľud povstane a bude sa pobierať von z kostola na processiu do horného kostolíka, a speváci začnú spievať pesničku”Čnosť je klenót najkrásnejší”. Tá sa spieva až hore do kostolíka prídu. Najprv pôjde mládež mužského pohlavia pod zástavami, potom starší chlapi, za nimi mladé panenky a pred týmito ponesie ten mládenec ružový veniec, potom budú nasledovať ženy. Všetky svobodné panenky pôjdu prostovlasé, čistotne oblečené. Príduc do Hájička, zostanú všetci vonku proti dverám vežovým stát, a potom kľaknúc budú spievať: “Príď o Bože, Duchu sv.”
Volili všetci obyvatelia nádašskí mužského pohlavia, keď bude rad na Nádašanoch, bínovskí, keď bude rad (každý tretí rok) na Bínovčanoch - a síce všetci tí, ktorí domy svoje majú, a páni alebo gazdovia v dome sú: gruntovné panstvo, officieri, organista, árendátori, jágri, juhási, mlynári viery kresť, katolíckej. Druhej viery nebudú voliť. A voliť nemôže len jeden z každého domu, gazda.
Vdova, ktorá má svobodného syna, otcovia alebo bratia, ktorých dcéry alebo sestry sú kandidované, voliť nemôžu.
Svätodušný pondelok dnes
Aj keď Svätodušný pondelok už nie je v mnohých krajinách štátnym sviatkom, stále má pre mnohých kresťanov duchovný význam. Je to deň, kedy si pripomínajú zoslanie Ducha Svätého a vznik cirkvi. Je to tiež deň, kedy sa oslavujú tradičné zvyky a prehlbuje sa komunita.
Svätodušný pondelok je časom radosti, osláv a duchovného obnovenia.
Liturgické aspekty sviatku
Sviatky zoslania Ducha Svätého a založenia kresťanskej cirkvi - 1. a 2. slávnosť svätodušná - sú vyvrcholením slávnostnej časti cirkevného roka. Tieto cirkevné slávnosti nám približujú udalosť, ktorou vrcholí spasiteľné dielo Ježiša Krista, počnúc Jeho narodením cez smrť a zmŕtvychvstanie až po Jeho návrat do neba a zaujatie miesta na pravici Boha Otca.
Odtiaľ, plnosťou svojej moci na nebi aj na zemi, Ježiš zosiela na apoštolov Ducha Svätého, aby ich usmernil, ako majú svedectvo o Spasiteľovi sveta Ježišovi Kristovi šíriť všetkým národom, ako majú zvestovať, že On, Ježiš, prišiel obnoviť svet. „A Ten, ktorý sedel na tróne, povedal: Ajhľa, všetko tvorím nové.“ (Zj 21, 5) A odvtedy Duch Svätý skrze slovo Božie pôsobí stále.
Bola to svetodejinná udalosť, lebo vtedy v Jeruzaleme pod pôsobením Ducha Svätého prijalo vieru v Ježiša Krista vyše tritisíc ľudí. Ani tu nechýbali znamenia o prítomnosti Ducha Svätého (prudký vietor, zvuk z neba a ohnivé jazyky na hlavách apoštolov: Sk 2, 1 - 3). Tu sa začali písať i dejiny kresťanskej (Kristovej) cirkvi, nakoľko došlo k veľkému zvratu. V Skutkoch apoštolov sa opisuje, ako sa v deň Letníc (vo sviatok, na ktorý sa do Jeruzalema...
V Dobšinej svätodušné sviatky Turíce sú slávené od pradávna a sú tradičné spojené s baníckymi zvykmi. Sú to pohyblivé kresťanské sviatky slávené sedem týždňov po Veľkej noci.
V dňoch 20. - 24. 5.2015 starobylé banícke mesto Dobšiná žilo v znamení milých osláv XXIII. Turičných sviatkov. Turice majú predkresťanskú minulosť ako oslava prísľubu novej úrody, znovuzrodenia prírody, plodnosti a hojnosti. Kresťanstvo si tento sviatok pretransformovalo ako „Sviatok Ducha svätého.“ Samozrejme, Turičný sviatok so svojimi atribútmi zostal naďalej pôvodný a logický.
V dnešných časoch si túto oslavu zachovali najmä baníci na Gemeri, hlavne v Dobšinej, kde baníctvo najviac prosperovalo a najviac sa rozvinulo. Ťažilo sa tu viac, ako tridsať minerálov obsahujúcich kovy, ale aj nekovy. To je významné špecifikum Dobšinej. Najdôležitejšími boli minerály s obsahom medi, železa, striebra, kobaltu, nikla, ale aj azbest, sľuda, ortuť a zlato. Takýmto spektrom sa môže pochváliť práve len Dobšiná, ktorá sa preslávila aj prvou baníckou sociálnou a zdravotnou poisťovňou na Slovensku. Vznikla cca o 150 rokov skôr, ako častejšie spomínaná poisťovňa v Banskej Štiavnici.
Okrem ťažby a spracovania kovov bola sebestačná vo výrobe potravín, piva, papiera, výrobkov z dreva a dreveného uhlia. Vďaka rozvoju ťažby a výroby tu bol pokrokový spoločenský život. Na tieto skutočnosti v dnešnom období Dobšiná spomína a azda načerpe toto mesto výzvu na obrodu práve z tejto slávnej minulosti.
Aby obyvatelia mesta nikdy nezabudli na obetavých baníkov, hutníkov, kováčov, uhliarov a povozníkov, vďaka ktorým mesto dosiahlo slávu a pokrok prišiel pred rokmi rodák p. Alan Dolog pochádzajúci z baníckej rodiny s nápadom vytvoriť na počesť baníctvu pamätník. Skromný a jednoduchý, ako ľudia týchto profesií boli. Až našiel obrovský, takmer 30 tonový okrúhliak z kremeňa neďaleko prastarej cesty z Dobšinej na Pohronie. Kremeň s obsahom železa, ktorému slnečné lúče dávajú ametystový nádych. Dokonale symbolizuje tvrdú a ťažkú prácu, ktorá živila mesto stáročia.
Podarilo sa to práve tohto roku na oslavách Dní mesta. Turičný sprievod sa zastavil na mieste, kde bol tento monolit uložený a ozdobený baníckymi insígniami - kladivkom a želiezkom. Pamätník odhalil jeho pôvodca Alan Dolog spolu s primátorom mesta pánom Jánom Slovákom. Pretože naši predkovia boli veriaci, pamätník požehnali evanjelický a katolícky kňaz pôsobiaci v tomto meste. Súčasťou turičných sviatkov bolo aj IV. Svetové stretnutie dobšinčanov, ktorého sa zúčastnili rodáci z celého Slovenska, ale aj zo zahraničia. Pekná tradícia, ktorá je dobrým dôvodom na návrat domov.
Návraty domov sú ako pohladenie duše, pookriatie srdca. Keď prídeš zo sveta domov, akoby si hlboko načrel vody zo studne, krv čerstvú vstrekol do žíl. Spomienky na praotcov, otcov a mamkine láskavé oči.
Zastavili sme sa na mieste, na ktorom tento kameň s baníckymi insígniami bude symbolizovať tvrdú banícku prácu tých, vďaka ktorým Dobšiná dosiahla v minulosti svoju slávu, rozmach a pokrokový spoločenský život. Pri skromných baníkoch, ktorí strácali v podzemí svoje zdravie, ale aj životy si spomeňme aj na pridružené profesie, ako uhliari, povozníci, hutníci, zlievači a kováči. Máloktoré banícke mesto môže povedať, že sa v jeho okolí ťažilo viac, ako tridsať druhov nerastov. Najmä meď, striebro, zlato, železná ruda, ale aj kobalt, nikel, sľuda, azbest. Vzdajme úctu všetkým naším predkom, vďaka ktorým naše mesto prekvitalo.
Záverom som si neodpustil fotku, kde som spolu s dobrým priateľom Alanom Dologom , pri oceňovaní baníkov.