Cirkevné koncily: Nové záväzné pravidlá Katolíckej cirkvi

Cirkevné koncily zohrávali a zohrávajú kľúčovú úlohu vo formovaní a definovaní doktríny a praxe Katolíckej cirkvi. Tieto zhromaždenia biskupov a teológov sa konajú s cieľom riešiť dôležité otázky viery, morálky a disciplíny. Ich rozhodnutia majú záväznú platnosť pre všetkých katolíkov. V tomto článku sa pozrieme na niektoré z najvýznamnejších koncilov v histórii cirkvi a na to, ako ovplyvnili jej učenie a prax.

Jeruzalemský koncil

Jeruzalemský snem bol dôležitým stretnutím raného kresťanského spoločenstva, ktoré sa uskutočnilo okolo rokov 49 - 50 po Kr. v Jeruzaleme. Rané kresťanstvo vzniklo v židovskom prostredí a jeho prvými členmi boli väčšinou Židia, ktorí vnímali Ježiša Krista ako splnenie proroctiev o Mesiášovi. Keď sa kresťanstvo začalo šíriť medzi pohanmi (nežidmi), vyvstali otázky, aké židovské tradície musia títo noví veriaci dodržiavať. Tieto otázky vyvolali napätie medzi kresťanmi židovského a pohanského pôvodu.

Tento koncil sa zaoberal otázkami týkajúcimi sa vzťahu medzi židovskými a pohanskými kresťanmi, najmä ohľadom toho, či sa pohanskí konvertiti musia riadiť židovskými zákonmi, ako je obriezka a dodržiavanie Mojžišovho zákona. Koncil riešil najmä či musí byť pohanský konvertita obrezaný podľa Mojžišovho zákona, aby sa stal kresťanom, alebo do akej miery sú pohania viazaní židovskými zákonmi (napr. o potravinách, modloslužbe a mravnosti).

Koncilu predsedali apoštoli a vedúci predstavitelia raného kresťanského spoločenstva, najmä Apoštol sv. Peter (bol zástancom obriezky, po argumentácii sv. Pavla svoje rozhodnutie zmenil), sv. Jakub Starší a ďalší.

Guido Reni, Sv. Jakub Starší, nádherný barokový obraz zdroj: wikimedia commons, Google Art Project

Koncil po búrlivejšej diskusii prispel k nasledujúcim záverom:

• Pohania sa nemusia podrobiť obriezke, ani dodržiavať celý Mojžišov zákon, aby sa mohli stať kresťanmi.
• Kresťania konvertujúci z pohanstva sa nesmeli venovať modlárstvu, konzumácii mäsa obetovaného modlám, krvi a mäsa z udusených zvierat a sexuálnej nemravnosti.

Tieto usmernenia, známe ako „Apoštolský dekrét“, mali slúžiť na zachovanie jednoty medzi židovskými a pohanskými kresťanmi.

Jeruzalemský snem bol kľúčovým momentom v dejinách kresťanstva, pretože:

• umožnil kresťanstvu stať sa univerzálnym náboženstvom, nezávislým od židovských tradícií.
• položil základy pre misionársku činnosť medzi pohanmi.
• zabránil rozdeleniu raného kresťanského spoločenstva.

Tento koncil je opísaný v Novom zákone v Skutkoch apoštolov 15 a je nepriamo zmienený v listoch Pavla, najmä v Liste Galaťanom, kapitola 2.

Ikona s vyobrazením účastníkov Jeruzalemského koncilu 49 - 50 po Kr. zdroj: wikimedia commons

Časť bádateľov zastáva názor, že pri prijatí ustanovení Jeruzalemského koncilu, podľa ktorých sa nemusia kresťania z pohanstva podrobiť obriezke mohli zohrať úlohu aj Noemovské zákony, živé v židovskej tradícii. Noemovské zákony sú podľa tejto tradície univerzálne etické príkazy, ktoré majú platiť pre celé ľudstvo. Tieto zákony sú považované za pravidlá, ktoré Boh dal Noemovi a jeho potomkom po potope, ako základ pre morálny a spravodlivý život. Na rozdiel od zákonov, ktoré sú špecificky určené pre židovský národ (613 micvot), Noemovské zákony sú určené pre všetkých ľudí, bez ohľadu na ich národnosť alebo náboženstvo.

Gustave Doré, Noemova archa uviazla na hore Ararat zdroj: wikimedia commons

Zákony sú nasledovné:

1. Zákaz modloslužby. Ľudia nesmú uctievať modly ani iné božstvá okrem jediného Boha.
2. Zákaz rúhania proti Bohu. Je zakázané preklínať alebo znevažovať Božie meno.
3. Zákaz vraždy. Je zakázané brať život nevinnému človeku.
4. Zákaz krádeže. Je zakázané brať niečo, čo patrí inému človeku, bez jeho povolenia.
5. Zákaz sexuálnej nemravnosti. Zakazuje sa cudzoložstvo, incest, homosexualita (v tradičnom výklade) a iné sexuálne deviantné správanie.
6. Zákaz konzumácie krvi a mäsa zo zvieraťa, ktoré bolo zabité nehumánnym spôsobom. Tento zákon je interpretovaný ako výzva na humánne zaobchádzanie so zvieratami.
7. Povinnosť ustanoviť spravodlivý právny systém. Spoločnosť musí zriadiť spravodlivé zákony a súdne inštitúcie na udržanie poriadku.

Tridentský koncil (1545 - 1563)

V 16. storočí, v reakcii na šírenie protestantizmu, Katolícka cirkev zorganizovala Tridentský koncil. Tento koncil mal zásadný význam pre reformu cirkvi a definovanie katolíckej doktríny. Koncil potvrdil, že cirkevné tradície sú rovnako dôležité ako Biblia, ale neodmieta nové podnety. Vedci sa zhodli že kresťanskú vieru treba spoznávať vo vlastnom jazyku - vznikali nové preklady Biblie.

Medzi hlavné rozhodnutia Tridentského koncilu patrili:

• Potvrdenie dôležitosti cirkevnej tradície a autority pápeža.
• Definovanie sviatostí a ich účinnosti.
• Reforma kňazského vzdelávania a disciplíny.
• Odsúdenie protestantských heréz.

Vznikali náboženské vojny: spory medzi prívržencami jednotlivých cirkví prerástli do bojov medzi jednotlivými štátmi, ktoré zasiahli takmer celú Európu - 30 ročná vojna - 1618 - 1648 náboženstvo často bolo iba zámienka - pravý dôvod - boj o moc.

Disciplina medzi kňazmi - vzdelanie - 1540 Ignác z Loyoly zakladá cirkevný rád Spoločnosť Ježišovu (Jezuiti) - venovali sa učiteľskej činnosti - zakladali školy, univerzity (vynikajúca úroveň) - rástla vzdelanosť + posilnenie katolíckej viery. Jezuiti svojou činnosťou prispeli k šíreniu katolíckej viery nielen v Európe ale aj v Južnej Amerike, Indii, Číne a Japonsku.

Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965)

Druhý vatikánsky koncil bol jedným z najvýznamnejších udalostí novodobých dejín Katolíckej cirkvi. Tento koncil sa zameral na obnovu cirkvi a jej prispôsobenie sa modernému svetu. Medzi hlavné ciele koncilu patrili:

• Podpora ekumenizmu a dialógu s inými kresťanskými cirkvami a náboženstvami.
• Aktualizácia liturgie a jej priblíženie veriacim.
• Zdôraznenie úlohy laikov v cirkvi.
• Podpora slobody náboženského vyznania.

OBNOVIŤ JEDNOTU medzi všetkými kresťanmi je jedným z hlavných cieľov posvätného Druhého vatikánskeho všeobecného cirkevného snemu. Kristus Pán totiž založil jednu jedinú Cirkev, a predsa sa mnohé kresťanské spoločenstvá predstavujú ľuďom ako pravé dedičstvo Ježiša Krista. Všetky sa síce hlásia za Pánových učeníkov, ale vysvetľujú si to rôznym spôsobom a ich cesty sa rozchádzajú, akoby sám Kristus bol rozdelený. Avšak Pán vekov, ktorý múdro a trpezlivo uskutočňuje plán svojej milosti voči nám hriešnikom, začal v posledných časoch v hojnejšej miere šíriť medzi navzájom rozdelenými kresťanmi ducha pokorného uznania chýb a túžbu po jednote.

Tento posvätný cirkevný snem berie toto všetko na vedomie s radostným srdcom. Druhé vznikli o viac ako štyri storočia na Západe pre udalosti, ktoré sa spoločne označujú názvom „reformácia“. Odvtedy sa oddelili od rímskej stolice viaceré národné alebo náboženské spoločnosti.

V Cirkvi nech si všetci - podľa úloh, ktoré boli každému zverené - v rozličných formách duchovného života a disciplíny, v rozmanitosti liturgických obradov, a dokonca aj v teologickom rozvinutí zjavených právd ponechajú potrebnú slobodu, v nutných veciach zachovávajú jednotu a vo všetkom nech si prejavujú lásku.

Na druhej strane je potrebné, aby katolíci s radosťou uznávali a vážili si ozajstné kresťanské hodnoty, prameniace v spoločnom dedičstve, ktoré sa nachádzajú u našich oddelených bratov. Nesmieme zabudnúť ani na to, že čokoľvek sa u oddelených bratov uskutočňuje milosťou Ducha Svätého, môže slúžiť aj na náš rast. Rozdelenosť kresťanov však prekáža Cirkvi uskutočniť jej vlastnú plnosť katolicity u tých členov, ktorí sú k nej síce pridružení krstom, ale sú oddelení od jej plného spoločenstva.

Starosť o obnovenie jednoty sa týka celej Cirkvi, tak veriacich, ako aj pastierov, a to podľa osobných schopností každého z nich, tak v každodennom kresťanskom živote, ako i v teologických a historických štúdiách.

Keďže každá reforma Cirkvi vo svojej podstate spočíva v stále rastúcej vernosti jej vlastnému povolaniu, to je bezpochyby aj dôvodom hnutia za jednotu. Táto obnova života Cirkvi má teda osobitný ekumenický význam.

Pravý ekumenizmus nejestvuje bez vnútorného obrátenia. Túžba po jednote totiž vzniká a dozrieva v obnovenej mysli, v sebazapieraní a vďaka veľkodušným prejavom lásky. Preto prosme Božieho Ducha o milosť úprimného sebazaprenia, poníženosti, pokornej služby a bratskej veľkodušnosti voči iným.

Pri niektorých zvláštnych príležitostiach, ako sú pobožnosti za jednotu a ekumenické stretnutia, je dovolené, ba priam želateľné, aby sa katolíci modlili spoločne s oddelenými bratmi. Spoločnú účasť na svätých veciach (communicatio in sacris) však neslobodno pokladať za taký prostriedok obnovenia jednoty kresťanov, ktorý by sa dal uplatniť bez rozlišovania. Túto účasť podmieňujú najmä dva princípy: vyjadrenie jednoty Cirkvi a účasť na prostriedkoch milosti. Z dôvodu vyjadrenia jednoty je spoločná účasť spravidla neprípustná. Potreba milosti ju niekedy odporúča.

Treba poznať ducha oddelených bratov. Na to je potrebné pravdivo a dobromyseľne uskutočňované štúdium. Katolíci, náležite pripravení, sa majú čo najlepšie oboznámiť s učením a dejinami, s duchovným a liturgickým životom, s náboženskou psychológiou a kultúrou bratov. Na to sú veľmi užitočné stretnutia za účasti oboch stránok, aby rokovali najmä o teologických otázkach ako rovný s rovným, pod podmienkou, že tí, ktorí sa na nich pod dohľadom arcipastierov zúčastňujú, sú naozaj odborníci. Z takého dialógu jasnejšie vysvitne aj to, aký je skutočný postoj Katolíckej cirkvi.

Spôsoby a metódy, akými sa vykladá katolícka viera, v žiadnom prípade nesmú byť prekážkou dialógu s bratmi. Bezpodmienečne treba jasne vyložiť celú náuku. Okrem toho nech katolícki teológovia, verní učeniu Cirkvi, pri skúmaní Božích tajomstiev pokračujú v ekumenickom dialógu s oddelenými bratmi s láskou k pravde, s pokorou a s kresťanskou láskou. Pri porovnávaní náuk nech nezabúdajú, že jestvuje poriadok, čiže „hierarchia“ právd katolíckeho učenia, lebo ich súvis so základom kresťanskej viery je rozličný.

Nech všetci kresťania vyznávajú pred všetkými národmi vieru v trojjediného Boha, vo vteleného Božieho Syna, Vykupiteľa a nášho Pána, a nech spoločným úsilím vo vzájomnej úcte vydávajú svedectvo o našej nádeji, ktorá nesklame. Keďže v týchto časoch sa rozvíja veľmi mnohostranná spolupráca na sociálnom poli, všetci ľudia sú pozývaní spolupracovať, najmä tí, ktorí veria v Boha, a predovšetkým všetci kresťania, lebo nosia Kristovo meno. Spolupráca všetkých kresťanov je živým vyjadrením spojenia, ktoré už jestvuje medzi nimi, a stavia do jasnejšieho svetla tvár Krista Služobníka. Táto spolupráca sa v mnohých krajinách už nadviazala a treba ju stále zdokonaľovať - najmä v krajinách, ktoré sú dejiskom spoločenského a technického rozvoja -, či už pri správnom hodnotení dôstojnosti ľudskej osoby, pri napomáhaní dobrodení mieru, pri uplatňovaní evanjelia v sociálnej oblasti, pri povznášaní vied a umení kresťanským duchom, ako aj pri všestrannom liečení neduhov našich čias, ako sú hlad, pohromy, negramotnosť, bieda, nedostatok bytov a nespravodlivé rozdelenie dobier.

Cirkvi Východu i Západu išli cez nemálo storočí svojou vlastnou cestou, boli však spojené spoločenstvom viery a sviatostného života, a ak vznikli medzi nimi nezhody vo veciach viery alebo disciplíny, všetci uznávali rozhodnutia rímskej stolice.

Takisto je všeobecne známe, s akou láskou slávia východní kresťania liturgiu, najmä Eucharistiu, zdroj života pre Cirkev a preddavok budúcej slávy. Prostredníctvom nej majú veriaci, zjednotení s biskupom, prístup k Bohu Otcovi skrze Syna, vtelené Slovo, ktorý trpel a bol oslávený, a vyliatím Ducha Svätého dosahujú spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou, lebo sa stali „účastnými na Božej prirodzenosti“ (2 Pt 1, 4). V tomto liturgickom kulte východní kresťania prekrásnymi chválospevmi velebia Máriu, vždy Pannu, ktorú Efezský koncil slávnostne vyhlásil za Najsvätejšiu Bohorodičku, aby bol Kristus, v súlade so Svätým písmom, uznaný v pravom a vo vlastnom zmysle za Božieho Syna a Syna človeka. Na Východe sa nachádzajú aj poklady duchovných tradícií, ktoré zvýraznilo predovšetkým mníšstvo. Tam totiž už od slávnych čias svätých otcov prekvitala mníšska spiritualita, ktorá potom prenikla aj na Západ, takže latinské rehoľníctvo z nej povstalo ako zo svojho prameňa a aj neskoršie z nej neraz čerpalo nové sily.

Okrem toho východné cirkvi sa už od svojich počiatkov pridŕžali vlastných disciplín, ktoré schválili svätí otcovia a synody i všeobecné cirkevné snemy. A keďže istá rozmanitosť uvedených zvykov a tradícií vôbec nie je na prekážku jednote Cirkvi, ba robí ju ešte krajšou a nemálo pomáha jej poslaniu, tento posvätný cirkevný snem, aby odstránil akékoľvek pochybnosti, vyhlasuje, že východné cirkvi, pamätlivé potrebnej jednoty celej Cirkvi, majú právo žiť podľa svojej vlastnej disciplíny, lebo tá lepšie zodpovedá povahe ich veriacich a účelnejšie slúži ich duchovnému dobru.

Čo sa povedalo o zákonitej rozmanitosti, možno vyhlásiť aj o rozličnej teologickej formulácii náuky viery. Pri skúmaní zjavenej pravdy sa totiž pri poznávaní a vyznávaní Božích vecí uplatňovali iné metódy a cesty na Východe a iné na Západe. Preto sa niet čo čudovať, že sa niektoré aspekty zjaveného tajomstva zavše lepšie chápu a stavajú sa do jasnejšieho svetla u jedných než u druhých, takže v nejednom prípade možno povedať, že ich rozličné teologické formulácie sa navzájom skôr dopĺňajú, než by si protirečili.

Druhý vatikánsky koncil definitívne schválili 21. novembra 1964. Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, s. len 11 hlasov!

Záver

Cirkevné koncily sú neoddeliteľnou súčasťou histórie a života Katolíckej cirkvi. Ich rozhodnutia formovali a formujú doktrínu, prax a identitu cirkvi. Od Jeruzalemského koncilu až po Druhý vatikánsky koncil, tieto zhromaždenia biskupov a teológov zohrávali kľúčovú úlohu v riešení dôležitých otázok a v usmerňovaní cirkvi v jej poslaní hlásať evanjelium a slúžiť svetu. Porozumenie histórii a významu cirkevných koncilov je nevyhnutné pre každého katolíka, ktorý chce hlbšie pochopiť svoju vieru a tradíciu.

tags: #cirkevny #koncil #ktory #prijal #nove #zavazne