Cirkvi na Slovensku a Ekumenizmus: Pohľad do História a Súčasnosti

Kto pozná dejiny Slovenska, ten si veľmi dobre uvedomuje, že naše územie nikdy nebolo možné chápať ako akési kultúrne jednoliate. Naopak, na našom území sa stretávali a spolunažívali rôzne kultúry, etniká, národnosti, náboženské skupiny. V posledných desaťročiach sa následkom globalizácie, ako aj otvorených hraníc tá pestrosť obyvateľov našej krajiny ešte zvýraznila. Prejavuje sa to napríklad aj čoraz exotickejším výberom mien slovenských rodičov pre ich deti.

V našej eseji sa pokúsime zamyslieť nad jedným aspektom tejto kultúrnej rôznorodosti - konkrétne budeme uvažovať o rozmanitosti náboženských presvedčení, cirkví a náboženských spoločností. Pozrieme sa na historický vývoj v oblasti náboženstva a cirkví na Slovensku, ich vierouky, ich vplyvu na kultúru a život ľudí, na vzájomné vzťahy cirkví a náboženských spoločností, a zhodnotíme v tomto zmysle aj súčasnosť. Pričom si, pravdaže, uvedomujeme, že dnešné dianie treba vnímať z hľadiska celkovej sekularizácie spoločnosti.

Avšak sekulárna spoločnosť - to ešte nemusí znamenať, že táto spoločnosť je ako celok úplne hluchá voči náboženstvu, voči témam súvisiacim s duchovnom, so vzťahom k Bohu, k morálnym otázkam. Túžba človeka ako bytosti po niečom duchovnom, po niečom posvätnom, je nadčasová - a nepochybne sa týka aj našej súčasnosti.

Náboženské zloženie obyvateľstva Slovenska v roku 2021

Historický vývoj cirkví na Slovensku

Prijatie kresťanstva na našom území je spájané s misiou sv. Cyrila a sv. Metoda, hoci je prakticky nesporné, že kresťanskí misionári pôsobili na dnešnom Slovensku už predtým. Cyril a Metod pochádzali z východného (byzantského) kultúrneho okruhu a v tomto duchu vplývali aj na zrod našej písomnej kultúry. Za Arpádovcov, s ktorými sú spojené začiatky Uhorského kráľovstva, došlo k preorientovaniu kultúry našich predkov smerom k západnému kresťanstvu, aj pokiaľ ide o vonkajšie znaky. Uhorskí králi Štefan I. a Ladislav I. boli cirkvou kanonizovaní a stali sa vzorom cností. Celý kultúrny život bol v časoch stredoveku pod silným vplyvom katolíckej cirkvi.

Aj v oblasti náboženstva však v našich končinách môžeme vnímať určitú heterogénnosť - v priebehu stredoveku osídľujú územie Slovenska aj židia (píšeme s malým „ž“, keďže hovoríme o náboženskej skupine, nie etnickej). Pokiaľ ide o dianie vnútri kresťanstva, už okolo roku 1400 sa tu vyskytli prejavy valdenskej herézy. Môžeme teda hovoriť o akejsi novej kresťanskej denominácii, ktorej sa však u nás nepodarilo zapustiť hlbšie korene. A tak zásadný zlom prichádza až v 16. storočí v súvislosti s reformáciou. Na Slovensku sa presadili predovšetkým dva protestantské smery: luteránsky a kalvínsky. Luteránsky pohyb bol u nás spojený hlavne so slovenským a nemeckým obyvateľstvom, kým kalvínsky pohyb s maďarským.

Treba spomenúť, že k zrovnoprávneniu nekatolíckych cirkví a náboženských spoločností ešte po dlhé storočia nedošlo. V roku 1781 síce cisár Jozef II. Koniec 18. a storočia a prvá polovica 19. storočia je spojená s procesom slovenského národného obrodenia. V tomto sebauvedomovacom a emancipačnom procese slovenského národa zohrali významnú úlohu predstavitelia tak katolíckej, ako aj evanjelickej cirkvi. Spomedzi evanjelikov môžeme spomenúť Ľudovíta Štúra, Milana Miloslava Hodžu, či Jozefa Miloslava Hurbana, spomedzi katolíckych duchovných vynikli zase Anton Bernolák či Ján Hollý. Dá sa povedať, že tieto osobnosti tvoria aj dnes piliere nášho národného vedomia, ale zároveň stále požívajú vysokú úctu vo svojich cirkvách.

V 19. storočí (a aj neskôr) zohrali dôležitú úlohu aj dva slovenské konfesionálne spolky - katolícky Spolok sv. Koncom 19. storočia nastupuje aj v Uhorsku trend sekularizmu, politicky vyjadrený v liberálnej politike (v tom čase ju zastupovala vládnuca Liberálna strana). Počas prvej Česko-Slovenskej republiky tento trend pokračoval. Zároveň v tomto období z odídencov z katolíckej cirkvi vznikla Československá cirkev, neskôr vystupujúca pod názvom Československá cirkev husitská. Na Slovensku si však táto cirkev nikdy výraznejšie zázemie a odozvu nenašla.

V období prvej Slovenskej republiky (1939-1945) bola vládnucim režimom preferovaná predovšetkým katolícka cirkev. Po krátkom povojnovom období tzv. ľudovej demokracie nastupuje komunistický režim (1948-1989), ktorý náboženstvo ako celok potláčal. Registrované cirkvi a náboženské spoločnosti mohli pôsobiť len vo veľmi obmedzených podmienkach a ich predstavitelia museli byť poplatní režimu. Mnohí predstavitelia cirkví boli v tomto období prenasledovaní a väznení. „Pražská jar“, teda politický odmäk v Česko-Slovensku v roku 1968, priniesla krátkodobý výsledok aspoň v zvýšenej cirkevnej aktivite, dlhodobý výsledok potom v tom, že bola opätovne povolená gréckokatolícka cirkev, ktorá v 50.

Po roku 1989 nastáva nové obdobie, charakterizované akceptáciou plurality názorov v spoločnosti. V doterajšom texte som sa držal viac-menej strohého a neutrálneho zaznamenania faktov. Ďalej už budem písať subjektívnejšie. Pochopiteľne sa moja subjektívnosť môže prejaviť aj v súvislosti s tým, že som praktizujúci člen Rímskokatolíckej cirkvi.

Pápež František na Slovensku

Súčasnosť náboženského a cirkevného života na Slovensku

Pochopiteľne, aj v súvislosti so súčasnosťou náboženského a cirkevného života na Slovensku treba spomenúť stále aktuálny trend sekularizácie.

Kresťanské cirkvi majú v živote spoločnosti svoje miesto. Mnohokrát však môžeme hovoriť skôr o tzv. folklórnom kresťanstve, teda o dodržiavaní vonkajších rituálov týkajúcich sa daného vierovyznania, napríklad v prípade krstu, cirkevného sobáša či prvého svätého prijímania. Istotne teda pri odhade počtu praktizujúcich veriacich na Slovensku nemôžeme jednoducho vychádzať z oficiálnych čísel zo sčítaní obyvateľstva. Rozdiel medzi „formálnymi“ a praktizujúcimi veriacimi by bol asi najmarkantnejší v prípade Rímskokatolíckej cirkvi, ktorá zohrala podstatnú úlohu v dejinách Slovenska, avšak práve najmä jej členov sa týka vnímanie náboženských obradov skôr ako záležitosti zvyku, tradície než ako prejavu skutočnej viery a hlbokého presvedčenia človeka.

Pokiaľ hovoríme o tých členoch cirkví, ktorí svoju vieru aktívne vyznávajú, okrem bohoslužieb je iste mnoho iných možností, ako prežívať spoločenstvo s ďalšími veriacimi. Miestne podujatia organizujú spravidla farnosti. Ale nemôžeme opomenúť aj väčšie akcie. Nedávno sa v Bratislave konal Národný pochod za život, organizovaný katolíckou Konferenciou biskupov Slovenska. Ale katolíci organizujú opakovane napríklad aj tzv. V zásade sa dá povedať, že najväčšie slovenské cirkvi spolupracujú. Tu treba uviesť aj fakt, že Rímskokatolícka cirkev spoločne s Gréckokatolíckou cirkvou na Slovensku sa vlastne považujú za jednu Katolícku cirkev - i keď v zmysle práva ide o dve cirkvi. Obe však uznávajú autoritu pápeža ako rímskeho biskupa. Predstavitelia rímskokatolíkov a gréckokatolíkov komunikujú s inými cirkvami, vrátane evanjelikov, ale prejavujú dlhodobo záujem aj o komunikáciu s predstaviteľmi židovských komunít.

Pomerne silno početne zastúpení sú na Slovensku aj Svedkovia Jehovovi, ktorých vznik možno datovať do začiatku 20. storočia a ktorí nadviazali na činnosť hnutia tzv. bádateľov Biblie. Vierouka tejto NS je však natoľko odlišná od toho, čo sa bežne chápe pod pojmom „kresťanstvo“, že v tomto prípade hovoríme skôr o tzv. netrinitárnom kresťanstve. Teda ide o vierovyznanie, ktoré síce na kresťanstvo nadväzuje, ale odmieta takú podstatnú dogmu iných cirkví, ako je presvedčenie o Bohu ako Svätej Trojici. A vskutku, dá sa povedať, že žiadna vážnejšia komunikácia medzi kresťanskými cirkvami a Svedkami Jehovovými na Slovensku neprebieha. Istotne to súvisí aj s akýmsi pestovaním silného pocitu výlučnosti, ktorý je vlastný viacerým takýmto menším náboženským spoločnostiam.

Kým katolíci a evanjelici sa (aj na Slovensku) stali súčasťou procesu zbližovania jednotlivých cirkví a denominácií známeho pod názvom ekumenizmus, v súvislosti so Svedkami Jehovovými o takejto účasti nemôže byť reči. Svedkov Jehovových možno vnímať ako spoločenstvo, ktoré zásadným spôsobom nezasahuje do chodu slovenskej spoločnosti (s výnimkou vlastných členov). Avšak aj v súčasnosti môžeme hovoriť o spoločenstvách vykazujúcich znaky cirkvi či náboženskej spoločnosti, ktoré nie sú registrované. Zrejme to súvisí aj so zákonnou podmienkou na registráciu, ktorou je vyzbieranie pomerne vysokého počtu podpisov členov cirkvi či NS.

Významnou neregistrovanou cirkvou na Slovensku je Kresťanské spoločenstvo, známe aj pod názvom Milosť. Milosť patrí k cirkvám, ktoré vyšli z tzv. letničného hnutia. Pokiaľ ešte ide o kresťanské spektrum, môžeme spomenúť viaceré menšie protestantské cirkvi ako je Bratská jednota baptistov, Cirkev bratská či Cirkev adventistov siedmeho dňa. Tieto cirkvi sa až tak silno voči katolíkom či vôbec väčším, tradičným cirkvám nevyhraňujú. Pochádzam z mesta, kde bežne dochádzalo aj k celkom priateľským diskusiám medzi katolíkmi a adventistami. Hoci adventistické učenie je v niektorých svojich aspektoch pomerne radikálne.

K radikálnejším, resp. netradičnejším cirkvám (pokiaľ ide o naše prostredie) môžeme zaradiť aj Cirkev Ježiša Krista Svätých neskorších dní. Ide o najväčšiu cirkev v rámci mormónstva a jedinú z tohto náboženského smeru, ktorá je zastúpená na Slovensku. Vznikla v Spojených štátoch a je založená na veľmi zvláštnej zmesi kresťanských a úplne nových myšlienok založených na tzv. Knihe Mormon (Knihe Mormónovej). Prevažne na východe republiky je zastúpená Pravoslávna cirkev.

Podobne najmä východného Slovenska sa týka pôsobenie slovenskej gréckokatolíckej cirkvi. Gréckokatolícki eparchovia (biskupi) sú súčasťou Konferencie biskupov Slovenska, ktorá združuje aj rímskokatolíckych biskupov. Zaujímavosťou je uznávanie spovede (sviatosti zmierenia) u pravoslávnych zo strany katolíckej cirkvi. Medzi najvýraznejšie tendencie a charakteristiky súčasného vývoja, ktoré sa týkajú aj Slovenska, možno zaradiť globalizáciu, systém a ideológiu liberálnej demokracie, trhové hospodárstvo s určitými sociálnymi črtami, ale aj už spomínanú sekularizáciu.

Ekumenizmus - snaha o zjednotenie

Ekumenizmus - čo vlastne toto slovo znamená? Mohli by sme ho interpretovať ako úsilie o zjednotenie všetkých cirkví, v užšom zmysle len kresťanských cirkví sveta, pričom sa nesmie zamieňať s medzináboženským dialógom. Počiatky ekumenického hnutia nachádzame v 19. storočí, organizované formy sa objavujú v priebehu 20. storočia, aj keď prvé náznaky ekumenizmu môžeme hľadať už v období raného kresťanstva.

Svetová rada cirkví združuje 345 kresťanských cirkví z vyše 110 krajín, čo predstavuje asi 500 miliónov kresťanov. Rímskokatolícka cirkev nie je jej členom - má len štatút pozorovateľa. V roku 1993 vznikla Ekumenická rada cirkví v Slovenskej republike (v nadväznosti na Ekumenickú radu cirkví v Československu z roku 1955). Ekumenická rada cirkví v SR je spoločenstvo cirkví, ktoré vyznávajú Pána Ježiša Krista ako Spasiteľa a Hlavu Cirkvi. Svoj spoločný vieroučný základ vidia v Písme svätom a ekumenických vyznaniach (Apoštolskom, Nicejskom a Athanáziovom).

Ján Pavol II. v encyklike Ut unum sint zdôraznil ústredný význam ekumenizmu: „Hnutie podporujúce zjednotenie kresťanov nie je len nejakým ‚príveskom‘ k tradičným činnostiam cirkvi. Naopak, je organickou súčasťou jej života a pôsobenia.“ Podobne aj Benedikt XVI. chcel vynaložiť maximálne úsilie na obnovenie jednoty všetkých Pánových učeníkov: „Pokiaľ ide o mňa, chcem znovu potvrdiť svoje rozhodnutie, ktoré som vyslovil na začiatku svojho pontifikátu.

Pápež František vyslovil na tému ekumenizmu tieto slová: „Jednota kresťanov je základnou požiadavkou našej viery; požiadavkou, ktorá pramení z hĺbky nášho bytia veriacich v Ježiša Krista. Vzývame jednotu, lebo vzývame Krista. Cirkev v priebehu stáročí zažila rozpory, ktoré mali za následok oddelenie nemalých spoločenstiev od plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou. Prvé spory vznikli na Východe odmietnutím dogmatických výrokov Efezského a Chalcedónskeho koncilu a neskoršie prerušením cirkevného spoločenstva medzi východnými patriarchátmi a rímskou stolicou. Druhé vznikli o viac ako štyri storočia na Západe pre udalosti, ktoré sa spoločne označujú názvom „reformácia“. Odvtedy sa oddelili od rímskej stolice viaceré národné alebo náboženské spoločnosti. Medzi tými, v ktorých sa dosiaľ čiastočne zachovali katolícke tradície a štruktúry, zaujíma osobitné miesto anglikánske spoločenstvo.

Avšak tieto rozličné oddelené spoločenstvá sa medzi sebou veľmi líšia nielen čo do miesta a času vzniku, ale najmä povahou a závažnosťou otázok týkajúcich sa viery a cirkevnej štruktúry. Napriek všetkému nám Kristus ustavične dáva dar túžby po obnovení jednoty kresťanov, no je našou úlohou, aby sme na tejto jednote pracovali a modlili sa za ňu. I preto sa od roku 1908 slávi Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov. Tradičný termín konania Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov je na severnej pologuli od 18. do 25. januára. Tieto dni navrhol v roku 1908 Paul Wattson tak, aby modlitby prebiehali v dňoch medzi sviatkami sv. Petra (Katedra) a sv. Pavla (Obrátenie), čo im dodalo symbolický význam.

Ale je to naozaj tak? Skutočne sa snažíme zo všetkých síl pracovať na jednote Cirkvi? Vnímame, že vedľa nás žijú ľudia iného vierovyznania? Môže naše okolie postrehnúť, že nám táto téma nie je ľahostajná a venujeme jej svoju pozornosť? A ako to robíme? Zameriavame sa na to, čo nás s našimi bratmi spája alebo sa snažíme obrúsiť hrany toho, čo nás rozdeľuje? Pán Ježiš nám dal jasný návod ako máme postupovať: „Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?“ On mu povedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Svojho blížneho ako seba samého. To je tá správna cesta. Postupovať nie silou, príkazmi a zákazmi, ale láskou.

Pánovho Ducha prosiť o trpezlivosť a múdrosť, aby sme mali odvahu ako Ježišovi učeníci: „Až vás povedú, aby vás vydali, nestarajte sa dopredu, čo budete hovoriť, ale hovorte, čo vám bude dané v tú hodinu. Pane Ježišu, prosíme Ťa, naplň nás Duchom ochoty, trpezlivosti, lásky a odvahy, aby sme sa v dnešnej spoločnosti, kde vládne egoizmus a rozdelenie, nebáli hlásať bratstvo a jednotu. Dožič nám, aby sme žili ako Tvoji učeníci: „Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu.

Medzi najvýraznejšie tendencie a charakteristiky súčasného vývoja, ktoré sa týkajú aj Slovenska, možno zaradiť globalizáciu, systém a ideológiu liberálnej demokracie, trhové hospodárstvo s určitými sociálnymi črtami, ale aj už spomínanú sekularizáciu. S týmto „duchovným ovzduším“ súčasnej doby môžeme spojiť a od neho odvodiť aj akúsi silnú orientáciu našej spoločnosti na konzum. Preto, pochopiteľne, predstavitelia náboženských smerov a cirkví proti týmto tendenciám často rôznymi spôsobmi vystupujú.

A pokiaľ ide o orientáciu spoločnosti na konzum, tu si môžeme všimnúť ešte iný zaujímavý aspekt. Ľudia sa častokrát obracajú aj k motivačnej, či duchovne zafarbenej literatúre - ale skôr v súvislosti s autormi, ktorí nevychádzajú z tradičných náboženských prúdov zastúpených na Slovensku. Tento jav by si istotne zaslúžil osobitnú analýzu. Možno takýto záujem vnímať ako o pokus súčasného človeka o vyviaznutie z konzumu a orientáciu na duchovný svet? Je možné, že ľudia po tomto type „ezoterickej“ literatúry siahajú aj po predošlých, nie najlepších skúsenostiach s tradičnými cirkvami či ich členmi. Osobne som ale veľmi skeptický, či takéto prejavy túžby do duchovne možno pokladať za autentické duchovno a nie skôr za pokus aplikovať na svoj život akúsi „instantnú vieru“ v podobe dobre znejúcich citátov.

Pokiaľ uvažujeme v súčasnom kontexte o duchovne a orientácii ľudí naň, nemali by sme takú úvahu ohraničiť len na cirkvi, ba ani len na smery, ktoré sa bežne považujú za náboženské. Svoju hlbokú túžbu po posvätne môže človek vyjadriť napríklad aj v rámci niektorej politickej strany s hlboko prepracovanou ideológiou (takí zelení, či komunisti, ale príkladov by iste bolo viac). Áno, môžeme to povedať aj tak, že ľudia častokrát svoje putá s „tradičnými“ cirkvami pretrhali, keďže nemali pocit, že im majú čo ponúknuť, nemali dojem, že hovoria súčasným jazykom a pomenúvajú ich problémy a starosti. Skrátka, že sú možno vzdialené ich životom. Súčasťou toho môžu byť aj rôzne osobné, ale aj rôzne sprostredkované skúsenosti. Avšak akási túžba po posvätne aj po popretŕhaní týchto pút naďalej pokračuje.

Tu je iste dôležité zmieniť aj fakt, že sklamaní členovia väčších cirkví prejdú k tým menej tradičným. Tento jav je prítomný, ale nedovolím si ho teraz kvantifikovať. Zrejme nemožno ešte hovoriť o masovom jave. Častokrát taký človek prechádza - obrazne povedané - skôr do kolónky „bez vyznania“. Na Slovensku je značne zastúpená náboženská indiferentnosť. Ale sú tu zastúpené aj menšie skupiny ľudí, ktoré sa „hrdia“ svojím ateizmom a sekularizmom. Vo svojej rétorike sa zameriavajú na kritiku náboženstva ako takej a vystupujú antiklerikálne.

V závere tejto úvahy by som rád spomenul aj myšlienku českého katolíckeho kňaza Ladislava Heryána, ktorý opakuje, že nemá zmysel deliť ľudí na „veriacich“ a „neveriacich“. Dovolil by som s tým súhlasiť. Viac než s akceptáciou určitých článkov viery či dogiem by som pojem spirituality spájal s určitým prístupom k životu, životným štýlom. Vezmime si človeka, ktorý sa pravidelne zapája do charitatívnych či iných verejnoprospešných aktivít, no nechodí do kostola a pri sčítaní si uvádza „bez vyznania“. Som presvedčený, že takéhoto človeka nie je možné len tak „šmahom ruky“ zaradiť medzi „neveriacich“ ľudí.

Pokiaľ ide o otázku možného úpadku tradičných cirkví, je možné, že tieto cirkvi síce o ďalších veriacich prídu - ale možno to považovať za zásadnú stratu, pokiaľ pôjde o ľudí, ktorí doposiaľ neboli príliš aktívni? Dovolím si rozhodne tvrdiť, že aj tradičné cirkvi budú naďalej hrať v spoločnosti podstatnú úlohu. Hoci by istotne mali seriózne reagovať aj na krízu v oblasti spirituality - a to predovšetkým vo svojich radoch. A nakoniec, možno predpokladať, že nie nedôležitú úlohu budú naďalej zastávať aj menšie a menej tradičné cirkvi a spoločenstvá.

Pozoruhodné podnety pre ekumenické zbližovanie nám nastolil aj pápež František pri nedávnej návšteve Slovenska. V príhovore členom Ekumenickej rady cirkví povedal: „Kresťanská viera je a chce byť v tejto krajine semienkom jednoty a kvasom bratstva“ a zvýraznil aj dôležitosť ekumény: „Je ťažké žiadať si Európu viac preniknutú Evanjeliom, ak nás netrápi, že ešte nie sme plne zjednotení medzi sebou“. Pápež označil sv. Prvý veľkolepý a odvážny podnet a rada sa týka kontemplácie. Jej črty vidí u Slovanov ako rozlišovací znak, ktorá „vychádzajúc zo skúsenostnej viery vie prijať tajomstvo“. Druhá rada sa týka praktickej činnosti, akcie. „Jednota sa dosahuje... skôr tým, že robíme niečo pre tých, ktorí nás väčšmi približujú k Pánovi... Sú to chudobní, lebo v nich je prítomný Ježiš (por. Mt 25, 40). Ekumenizmus a téma synodality je určitou cirkevnou novinkou.

V metropole východu už od roku 1994 funguje Ekumenické spoločenstvo cirkví na území mesta Košice (ES), v ktorom viaceré kresťanské cirkvi spoločne pripravujú rôzne aktivity. V košickom ekumenickom spoločenstve sme sa pevne rozhodli chrániť a rozvíjať bratské spoločenstvo a vzťahy, ktoré medzi nami vyrástli. Ďakujeme trojjedinému Bohu, ktorý prostredníctvom Ducha Svätého vedie naše kroky k čoraz tesnejšiemu spoločenstvu už 25 rokov. Pripomína, že ekumenické spoločenstvo nemá dogmaticko-magisteriálny ani cirkevnoprávny charakter. Chceme sa pomocou evanjelia zasadzovať za dôstojnosť ľudskej bytosti, stvorenej na Boží obraz, a ako cirkvi spoločne prispievať k zmiereniu medzi národmi a kultúrami. Preto naše každoročné témy reflektujú rôzne sociálne, náboženské, ale aj pastoračné úlohy a výzvy v našej spoločnosti.

Košice sú každoročne dejiskom niekoľkých významných bohoslužieb a aktivít, ako je ekumenická bohoslužba koncom januára, pašiový sprievod na Veľký piatok či ďakovná bohoslužba slova za úrodu na jeseň. K spoločným aktivitám patrí i kultúrny program ekumenického spoločenstva s názvom Adventný večer Božieho slova a hudby, ktorý je organizovaný v rámci predvianočných aktivít v Košiciach.

ES tvorí deväť členov - Rímskokatolícka a Gréckokatolícka cirkev, Evanjelická cirkev augsburského vyznania (ECAV), Apoštolská cirkev, Bratská jednota baptistov, Cirkev bratská, Cirkev československá husitská, Reformovaná kresťanská cirkev a Teologická fakulta KU v Košiciach. Pri takomto počte členov by sa mohlo zdať, že je ťažké sa na niečom zhodnúť. V štatúte ES je však pravidlo, že spoločenstvo sa nepúšťa do žiadnej aktivity, ktorú neschvália všetci členovia. Dnes sa vieme zhodnúť asi na všetkom, čo má základ v Svätom písme. Obyčaje a niektoré prvky, ktoré sú pre našu cirkev cudzie, ale nie sú v príkrom rozpore s Písmom, sa učíme tolerovať. Som presvedčený, že keď hovoríme o ovocí tejto spolupráce v našom meste, je zrejmá príjemná príchuť jednoty, ktorá nie je predstieraná, ale je reálne žitá už mnoho rokov.

Mesto Košice pozná naše spoločenstvo. Poznám ľudí zo zahraničia, ktorí v rámci ekumenizmu hovoria o košickej ekuméne. Evanjelický farár Havrila osobne považuje za najväčší úspech ekumenizmu vzájomné uznávanie si krstu medzi evanjelikmi a katolíkmi. Možno by stalo za to otvoriť otázky spoločného slávenia eucharistie či akceptácia uzavretia manželstva, kde sú partneri z rôznych kresťanských cirkví a podobne. Pastor Apoštolskej cirkvi vidí zasa najväčšiu výzvu pre ES okrem prinášania dobrej zvesti v rozvinutí sociálnej spolupráce medzi ľuďmi, ktorí sa dostali na okraj spoločnosti.

tags: #cirkvi #na #slovensku #a #ekumenizmus