Ježiš a jeho učeníci: Mená, učenie a poslanie

V liturgii oslavujeme Ježiša Krista, ktorý nás posilňuje pokrmom chleba a vína na ceste do nebeského Jeruzalema. Stretnutie s Pánom Ježišom pri lámaní chleba vedie emauzských učeníkov, najprv sklamaných, k návratu do svätého mesta Jeruzalema a k radostnému svedectvu o zmŕtvychvstalom Ježišovi pred spoločenstvom bratov. Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 2.

Spomedzi evanjelistov iba Lukáš uvádza, že Ježiš sa zjavil na ceste do Emauz dvom zo svojich učeníkov. Lukáš spomína stretnutia so vzkrieseným Kristom iba v Jeruzaleme a blízkom okolí (Emauzy a Betánia), nespomína zjavenia Vzkrieseného Ježiša v Galiley. Pôsobivé rozprávanie o emauzských učeníkoch (24,13-35) nachádzame teda zasadené do stredu poslednej, teda 24.

Prvú časť tvoria verše 13-24 a tu sú činní predovšetkým učeníci, za bieleho dňa učeníci odchádzajú z Jeruzalemu. Cestu poznačuje beznádej, smútok a nepochopenie. Druhú časť tvoria verše 24-35 a obsahuje strhujúce Ježišovo vysvetlenie svojho oslávenia, ktorým zapaľuje srdcia učeníkov a pri lámaní chleba sa dáva učeníkom spoznať. Radosť zo stretnutia s Ježišom pobáda učeníkov k rýchlemu návratu za súmraku do Jeruzalema, aby oznámili ostatným, koho videli. Učeníci sú označení ako „dvaja z nich“; sú to reálne osoby.

Evanjelista uvádza meno jedného z nich, Kleofáša. Učeníci zjavne nepatrili medzi dvanástich apoštolov. Patrili skôr do okruhu 72 učeníkov, ktorých si Ježiš vyvolil pre ohlasovanie Božieho kráľovstva (porov. Lk 10,1-12). Učeníci sa medzi sebou rozprávajú o dramatických udalostiach posledných dní. Nedokážu si ich vysvetliť. Ukrižovaný Mesiáš je pre nich z hľadiska politického vykúpenia Izraela totálne porazený. Pokladajú ho jedného z mnohých pútnikov. Východná zdvorilosť im nedovoľovala odmietnuť sprievod cudzieho pútnika.

Evanjelista Lukáš uvádza ťažkosť, ktorá komplikuje stretnutie a ktorú treba prekonať: Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali (v. 16). Nespoznávajú Ježiša, hoci sa počas jeho verejného účinkovania s ním stretávali. Tento problém je súčasťou mnohých zjavení zmŕtvychvstalého Ježiša v jeho oslávenom tele. Neznámy pútnik však vstúpi do rozhovoru s nimi, otázkami postupne privedie emauzských učeníkov k aktivite. A tak učeníci prídu za pomoci Ježiša a pomocou ich vlastného uvažovania postupne k poznaniu pravdy.

Otázka „A čo (sa tam stalo)?“ (v. 19a) dáva učeníkom priestor pre vyznanie všetkého, čo vedia o Ježišovi z jeho verejného účinkovania, z posledného týždňa jeho pozemského života a dokonca aj z rána prvého dňa. Ježišovo vyjadrenie „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom...“ (v. 25) je zámerne silné, aby otriaslo slabú vieru, ktorá prehliada, čo predpovedali starozákonné proroctvá. Zmŕtvychvstalý Pán vysvetľuje Písma a aplikuje ich zmysel na seba. Toto otváranie Písem na ceste z Jeruzalema do Emauz má význam pre celé dejiny.

Lukášova približná formulácia by mohla viesť k názoru, že ide o nejaký hostinec v blízkosti Emauz, ako to pochopili niektorí maliari, no pozvanie, aby neznámy zostal s nimi, poukazuje skôr na obydlie jedného z dvoch mužov. Veta „tváril sa, že ide ďalej“ (v. 28) by mohla poukazovať zdanlivo na orientálny zvyk zdvorilého zdráhania sa alebo odmietania, no na základe predošlého postupu ide aj tu o zámerný krok, ktorý má vzbudiť aktivitu. Učeníci navrhnú pútnikovi, aby zostal s nimi iste aj preto, lebo rozhovor s ním o Svätom Písme bol tak jedinečne podnetný.

Pozvanie s odôvodnením: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil“ (v. 29) nie je nejakou formálnou ponukou, ale priateľským naliehaním, ktorá patrí k orientálnym zvyklostiam (porov. Gn 19,3; 2 Kr 5,16; Sk 16,15). Z „jediného cudzinca v Jeruzaleme“ (v. 18), voči ktorému učeníci mali istú nedôveru, je zrazu pozvaný do ich domu, čo je prejav veľkej dôvery. Po prijatí pozvania sa odvíja veľmi častá téma v Lukášovom evanjeliu: téma hostiny a stolovania.

Lámanie chleba a spoznanie Ježiša

„A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho.“ Ježiš veľmi často stoloval s rôznymi ľuďmi: s hriešnikmi (Lk 5,29-35), s farizejmi (Lk 7,36-50), s priateľmi (Lk 10,38-42). Na hostinách Ježiš predniesol mnoho nádherných podobenstiev a rečí; medzi nimi aj podobenstvo o veľkej večeri (Lk 14,15-24), ktorá je predobrazom nebeskej blaženosti. Ježiš za stolom v Emauzoch s dvomi učeníkmi prebral úlohu otca domu a urobil štyri gestá, ktoré použil aj pri zázraku rozmnoženia chleba (porov. 9,16) a aj pri Poslednej večeri (22,19): „Ježiš vzal chlieb, dobrorečil, lámal ho a podával.“ Vo v. 35 sa táto udalosť označuje výrazom „lámanie chleba“, v knihe Skutkoch apoštolov sa potom tento výraz stane typickým označením slávenia Eucharistie.

Pri lámaní chleba celý príbeh vyvrcholil, „v tom sa im otvorili oči a spoznali ho“. Po Ježišovom zmiznutí si učeníci pýtajú: „Či nám nehorelo srdce...“? Tento výraz predstavuje zmenu oproti situácii zo začiatku, keď „sa zastavili zronení“. Všetky Božie zjavenia si bežne vyžadujú spoluúčasť a svedectvo. Emauzskí učeníci pochopili Ježišovo zjavenie ako podnet povedať o tom iným. Teraz sa však v ústrety tme vracajú do Jeruzalema medzi Jedenástich, aby svedčili o Ježišovi.

Lukáš uvádza najskôr vyznanie viery kresťanov v Jeruzaleme a až potom dáva priestor emauzským učeníkom. Vyjadruje tým určitú hierarchiu vyznaní v zhode s autoritou v prvej Cirkvi - teda najskôr Peter a potom ostatní (porov. 1 Kor 15,3-7). Príbeh emauzských učeníkov sa končí ich svedectvom o Ježišovi. Zatiaľ čo o ňom rozprávajú bratom, on sám znova potvrdí to, čo kedysi povedal: „kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v jeho mene, tam som ja medzi nimi“ (porov. Mt 18, 20). Ježiš zastane uprostred nich (porov. Lk 24,36). Emauzským učeníkom sa tak Ježiš zjavuje druhý krát, nielen na ceste, ale aj uprostred rodiacej sa jeruzalemskej cirkvi vo Večeradle.

Úryvok evanjelia o emauzských učeníkoch naznačil aj našu životnú púť, na ktorej je tajomne prítomný Pán, osobitne v čase beznádeje. Pán nás nenechá nikdy opustených. Môžeme povedať, že iniciatívu prevzal na seba sám živý Pán, ktorý sa prispôsobí pútnikom, ide s nimi a vyzve ich, aby mu odhalili svoje vnútro. Viera v zmŕtvychvstanie je kráčanie. Ježiša možno spoznať, keď ho budeme nasledovať. Ježiš aj nám dáva denne veľa príležitostí, aby sme kráčali s ním: dáva sa nám spoznať najmä cez svoje Slovo, v spoločenstve bratov a sestier, v modlitbe a najmä v Eucharistii.

Ježiš sa dal emauzským poznať až pri lámaní chleba. Ježišove slová zapaľujú srdcia učeníkov. Pre spoznanie najväčšieho tajomstva Ježišovho života treba začať od začiatku, najprv dejinami sveta a Izraela. Božie slovo a jeho výklad nemožno ničím nahradiť. Písma a ich výklad sú prvým nevyhnutným krokom v príprave na prijatie Ježiša v lámaní chleba.

V tejto súvislosti spomína sv. Augustín ešte jeden moment. Povzbudzuje svojich poslucháčov, aby napodobňovali emauzských učeníkov v pohostinnosti, ak chcú poznať Pána. Ponúkli mu pohostinnosť. Ježiš chce stolovať aj s nami a pomôcť nám. Dôležité je, aby sme ho pozvali do svojho života a prijali aj jeho pozvanie na slávenie Eucharistie. V nej sa skrýva sila na riešenie vše...

Kto boli 12 apoštoli? Títo chudobní a nevzdelaní muži boli vybraní Ježišom Kristom, aby mu slúžili, zvestovali evanjelium po celom svete, a tak budovali Božie kráľovstvo. Evanjeliá sú významné tým, že nám odovzdávajú učenie apoštolov a že evanjelisti boli apoštoli alebo spolupracovníci apoštolov (porov. Dei Verbum, č. 19).

Dvanásť apoštolov Ježiša Krista

Slovo „učeník“ označuje učenca, alebo nasledovníka. Slovo „apoštol“ znamená „niekto, kto je vyslaný“. Pokým bol Ježiš na zemi, Jeho dvanásti nasledovníci boli nazvaní učeníci. Dvanásť učeníkov Krista nasledovalo, učilo sa od Neho a On učil ich. Po Jeho vzkriesení a vstúpení Ježiš vyslal učeníkov, aby boli Jeho svedkami (Matúš 28:18-20; Skutky 1:8). Potom sa o nich hovorilo ako o dvanástich učeníkoch. Avšak, dokonca aj kým bol Ježiš stále na zemi sa pojmy ako „učeník“ a „apoštol“ trochu zamieňali.

Pôvodných dvanásť učeníkov/apoštolov je vymenovaných v Matúšovi 10:2-4, „Mená dvanástich apoštolov sú: prvý Šimon, ktorý sa volal Peter, jeho brat Ondrej; Jakub, syn Zebedeov, a jeho brat Ján; Filip a Bartolomej, Tomáš a colník Matúš, Jakub, syn Alfeov, a Tadeus, Šimon Kanaánsky a Judáš Iškariotský, ktorý Ho aj zradil.“ Biblia tak isto menuje dvanástich učeníkov/apoštolov v Marekovi 3:16-19 a v Lukášovi 6:13-16. Keď si tieto pasáže porovnáme, tak sa ukáže, že je v menách nepatrný rozdiel.

Niektorí učitelia Biblie si myslia, že Matej je „neplatným“ apoštolom a veria tomu, že Pavol bol tým, koho si Boh vybral, aby nahradil Judáša Iškariotského ako dvanásteho apoštola. Dvanásti učeníci/apoštoli boli obyčajnými mužmi, ktorých si Boh použil neobyčajným spôsobom. Medzi dvanástimi boli rybári, vyberač daní a revolucionár. Evanjelia nám hovoria o neustálych zlyhaniach, zápasoch a pochybnostiach týchto dvanástich mužov, ktorý nasledovali Ježiša Krista. Po tom, ako boli svedkami Ježišovho vzkriesenia a vstúpenia na nebesia Duch Svätý premenil učeníkov/apoštolov na mocných Božích mužov, ktorí prevrátili svet hore nohami (Skutky 17:6). Čo bolo tou zmenou? Dvanásti učeníci/apoštoli „boli s Ježišom“ (Skutky 4:13).

Medzi dvanástich apoštolov patrili:

• Peter: Šimon Peter bol prvým apoštolom a „vodcom“ skupiny. Bol to on, kto vyznal, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn.
• Ondrej: Ondrej bol bratom Petra a bol tiež jedným z prvých, ktorí nasledovali Ježiša.
• Jakub, syn Zebedejov: Jakub bol spolu so svojím bratom Jánom svedkom mnohých dôležitých udalostí v Ježišovom živote, ako napríklad premienenia na hore Tábor. Jakub bol prvý z apoštolov, ktorý zomrel mučeníckou smrťou.
• Ján, syn Zebedejov: Ján bol známy ako „učeník, ktorého Ježiš miloval“.
• Filip: Filip bol jedným z prvých apoštolov, ktorý nasledoval Ježiša.
• Bartolomej (Natanael): Bartolomej pôvodne pochyboval, ale keď ho Ježiš oslovil, uveril v neho. Bol svedkom mnohých Ježišových zázrakov a po jeho vzkriesení šíril evanjelium.
• Tomáš: Tomáš sa stal známym pre svoje pochybnosti o Ježišovom vzkriesení.
• Matúš (Lévi): Matúš bol mýtnik, ktorého Ježiš povolal, aby ho nasledoval.
• Jakub, syn Alfejov: Jakub, známy aj ako Jakub Mladší, bol tiež jedným z apoštolov.
• Tadeáš: Tadeáš bol apoštol, ktorý je na Slovensku známy ako svätý Júda Tadeáš, pomocník v zdanlivo neriešiteľných situáciách.
• Šimon Kananejský (Šimon Horlivec): Šimon bol známy svojím horlivým zápalom pre Božie kráľovstvo.
• Judáš Iškariotský: Judáš bol zradca, ktorý Ježiša vydal do rúk jeho nepriateľov.

Dvanásti apoštoli boli prvými kňazmi a šíriteľmi evanjelia, vďaka ktorým sa Cirkev rozšírila do celého sveta.

Učeníctvo a nasledovanie Ježiša

Ježiš svojich nasledovníkov posiela na cesty aj po svojom vzkriesení: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15). Cirkev je svojou povahou misionárska. Existuje však aj iná forma nasledovania učeníkov, ktorí opustili všetko a išli za Ježišom tak, že zostali na jednom mieste. V treťom storočí po Kristovi sa v egyptskej púšti zrodilo mníšske hnutie. Mníšsky spôsob života tak podľa Newmana predstavuje jeden z príkladov autentického vývinu kresťanského náboženstva, jednu z bohatých vetiev na košatom strome Božieho kráľovstva, ktoré v dejinách ľudstva vyrástlo z horčičného zrnka Ježišovho slova, ako to predpovedal v jednom zo svojich podobenstiev (porov.

Stálosť miesta neznamená zastaviť sa v duchovnom raste. Naopak, pomáha sústrediť sa na dar prítomného okamihu, uvedomiť si vzťahy vo svojom prostredí, neutekať pred prácou a povinnosťami za povrchnými zážitkami niekam do virtuálnej reality. Viera má charakter cnosti, ktorej vnútornou osou je vernosť vo vzťahu ku Kristovi. Cirkev je telo, ktoré sa skladá z mnohých údov. Stojí však za úvahu, že to boli mníšske kláštory, ktoré sa v minulosti paradoxne najviac zaslúžili o pokresťančenie Európy. História ponúka empirické dôkazy o tom, že mníšska stálosť pomáha cirkvi čeliť chaosu vo svete a zachovávať vernosť vo viere. Pozvanie byť s Ježišom podľa niektorých teológov predstavuje jednu z hlavných tém Evanjelia apoštola Jána, jedného z tých prvých štyroch učeníkov, ktorých Ježiš povolal od rybárskej siete.

Ježiš - Mesiáš, Boží Syn, Pán

Ježiš v hebrejčine znamená: „Boh spasí“. Anjel Gabriel pri zvestovaní hovorí, že jeho vlastné meno bude Ježiš. Meno Ježiš (589, 2666) znamená, že samo Božie meno je prítomné v osobe Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, aby všetkých definitívne vykúpil z hriechov. Ježiš je Božie meno a iba ono prináša spásu.

Kristus pochádza z gréckeho prekladu hebrejského slova „Mesiáš“, ktoré znamená „pomazaný“. Ježiš splnil mesiášsku nádej Izraela vo svojej trojnásobnej funkcii Kňaza, Proroka a Kráľa. Mnohí Židia, ba aj niektorí pohania, (528-529) ktorí mali účasť na ich nádeji, spoznali v Ježišovi základné črty mesiášskeho „syna Dávidovho“, ktorého Boh prisľúbil Izraelu.

Boží syn je titul, ktorý sa v Starom zákone dával anjelom, vyvolenému ľudu, synom Izraela a ich kráľom. Evanjeliá hovoria, že v dvoch slávnostných chvíľach, (536, 554) pri Kristovom krste a premenení, Otcov hlas označuje Ježiša za „svojho milovaného Syna“. Sám Ježiš sa označuje za „jednorodeného Syna“ Božieho (Jn 3,16) a týmto titulom potvrdzuje svoju večnú predexistenciu.

V gréckom preklade kníh Starého zákona sa nevýslovné meno YHWH, pod ktorým sa Boh zjavil Mojžišovi, prekladá výrazom Kyrios („Pán“). Meno Pán sa odvtedy stalo najbežnejším menom na označenie samého božstva Boha Izraela. V evanjeliách sa ľudia veľmi často obracajú na Ježiša oslovením „Pane“. Tento titul svedčí o úcte a dôvere tých, ktorí prichádzajú k Ježišovi a očakávajú od neho pomoc a uzdravenie. Pri stretnutí so zmŕtvychvstalým Ježišom sa stáva klaňaním: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20,28) .

Učenie Ježiša Krista

Raz v sobotu prechádzal Ježiš a jeho učeníci obilným poľom. Učeníci trhali klasy, mrvili ich a zrná jedli. Ježiš im odpovedal: „Nikdy ste nečítali, čo urobil kráľ Dávid so svojou družinou, keď boli hladní? A dodal ešte: „Veď Syn človeka je pánom aj soboty!“

V iné sobotu vošiel Ježiš do synagógy a vyučoval. Bol tam aj človek s ochrnutou pravou rukou. Nato oslovil Ježiš farizejov a učiteľov Zákona: „Chcem sa vás spýtať, či sa smie v sobotu konať dobro alebo zlo? Či je dovolené zachrániť život, alebo ho zahubiť?“ Poslúchol a ruku mal opäť zdravú.

V tých dňoch vystúpil Ježiš na vrch a celú noc tam strávil v modlitbe. Keď sa rozvidnelo, zavolal si k sebe učeníkov a z nich si vyvolil dvanástich, ktorých nazval apoštolmi. Keď zostúpili z vrchu na rovné priestranstvo, očakával ich už veľký zástup Ježišových stúpencov a davy ľudí z Jeruzalema i z celého Judska, ba aj z pobrežných miest Týru a Sidonu. Tu sa Ježiš obrátil na svojich učeníkov a povedal: „Radujte sa, vy chudobní, lebo vám bude patriť Božie kráľovstvo.

„Ale vám, ktorí ma počúvate, radím: Milujte svojich nepriateľov. Robte dobre tým, ktorí vás nenávidia. Ak ťa niekto udrie po líci, nadstav mu aj druhé. Správajte sa k ľuďom tak, ako chcete, aby sa správali oni k vám. Milujte svojich nepriateľov. Robte im dobre! Požičiavajte a nevymáhajte naspäť. Veď vás čaká bohatá odmena v nebi. Buďte teda milosrdní, ako je aj váš Otec.“

„Nikoho nekritizujte ani neodsudzujte, ani Boh vás neodsúdi. Odpúšťajte a aj Boh vám odpustí. Akou mierou dávate vy - malou či veľkou - takou Boh nameria vám.“ „Slepý nemôže viesť slepého, veď by obaja spadli do jamy. A prečo sa staráš o triesku v oku svojho brata, ale brvno vo vlastnom oku si nevšímaš? Čím prekypuje srdce, tým oplývajú ústa.“

„Prečo ma stále oslovujete: ‚Pane, Pane,‘ ale nerobíte to, čo vám hovorím? Každý, kto prichádza ku mne a počúva, čo hovorím, a podľa toho aj koná, podobá sa človeku, ktorý začal stavať dom a kopal základy do hĺbky, až na skalu. Ale ten, kto ma počúva, no nespráva sa podľa toho, podobá sa človeku, ktorý si postavil dom bez základov.

Dnes je veľmi častým tvrdením to, že všetci Ježišovi apoštoli si boli navzájom rovní, a slovo a autorita každého z nich mala rovnakú váhu. Niet pochybnosti o tom, že osoba svätého Petra zaujíma medzi Pánovimi apoštolmi osobitné miesto. Poznámka : Ide o 4 zoznamy apoštolov, a vo všetkých z nich je ako prvý menovaný zakaždým Peter. Už zo Starého Zákona môžeme poznať, že významnejšie osoby sa uvádzali na prvých miestach v zoznamoch - tak napríklad prvorodený bývali v zoznamoch na prvých miestiach pred druhorodenými.

Prví z Ježišových učeníkov, ktorí ho nasledovali od začiatku jeho verejnej činnosti, boli rybári z kraja pri Genezaretskom jazere. Boli to dve bratské dvojice Ondrej a Šimon, ktorému dal Ježiš meno Skala, a Zebedejovi synovia Jakub a Ján. Títo štyria učeníci sa stali základom dvanásťčlenného zboru Ježišových najbližších spolupracovníkov, ktorých nazval apoštolmi (porov.

Z opisu v evanjeliách je zrejmé, že Ježiš bol počas verejného účinkovania ustavične v pohybe. Kráčal po cestách i necestách, aby ohlasoval Božie kráľovstvo. Dynamika pohybu zostáva dôležitou súčasťou učeníctva v Ježišovej cirkvi.

Odovzdávať kresťanskú vieru znamená predovšetkým ohlasovať Ježiša Krista s cieľom privádzať k viere v neho. Prví učeníci od začiatku horeli túžbou ohlasovať Krista: „My nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli“ (Sk 4,20) . A pozývajú ľudí všetkých čias, aby vstúpili do radosti (850, 858) ich spoločenstva s Kristom: „Čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života. - Lebo zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám. - Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami.

Ten, kto je povolaný „ohlasovať Krista“, má teda najprv hľadať „vznešenosť poznania Krista Ježiša“. Z tohto láskyplného poznania Krista sa rodí túžba ohlasovať ho, (851) „evanjelizovať“ a privádzať iných k súhlasu viery v neho. Ale zároveň sa pociťuje potreba túto vieru čoraz lepšie poznať. Preto podľa poradia Vyznania viery sa uvedú najprv Ježišove hlavné tituly: Kristus, Boží Syn, Pán (2. článok). Vo Vyznaní viery sa potom vyznávajú hlavné tajomstvá Kristovho života: tajomstvo jeho vtelenia (3. článok), jeho Veľkej noci (4. a 5. článok) a napokon jeho oslávenia (6. a 7.

Ježišovo zmŕtvychvstanie oslavuje meno Boha Spasiteľa, lebo odvtedy Ježišovo meno naplno ukazuje najvyššiu moc mena, (2812) „ktoré je nad každé iné meno“ (FIp 2, 9-10). Meno Ježiš je v centre kresťanskej modlitby. (2667-2668) Všetky liturgické modlitby sa končia formulou „skrze nášho Pána Ježiša Krista“. Modlitba „Zdravas’, Mária“ vrcholí v slovách „požehnaný je plod života tvojho, Ježiš“.

Titul Pán označuje božskú zvrchovanosť. Tvrdiť, že Ježiš je Pán nad svetom a dejinami, (668-672) znamená aj - a to už od začiatku kresťanských dejín - uznávať, že človek nemá bezpodmienečne podriadiť svoju osobnú slobodu (2242) nijakej pozemskej moci, ale jedine Bohu Otcovi a Pánovi, Ježišovi Kristovi: Cisár nie je „Pán“.

Kresťanská modlitba (2664-2665) sa vyznačuje používaním titulu „Pán“ či už vo výzve na modlitbu: „Pán s vami“, alebo na záver modlitby: „Skrze nášho Pána Ježiša Krista“, alebo aj vo zvolaní plnom dôvery a nádeje: „Maran atha“ („Pán prichádza!“) či „Marana tha“ („Príď, Pane!“) (2817) (1Kor 16,22) ; „Amen.

Stálosť miesta neznamená zastaviť sa v duchovnom raste. Naopak, pomáha sústrediť sa na dar prítomného okamihu, uvedomiť si vzťahy vo svojom prostredí, neutekať pred prácou a povinnosťami za povrchnými zážitkami niekam do virtuálnej reality. Viera má charakter cnosti, ktorej vnútornou osou je vernosť vo vzťahu ku Kristovi. To, samozrejme, neznamená, že každý kresťan má žiť ako mních. Cirkev je telo, ktoré sa skladá z mnohých údov. „Keby bolo celé telo okom, kde by bol sluch? A keby bolo celé sluchom, kde by bol čuch? Ale Boh rozložil údy, každý jeden z nich, v tele, ako chcel... Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy“ (1 Kor 12, 17-18.27). Stojí však za úvahu, že to boli mníšske kláštory, ktoré sa v minulosti paradoxne najviac zaslúžili o pokresťančenie Európy. História ponúka empirické dôkazy o tom, že mníšska stálosť pomáha cirkvi čeliť chaosu vo svete a zachovávať vernosť vo viere. Pozvanie byť s Ježišom podľa niektorých teológov predstavuje jednu z hlavných tém Evanjelia apoštola Jána, jedného z tých prvých štyroch učeníkov, ktorých Ježiš povolal od rybárskej siete.