Dnes máme sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Táto ťažko uchopiteľná dogma v prvom rade poukazuje na to, že Mária bola od počiatku sveta Bohom vybraná ako jedinečná ľudská bytosť.
Juan Antonio de Frías y Escalante, Nepoškvrnené počatie
„Je suis l’Immaculée Conception“ - „Ja som Nepoškvrnené počatie“. Takto sa Panna Mária predstavila sv. Bernadette Soubirosovej počas legendárneho zjavenia v Lurdoch vo Francúzsku. Je to vo svojej podstate pozoruhodné, že sa Panna Mária predstavila práve týmto svojím titulom, veď má nespočetné množstvo iných titulov, bežnému človeku (nebodaj ešte dieťaťu!) zrozumiteľnejších: Matka Božia, Kráľovná Neba i zeme, Kráľovná svätých, Kráľovná apoštolov, Hviezda morská…
Zaujímavé tiež je, že si Panna Mária želala, aby sa práve titul „Ja som Nepoškvrnené počatie“ objavil aj na legendárnej Zázračnej medaile, ktorú nosia mnohí z nás dokonca aj viditeľne. Priamo na medailóniku sa skvie nápis: „BEZ HRIECHU POČATÁ PANNA MÁRIA, ORODUJ ZA NÁS, KTORÍ SA K TEBE UTIEKAME“. Zároveň je to aj modlitba, ktorú sa zvykneme modlievať.
Tento titul teda znamená, ako aj Zázračná medaila napovedá, že Mária bola svojimi rodičmi počatá bez dedičného hriechu, ktorý majú od Adama a Evy všetci ľudia. Šlo v podstate o zvláštny Boží dar určený len Tej, ktorá mala byť Matkou Božieho syna.
Exorcista otec Carlos Martins vysvetľuje, že to Boh vlastne musel takýmto spôsobom zariadiť:
„Mária musela byť bez dedičného hriechu. Prečo? Pretože keby mala Ona dedičný hriech - ten by sa skrze ňu preniesol na Jej Syna, čo by bola absurdita. V takom prípade by On sám potreboval Spasiteľa, čo by rovnako bola absurdita.“
V každom prípade, na pochopenie veľkoleposti Panny Márie si treba uvedomiť, že nemala žiadny hriech: nielen dedičný, ale nedopustila sa ani žiadneho hriechu z vlastnej vôle. Inak povedané, okrem Ježiša Krista -, ktorý je Bohočlovekom - niet iného človeka, ktorý by bol svätejší, pretože každý sa dopustil nejakej urážky Stvoriteľa.
Všetci pritom vieme, aké nesmierne ťažké je vyhýbať sa hriechu, predovšetkým tomu plazivému dotieravému druhu hriechu, akými sú myšlienky - pýcha, odcudzovanie, závisť, nenávisť… Panna Mária je preto pre nás dokonalým vzorom kresťanskej poslušnosti Bohu, ale aj útočiskom pred hriechmi.
Otec Martins ďalej vysvetľuje, že keďže bola Mária bez akéhokoľvek hriechu, bola vo svojej podstate… nesmrteľná:
„Rozpad tela je dôsledkom hriechu. Je to ustanovené v knihe Genezis - do prachu sa navrátiš. Avšak, ak nemáte hriech, potom nie ste ani subjektom dôsledku hriechu. Ježiš a Mária preto neboli subjektami smrti.“
Napriek tomu sa podľa exorcistu „zdá“, že Mária „súhlasila“ s vlastnou smrťou, ale aj tá bola špecifická - v jej hrobke ju totiž apoštoli po odvalení kameňa nenašli. Podľa iného učenia bola totiž vzatá do Neba spolu so svojím telom.
Aj táto skutočnosť nám pripomína to, že hriech rovná sa smrť. Čím viac hrešíme, tým viac sa vzďaľujeme večnému životu. Vždy však existuje sviatosť zmierenia, čiže svätá spoveď.
„Ja som Nepoškvrnené počatie“ a Lucifer
„Ja som Nepoškvrnené počatie“ však musí mať ešte aj iný, hlbší význam, ktorý nám uniká. Totižto, túto skutočnosť spomenul aj sám… Lucifer. Pred vyše rokom som napísal článok „Čo vyjavili démoni počas exorcizmu Anneliese Michelovej, známej aj ako Emily Roseová“.
Študentke Anneliese sa v 70. rokoch zjavila Panna Mária (tieto nadprirodzené zjavenia sú ďaleko častejšie, než si ľudia myslia) a požiadala ju o mimoriadnu obetu žiadanú Bohom, ktorá by zachránila mnoho duší, aby sa nechala posadnúť niekoľkými démonmi, ktorí by skrze ňu vyjavili mnohé pravdy o svete v ktorom žijeme. Tieto „výpovede z Pekla“ nahrávali exorcisti, ktorí mali tento prípad na starosti. Anneliese napokon od celkovej vyčerpanosti umiera.
Bytosť menom Lucifer pri jednom prejave skrze dievča uviedla:
„Kňazi by mali rozprávať, že existujem. Inak pôjdu dolu (do Pekla)! Dnes už takmer nikto neverí v Nepoškvrnené počatie. A Cirkev? Momentálne väčšina verí, že je to iba komunita. Modernisti ju zabíjajú viac a viac. Na tomto ťažko pracujeme a do Cirkvi vlievame veľa jedu, aby bola zdiskreditovaná. Dnes tých, ktorí veria v Cirkev a sú jej verní a veria v jej učenie, je veľmi málo. Ruženec? Oni si myslia, že nie je „moderný“. Mnohí veria, že po živote všetko skončí. Týchto je veľmi, veľmi mnoho a podľa toho aj žijú, pretože sa už viac nemodlievajú. Hriech dosiahol Nebo: ale už to celé dlho nepotrvá. Tá z roku 1917 (fatimská Panna Mária) to tak povedala. Ale len zopár ľudí ju počúvlo.“
Svätý Duch a tajomstvo Boha
Podľa slov apoštola Pavla, hlbiny tohto tajomstva môže odmerať iba Svätý Duch. Avšak ten istý Duch, Duch pravdy, zostupujúci na ľudí, zjavuje vnútorný život Boha. Svätý Duch učí ľudí vyjadrovať pravdu, pokiaľ je to možné, jazykom viery.
„My sme prijali Ducha, ktorý je z Boha, aby sme vedeli, čo nám Boh daroval. A potom, keď takto učil, Svätý Duch bdie, aby viera, „základ toho, v čo dúfame“, prerástla do kontemplácie „veci neviditeľných“ (porov. Pápež svätý Ján Pavol II.
Aj keď pomocou týchto titulov spomíname Boha, sme si plne vedomí, že tým nevyčerpávame tajomstvá Boha. „Len čo si predstavím Jedného, osvieti ma žiara Troch; len čo ich rozlíšim [ako osoby], som privedený späť k Jednému.
Filioque a ekumenizmus
1. Rozdelenie medzi katolíckou Cirkvou a Pravoslávnou cirkvou trvá už takmer tisíc rokov (1054) a aj keď zástupy historikov opakujú neustále, že prijatie slova „Filioque“ Rímom a pápežmi bolo pre pravoslávnych len nepodstatnou zámienkou k zavŕšeniu roztržky, ktorá sa reálne započala už za Fotia a bola zrejme neodvratná, zostáva toto slovo jedným z poznávacích znakov, ktorý odlišuje pravoverné katolícke náboženstvo od schizmatikov.
Jeho používanie nebolo svojvôľou latinského kléru, ale výsledkom dlhodobého teologického a dogmatického bádania, ktoré začalo na Západe už od 6. storočia a postupne sa presadilo ako adekvátny a presný opis vzťahu medzi tromi Božskými osobami.
S veľkými rozpakmi preto niektorí katolíci hodnotia víkendové modlitbové stretnutie medzi pápežom Levom XIV. a 26 predstaviteľmi pravoslávnych aj protestantských cirkví v niekdajšej Nicei (dnes turecký Iznik). Pápež sa modlil spolu s ostatnými Vyznanie viery v podobe, ktorá neobsahovala pojem „Filioque“, čiže upresnenie toho, že Duch Svätý vychádza zároveň z Otca „i Syna“ (Filioque) a nielen z Otca.
Aby sa definitívne predišlo akémukoľvek spochybňovaniu toho, že Syn je rovný Otcovi a Duchu Svätému, uznala Cirkev, že Duch Svätý vychádza z Otca aj Syna zároveň.
Počas bohoslužby pápež a zhromaždení vedúci predstavitelia recitovali Nicejsko-carihradské vyznanie viery v angličtine, pričom použili pôvodnú grécku formu bez pojmu Filioque.
Pápež Lev XIV. zároveň vyzval prítomných vedúcich predstaviteľov, aby pokračovali „cestami bratského stretnutia, dialógu a spolupráce“, najmä v globálnej klíme poznačenej násilím a nestabilitou: „Musíme dôrazne odmietnuť používanie náboženstva na ospravedlňovanie vojny, násilia alebo akejkoľvek formy fundamentalizmu či fanatizmu,“ vyhlásil pápež.
Pápež Lev XIV.
Podujatie nasledovalo tesne po zverejnení nového apoštolského listu pápeža s názvom In unitate fidei, ktorý bol publikovaný začiatkom týždňa. List v poznámkach pod čiarou uvádza o Vyznaní viery v súvislosti s Konštantínopolským koncilom:
„Výrok „a vychádza z Otca i Syna (Filioque)“ sa v konštantínopolskom texte nenachádza; do latinského kréda ho vložil pápež Benedikt VIII.
O aký dialóg by malo ohľadom pojmu Filioque vlastne ísť?
Predstava, žeby katolícka Cirkev naliehala na Pravoslávnu cirkev pri tomto dialógu, ktorý sa týka podľa dokumentu pojmu Filioque, aby tento pojem prijala, je za súčasnej situácie keď sa Vatikán ospravedlňuje Indiánom ešte aj za to, že má v múzeu náčelníkovu čelenku, krajne nerealistická.
Ústupčivosť katolíkov a výpredaj Tradície, ktorý trvá už celé desaťročia skôr smerujú úvahy k tomu, že ten, kto sa bude musieť prispôsobiť v dialógu, budú katolíci. Nie nadarmo to bol pápež Lev XIV. a nie odpadlíci, kto sa pri spoločnej modlitbe prispôsobil.
Nech to teda obraciame zo všetkých strán, výsledkom „dialógu“ ohľadom Filioque môže byť buď len jeho zachovanie, s tým, že „ekumenický dialóg“ bude stagnovať, alebo jeho odstránenie, či skôr, ako sa to už tak robí v štýle salámovej metódy - zdobrovoľnenie, čím sa nám ekumenický dialóg presunie bližšie k cieľu, čiže k rozriedeniu katolíckej viery do takej podoby, v ktorej už nebude nikoho iritovať.
Portál The Catholic Herald píše:
„Pre niektorých katolíkov môže byť pápežova modlitba Nicejsko-carihradského vyznania viery v Nicei bez Filioque hádankou, kam až vlastne môže zájsť reálny ekumenizmus bez toho, aby sa z neho stalo niečo úplne iné. To je dôležité, pretože Cirkev nie je len diplomatickým aktérom. Učí pravdu o Bohu a ľudskej osobe a jej jednota nie je zakorenená v citoch, ale v doktríne.
Keď pápež a ekumenický patriarcha spoločne recitujú „Duch Svätý…, ktorý vychádza z Otca“, pričom vynechávajú vyznanie latinskej tradície „i Syna“, toto gesto sa okamžite interpretuje nielen ako pohostinnosť, ale aj ako teologický signál. Pre Cirkev, ktorá je čoraz viac nútená zmierňovať svoju doktrínu kvôli konsenzu, je táto stávka nepochybne vysoká.
Problém tejto stávky spočíva v tom, že modlitba v Izniku nesvedčí len o teologickom spore alebo ekumenickej zdvorilosti. Odhaľuje hlbší vzorec v pokoncilových inštinktoch Cirkvi, a síce tendenciu uzdraviť rozdelenie symbolickým zmierením aj napriek tomu, že sa táto symbolika dotýka formulácií, ktoré obhajovali svätí, koncily a pápeži celé tisícročie.“
Tvárou v tvár stáročiam katolíckej latinskej tradície donútia nakoniec katolíkov podobné gestá klásť si otázku: Načo to vlastne všetko bolo dobré? Načo vlastne umierali svätci, pápeži, laici i rehoľníci za tieto pravdy viery, keď nám vlastne dnes Cirkev naznačuje, že na nich nezáleží a jediné čo je dôležité je to, aby sme sa na seba usmievali a spoločne recitovali tie formy, ktoré cirkevná tradícia odmietala ako nedostatočné celých tisíc rokov?
The Catholic Herald správne podotýka:
„Odhliadnuc od tejto modlitebnej udalosti, ak sa pozrieme na tisíc rokov cirkevných dejín, tak Západ vyznáva vychádzanie Ducha „od Otca i Syna“. Nejde o niečo menej dôležité, ale naopak o pilier západnej trinitárnej teológie, ktorý obhajovali svätý Augustín, Ambróz, Lev Veľký, koncily v Tolede a celá stredoveká tradícia.
Pápež Lev I. v roku 447 učil, že tí, ktorí popierajú, že Duch vychádza z oboch osôb, sa dopúšťajú „bezbožného bludu“. Koncily v Tolede vložili túto klauzulu, kvôli boju proti arianizmu. A keď bola v roku 1014 vložená do rímskej liturgie, uskutočnilo sa to ako kryštalizácia západnej viery, nie ako svojvoľná ozdoba.
Keď sa teda pápež verejne modlí Vyznanie viery vedľa patriarchu Bartolomeja bez spojenia Filioque, katolíci sa prirodzene pýtajú, čo presne tým signalizuje?“
O tom, čo by to mohlo signalizovať a symbolizovať do budúcnosti konkrétne, je písané vyššie. V snahe zapáčiť sa východným schizmatikom, by sa mohli začať používať obe varianty ako rovnocenné. Cap sa nažerie a kapusta zostane celá. Presne ako pri požehnávaní-nepožehnávaní homopárov.
Kto bude tvrdiť, že Cirkev zradila Tradíciu, tomu sa odpovie, že predsa ďalej môže vyznávať Filioque, pretože Cirkev sa nikdy od neho nedištancovala a ani sa ho nezriekla. Ale zároveň už nebude nutné ho vyznávať.
No a čo to symbolizuje všeobecne? Nič nové.
Ako Písmo učí o nepoškvrnenom počatí Márie
tags: #citat #najsvatejsia #trojica