Čelíme Nespravodlivosti vo Svete s Odmietnutím Trestu a Psychológiou

V dnešnom svete, ktorý je poznačený konzumizmom, je veľkým nebezpečenstvom sebecký smútok, ktorý pramení z pohodlného a skúpeho srdca, horúčkovitého vyhľadávania povrchných radostí a izolovaného svedomia. Keď sa vnútorný život uzavrie do vlastných záujmov, nezostane v ňom miesto pre druhých, chudobní nemajú priestor, Boží hlas nie je počuť a sladká radosť z jeho lásky ustane. Aj veriacim hrozí vážne a trvalé riziko, mnohí mu prepadnú a premenia sa na hnevlivých a nespokojných ľudí bez života.

Každý kresťan je pozývaný na nové osobné stretnutie s Ježišom Kristom, alebo aspoň ochotne nechať sa stretnúť, na každodenné a neprestajné hľadanie Krista. Nikto by si nemal myslieť, že takéto stretnutie nie je pre neho, pretože „nikto nie je vylúčený z radosti, ktorú daruje Pán“. Pán nesklame toho, kto je ochotný riskovať, a keď niekto čo len malým krôčikom vykročí ku Kristovi, zistí, že on ho už očakával s otvoreným náručím.

Je nám len na osoh vrátiť sa k nemu, keď sme stratení. Ešte raz to musím zdôrazniť: Boh sa nikdy neunaví odpúšťaním; to sa skôr my unavíme prosením o jeho milosrdenstvo. Ten, kto nás pozval odpúšťať „sedemdesiatsedemkrát“ (Mt 18, 22), dáva nám príklad: On sám odpúšťa sedemdesiatsedemkrát. Znovu a znovu sa vracia, aby si nás naložil na plecia. Nik nám nebude môcť zobrať dôstojnosť, ktorú nám dáva táto nekonečná, neustála láska. On nám umožňuje zdvihnúť hlavu a začať odznova; s nehou, ktorá nás nikdy nesklame a ktorá nám vždy vie prinavrátiť radosť. Neutekajme od Kristovho vzkriesenia, nepokladajme sa za porazených, nech už sa stane čokoľvek.

Knihy Starého zákona predpovedali radosť spásy, ktorá priam prekypovala v mesiášskych časoch. Prorok Izaiáš sa obracia na očakávaného Mesiáša a s radosťou ho pozdravuje: „Rozmnožil si plesanie, zväčšil si radosť“ (Iz 9, 2). Prorok pozýva tých, ktorí ho už zbadali na horizonte, aby sa stali poslami pre druhých: „Vystúp na vysoký vrch, blahozvesť Siona! Pozdvihni mocne svoj hlas, blahozvesť Jeruzalema!“ (Iz 40, 9). Celé stvorenie má účasť na tejto radosti zo spásy: „Plesaj, nebo, a jasaj, zem, plesaním zaznejte, vrchy, lebo Pán utešuje svoj ľud a nad svojimi biednymi sa zľutúva“ (Iz 49, 13).

Evanjelium, v ktorom sa odráža slávny Kristov kríž, nás naliehavo pozýva radovať sa. Stačí niekoľko príkladov: „Zdravas’ - Raduj sa!“ je anjelov pozdrav Márii (Lk 1, 28). Keď Ježiš začína svoje verejné účinkovanie, Ján hovorí: „A táto moja radosť je úplná“ (Jn 3, 29). Sám Ježiš „zaplesal v Duchu Svätom“ (Lk 10, 21). Jeho posolstvo je prameňom radosti: „Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná“ (Jn 15, 11). Naša kresťanská radosť vyviera z prameňa jeho prekypujúceho srdca.

Sú kresťania, ktorých život je ako pôst bez Veľkej noci. Radosť sa prispôsobuje a premieňa, ale vždy zostáva prítomná - aspoň ako lúč svetla, ktorý sa rodí z vnútornej istoty, že sme nekonečne nadovšetko milovaní. Kúsok po kúsku musíme dať priestor radosti z viery - ako skrytej, ale istej dôvere aj uprostred najhorších trápení.

Len vďaka tomuto stretnutiu - alebo opakovanému stretávaniu - s Božou láskou, stretnutiu, ktoré sa premieňa na šťastné priateľstvo, oslobodzujeme sa od izolovaného svedomia a od zameranosti na seba samých. K tomu, aby sme boli naplno ľuďmi, dospievame vtedy, keď sme viac než len ľuďmi - keď Bohu dovolíme, aby nás vyviedol za hranice nás samých, aby sme obsiahli plnosť pravdy o našom bytí. Z toho potom pramení evanjelizačné úsilie.

Šírenie Dobra a Misia Evanjelizácie

Dobro má vždy tendenciu šíriť sa. Každá autentická skúsenosť pravdy a krásy chce rásť a každý človek, ktorý prežíva hlboké oslobodenie, získava väčšiu citlivosť na potreby druhých. Keď sa dobro šíri, zapúšťa korene a rozvíja sa. Práve preto ten, kto túži žiť dôstojne a plnohodnotne, nemá inú možnosť, než všímať si druhých a snažiť sa o ich dobro.

Keď Cirkev pozýva na úlohu evanjelizovať, nerobí nič iné než to, že kresťanom ukazuje pravý dynamizmus ich osobnej realizácie: „Tu objavujeme hlboko siahajúci zákon: náš život rastie a dozrieva v takej miere, v akej ho dávame k dispozícii životu druhých. Misia je v konečnom dôsledku práve týmto.“ Preto by sa hlásateľ evanjelia nemal stále tváriť ako na pohrebe. Objavme znovu a posilnime horlivosť, „sladkú a potešiteľnú radosť z evanjelizácie, a to aj vtedy, keď treba siať pomedzi slzy.

Nové hlásanie ponúka veriacim, aj vlažným a nepraktizujúcim, novú radosť z viery a evanjelizačnú plodnosť. Jeho centrum a podstata zostávajú rovnaké: je nimi Boh, ktorý prejavil svoju veľkú lásku v ukrižovanom a vzkriesenom Kristovi. On je stále mladý a je neustálym prameňom novosti. Ježiš Kristus dokáže tiež prelomiť nudné schémy, v ktorých sa ho niekedy pokúšame uväzniť, a vie nás prekvapiť svojou neustálou Božou tvorivosťou.

Aj keď si dané poslanie vyžaduje intenzívne úsilie, bolo by chybou chápať ho len ako hrdinské osobné snaženie, pretože celé toto dielo je predovšetkým jeho a presahuje všetko, čo my dokážeme objaviť a pochopiť. Pri každej forme hlásania evanjelia prvé miesto patrí Bohu, ktorý nás povolal, aby sme s ním spolupracovali, a povzbudzuje nás silou svojho Ducha. Toto presvedčenie nám umožňuje zachovať si radosť aj pri takej náročnej a zložitej úlohe, ktorá si vyžaduje celý náš život.

Pamäť je rozmerom našej viery, ktorý by sme mohli nazvať „deuteronomickým“, použijúc analógiu s pamäťou Izraela. Radosť z hlásania evanjelia stále žiari na pozadí vďačnej pamäti: je to milosť, o ktorú nám treba prosiť. Medzi nimi vystupujú do popredia niektoré osoby, ktoré sa nás dotkli osobitným spôsobom a vďaka ktorým vzklíčila aj naša veriaca radosť.

Nová Evanjelizácia a Oblasti Pôsobenia

Nová evanjelizácia povoláva všetkých a uskutočňuje sa najmä v troch oblastiach. Na prvom mieste spomeňme oblasť riadnej pastorácie „oživovanej plameňom Ducha, rozohňujúceho srdcia veriacich, ktorí pravidelne navštevujú spoločenstvo a stretávajú sa v deň Pána, aby sa živili jeho slovom a chlebom večného života“. Na druhom mieste spomeňme oblasť „pokrstených osôb, ktorých životy však nezodpovedajú požiadavkám krstu“, neprejavujú srdečnú prináležitosť k Cirkvi a nepociťujú útechu viery. Napokon podotýkame, že evanjelizácia je spojená s ohlasovaním evanjelia tým, ktorí nepoznajú Ježiša Krista alebo ho odjakživa odmietali. Všetci majú právo prijať evanjelium.

Misionárska činnosť „predstavuje ešte aj dnes najväčšiu výzvu pre Cirkev“ a „misionárska úloha musí byť prvoradá“. Čo by sa stalo, keby sme tieto slová vzali naozaj vážne?

Bolo by možné rozvíjať nespočítateľné množstvo tém spojených s evanjelizáciou dnešného sveta. Rozhodol som sa však nevenovať podrobne týmto početným otázkam, ktoré musia byť predmetom štúdia a náležitého prehlbovania. Nie je vhodné, aby pápež nahrádzal miestne biskupské spoločenstvá pri rozhodovaní o všetkých problémoch, ktoré sa vyskytujú na ich území.

Rozhodol som sa tu predstaviť niektoré línie, ktoré by v celej Cirkvi mohli vyvolať a usmerniť novú etapu hlásania evanjelia, plnú horlivosti a dynamizmu.

Evanjelizácia poslúcha Ježišov misijný príkaz: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 19 - 20).

Mária pastierikom a tým aj veriacim dala za úlohu žiť život v modlitbe, pokání a uzmierovaní Boha. Prvé proroctvo obsahuje, že po prvej svetovej vojne príde druhá. V apokalyptických obrazoch vidia deti víziu pekla. Druhé proroctvo sa vzťahuje na obrátenie komunistického Ruska. Priam bájne tretie tajomstvo uverejňuje Vatikán až o 83 rokov neskôr a vykladá sa ako predpoveď atentátu na Jána Pavla II. 13. mája 1981. Slnečný zázrak 13.

Všetky tieto udalosti sa odzrkadľujú v tajuplnom Zjavení sv. Jána. Žena, ktorá sa zjaví na nebi ako veľké znamenie, je Matkou dieťaťa - Mesiáša -a súčasne stelesnením Božieho ľudu. Dvanásť hviezd nad jej hlavou pripomína dvanásť kmeňov Izraela ako aj nový Boží ľud, Cirkev, ktorá spočíva na základe dvanástich apoštolov. S pohľadom na Fatimu možno vysvetliť výpovede o vojne a víziu pekla v neprestajnom boji so Zlým, s mocnosťami podsvetia. Boj, ktorý môžeme prehrať, ak sa pevne nebudeme držať Krista. A Mária? Jej Nepoškvrnené Srdce, ako sa uvádza vo fatimskom posolstve, nakoniec zvíťazí.

V modlitbe, a práve v modlitbe ruženca, ku ktorej Mária deti vedie, nás Mária pozýva, aby sme uvažovali o životnej ceste a diele vykúpenia jej Syna, aby sme sa stali s ním jedno. My sme ako veľké spoločenstvo na ceste ku Kristovi. A v tomto spoločenstve Cirkvi tu stojíme jeden pre druhého, nesieme si navzájom bremená. V spoločenstve s Kristom tak môžeme aj my pomáhať a spoločne spracovať následky viny a hriechu. Na to nám Kristus zmiernou obetou na kríži vytvoril zásadný predpoklad.

V boji so Zlým sa dnes ocitáme v situácii mnohorakého teroru, extrémneho násilia, s ktorými sme neustále konfrontovaní, ako aj s vojnami, ktoré si znova niekoľko štátov dovoľuje viesť. Aj v budúcnosti sa ukáže, že mocnári budú zosadení a ponížení povýšení. Áno, Nepoškvrnené Srdce Panny Márie zvíťazí! Mária prosila vo Fatime, aby sa svet zasvätil jej Nepoškvrnenému Srdcu. Nechajme sa Máriou viesť za ruku, aby nás mohla priviesť ku svojmu Synovi.

V Jeruzalemskom chráme sa Máriine ruky vystreli k rukám starého Simeona, ktorý mohol vziať Ježiša a spoznať ho ako Mesiáša poslaného pre spásu Izraela. V tejto scéne rozjímame o tom, kto je Mária: je Matkou, ktorá nám daruje Syna Ježiša. Preto ju milujeme a uctievame si ju. V tejto Šaštínskej národnej svätyni sa s vierou a úctou schádza slovenský národ, pretože vie že práve ona nám daruje Ježiša.

Máriina viera je predovšetkým vierou, ktorá sa vydáva na cestu. Ihneď po Anjelovom zvestovaní sa nazaretské dievča „vydalo na cestu a ponáhľalo sa do istého judejského mesta v hornatom kraji“ (Lk 1,39). Aj dnešné evanjelium nám ukazuje Máriu na ceste: smerom k Jeruzalemu, kde spolu s Jozefom, svojím ženíchom, obetuje Ježiša v Chráme. Celý jej život bude cestou za jej Synom, ako jeho prvej učeníčky, až do cieľa, na Kalváriu, pod jeho kríž. Kráčaním premáhate pokušenie statickej viery, ktorá sa uspokojí s nejakým obradom alebo starou tradíciou, vychádzate zo svojho vnútra, nesiete v batohu svoje radosti a bolesti a robíte zo svojho života púť lásky k Bohu a k bratom a sestrám. Máriina viera je zároveň prorockou vierou.

Svojim životom je mladé nazaretské dievča proroctvom Božieho diela v dejinách, Jeho milosrdného konania, ktoré vyvracia logiky sveta, povyšuje ponížených a rozptyľuje tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú (porov. Lk 1,52). Ona reprezentuje všetkých „chudobných Jahveho“, ktorí volajú k Bohu a očakávajú príchod Mesiáša. Mária je Dcérou Sionskou, ktorú zvestovali Izraelskí proroci (porov. Sof 3,14-18), Pannou, ktorá počala Emanuela, ktorý je Boh s nami (porov. Iz 7,14). Ako Nepoškvrnená Panna, Mária je ikonou nášho povolania: ako ona, aj my sme povolaní byť svätými a nepoškvrnenými v láske (porov.

Nezabudnime na to, že nesmieme redukovať vieru na cukor, ktorý osladzuje život. Ježiš je znamením, ktorému budú odporovať. Prišiel, aby priniesol svetlo tam, kde bola tma, čím sa temnota dostala na svetlo a musela ustúpiť. Preto proti nemu temnoty stále bojujú. Svojim učeníkom Ježiš vysvetlil, že nepriniesol pokoj na svet, ale meč (porov. Mt 10,34): totiž jeho Slovo je ako dvojsečný meč; vniká do našich životov, oddeľuje svetlo od temnoty a vyzýva nás si vybrať si: hovorí: „Vyber si!“ Mária je Matkou súcitu. Jej viera je súcitná.

Žena, ktorá samá seba nazývala „služobnicou Pána“ (porov. Lk 1,38) a ktorá sa s materinskou starostlivosťou postarala o to, aby nechýbalo víno na svadbe v Káne (porov. Jn 2,1-12), sa spolu so Synom podieľala na spásonosnom poslaní a išla s ním až pod kríž. Utrpenie umierajúceho Syna, ktorý na seba vzal hriechy a bôle celého ľudstva, preniklo aj ju. Ježiš s rozkmásaným telom, muž bolestí, ktorého zohyzdila zloba (porov.

Aj my, so zrakom upretým na Bolestnú Pannu Máriu, sa otvárame viere, ktorá sa stáva súcitnou a vedie nás zdieľať svoj život s tými, ktorí sú zranení, trpia alebo sú nútení niesť na pleciach ťažké kríže. Viera, ktorá nie je abstraktná, ale pobáda nás vcítiť sa a byť solidárnymi s núdznymi.

Keď čítam správy, som šokovaný z toho, aké množstvo krutých, skorumpovaných a bezcitných režimov existuje vo svete. Ďakujem Bohu, že ja aj moja rodina žijeme v spoločnosti, ktorá je bezpečnejšia, pokojná a súcitnejšia ako množstvo ostatných. Táto spoločnosť sa takou nestala náhodou, a nie je vylúčené, že by sa mohla zlepšiť, alebo aj ostať taká istá. každá spoločnosť sa vyvíja podľa vzťahov, ktoré majú ľudia sami so sebou, s inými a s Bohom. A týmto vzťahom zas vládne množstvo individuálnych ľudských sŕdc, a ich duchovné zdravie. Teda tvoja vlastná duchovná cesta má vplyv na spoločnosť, v ktorej žiješ.

Izraeliti majú srdcia otrokov. Nemajú žiadnu vlastnú morálku, takže si prirodzene vyberajú hriešne spôsoby. Keď populácia nejakej spoločnosti nemá žiadnu osobnú morálku, je nevyhnutné, aby mali autority dostatočnú moc, a tak zabránili anarchii. V spoločnosti otrokov sa každý stará sám o seba. Takže je ľahké vidieť, ako sa vyvíjajú tieto kruté, bezcitné a skorumpované režimy. Množstvo ľudí je v skutočnosti spokojných, keď žijú pod takýmto režimom; nemajú síce žiadnu slobodu, ale aspoň sú v bezpečí pred inými ľuďmi, pokiaľ poslúchajú autority. Slová Zákona kontrolujú prirodzené túžby ľudského srdca, a budujú usporiadanú spoločnosť.

Sirotské srdce je slobodné, ale nemá žiaden vzťah s Bohom ako s milujúcim Otcom, ktorý by mu ponúkol vedenie. Takže v sirotskej spoločnosti sa síce môžeš cítiť dobre, ale môžu nastať vážne dôsledky pre ľudí, ktorí sú ovplyvnení týmito slobodnými rozhodnutiami. Sirotské spoločnosti majú veľmi silný zmysel pre osobnú slobodu, a táto osobná sloboda prevažuje nad zodpovednosťou za druhých. Takže je ľahké vidieť, ako sa dejú bezcitné a bezohľadné veci. Otrocké spoločnosti budú oponovať a bojovať proti ľuďom so sirotským srdcom a naopak. Je to nevyhnutné, pretože jedni sa boja dôsledkov slobody a druhí sa boja dôsledkov straty slobody.

Čítanie z Jakubovho listu opisuje zrodenie Božích detí. Takíto ľudia majú aj slobodu, aj vedenie Boha ako milujúceho Otca. Ježiš takúto spoločnosť nazval Božím kráľovstvom. Vo svete neexistuje táto spoločnosť fyzicky, ale členovia Kráľovstva sú všade. V tejto duchovnej spoločnosti je kľúčom láska. Osobná morálka slobody, spolu so zodpovednosťou za ostatných buduje duchovnú spoločnosť, ktorá je bezpečná, súcitná a slobodná. Je to naša úloha v Kristovej misii urobiť všetko nové. Je to jediné riešenie v neustálom, a inak nevyriešiteľnom konflikte medzi otrockou a sirotskou spoločnosťou.

Potom Joatam, jeden zo sudcov Izraela, povedal podobenstvo, aby vysvetlil, aké hlúpe sú také ľudské voľby. Takíto králi sa ničoho nevzdávajú, iba berú viac a ľudia sú na tom horšie ako predtým. Lesné stromy (ľudia) požiadali olivovník (konkrétnu osobu), aby nad nimi vládol, pretože bol bohatý na olej.

tags: #citim #nespravodlivost #vo #svete #odmietnutie #kazen