Čo ak Boh s diablom hrajú?

Sv. Peter napomína veriacich: „Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá koho by zožral.“ Práve po druhej svetovej vojne sa ozývajú čoraz dôraznejšie hlasy, ktoré hovoria o diablovi ako o nejakom veľmi vážnom jave.

Lucifer padá do pekla (ilustrácia od Gustava Dorého)

Mnohí ľudia, dokonca samotní kresťania, ktorí by inak chceli byť považovaní za veriacich, nechcú o diablovi nič počuť. Táto téma je im trápna, takmer nepríjemná a javí sa natoľko zaťažená poverou, že by človek chcel vieru v diabla radšej prenechať stredoveku, zatiaľ čo moderný, osvietený človek už pre ňu nedokáže vo svojom obraze sveta nájsť miesto.

Proti existencii diabla sú vznášané námietky, ktoré ale obchádzajú skutočnosť, pretože sa odvodzujú od predstavy diabla, ktorá sa nezhoduje s obrazom podávaným o ňom v cirkvi. V pozadí stojí často ešte staré manicheistické poňatie, ktoré vidí na počiatku stvorenia vedľa dobrého tvoriaceho Boha ako rovnocenného protihráča princíp zla - diabla.

Preto je vhodné v krátkosti zhrnúť všetko, čo o diablovi vieme a súčasne uviesť s akou istotou vieme, či sa v jednotlivých bodoch jedná o zjavenú pravdu, alebo o viac či menej zdôvodniteľné domnienky.

Stvorenie anjelov

Krédo svätej omše začína vetou: „Verím v jedného Boha…, Stvoriteľa… sveta viditeľného i neviditeľného.“ Vyznávame teda, že tiež nie je nič, čo by Boh nebol stvoril. Čo sa rozumie tým „neviditeľným“, vysvetľuje starý katechizmus slovami: „Boh stvoril tiež neviditeľný svet, ktorý nazývame anjeli.“ Teda je Boh Stvoriteľom sveta anjelov.

Anjelmi rozumieme čisté duchovné bytosti, ktoré nemajú žiadne telo a duševnými silami, rozumom i slobodnou vôľou majú podstatnú prevahu nad človekom. Človeka síce nesmierne prevyšujú, napriek tomu nie sú nekonečné ako Boh, ale stoja ďaleko pod ním. Anjeli sú duchovné bytosti stojace medzi Bohom a človekom. Neboli tu od večnosti ako Boh.

Teológovia považujú za isté, že boli stvorení na počiatku času „na počiatku“, ako sa vyjadruje Sväté písmo spolu s telesným svetom. Pri jeho stvorení boli všetci anjeli dobrí, takže na nich nebola žiadna poškvrna, nijaké mravné nedokonalosti, ale ešte nedospeli k najvyšším stupňom dokonalosti, ktorých mohli dosiahnuť. Táto skúška sa uskutočnila ešte skôr, než boli stvorení ľudia.

To je isté; nemáme však žiadne podklady pre to, aby sme k tomu presnejšie stanovili určitý čas. Nemôžeme tiež povedať, v čom skúška spočívala. Jeden z názorov, dnes často zastávaných, dospieva k tomu, že Boh anjelom oznámil plánované vtelenie. Táto hypotéza môže v každom prípade dobre ukázať, ako vôbec bola skúška u anjelov možná a ako máme rozumieť tomu, že ju mnohí nezložili.

Skúška a pád anjelov

Boh zjavil anjelom, že druhá Božská osoba sa stane človekom a bude musieť prijať telo z pozemskej ženy. Toto vtelené SLOVO Božie sa potom malo stať Kráľom anjelov a jeho matka ich Kráľovnou. Tým sa stalo ľudskou prirodzenosťou, nad ktorou bol anjel povýšený a žiadalo sa od neho, aby sa sklonil pred človekom. Boh-človek bol tiež človek a jeho matka len človek. Anjeli sa museli pokorne pokloniť tvorovi, ktorý stál hlboko pod nimi.

Proti tomu sa mohla ich pýcha vzoprieť a povedať: „Non serviam! Nebudem slúžiť! Žiadame aspoň, aby naším kráľom bol anjel. Človeku sa nepodvolíme. Mohli sa cítiť zranení, lebo Boh ich opomenul a svoje spojenie s tvorstvom nevykonal anjelským stvorením, ale vtelením. Tiež sa mohla ozvať ich závisť, lebo ľudská prirodzenosť mala byť povýšená až na trón Najsvätejšej Trojice. To bola tá skúška.

Ale riešenie úlohy bolo veľmi blízke bytostiam, ktoré sa len málo zamýšľali nad tým, že sami boli stvorené. Mohli Stvoriteľovi predpisovať, ako by on mal svoje dielo usporiadať alebo ako by ich mal viesť v ústrety k svojmu konečnému cieľu? Nebol On slobodný, aby určoval miesta vo svojom tvorení a tiež v blízkosti svojho trónu podľa toho, ako On chcel? Nebol Pánom?

Väčšina anjelov, ktorí pokorne videli a správne uznali svoj vzťah k Stvoriteľovi, našla ľahko správne riešenie. To je obsiahnuté v mene „Michael“, čo znamená: „Kto je ako Boh? Kto by mu mohol predpisovať?“ Je isté, že časť anjelov sa Bohu postavila pyšne na odpor, boli v onom okamihu rovnako ako teraz v opozícii. Nechceli sa podrobiť jeho plánu. To znamenalo vzburu proti najvyššej autorite Boha, to bola revolúcia, ktorá nemohla zostať nepotrestaná.

Teraz sa rozpútal na nebi zápas, nepredstaviteľne prudký duchovný boj. Svet anjelov sa rozštiepil a dve veľké vojská sa navzájom zrazili. Vodcom jedného bol Michael, vodcom druhého Lucifer. Odtiaľ pochádza dobrý a zlý anjel. Dobrí sú tí, ktorí zostali Bohu verní, zlí sú tí, ktorí popudení a zvedení Luciferom, chceli vzdorovať Bohu.

Pre nás ľudí, ktorí poznáme len materiálne boje, je ťažké predstaviť si tento duchovný boj, a predsa je všetko, čo zdrvujúce a hrozné prežívame v našich bojoch, v podstate len slabou odozvou onej prvej bitky v nebi. V nej dorážali dobrí anjeli na zlých s nepredstaviteľnou silou duchových bytosti, vytýkali im tisícorakým spôsobom ich neveru a objasňovali im žiariacim svetlom svojho ducha jediné slovo: „Kto je ako Boh?“

Zlí duchovia sa mu nemohli, okrem nehanebnej domýšľavosti a divokosti hnevu, stavať na odpor. Ich svetlo zhaslo, a oslnení žiariacim svitom svojho protivníka, klesli do hlbiny. „Nebolo už pre nich miesto v nebi,“ hovorí niekoľkými slovami Písmo sväté. (Zj 12,8) Odvtedy boli diablami. Kým dobrí anjeli boli teraz povolaní do najvnútornejšej svätyne neba a došli naplnenia Božieho zámeru, zlí anjeli boli odtiaľ navždy vylúčení.

Opustili ich všetky nadprirodzené schopnosti a boli zvrhnutí dole do pekiel, do miesta temnoty a utrpenia. Nemožno s istotou povedať, aký veľký je počet zlých anjelov. Z jedného miesta tajomného Zjavenie (12,1-9) o boji anjelov možno usudzovať, že asi jedna tretina anjelov padla. To by znamenalo, že sa ich značná časť vzoprela proti Bohu, zatiaľ čo Väčšia časť anjelov zostala Bohu verná.

Z toho všetkého vyplýva, že Všemohúci nestvoril anjelov ako zlé bytosti, ale ich zloba povstala z ich vlastnej slobodnej vôle. Tak to tiež dôrazne učí IV. Lateránsky koncil (1215): „Diabol a ostatní zlí duchovia sú Bohom stvorení vo svojej prirodzenosti ako dobrí, ale zlými sa stali skrze samých seba.“

Lucifer a Satan

Keď sa tu hovorí „diabol“, myslí sa tým Váš zvodca, ktorý je v Svätom písme nazývaný satanom. Až v kresťanskej dobe sa pre neho udomácnilo meno Lucifer, lebo sa na neho s obľubou aplikovalo jedno miesto z proroka Izaiáša, ktoré sa pôvodne vzťahuje na babylonského kráľa a začína týmito slovami: „Ako si spadol z neba, trblietavá ranná hviezda (Lucifer)! Ako si zrazený k zemi, zotročovateľ národov! Myslel si si:, Vystúpim na nebesia … „Teraz si zvrhnutý do podsvetia, do najhlbšej jamy.“

Je takmer všeobecne zastávaný názor, že Lucifer bol najvyšším a najkrajším výtvorom, aký Boh až do tej doby stvoril. Keď ho Boh predsa navždy zahnal, možno len z tejto skutočnosti usúdiť, ako obrovská musela byť jeho vina. Ostatne Boh, ktorý je predsa sama Láska a Spravodlivosť, ho nechcel tak ťažko potrestať.

Stvorenia i pád anjelov sú dejinné udalosti, ktoré sa udiali pred mnohými miliónmi, ak nie mnohých miliardami rokov. Prislúcha teda do doby, kedy na zemi ešte nežil žiadny človek, ktorý by mohol byť svedkom týchto udalosti. Ak pre nás mali mať význam, musel nám ich Boh oznámiť so všetkým, čo je pre ich pochopenie dôležité. K tomu teda bolo potrebné Božie zjavenie. Nachádza sa vo Svätom písme. V Starom zákone sú však správy napriek tomu dosť kusé. V Novom zákone nás do týchto skutočností oveľa hlbšie zasvätil sám Boží Syn.

Bol svedkom všetkého a dôrazne o sebe hovorí: „Videl som satana, ako padá z neba ako blesk.“ (Lk 10,18) Aj on nám nechal ešte veľa nezodpovedaných otázok, ale tie nie sú podstatné. Musel nás však do všetkého presvedčivo zasvätiť, lebo inak by sme nemohli porozumieť veľkému dielu vykúpenia ľudstva. Svoju Cirkev potom poveril strážiť učenie o diablovi, aby sa do neho nemohli votrieť žiadne zásadné omyly.

Diabol po páde

Na základe toho, čo sa od Krista a Cirkvi dozvedáme, si môžeme vytvoriť dosť jasný obraz o diablovi, o jeho podstate, vlastnostiach a pôsobení. Diabol a ostatní zlí duchovia boli z neba zvrhnutí dole a Bohom zavrhnutí. Týmto výrokom sa, ale nemyslí, že by sa satan teraz vymanil z Božích rúk a bol voľný; zostáva aj teraz na Bohu závislý, a to preto, že bez Božieho dovolenia nemôže urobiť ani to najmenšie.

Nebol schopný hrať žiadnu z rolí, ktoré si sám zaumienil, musí naopak vykonávať len to, čo je mu dovolené podľa spásneho Božieho plánu. Aj keď sa stal zlým anjelom, napriek tomu neprestal byť diabol skutočným anjelom. Prirodzenosť anjela mu zostala, rovnako ako my ešte zostávame ľuďmi, aj keď skrze ťažké hriechy strácame posväcujúcu milosť.

Diabol má teda ešte aj dnes obrovskú silu rozumu a vôle, ktorou nás nesmierne predčí, takže človek sa s ním čisto prirodzene nemôže merať. Naproti tomu nadprirodzený život v ňom úplne zhasol. Nemá už žiadne cnosti, ale len neresti. Láska sa premenila v nenávisť, poslušnosť vo vzdorovitosť. Ak napriek tomu Boha počúva, nerobí to slobodne, ale nútene, pretože inak nemôže, a s bezmocným úsilím a „so škrípaním zubov“ (Mt 8,12).

Jeho nádej sa zmenila v zúfalstvo, zatiaľ čo viera zostala, ako výslovne hovorí sv. Jakub: „Aj diabol verí (Jak2,19). Apoštol však k tomu hneď pripája: „a hrozí sa toho.“ Tým chce povedať: Pre nás ľudí je Viera, vedomie Boha, prameňom útechy a sily, ibaže to isté vedomie budí v diablovi hrozný strach.

Keď my počujeme o návrate Krista, radujeme sa v pomyslení na Spasiteľove slová: „Pozdvihnite svoje hlavy, lebo vaše vykúpenie sa priblížilo.“ (Lk 21,28) Diabli naopak vedia, že pri príchode Pána nad nimi bude vynesený definitívny hrozný súd. Človek bez cnosti, nerestný človek v nás budí nevôľu, a to prepadol obyčajnej neresti. Ale ako by sme boli zdesení, keby sme mohli vidieť diabla, ktorý už nemá žiadne dobré stránky!

Neboli by sme schopní tento škaredý pohľad zniesť. Kresťanské umenie nám to chce znázorniť, keď pri zobrazení diabolskosti znáša dohromady všetky formy škaredosti. Avšak ľudské obrazy dokážu ukázať skutočnosť len celkom vzdialene. Reč a farba tú vypovedajú službu. Nie je bytosti, ktoré by bola tak nešťastná ako diabol. Najprv stál tak blízko Bohu a teraz ho navždy stratil.

Boh je najvyššie Dobro, a znamená preto pre každú bytosť zároveň najvyššie šťastie. Pre diabla je toto šťastie nenávratné stratené a on vie, čo tým stratil. Jeho bytosť, rovnako ako naše, túžila po večnom šťastí a bez neho je vnútorne nestála a nepokojná. Preto by diabol dal všetko za to, aby mohol toto šťastie opäť nadobudnúť.

Možno to na prvý pohľad vyzerá tak, ako by ľutoval a opäť zatúžil po Bohu. Nie, on nehľadá Boha, ale úplne egoisticky len svoje šťastie. Keby mohol byť šťastný bez Boha, prinieslo by mu to tisíc radostí. Tu však môže byť šťastný len s Bohom a vďaka Bohu, ale on chce radšej zostať taký, aký je. Nedal Bohu a dobru súhlas a slobodnou vôľou zvolil zlo, čo u neho znamená: celou bytosťou. Preto už neexistuje žiadne späť.

Rozhodnutie vôľe je u anjelov iné ako u ľudí. Keď sme sa pre niečo rozhodli, nech je to dobro, či zlo, môžeme tento zámer zmeniť, môžeme opäť späť. Ale anjeli, a teda aj diabol, sa rozhodujú celou svojou bytosťou a silou, takže je to neodvolateľné rozhodnutie. Preto je diabol zovretý zlom. Môže teraz chcieť len zlé. Snáď ešte môže voliť, či chce to alebo ono zlo, ale nemôže už nikdy viac voliť dobro. Tak je teraz úplne skazený.

Pretože on sám je navždy odlúčený od šťastia a všetkého dobra, závidí tiež druhým ich šťastie. To je dôvod, prečo je naším zaprisahaným nepriateľom, lebo my máme veľké šťastie, ktoré spočíva v Božom vlastníctve, ešte pred samým sebou a plnú možnosť ho dosiahnuť. Preto sa k nám diabol chová s nesmiernou závisťou, ktorá je spojená so smrteľnou nenávisťou. Každá zášť však vždy mieri k tomu, aby ostatných zničila.

Peklo a večný trest

Nechceme tu hovoriť o pekelných trestoch všeobecne. Najväčším trestom je v každom prípade trvalé zapudenie od Boha. K tomu pristupuje ešte iný trest, ktorý Kristus pomenúva obrazne: „oheň, ktorý nehasne“ (Mk 9,48). Jedno je v každom prípade absolútne isté: že tieto tresty nikdy neprestanú.

Od čias Origena (T 253 po Kr.) až po dnešnú dobu oproti tomu stále silnejú hlasy, ktoré hovoria, že tiež diabol sa opäť návráti do šťastného stavu, ktorý kedysi vlastnil, a potom bude opäť všetko dobré. Tieto myšlienky boli silne vyzdvihované obzvlášť vo francúzskej literatúre 19. storočia. Alfred de Vigny pripravoval dielo „Satan dostal odpustenie“ a Viktor Hugo napísal „Koniec satana“.

Toto poňatie je teda nezlučiteľné s katolíckym učením, lebo Kristus jednoznačne jasne povedal, že“ diablovi a jeho anjelom je pripravený večný oheň „(Mt 25,41). Diabli nie sú v pekle ponechaní sebe samým. Nehľadiac na to, že sú úplne závislí na Bohu, zdá sa, že je medzi nimi ustanovené určité poradie. Je to dané predovšetkým tým, že už medzi anjelmi je určité poradie. Tí sú totiž rozdelení na rozličné poriadky alebo „chóry“.

V prefácii omše sväto sa volajú: anjeli a archanjeli, tróny, kniežatstvá a mocnosti, nebeské sily, cherubíni a serafíni. Nie sme však schopní vypovedať mnoho určitého o charaktere, rozsahu a poradí tohto rozčlenenia. Vieme vlastne len to, že tomu tak nejak je. Diabli sa teda odlišujú od seba navzájom, a to podľa anjelského chóru, ku ktorému pri svojom stvorení patrili. Lucifer, ktorý bol stvorený ako najvyšší anjel, predčil rozumom a silou vôle ostatných anjelov. Preto mu aj v pekle pripadla vedúca úloha ako „Vládcovi temnôt“.

Ako môže mať degradovaný generál pod cudzím dozorom a kontrolou vedúce postavenie v trestnej rote, tak môže aj Lucifer v podriadenosti Bohu riadiť peklo. Dante si ho predstavuje ako „cisára bolestnej ríše, ako kráľa pekla, ale v tom zmysle, že je jeho najdokonalejším, tj. jeho zo všetkých najnižším výrazom, bytosťou, ktorej aktivita je vyčerpaná a ktorej dejiny sú u konca. Lucifer podľa neho predstavuje najnižší stupeň v poradí stvorenia. V skutočnosti však vyvíja Lucifer veľkú aktivitu. Velí duchom, ktorí ho musia škrípajúc zubami počúvať. Sú plní hnevu voči nemu, lebo on ich zviedol a priviedol do tejto biedy. Ale to je ich spravodlivý trest, že teraz musia nemilosrdne slúžiť tomu, koho si namiesto Boha zvolili za svojho pána.

Pokiaľ ide o neho, on sám ich nenávidí a opovrhuje nimi. Jeho vláda nad nimi je krutá a tyranská. V jednom bode sa však má horšie ako oni všetci, nikto z nich nie je tak nešťastný ako on, lebo žiadny nestál tak blízko Bohu, a preto nestratil tak veľa ako on.

Táto predstava, ktorej základ by sa dal vystopovať v židovských prameňoch, uvádza, že sa diabol pokúša, okrem vlastného démonického pôsobenia o...

Diabol a pokušenie

Kresťania prežívajú pôstny čas. Aj pre ostatných to môže byť príležitosťou k zamysleniu. 40 dní a 40 nocí začína čímsi nevídaným. Ježiš vedie dialóg s diablom. Hovorí s ním. My často odmietame hovoriť s najbližšími. S rodinou. So spolupracovníkmi. Odmietame ich s odkazom na to, akí sú alebo nie sú. Pre Ježiša nie je nikto dosť zlý, aby s ním nehovoril, aby ho odmietol.

Diabol sa predstavuje ako teológ. Teológ je ten, kto hovorí o Bohu. Diabol s Ježišom rozpráva práve o ňom. Pokúša Ježiša. Ten obstojí. Nie je hysterický. Je racionálny. Ukazuje, že pozná pravdu o Bohu. Preto ju nemusí krútiť ako Zlý. V tom je medzi nimi rozdiel.

Rozdiel medzi Ježišom a diablom je v pravde. Nie v znalostiach. Tie má o Bohu aj diabol. Pozná ho. Boh ho neprestáva milovať, aj keď sa postavil proti nemu. Diabol, podobne ako človek, existuje vďaka Božej láske. Tak, ako mamka a otec milujú aj deti, ktoré sa rozhodnú inakšie, než by bolo vhodné a správne. Keby Boh nemiloval Zlého, bol by neslobodný. Miloval by len kvôli niečomu. Ale Boh miluje nezištne. Len tak. Z lásky. Ak by to bolo inak, nie je všemohúci. Všemohúcnosť Boha sa prejavuje v tom, že rešpektuje slobodu tých, ktorých stvoril.

Prečo sa Ježiš rozpráva s diablom? Pretože je Synom svojho Otca. Pretože je slobodný. Prejavom slobody je rešpekt a zodpovednosť. Tú máme v živote nielen za seba, ale tiež za druhých. Vrátane ľudí, ktorí nie sú ako my.

V dobe get, v ktorých sa izolujeme od všetkých, ktorí sú iní, kedy izolujeme ostatných kvôli ich inakosti, je dôležité pripomenúť si jednanie Boha. Nežije v gete. A nechce, aby sme v ňom žili ani my. Inakosť druhých je pre nás výzvou. Naša inakosť je výzvou pre nich. Vzájomne sa môžeme inšpirovať k dobrému. I k zlému. Môžeme si vybrať medzi cestou Ježiša alebo diabla. Denne sa medzi nimi rozhodujeme.

Pokiaľ stojíme Zlému za to, že nás pokúša, náš život nie je márny. Usilujeme sa totiž len o to, čo nemáme. Bojujeme iba o tých, ktorí nám nepatria. To je aj jeho prípad vo vzťahu k nám. Zápasí o nás, keď sme dobrí. Využime tých štyridsať dní a štyridsať nocí k tomu, že sa stretneme. Že mu budeme stáť za to, aby nás pokúšal.

Nebuďme ako on. Nesúďme. A neodsudzujme. Snažme sa robiť to, čo robí Boh. Prijíma nás. A inšpiruje. Snaží sa pochopiť. Keď niekomu povieme: „Si zlý,“ akoby sme ho postavili pred diabla so slovami: „Tu ho máš. Je tvoj.“ Buďme dobrí. Aby sme mohli inšpirovať k dobrému. Raz som sa v spovednici usmieval, keď jedna babička takto začala spytovať svedomie: „A nikoho som nezabila.“ Po rokoch som ju pochopil. Horšie ako fyzická smrť je tá sociálna. Smrť, keď zabíjame slovom. „A nikoho som nezabil“. Aké zmysluplné predsavzatie do pôstneho času.

Úloha človeka

Boh sa stal človekom, aby nás zachránil. Nie zahubil. Je to aj naša úloha. Zodpovednosť, ktorú máme jedni za druhých. Zachrániť sa navzájom. Objaviť v sebe nového a lepšieho človeka. Dokázať ho uvidieť aj v tom druhom. Niekedy je to vskutku božská záležitosť. Väčšinou však božská komédia, v ktorej sa vieme nenávidieť len preto, že sme iní. No existuje aj niečo horšie. Pokiaľ by sme boli na svete všetci rovnakí. To by sme si ešte len vtedy liezli na nervy. Pomyslenie na to mi dáva nádej prijímať inakosť ľudí s rešpektom a pochopením. Je čosi horšie ako žiť s ostatnými.

Tabuľka: Rozdiely medzi Bohom a diablom

tags: #co #ak #boh #s #diablom #hra