Otázky ohľadom Knihy Genezis sa často týkajú stvorenia a vzťahu teológie a prírodných vied. Zostávajú veľmi pálčivými po nevídanom náraste vedeckého poznania o vesmíre, geológii a biológii a katolík by mal v nich mať jasno.
Dnes už teológia a prírodné vedy poznajú zreteľne svoje hranice a kompetencie najmä po ostrých konfliktoch. Stačí tu spomenúť proces proti Galileimu v 17. storočí a nástup Darwinovej evolučnej teórie v 19. storočí.
Evolúcia a viera: Hľadanie strednej cesty
V otázkach biologickej evolúcie má dnešné magistérium Katolíckej cirkvi i niektorí tomistickí filozofi a teológovia tendenciu zaujať postoj niekde v strede. Na jednej strane pripúšťajú, že široká škála biologických javov dovoľuje evolučné vysvetlenie v súlade s katolíckou doktrínou a tomistickou metafyzikou.
Na druhej strane tiež trvajú na tom, že z filozofických a teologických dôvodov nie je možné evolučne vysvetliť všetky biologické fenomény a odmietajú vydať „bianko šek“ čisto naturalistickému evolučnému konceptu. Treba zdôrazniť, že evolučné explikácie skutočnosti prekračujú hranice epmírie a sú vždy mixom prírodovedeckých a filozofických úvah. Empirické úvahy treba situovať do prostredia zdravej metafyziky a filozofie prírody, inak sú ich závery o skutočnosti falošné.
Je dôležité si uvedomiť to, čo Ján Pavol II. v tomto poslednom bode obzvlášť jasno. Preto, ako Ján Pavol II. v empirickej oblasti. integrite a celistvosti. ktorú ich špecializácia nestačí. filozofom, ktorý si to neuvedomuje. evolúcií organizmu.
Pre Cirkev je veľmi dôležité odpovedať na výzvy evolučnej teórie týkajúce sa pôvodu ľudstva, keďže neomylne učí, že ľudia sú stvorení na Boží obraz a podobu a že Boh dal každému jednému človeku osobitne jeho vlastnú nesmrteľnú dušu. (Cirkev však nikdy neučila, ako sa to deje, lebo to nám zjavené nebolo.) Niektoré teórie evolúcie (má niekoľko verzií) tejto pravde protirečia, keď tvrdia, že existencia ľudstva je výsledkom náhodného materiálneho procesu genetických mutácií, a nie Božieho zásahu.
Je známe, že svätý Ján Pavol sa o evolúcii vyjadril, že je to „viac než len hypotéza“, hoci v tom istom príhovore zdôraznil, že určité filozofické prístupy k tejto teórii sú problematické. Oprávnenosť evolučnej teórie ako takej však nateraz ponechajme bokom.
Stvorenie alebo evolúcia? / Creation or evolution?
Biblia a veda: Dva odlišné pohľady
Keď čítame prvé dve kapitoly Knihy Genezis, nachádzame dve odlišné správy o stvorení sveta a ľudí. Musí ich katolík chápať doslovne? Áno, po prečítaní prvých kapitol sa moderný čitateľ právom pýta, ako má dať ich výpoveď do súvisu s vedeckými poznatkami, ktoré zhodne demonštrujú inú ako statickú podobu vesmíru, zemského povrchu a živočíchov.
Božie slovo nebolo Bohom nadiktované, ale Bohom iniciované, pričom v rôznom čase ho komponovali inšpirovaní, umelecky zdatní a hlboko veriaci svätopisci. Prvé dve kapitoly Knihy Genezis sú duchovným a dobovým pohľadom na Boha, svet a človeka.
V prvej kapitole ide o vesmírno-časový scenár sveta. Postupne všetko zaplnil a okrášlil: súš rastlinami, klenbu nebeskými telesami, vody, nebo i zem živočíchmi a na konci tohto vývoja stvoril ľudí na svoj obraz ( porov. Gn 1). V druhej kapitole knihy Genezis sa zvažuje len istá lokalita Edenu a jeho okolie, kde predstava o svete vychádza z protikladu púšte a oázy.
Už len táto dvojitá odlišnosť koncepcie sveta z úvodu Biblie relativizuje dobovo-vedeckú výpoveď oboch správ o vzniku sveta a človeka. Inde Sväté písmo pomocou poetických textov približuje vznik sveta cez zápas Boha s chaotickými morskými tvormi (porov.
Z tejto diverzity textov vyplýva, že prvoradá je ich teologická pravda, že za vznikom zmysluplného sveta je Božia aktivita a zámer, osobitne súvisiaci s človekom. Biblické texty nám tak podávajú druh poznania, ktoré neponúkne žiadna materialistická teória o vývoji sveta.
Kto však naďalej pokladá biblické texty aj po vedeckej stránke za dokonalé a vykladá ich v prísne prírodovedeckom zmysle, radí sa ku kreacionistom (creatio - stvorenie). Kreacionisti absolutizujú reformačný princíp „iba Písmo“ a vzťahujú pravdu Biblie aj na prírodovedecké otázky.
Sväté písmo nám však bez omylu podáva pravdu potrebnú na našu spásu. Nerobí z nás matematikov, ale veriacich v osobného Boha, ktorý je v úzkom vzťahu so svetom a človekom. Na základe uvedených téz Katolícka cirkev uznáva kompetencie vedy. Z vedeckých záverov neprijíma výlučne materialisticky koncipované teórie a teda odmieta myšlienku, že evolúcia je slepým procesom bez účelu.
Stanovisko pápežov k evolúcii
Svätý Ján Pavol II. v roku 1996 konštatoval: „V encyklike Humani generis z roku 1950 už môj predchodca Pius XII. vysvetlil, že evolúcia a to, čo o človeku a jeho povolaní učí viera, nie je vo vzájomnom rozpore. Je naozaj pozoruhodné, že po mnohých objavoch v rozličných vedných odboroch bola bádateľmi čoraz viac akceptovaná. Táto neúmyselná a nijak neriadená zhoda výsledkov výskumu už sama osebe predstavuje významný argument v prospech tejto teórie.
Namiesto jednej evolučnej teórie by sme mali hovoriť o niekoľkých evolučných teóriách. Preto nie sú zlučiteľné s pravdou o človeku evolučné teórie, inšpirované svetonázorom, ktorý považuje ducha za niečo, čo povstáva zo síl oživenej hmoty, alebo za vedľajší produkt tejto hmoty.
Pápež Benedikt XVI. v roku 2007 vyvrátil i medzi katolíkmi vžitý protiklad, že kto verí v Stvoriteľa, mal by odmietnuť evolúciu a naopak, kto zastáva evolúciu, musí vylúčiť Boha. „Tento protiklad je absurdný, pretože existujú mnohé vedecké dôkazy v prospech evolúcie.
Už v roku 1950 vyhlásil pápež Pius XII., že evolúcia by síce mohla byť pravdivá, ale ľudia sú výnimkou, pretože Boh im dal dušu, ktorú nemá žiaden druh živočíchov; Adam a Eva sú vraj doslovne historickými predkami celého ľudstva. Ján Pavol II. na pohľad väčšmi akceptoval evolúciu, ale v otázke duše bol neoblomný.
Moderná evolučná teória a jej kritici
Moderná evolučná teória je ateistická a vo vývoji nevidí nič naplánované ani cielené. Sotva sa ľudia spamätali zo šoku, že zem nie je plochá, ale guľatá a že nie je ani v strede našej slnečnej sústavy, už tu bol Darwin so svojimi pochybnosťami o tom, či je autorom prírodného sveta živočíchov a rastlín nadprirodzený stvoriteľ.
Mal geniálnu myšlienku dokázať, že vznik, vývoj a znaky organizmov sa dajú vysvetliť prirodzenými evolučnými mechanizmami, t.¤j. Neznáša sa s vedeckými poznatkami, že ľudia sú v tvorstve jedineční na základe svojej nedefinovateľnej „duše“, alebo že ľudstvo má len jediný pár prapredkov, Adama a Evu.
Ako v roku 1987 napísal astronóm a popularizátor vedy Carl Sagan: "Vo vede sa občas stane, že vedec povie: ,Máte naozaj presvedčivý argument - mýlil som sa.' Vedci zmenia svoj názor na jav a starý názor od nich nebudete nikdy počuť. Nestáva sa to dosť často, lebo aj vedci sú ľudia a zmena názoru je niekedy bolestivá.
Pakt o neútočení medzi náboženstvom a vedou neexistuje, nedá sa dohodnúť a nedal by sa dodržať. Vysvetlenia základných otázok vedami a náboženstvami si protirečia. Pri kritickom pohľade nemohla cirkev Darwina nikdy akceptovať. Dnes už síce súhlasí s nálezom evolučných biológov, že ľudské telo je produkt evolúcie a že máme predka, o ktorého sa delíme dokonca so šimpanzmi.
Neakceptuje však presvedčenie neurobiológov, že vyššie duchovné schopnosti, teda to, čo cirkev nazýva dušou, vzniklo tiež evolúciou. Katolícka cirkev má na výber medzi modernou vedou a stredovekou teológiou.
Jej učenie bude zlučiteľné s evolúciou, ak sa zriekne pojmu duše, vynechá intervenciu Boha pri veľkom tresku a v priebehu evolúcie a upustí od Adama a Evy ako našich prarodičov. Lenže potom to nebude katolicizmus. Evolúcia vo vedeckom zmysle slova nepripúšťa pojem stvorenia. Vývoj je niečo iné ako stvorenie.
O vývoji vieme nesmierne veľa konkrétnych údajov, o stvorení absolútne nič. Treba povedať „to nevieme“ a dodať „historka o stvorení sveta je mýtus o jeho vývoji“.
„Pravda nemôže protirečiť pravde,“ učil pápež Lev XIII. a aj celá katolícka Cirkev takto pristupuje k vede a k Božiemu zjaveniu. Ani jedna vedecká pravda neprotirečí Božiemu slovu. Občas sa môže zdať, že nové vedecké objavy predstavujú problém pre naše náboženské chápanie sveta, napríklad keď sme sa dozvedeli, že stredom Slnečnej sústavy nie je Zem, ale Slnko.
Netreba teda tvrdiť - ako sa nedávno vyjadril istý biológ v New York Times - že veda a náboženstvo sú navzájom nezmieriteľné. Nesmieme sa uspokojiť ani s určitým ústupkom, že veda a náboženstvo sú „vzájomne nesúvisiace magistériá“, lebo vraj prvé sa týka faktov a druhé hodnôt. Skôr je to tak, že prirodzené vedecké „fakty“ sú racionálnym základom, na ktorom spočíva nadprirodzené zjavenie a jeho „hodnoty“.
Samozrejme, veda a viera majú odlišný predmet, ktorý zdôvodňuje ich vnútornú odlišnosť, no spolu so sv. Jánom Pavlom II. „Pravda nemôže protirečiť pravde,“ učil pápež Lev XIII.
Katolícka cirkev a evolúcia: Kľúčové body
- Uznanie evolúcie: Katolícka cirkev uznáva evolúciu ako vedeckú teóriu, ktorá nevylučuje Božie stvorenie.
- Odmietnutie materializmu: Cirkev odmieta materialistické interpretácie evolúcie, ktoré popierajú existenciu duše a Božiu prozreteľnosť.
- Komplementarita vedy a viery: Veda a viera sa navzájom dopĺňajú, pričom veda skúma materiálny svet a viera sa zameriava na duchovné pravdy.
- Interpretácia Biblie: Biblia by sa nemala interpretovať doslovne vo vedeckých otázkach, ale skôr ako zdroj duchovných právd.
- Dôležitosť filozofie: Empirické úvahy o evolúcii by mali byť situované do prostredia zdravej metafyziky a filozofie prírody.
Evolúcia sa väčšmi než ktorákoľvek iná súčasná vedecká teória hlasne prezentuje ako útok na židovsko-kresťanské chápanie pôvodu človeka.
Niektoré teórie evolúcie (má niekoľko verzií) tejto pravde protirečia, keď tvrdia, že existencia ľudstva je výsledkom náhodného materiálneho procesu genetických mutácií, a nie Božieho zásahu.
Spomínaný biológ v Timesoch udáva svojim študentom a čitateľom tri dôvody, prečo si evolúcia vyžaduje opustiť židovsko-kresťanskú vieru v stvorenie. Magazín TIME (4. november 1996)Po prvé: autor tvrdí, že komplexnosť organizmov, ktoré zdanlivo potrebujú nadprirodzený a inteligentný plán, vysvetľuje „úplne prirodzený a neriadený proces, menovite náhodná variácia a prírodná selekcia“.
Aj keby sme to pripustili, tento „štatisticky silný a čisto mechanický fenomén“ vylučuje len stvorenie štýlom deus ex machina, ktoré obhajujú niektoré fundamentalistické dezinterpretácie Biblie. Nevylučuje, že Boh fyzicky tvorí prostredníctvom druhotných príčin, čo je jeho normálny modus operandi vo svete. Po druhé: autor poukazuje na fylogenetické vzťahy medzi rozličnými druhmi.
No ani tento fakt nijako nevylučuje Boha z procesu stvorenia. Ak už nič iné, tak minimálne nápadný rozdiel medzi spôsobom života ľudí a ostatných primátov s podobnou štruktúrou DNA (veď napokon, ako často diskutujú šimpanzy o svojom pôvode?) naznačuje existenciu ľudskej duše, ktorú Boh vložil do ľudí a ktorá je zodpovedná za rozdiel medzi človekom a zvieraťom.
Nakoniec sa vyťahuje problém zla v evolučnom šate: predátori, choroby a smrť naznačujú, že ľudia „vznikli prirodzeným, čisto amorálnym procesom, ktorý nijako nepoukazuje na dobrého Stvoriteľa, ktorý by celú vec riadil“.
Ponúknem len jednu stručnú odpoveď: ľudia sa v každej dobe, v každej kultúre a v každom náboženstve snažili nájsť zmysel utrpenia a ochrániť prokreáciu morálnymi zákonmi, takže sa zdá, že tieto rozumné živočíchy majú aj niečo viac než len svoju živočíšnu prirodzenosť. Biológovia sa pokúšali nájsť „morálny gén”, no zmysel a morálka ďaleko presahujú schopnosti ostatných členov živočíšnej ríše.
Musím sa nášmu profesorovi biológie ospravedlniť, ale jeho študenti a čitatelia sa nemusia vo svetle evolúcie vzdávať svojej viery v židovsko-kresťanské stvorenie. Minimálne jeho tri dôvody nedokazujú, že by podľa skutočnej evolučnej vedy nemohol ľudí stvoriť Boh a nemohol im dať dušu. David G. Bonagura, Jr Autor vyučuje v seminári sv.
Keď pred niekoľkými rokmi priniesli média správu o tom, že pápež František uznal evolúciu ako vedeckú teóriu, mnohí to považovali za „senzačnú správu.“ V skutočnosti už pápež Pius XII. v encyklike Humani generis z roku 1950 napísal, že evolúcia neprotirečí katolíckej viere.
Ak pôjdeme ďalej do histórie, Darwinov rovesník a priateľ Asa Gray, kresťan a botanik, zdieľal myšlienku o spojenectve kresťanstva a evolúcie. A ak prídeme na samotný začiatok, protoevolučné myšlienky nájdeme už u svätého Augustína.
Prečo však v radoch kresťanstva nachádzame ešte aj dnes skupiny, ktoré evolúciu vytrvalo odmietajú? A prečo medzi vedcami nachádzame takých, ktorí chápu evolúciu ako baranidlo proti viere v Boha? Táto polemika je veľmi komplikovaná a mätúca.
Je však potrebné uvedomiť si, že niet rozporu medzi kresťanstvom a evolúciou. Rozpor je medzi tzv. kreacionizmom a evolucionizmom, ktoré so skutočným náboženstvom alebo vedou nemajú veľa spoločného. Čo je to kreacionizmus? Kreacionizmus má dvojitý význam.
V prvom význame, každý kresťan je kreacionistom (z lat. creatio - tvoriť), pretože verí, že vesmír, prírodu a človeka stvoril Boh. V druhom zmysle je kreacionizmus označenie pre špecifickú skupinu kresťanov, zvlášť silnú v americkom kresťanskom-protestantskom prostredí.
Ešte aj tento kreacionizmus sa delí na dve skupiny - kreacionizmus starej Zeme a kreacionizmus mladej Zeme. Obzvlášť zaujímavá je tá druhá skupina, ktorej prívrženci veria, že Zem má iba približne 6000 rokov. Tento názor je nezlučiteľný nielen s poznatkami prírodných vied, ale aj s poznatkami modernej biblistiky.
Na strane druhej tu máme prívržencov evolucionizmu, predovšetkým v radoch ateistických vedcov, ktorí interpretujú najnovšie vedecké poznatky a aj evolúciu ako niečo, čo podkopáva, ba dokonca vyvracia kresťanskú vieru. Ateistický evolucionizmus však nie je postavený ani tak na vede, ako skôr na scientizme - filozofii, ktorá chápe vedu ako zdroj všetkého poznania.
Je preto trochu nezmyselné pýtať sa, kto má pravdu: kresťanstvo alebo evolúcia.