Pri pohľade na dvetisícročnú históriu Božej Cirkvi, riadenú múdrym pôsobením Ducha Svätého, plní vďačnosti obdivujeme vývoj obradných foriem - usporiadaný v čase -, v ktorých si pripomíname udalosť našej spásy. Od rozličných foriem prvých storočí, ktoré ešte prežarujú v obradoch starobylých východných cirkví, až po rozšírenie latinského rítu; od jasných usmernení Tridentského koncilu a Misála sv. Pia V. až po liturgickú obnovu zavedenú Druhým vatikánskym koncilom: v každej etape dejín Cirkvi žiari slávenie Eucharistie, ktorá je prameňom a vrcholom jej života a poslania a v liturgickom obrade žiari v celom svojom mnohotvárnom bohatstve.
Okrem toho treba zdôrazniť vzťah nedávno konaného zasadnutia Biskupskej synody o Eucharistii s tým, čo sa udialo v posledných rokoch v živote Cirkvi. Predovšetkým sa v duchu musíme spojiť s Veľkým jubileom roku 2000, ktorým môj milovaný predchodca, Boží služobník Ján Pavol II., voviedol Cirkev do tretieho kresťanského tisícročia. Jubilejný rok bol bezpochyby poznačený v silne eucharistickom zmysle. Nemožno tiež zabudnúť, že Biskupskú synodu predchádzal a v istom zmysle tiež pripravoval Rok Eucharistie, ktorý predvídavo zvolil Ján Pavol II. pre celú Cirkev. Toto obdobie sa začalo Medzinárodným eucharistickým kongresom v Guadalajare v októbri 2004 a bolo ukončené 23. októbra 2005, na záver XI. zasadania Biskupskej synody, blahorečením piatich blahoslavených, ktorých osobitným spôsobom charakterizovala úcta k Eucharistii: biskupa Józefa Bilczewského, kňazov Gaetana Catanosu, Zygmunta Gorazdowského a Alberta Hurtada Cruchaga a rehoľníka kapucína Felice da Nicosia.
Táto posynodálna apoštolská exhortácia má za cieľ vrátiť sa k mnohotvárnemu bohatstvu úvah a návrhov, ktoré sa vynorili v priebehu posledného riadneho plenárneho zasadania Biskupskej synody - počnúc Lineamentami až po Propositiones vrátane Instrumentum laboris, Relationes ante et post disceptationem, výstúpení synodálnych otcov, audítorov a bratských delegátov -, s úmyslom objasniť niektoré hlavné línie synodálnej práce, snažiace sa vyvolať v Cirkvi nový impulz a eucharistický zápal. Aby sa kresťanský ľud hlbšie oboznámil so vzťahom eucharistického tajomstva, liturgického konania a nového duchovného kultu, vychádzajúceho z Eucharistie ako sviatosti lásky. V tejto perspektíve by som chcel predkladanú exhortáciu dať do súvisu s mojou prvou encyklikou Deus caritas est, v ktorej som viackrát hovoril o sviatosti Eucharistie, aby som zdôraznil jej vzťah s kresťanskou láskou, tak voči Bohu, ako aj voči blížnemu: „vtelený Boh nás všetkých priťahuje k sebe.
Tajomstvo viery a trojičnej lásky
„Hľa, tajomstvo viery!“ Týmto zvolaním, predneseným hneď po slovách premenenia, kňaz ohlasuje slávené tajomstvo a vyjadruje svoj obdiv nad podstatnou premenou chleba a vína na telo a krv Ježiša Krista, nad skutočnosťou, ktorá presahuje akékoľvek ľudské chápanie. Viera Cirkvi je vo svojej podstate eucharistickou vierou a osobitným spôsobom sa sýti na eucharistickej hostine. Viera a sviatosti sú dve komplementárne stránky života Cirkvi. O čo živšia je v Božom ľude eucharistická viera, o to hlbšia je jeho účasť na živote Cirkvi prostredníctvom presvedčivého prístupu k poslaniu, ktoré Kristus zveril svojim učeníkom. Každá veľká reforma je istým spôsobom spojená so znovuobjavením viery v eucharistickej prítomnosti Pána uprostred svojho ľudu.
Prvoradou skutočnosťou eucharistickej viery je samotné tajomstvo Boha, trojičnej lásky. V dialógu Ježiša s Nikodémom nachádzame vyjadrenie, ktoré objasňuje túto skutočnosť: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil“ (Jn 3, 16 - 17). Tieto slová poukazujú na najhlbší dôvod Božieho daru. Ježiš nám v Eucharistii nedáva „niečo“, ale dáva sám seba; obetuje svoje telo a vylieva svoju krv. Tým dáva celé svoje bytie, zjavujúc pôvodný prameň tejto lásky. On je večný Syn, ktorého nám dal Otec. V evanjeliu počúvame Ježiša, ktorý po nasýtení zástupov rozmnoženým chlebom a rybami hovorí svojim poslucháčom, ktorí ho nasledovali až do synagógy v Kafarnaume: „Môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. Lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život“ (Jn 6, 32 - 33), a nakoniec sám seba, svoje vlastné telo a svoju krv, stotožní s týmto chlebom: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta“ (Jn 6, 51). Ježiš sa tu zjavuje ako chlieb života, ktorý večný Otec dáva ľuďom.
V Eucharistii sa odhaľuje plán lásky, ktorý riadi celé dejiny spásy (porov. Ef 1, 10; 3, 8 - 11). V nej sa Deus Trinitas, ktorý je v sebe samom láskou (porov. 1 Jn 4, 7 - 8), naplno spája s naším ľudským stavom. Pod spôsobmi chleba a vína, v ktorých sa nám Kristus dáva na veľkonočnej večeri (porov. Lk 22, 17 - 20; 1 Kor 11, 23 - 26), k nám prichádza celý božský život a dáva sa nám vo forme sviatosti. Boh je dokonalým spoločenstvom lásky medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým. Už pri stvorení je človek povolaný do istej miery sa podieľať na oživujúcom Božom dychu (porov. Gn 2, 7). No práve v Kristovi, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, a vo vyliatí Ducha Svätého, daného bez miery (porov. Ježiš Kristus, ktorý „skrze večného Ducha sám seba priniesol Bohu na obetu bez poškvrny“ (Hebr 9, 14), nám v eucharistickom dare odovzdáva sám božský život. Ide o úplne nezaslúžený dar, ktorý zodpovedá len naplneným Božím prísľubom, ktoré presahujú všetky očakávania. Cirkev prijíma, slávi a adoruje tento dar vo vernej poslušnosti. „Tajomstvo viery“ je tajomstvom trojičnej lásky, na ktorej sme milosťou povolaní mať účasť.
Poslanie, pre ktoré Ježiš prišiel medzi nás, nachádza svoje naplnenie vo veľkonočnom tajomstve. Z výšky kríža, z ktorého všetkých priťahuje k sebe (porov. Jn 12, 32), prv než „odovzdá ducha“, Ježiš hovorí: „Je dokonané“ (Jn 19, 30). V tajomstve jeho poslušnosti až na smrť, a to na smrť na kríži (porov. Flp 2, 8), bola uzavretá nová a večná zmluva. Sloboda Boha a sloboda človeka sa definitívne stretli v jeho ukrižovanom tele v nerozlučnej zmluve, platnej navždy. Aj hriech človeka bol Božím Synom odčinený raz navždy (porov. Hebr 7, 27; 1 Jn 2, 2; 4, 10). Vo veľkonočnom tajomstve sa naozaj uskutočnilo naše oslobodenie od zla a smrti. Pri ustanovení Eucharistie sám Ježiš hovoril o „novej a večnej zmluve“, uzatvorenej v jeho preliatej krvi (porov. Mt 26, 28; Mk 14, 24; Lk 22, 20). Tento posledný cieľ jeho poslania bol dostatočne jasný na začiatku jeho verejného pôsobenia. Keď na brehu Jordánu Ján Krstiteľ vidí Ježiša prichádzať k nemu, zvolá: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1, 29). Pozoruhodné je, že tie isté slová zaznievajú vždy, keď slúžime svätú omšu, vo výzve kňaza pristúpiť k oltáru: „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta. Blažení tí, čo sú pozvaní na hostinu Baránkovu.“ Ježiš je pravý veľkonočný Baránok, ktorý sa dobrovoľne ponúkol ako obeta za nás a tak uskutočnil novú a večnú zmluvu.
Takto prichádzame k uvažovaniu o ustanovení Eucharistie pri Poslednej večeri. Odohráva sa to v kontexte rituálnej večere, ktorá predstavovala pamiatku na základnú udalosť izraelského ľudu: oslobodenie z egyptského otroctva. Táto rituálna večera, viazaná na obetovanie baránkov (porov. Ex 12, 1 - 28. 43 - 51,) bola spomienkou na minulosť, no súčasne aj prorockou víziou, teda ohlásením budúceho oslobodenia. Ľud sa skutočne presviedčal, že to oslobodenie nebolo definitívne, lebo jeho dejiny boli ešte príliš poznačené otroctvom a hriechom. Pamiatka na dávne oslobodenie sa tak otvárala k požiadavke a očakávaniu hlbšej spásy, radikálnej, univerzálnej a definitívnej. A práve do tohto kontextu Ježiš umiestňuje novosť svojho daru. V modlitbe chvály, Berakah, ďakuje Otcovi nielen za veľké udalosti minulých dejín, ale aj za vlastné „povýšenie“. Keď Ježiš ustanovuje sviatosť Eucharistie, anticipuje a zahŕňa obetu kríža i víťazstvo vzkriesenia. Súčasne sa zjavuje ako pravý obetovaný Baránok, prisľúbený v Otcových plánoch už od stvorenia sveta, ako čítame v Prvom Petrovom liste (porov. 1, 18 - 20). Ježiš umiestnil svoj dar do tohto kontextu a tým zjavuje spásonosný význam svojej smrti a vzkriesenia, tajomstvo, ktoré sa stáva obnovujúcou skutočnosťou dejín a celého vesmíru. Ustanovenie Eucharistie totiž ukazuje, ako sa táto smrť, sama osebe násilná a absurdná, stala v Ježišovi najvyšším aktom lásky a definitívnym oslobodením ľudstva od zla.
Svojím slovom, chlebom a vínom nám sám Pán ponúkol základné prvky nového kultu. Cirkev, jeho nevesta, je povolaná každodenne sláviť eucharistickú hostinu na jeho pamiatku. Tak vpisuje vykupiteľskú obetu svojho ženícha do dejín ľudí a sviatostne ho sprítomňuje vo všetkých kultúrach. Z tohto dôvodu je potrebné, aby sme v nás prebúdzali vedomie o rozhodujúcej úlohe, ktorú zohráva Duch Svätý v rozvoji liturgickej formy a v prehĺbení Božích tajomstiev. pôsobiaci už pri stvorení (porov. Gn 1, 2), je plne prítomný v existencii vteleného Slova: Ježiš Kristus bol počatý z Panny Márie dielom Ducha Svätého (porov. Mt 1, 18; Lk 1, 35); na začiatku svojho verejného pôsobenia ho na brehu Jordánu vidí zostupovať na seba v podobe holubice (porov. Mt 3, 16), v tomto istom Duchu koná, hovorí, plesá (porov. Lk 10, 21); a je to on, v kom môže obetovať seba samého (porov. Hebr 9, 14). V takzvaných rozlúčkových rečiach, ktoré zachytáva Ján, Ježiš dáva do jasného vzťahu dar seba samého vo veľkonočnom tajomstve s darom Ducha svojim učeníkom (porov. Jn 16, 7). Len čo vstal, nesúc na svojom tele znaky utrpenia, môže zoslať Ducha (porov. Jn 20, 22) a svojim dáva účasť na vlastnom poslaní (porov. Jn 20, 21). Bude to Duch, ktorý potom naučí učeníkov všetky veci a pripomenie im všetko, čo Kristus povedal (porov. Jn 14, 26), veď to je úloha Ducha pravdy (porov. Jn 15, 26), aby voviedol učeníkov do plnej pravdy (porov. Jn 16, 13). V rozprávaní Skutkov apoštolov Duch zostupuje na apoštolov, zhromaždených na modlitbách spolu s Máriou v deň Turíc (porov. 2, 1 - 4), a dáva im poslanie ohlasovať všetkým národom radostnú zvesť. Pôsobením Ducha Svätého teda sám Kristus zostáva prítomný a pôsobiaci vo svojej Cirkvi, počínajúc jej vitálnym stredobodom, ktorým je Eucharistia.
V tomto horizonte lepšie chápeme rozhodujúcu úlohu Ducha Svätého pri eucharistickom slávení a osobitne vo vzťahu k prepodstatneniu. Uvedomenie si tejto skutočnosti možno dobre zdokumentovať u cirkevných otcov. Svätý Cyril Jeruzalemský vo svojich Katechézach pripomína, že my „vzývame milosrdného Boha, aby zoslal svojho Svätého Ducha na obetné dary, ktoré máme pred sebou, aby on premenil chlieb na Kristovo telo a víno na Kristovu krv.
Eucharistia ako pokrm pravdy
V Oltárnej sviatosti Pán prichádza v ústrety človeku, stvorenému na Boží obraz a podobu (porov. Gn 1, 27), keď sa stáva spoločníkom na jeho ceste. V tejto sviatosti sa totiž Pán stáva pokrmom pre človeka, hladného po pravde a slobode. Pretože len pravda nás môže učiniť skutočne slobodnými (porov. Jn 8, 36), Kristus sa pre nás stáva pokrmom pravdy. S vnímavým poznaním ľudských skutočností svätý Augustín poukázal na to, ako sa človek spontánne a bez donútenia hýbe, keď sa nachádza vo vzťahu s tým, čo ho priťahuje a vyvoláva v ňom túžbu. Každý človek totiž v sebe nosí nepotlačiteľnú túžbu po pravde, poslednej a definitívnej. Preto sa Pán Ježiš, „cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6), obracia na túžiace srdce človeka, ktorý sa cíti ako vysmädnutý pútnik, na srdce vzdychajúce po prameni života, na srdce žobrajúce o pravdu. Ježiš Kristus je totiž pravda, ktorá sa stala človekom a ktorá k sebe priťahuje svet.
„Ježiš je polárkou ľudskej slobody: bez neho sloboda stráca smerovanie, lebo bez poznania pravdy sloboda stráca svoju prirodzenosť, uzatvára sa a zužuje sa na sterilné rozhodovanie. V Eucharistii nám Ježiš ukazuje predovšetkým pravdu o láske, ktorá je samotnou podstatou Boha. Toto je tá evanjeliová pravda, ktorá zaujíma každého človeka a celého človeka. Preto Cirkev, ktorá v Eucharistii nachádza svoj životodarný stredobod, sa podujíma neustále všetkým ohlasovať, opportune importune (porov. Práve preto, že Kristus sa pre nás stal pokrmom pravdy, Cirkev sa obracia na človeka, aby ho pozvala slobodne prijať tento Boží dar.
Slávnosť Najsv. Kristovho Tela a Krvi, 19. V Taliansku a ďalších krajinách dnes slávime slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi. Eucharistia, ustanovená pri Poslednej večeri, bola vyvrcholením tej cesty, na ktorej ju Ježiš predpovedal niektorými znameniami, najmä rozmnožením chlebov, o ktorom rozpráva evanjelium dnešnej liturgie (porov. Ježiš sa venuje veľkému zástupu, ktorý za ním prišiel, aby počúval jeho slovo a bol oslobodený od rôznych neduhov. Požehnáva päť chlebov a dve ryby, láme ich, učeníci ich rozdávajú, a „všetci sa nasýtili“ (Lk 9,17), hovorí Evanjelium. V Eucharistii môže každý zakúsiť túto láskyplnú a konkrétnu starostlivosť Pána. Jesť. „Všetci jedli“, píše sv. Lukáš. V podvečer učeníci radia Ježišovi, aby rozpustil zástup, aby si ľudia mohli ísť pohľadať jedlo. Ale Majster chce zabezpečiť aj toto: tomu, kto ho počúval, sa chce dať aj najesť. Zázrak chlebov a rýb sa však neodohráva veľkolepým spôsobom, ale takmer rezervovane, ako na svadobnej hostine v Káne: chleba pribúda, keď prechádza z ruky do ruky. A popri jedení si zástup uvedomí, že Ježiš sa stará o všetko. Toto je Pán prítomný v Eucharistii: volá nás, aby sme boli občanmi neba, ale medzitým berie ohľad na cestu, ktorú musíme prejsť tu na zemi. Niekedy existuje riziko, že sa Eucharistia obmedzí na nejasnú, vzdialenú dimenziu, možno jasnú a prevoňanú kadidlom, ale vzdialenú od ťažkostí každodenného života. V skutočnosti si Pán berie k srdcu všetky naše potreby, počnúc tými najzákladnejšími. A chce dať príklad učeníkom, keď hovorí: „Vy im dajte jesť!“ (v. Naša eucharistická adorácia nachádza svoje overenie, keď sa staráme o blížneho, ako to robí Ježiš: okolo nás je hlad po jedle, ale aj po spoločenstve, je tu hlad po úteche, po priateľstve, po dobrej nálade, je tu hlad po pozornosti, je tu hlad po evanjelizácii. Toto nachádzame v eucharistickom chlebe: Kristovu pozornosť voči našim potrebám a pozvanie, aby sme to isté robili aj ľuďom okolo nás. Okrem jedenia však nesmie chýbať nasýtenie. Zástup sa nasýtil hojnosťou jedla a tiež radosťou a úžasom, že ho dostal od Ježiša! Určite potrebujeme jesť, ale potrebujeme sa aj nasýtiť, to znamená vedieť, že ten pokrm sa nám dáva z lásky. V Kristovom Tele a Krvi nachádzame jeho prítomnosť, jeho život darovaný pre každého z nás. Toto nás nasycuje, keď Pán dáva zmysel nášmu životu, našim temnotám, našim pochybnostiam, ale on vidí zmysel a tento zmysel, ktorý nám Pán dáva, nás nasycuje, dáva nám to „viac“, ktoré všetci hľadáme: to znamená prítomnosť Pána! Lebo v jeho hrejivej prítomnosti sa náš život mení: bez neho by bol skutočne šedivý.
Medzi približne 20 000 pútnikmi, ktorí sa na poludnie zhromaždili na Vatikánskom námestí, nechýbali ani Slováci, ktorí dali o sebe vedieť vlajkami. Keďže v Taliansku a niektorých ďalších krajinách sa práve v túto nedeľu slávi prenesený sviatok Kristovho Najsvätejšieho Tela a Krvi, pápež František vychádzal v úvodnom príhovore z rozprávania Lukášovho evanjelia (9,11b-17) o tom, ako Ježiš nasýtil zástup.
Niekedy existuje riziko, že sa Eucharistia obmedzí na nejasnú, vzdialenú dimenziu, možno jasnú a prevoňanú kadidlom, ale vzdialenú od ťažkostí každodenného života. V skutočnosti si Pán berie k srdcu všetky naše potreby, počnúc tými najzákladnejšími. A chce dať príklad učeníkom, keď hovorí: „Vy im dajte jesť!“ (v. Naša eucharistická adorácia nachádza svoje overenie, keď sa staráme o blížneho, ako to robí Ježiš: okolo nás je hlad po jedle, ale aj po spoločenstve, je tu hlad po úteche, po priateľstve, po dobrej nálade, je tu hlad po pozornosti, je tu hlad po evanjelizácii. Toto nachádzame v eucharistickom chlebe: Kristovu pozornosť voči našim potrebám a pozvanie, aby sme to isté robili aj ľuďom okolo nás.
Eucharistia a jej význam pre Cirkev
Slávenie Eucharistie je jadrom kresťanského spoločenstva. Práve v nej sa Cirkev stáva Cirkvou. Cirkvou nie sme preto, že prispievame do kostolnej zbierky, že si navzájom dobre rozumieme alebo že nás osud zavial do určitého spoločenstva, ale preto, že v Eucharistii prijímame Kristovo telo a stávame sa jeho tajomným telom.
Online vo svete_ Sr. Emmanuel Maillard - Eucharistia - sv. omša
Každá svätá omša (Eucharistia) pozostáva z dvoch hlavných častí - z bohoslužby slova a zo slávenia Eucharistie v užšom zmysle slova. V bohoslužbe slova počúvame čítania zo Starého a Nového zákona a z evanjelia. Okrem toho je tu priestor na homíliu a na spoločné prosby. V nadväzujúcej eucharistickej bohoslužbe sa prinášajú dary chleba a vína, ktoré sa následne premieňajú a podávajú sa veriacim vo svätom prijímaní.
Každému sláveniu Eucharistie neviditeľne predsedá sám Ježiš Kristus. Biskup alebo kňaz ho zastupuje. Cirkev verí, že celebrant stojí pri oltári in persona Christi Capitis (lat. = v osobe Krista Hlavy). Znamená to, že kňaz nielenže koná z Ježišovho poverenia, ale na základe sviatosti kňazstva koná cez neho sám Kristus ako hlava Cirkvi.
Ježiš je vo sviatosti Eucharistie prítomný tajomným, ale skutočným spôsobom. Vždy, keď Cirkev uskutočňuje Ježišovo poverenie „Toto robte na moju pamiatku.“, láme chlieb a podáva kalich, práve v tej chvíli sa uskutočňuje jedinečná a neopakovateľná Ježišova obeta na kríži sprítomnená na oltári; napĺňa sa tak dielo nášho vykúpenia a my na ňom máme skutočný podiel.
Zakaždým, keď Cirkev slávi Eucharistiu, pristupuje k prameňu, z ktorého sama vždy znovu vyrastá. Do obety Ježiša Krista, ktorý sa nám dáva s telom i dušou, sa zmestí celý náš život. S Ježišovou obetou môžeme spojiť naše práce, naše trápenia i radosti. Ak takto prinesieme seba samých, budeme premenení: budeme sa páčiť Bohu a pre svojich blížnych sa staneme dobrým, výživným chlebom.
Pretože Boh je skutočne prítomný v konsekrovanej podobe chleba a vína, musíme mať tieto posvätné dary vo veľkej úcte a klaňať sa v nich nášmu Najsvätejšiemu Pánovi a Vykupiteľovi. Ak po skončení svätej omše zostanú ešte konsekrované hostie, uchovávajú sa v posvätných nádobách vo svätostánku. Pretože je v ňom prítomný „Najsvätejší“, je svätostánok tým najčestnejším miestom každého kostola. Pred každým svätostánkom si pokľakneme.
Každú nedeľu a v prikázané sviatky je kresťan katolík povinný zúčastniť sa na svätej omši. Kto však skutočne vyhľadáva Ježišovo priateľstvo, nasleduje Ježišovo osobné pozvanie na hostinu, kedykoľvek má možnosť. Nikto nemôže žiť v skutočne živom vzťahu s Ježišom, ak nezájde tam, kde na nás čaká Pán. Preto je svätá omša pre kresťana oddávna „srdcom nedele“ a najdôležitejším bodom týždenného programu.
Kto chce prijať sväté prijímanie, musí byť katolík. Ak si je vedomý ťažkého hriechu, musí sa predtým vyspovedať. Skôr ako pristúpi k oltáru, mal by sa zmieriť s blížnymi. Ešte pred niekoľkými rokmi bola bežná prax, že sa pred svätou omšou minimálne tri hodiny nič nejedlo; ľudia sa tak chceli pripraviť na stretnutie s Pánom Ježišom vo svätom prijímaní. Dnes Cirkev predpisuje zachovať hodinu pôstu pred svätým prijímaním. Iným znakom úcty je aj primerane pekné oblečenie.
Každé sväté prijímanie ma hlbšie spája s Ježišom Kristom, robí ma živým článkom Kristovho tela, obnovuje vo mne milosti, ktoré som dostal pri krste a birmovaní a posilňuje ma v boji proti hriechu.
Sväté prijímanie je vyjadrením jednoty Kristovho tela. Do Katolíckej cirkvi patrí ten, kto je v nej pokrstený, kto vyznáva jej vieru a kto s ňou žije v jednote. Došlo by k rozporu, keby Cirkev pozývala na sväté prijímanie ľudí, ktorí sa (zatiaľ) nepodieľajú na jej viere a živote. Utrpela by tak vierohodnosť znaku Eucharistie. Jednotliví pravoslávni kresťania môžu za vhodných okolností požiadať cirkevnú vrchnosť o podanie svätého prijímania pri katolíckej bohoslužbe, pretože vyznávajú eucharistickú vieru Katolíckej cirkvi, i keď ich spoločenstvo ešte nežije v plnej jednote s Katolíckou cirkvou. Členovia iných kresťanských vyznaní môžu v jednotlivých prípadoch pristúpiť k svätému prijímaniu vtedy, keď sa ocitnú v stave ohrozenia alebo núdze a keď dotyčný preukáže plnú vieru vo sviatostnú prítomnosť Pána Ježiša v Eucharistii.
Prehľad významu Eucharistie
| Význam Eucharistie | Čo nám dáva |
|---|---|
| Spojenie s Kristom | Hlbšie spoločenstvo s Ježišom a jeho telom - Cirkvou |
| Duchovný pokrm | Posilnenie viery, nádeje a lásky |
| Odpustenie hriechov | Uzdravenie z hriešnosti a posilnenie v boji proti zlu |
| Záruka vzkriesenia | Predobraz nebeskej hostiny a večného šťastia |
