Práca zamestnanca finančnej priehradky a súvisiace povinnosti

Určite si pamätáte časy, keď mali zamestnanci sediaci v kanceláriách na dverách svoje meno. Dnes už je viac ako pravdepodobné, že osoba, ktorú si zavoláte ako technickú podporu, či osoba, ktorá sedí na recepcii a upratovacia čata starajúca sa o čistotu na pracovisku nie je vašim priamym kolegom.

Trendy v alternatívnych pracovných postupoch

Dvaja ekonómovia, Larry Katz a Alan Krueger sa vo svojej práci zamerali na trendy alternatívnych pracovných postupov. Odhadujú, že v rokoch 1995 až 2005 neštandardná zamestnanosť, kam patrí zdieľaná ekonomika, dočasná práca aj zmluvní dodávatelia, pohltila približne 10 % amerických pracovníkov. Ale v roku 2015 vzrástla na približne 16 % americkej zamestnanosti. Neštandardná zamestnanosť môže vysvetliť veľa vecí, ktoré predstavujú obavy, pokiaľ ide o stav ekonomiky.

Treba sa zbaviť činností, ktoré nepredstavujú jadro vášho podnikania. Tretia strana ich rada prevezme a bude vašim dodávateľom. Firmy si museli v minulosti platiť upratovačky aj údržbárov. Vo veľkej banke si na takomto poste mohli ročne zarobiť aj 60 000 dolárov. Dnes, ak si banka platí za upratovanie, dostane túto službu od dodávateľa, čiže títo ľudia pracujú pre firmu plne venujúcu sa oblasti upratovania a nie pre firmu kombinujúcu bankárov, obchodníkov, kodérov a podobne.

Dopad na kompenzáciu a ekonomickú nerovnosť

Celkovo to znamená, že pracovníci dostávajú pomerne nižšiu kompenzáciu, ako v minulých desaťročiach, čo prispelo k zhoršeniu hospodárskej nerovnosti. Ekonómovia nemajú jasnú odpoveď, prečo je to tak, ale jedna z teórií hovorí, že priemyselné odvetvia sú čoraz viac ovládnuté víťazmi, kde jedna firma, alebo malý počet firiem, dokáže získať veľmi veľký podiel na trhu.

"Pretože tieto superstar firmy sú výnosnejšie, budú mať menší podiel svojej práce na celkovom predaji alebo pridanej hodnote," píšu autori. Globálne trhy umožnili úspešným firmám, aby využili výhody efektívnosti ešte v širšom rozsahu. Dodávateľsko - odberateľské vzťahy spôsobujú aj veľké rozdiely v príjmoch medzi spoločnosťami.

Ak sú zamestnanci v niektorých firmách výlučne vysoko kvalifikovaní, napríklad ak ide o stredne veľkú technologickú spoločnosť, mali by sme očakávať, že budú vykazovať vyššiu produktivitu, ktorá prinesie vyššie zisky. To zároveň umožňuje pracovníkom požadovať ešte väčšie výplaty. Spomenutá schéma nielenže spôsobuje nerovnosť príjmov, ale priepasť ešťe aj prehlbuje. Technologický sektor dokáže odmeňovať niektorých pracovníkov viac ako ostatných, väčšinou ide o špecialistov s vyššou kvalifikáciou.

Vo firmách s kritickým množstvom vysoko produktívnych a technicky zdatných pracovníkov dochádza k rastu miezd všetkých zamestnancov. Tak vysoko, ako aj nízko kvalifikovaných. Pracovná sila sa stáva drahšou a vytvára podnet na vyhľadanie dodávateľov pre rutinné pracovné miesta a rozdelenie balíka medzi menšiu skupinu zamestnancov. Technológie tiež pomohli zrodu nových druhov pracovných miest v oblastiach, ako je správa a technická podpora.

Krátkodobý tlak na zníženie nákladov, napríklad počas globálnej finančnej krízy, nie je spojený s väčším rastom outsourcingu. Prepustení pracovníci v dôsledku užšej špecializácie na jadro podnikania nemusia byť nevyhnutne nešťastní. Prieskumy naznačujú, že mnohí zmluvní pracovníci sú so svojim zaradením spokojní, alebo dokonca uprednostňujú takéto pracovné zaradenie. Ich hodinová mzada je dokonca vyššia. Zároveň ale pracujú menej hodín, takže odmena je v konečnom dôsledku nižšia, aj pracovné výhody sú zvyčajne horšie.

Predtým dostávali všetci zamestnanci v diverzifikovanej pracovnej sile zaplatené za celé dni, bez ohľadu na to, koľko v skutočnosti odpracovali. Dodávateľsko odberateľské vzťahy na poli pracovného trhu nemusia byť úplne zlé. Zvyšujú účinnosť tým, že dokonalejšie spájajú zamestnancov s dopytom po ich službách. V krajnom prípade by to však mohlo viesť až k ekonomickej a sociálnej polarizácii.

Zmluvní pracovníci sa môžu časom cítiť viac odtrhnutí od svojej práce a komunity. Zatiaľ nie je jasné, čo bude znamenať takáto transformácia trhov práce pre hospodársku mobilitu.

Základné zásady správy daní

Základné zásady správy daní sú nevyhnutnými interpretačnými návodmi, z ktorých je potrebné vychádzať pri realizácii a aplikácii jednotlivých ustanovení právnych predpisov v oblasti daňového práva. Každý, kto sa akokoľvek na správe daní zúčastnil, je povinný ich rešpektovať a dodržiavať. Ich prípadné nerešpektovanie by mohlo byť dôvodom pre zmenu alebo zrušenie rozhodnutia daňového orgánu. Pre daňový subjekt by nerešpektovanie niektorej zo zásad správy daní mohlo viesť k nepriaznivým následkom, ba dokonca aj k finančnému postihu v podobe niektorej zo sankcií upravených daňovým poriadkom, resp. inými hmotnoprávnymi predpismi. Zrušený zákon o správe daní upravoval základné zásady daňového konania, čo v praxi viedlo k aplikačným problémom vzhľadom na definíciu daňového konania.

Zásada zákonnosti

V súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. V daňovom konaní sa zásada zákonnosti uplatňuje hlavne tým, že v konaní je potrebné postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, ktoré sa na konkrétnu daňovú vec vzťahujú.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak výnos daní ako príjmov rozpočtu sa nemôže dosiahnuť na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení dane iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona.

Princíp právnej istoty

Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne, ako aj procesné), ktoré sú podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov zverejnené v Zbierke zákonov SR. Slovenská republika je podľa čl. 1 Ústavy SR právnym štátom. Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty. Záujmu zachovania právnej istoty ako imanentnej súčasti právneho štátu podľa čl. 1 Ústavy SR nezodpovedá taký stav, ktorý by orgánu štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom.

Princíp právnej istoty spočíva aj v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať. V zmysle tejto zásady správca dane vytvára také podmienky, ktoré umožňujú daňovým subjektom a iným osobám realizovať svoje práva, na druhej strane daňové subjekty a iné osoby majú zákonnú povinnosť spolupracovať so správcom dane.

Zásada úzkej súčinnosti

V tejto zásade je zakotvený aj princíp svedomitého a zodpovedného prístupu zo strany správcu dane ku každej veci, ktorá je predmetom správy daní. Pri zisťovaní podkladov potrebných pre rozhodnutie vo veci musí správca dane postupovať tak, aby nedochádzalo k nadmernému zaťažovaniu daňového subjektu a musí zvoliť také zákonné prostriedky, ktorých výsledkom bude rýchle, avšak objektívne rozhodnutie vo veci.

Súčinnosť iných osôb je osobitne upravená aj v ustanovení § 26 daňového poriadku, v zmysle ktorého sú súdy, orgány štátnej správy, vyššie územné celky, notári, štátne kontrolné orgány, osoby, ktoré majú písomnosti, ktoré môžu byť dôkazom pri správe daní, a iné tam vymenované inštitúcie povinné poskytnúť správcovi dane potrebné údaje, resp. súčinnosť v inej forme buď na základe osobitného zákona, alebo na základe výzvy správcu dane, resp. na základe jeho písomnej žiadosti. Zásada úzkej súčinnosti je premietnutá napríklad aj v inštitúte miestneho zisťovania alebo daňovej kontroly, pričom zákon túto súčinnosť upravuje jednak ako právo a zároveň aj ako povinnosť daňového subjektu a inej osoby. Zásada úzkej súčinnosti správcu dane a účastníkov konania súvisí so zásadou rýchlosti a hospodárnosti daňového konania.

Zásada rýchlosti a hospodárnosti

Daňový poriadok časovo ohraničuje výkon daňovej kontroly, a to do jedného roka od jej začatia (§ 46 ods. 10), ako aj rozhodovací proces orgánu príslušného na rozhodnutie, keď v § 65 upravuje lehoty na rozhodnutie a v § 66 upravuje opatrenia proti nečinnosti orgánu príslušného na rozhodnutie. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 4. júla 2000 sp. zn. Rozsudok NS SR z 28. 11. 1997 sp. zn. Povinnosti daňových subjektov musia byť jednoznačne a zrozumiteľne formulované v právnych predpisoch už v čase, kedy majú byť plnené. Neskoršia zákonná úprava nemôže byť preto následne aplikovaná v neprospech daňových subjektov.

Rozsudok NS SR z 30. mája 2001 sp. zn. Ak daňové orgány nezistili v náležitom rozsahu skutkový stav veci, je záver žalovaného, že žalobca nemal podľa § 20 ods. 2 písm. a) zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty nárok na odpočet DPH, predčasný. Nedostatočné zistenie skutkového stavu veci je dôvodom, aby súd podľa § 250j ods. 2 O. s. p.

Zásada voľného hodnotenia dôkazov

Z tejto zásady vyplýva, že správca dane dôkazy predložené daňovým subjektom hodnotí podľa svojho uváženia, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Voľné hodnotenie dôkazov však neznamená ľubovôľu správcu dane; hodnotením dôkazov musí byť zabezpečené presné, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci, pričom správca dane musí prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. V daňovom konaní platí nielen procesná zásada voľného hodnotenia dôkazov vykonaných v tomto konaní kompetentným orgánom, ale i zásada prejednávacia. Tým sa daňové konanie líši od všeobecného správneho konania, v ktorom platí zásada vyhľadávacia. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. Táto zásada vyjadruje skutočnosť, že v zásade celá správa daní je neverejná s výnimkou úkonov, ktorých povaha to nedovoľuje (napríklad dražba).

Zásada oficiality

Podstatou tejto zásady je skutočnosť, že správca dane je oprávnený vykonať úkony aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky na vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky. Oficialita v podstate vyjadruje zákonom upravenú aktivitu správcu dane vo vzťahu k daňovému subjektu, pričom pod jej obsahovým vyjadrením nie je možné chápať aktivitu správcu dane len v súvislosti so začatím konania, ale správanie sa správcu dane v procese správy daní. Jej aplikácia v praxi vlastne znamená, že správca dane je povinný robiť úkony, ktoré smerujú k vyrubeniu dane, resp. k jej vymáhaniu v prípade, ak je daňový subjekt nečinný a nekoná, resp. sa nespráva tak, ako to daňový poriadok alebo hmotnoprávne predpisy vyžadujú.

Vyjadrením tejto zásady je napríklad povinnosť správcu dane určiť daň podľa pomôcok, ak sú naplnené zákonom stanovené dôvody (§ 48). Napríklad z úradnej moci (ex offo) je správca dane povinný prerušiť daňové konanie, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke [§ 61 ods. 1 písm. a)], alebo obnoviť konanie ukončené právoplatným rozhodnutím, ak sú naplnené taxatívne dôvody uvedené v § 75 ods. 1 daňového poriadku. Opakom zásady oficiality je zásada dispozičná, v rámci ktorej účastníci konania na základe vlastnej úvahy sú oprávnení robiť v rámci zákonom vymedzeného postupu procesnoprávne úkony.

Zásada rovnosti

Vyjadruje skutočnosť, že všetky daňové subjekty majú v procese správy daní rovnaké procesné práva a povinnosti. Daňový poriadok do základných zásad po novom zaviedol povinnosť správcu dane dbať, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nedošlo k neodôvodneným rozdielom. Uvedená zásada, resp. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy, daňový poriadok z dôvodu prehľadnosti definuje správcu dane a osoby zúčastnené na správe daní v osobitnom ustanovení.

Aj podľa daňového poriadku je správcom dane pre dane, ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu, daňový úrad a colný úrad a pre dane, ktoré sú príjmom obcí, obec. Po novom sú definované osoby, ktoré sa zúčastňujú na správe daní. Ide o osoby, ktoré zákon o správe daní označoval ako tretie osoby. Z dôvodu zlúčenia daňových a colných orgánov je zamestnanec správcu dane definovaný ako zamestnanec, ktorého zamestnávateľom alebo služobným úradom je Finančné riaditeľstvo SR alebo obec.

Nová je aj definícia druhostupňového orgánu, ktorým je v závislosti od stupňa, v ktorom sa rozhoduje, finančné riaditeľstvo alebo ministerstvo. Oproti predchádzajúcej právnej úprave je širšie vymedzený daňový subjekt a iná osoba ako daňový subjekt, ktorá má práva a povinnosti pri správe daní (napr. Daňový poriadok jednoznačne stanovuje pre správcu dane povinnosť používať pri správe daní štátny jazyk, ako aj povinnosť vyhotovovať písomnosti v tomto jazyku. Zároveň ukladá aj pre daňový subjekt povinnosť vyhotovovať podania v štátnom jazyku. Ak by daňový subjekt predložil správcovi dane svoje podanie v inom ako štátnom jazyku, je správca dane oprávnený vyzvať daňový subjekt, aby toto podanie bolo preložené do štátneho jazyka, pričom tento preklad musí byť úradne overený.

Z dikcie zákona vyplýva, že je na správcovi dane, či podanie urobené v inom ako štátnom jazyku bude požadovať úradne preložiť (napríklad ak bude dokument predložený v češtine, zrejme preklad nebude potrebný). Daňový poriadok v nadväznosti na zákon č. 184/1999 Z. z. o používaní jazykov národnostných menšín v znení neskorších predpisov po jeho poslednej novelizácii zákonom č. 204/2011 Z. z. zachováva právo pre občana Slovenskej republiky, ktorý je osobou patriacou k národnostnej menšine, podávať písomné podania orgánu v...

Daňový poriadok zaviedol novú definíciu správy daní, ktorá upravuje vo svojej podstate celú činnosť súvisiacu so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane. V tejto definícii sú zahrnuté úkony a činnosti, ktoré slúžia na zabezpečenie základného cieľa, a to správne zistiť a zaplatiť daň. Daňový poriadok rozlišuje pri pojme správa daní úkony a činnosti, a to všetky, ktoré slúžia na zabezpečenie priebehu a účelu správy daní (úkony uvedené v tretej hlave), činnosti správcu dane upravené v druhej časti daňového poriadku, inštitúty súvisiace s platením daní, jednotlivé druhy daňových konaní až po nútený výkon spočívajúci v daňovom exekučnom konaní.

Definícia dane sa spresnila aj v nadväznosti na legislatívnu úpravu sankcií. Pretože poplatok upravuje len zákon č. 582/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, daňový poriadok v definícii dane jednoznačne hovorí o tomto miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady. Definícia daňového konania sa nezmenila, aj podľa daňového poriadku je daňovým konaním konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov, t. j. také konanie, ktorého výsledkom je vydanie rozhodnutia.

Daňový poriadok špecifikuje jednotlivé druhy daňových konaní, a to vo štvrtej časti, kde v prvej hlave upravuje všeobecné zásady pre daňové konanie ako také a v nasledujúcich častiach upravuje osobitné daňové konania, a to registračné konanie, vyrubovacie konanie, odvolacie konanie vrátane obnovy konania a preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania, konanie o preplatkoch a nedoplatkoch, ako aj daňové exekučné konanie. Podľa zákona o správe daní v základných pojmoch nebol zadefinovaný daňový preplatok, túto definíciu upravoval § 63 zákona o správe daní. Z dôvodu systematickosti daňový poriadok zahŕňa definíciu daňového preplatku v základných pojmoch. Ani definícia daňovej pohľadávky sa zásadne nezmenila, daňový poriadok však spresňuje, že uvedená definícia daňovej pohľadávky sa použije vtedy, ak daňový poriadok nedefinuje tento pojem inak.

tags: #co #obnasa #praca #zamestnanca #financnej #priehradky