Mária Jozefa Brandis stála vo svojich 19 rokoch pred vážnym rozhodnutím. Jej túžbou bolo vstúpiť ku klariskám, no rodičia ju chceli dobre vydať. Mladý šľachtic, ktorý o ňu prejavil záujem, nebol ľahostajný jej srdcu.
Vtedy prišiel ku nim biskup Román Zängerle, priateľ ich rodiny, u ktorého hľadala radu. Biskup podnikal mnohé kroky k oživeniu viery vo svojej diecéze a predostrel Márii Jozefe svoje plány: chcel do diecézy uviesť Milosrdné sestry sv. Vincenta, ktoré by slúžili vo všeobecnej nemocnici v Grazi.
Máriu zaujal biskupov plán a tieto dve horlivé duše sa stali nástrojom Božej prozreteľnosti pre oživenie viery v Štajersku i vo vtedajšej Rakúskej ríši. Biskup však dobre poznal aj zmýšľanie rodičov Brandisových, bol dlhoročným priateľom ich rodiny a navštevoval ich.
Raz sa matka - grófka pred ním vyslovila, že by veľmi ťažko niesla, keby sa niektoré z jej detí rozhodli ísť do kláštora. Starostlivo dbala, aby jej deti ani nečítali také knihy, ktoré popisovali život rehoľníkov. Vtedy biskup povedal matke: "Ak Boh chce, aby sa všetky vaše štyri dcérky - kontesy stali manželkami, budem sa tomu tešiť. Ale ak by Boh povolal niektoré z vašich detí do svojej služby, som presvedčený, že im nebudete brániť, lebo veď sme všetci božím vlastníctvom."
Rozhodnutie Márie Jozefy bolo teda pre matku veľkou ranou a ešte ťažšou pre otca. Statoční rodičia, šľachtici nielen pôvodom, ale aj duchom zvládli túto situáciu - za pomoci biskupa Zängerle a svoju dcéru vrátili Bohu.
Snahy Biskupa Zängerleho o Získanie Milosrdných Sestier
Biskup sa už dlhší čas usiloval voviesť do svojej diecézy milosrdné sestry. Žiadal o ne v Paríži, v Ľvove, ale odvšadiaľ dostal zamietavú odpoveď. Napokon v Mníchove mu predstavená sestra Ignácia Jorth ponúkla možnosť, aby poslal ku nim nejaké postulantky, ktorým by poskytli rehoľnú formáciu, a potom ich s nejakou staršou skúsenou sestrou pošlú späť do jeho diecézy. Bol to pre neho lúč nádeje.
Bol presvedčený, že v Mníchove sú pravé dcéry sv. Vincenta, ktoré chcel mať vo svojej diecéze. Mal už asi päť dievčat, ktoré javili záujem a teraz sa mu ako šiesta hlásila Mária Jozefa. Poslal teda do Mníchova svojho kapitulného kanonika Jozefa Prasch, aby dohodol podmienky s tamojším kláštorom.
Dňa 16. októbra 1837 odišlo z Grazu do Mníchova prvých šesť aspirantiek, aby tam začali formáciu. Do Mníchova ich odprevadil otec - gróf Brandis. Matka nemohla cestovať, lebo ťažko ochorela. Rodina to zazlievala Márii Jozefe, že ona je príčinou matkinej choroby. Dievča však zostalo pevné, dôverujúc v Božiu pomoc.
Rozlúčka Márie Jozefy s Matkou
Na rozlúčku nechala Mária Jozefa matke dve knižky zo života svätých:
„Prišla hodina, keď mám opustiť moju najdrahšiu mamičku. Prinášam túto obetu Pánu Bohu s krvácajúcim srdcom a myslím na to, že čo mi On dal, teraz mi berie. No, staň sa jeho najsvätejšia vôľa. Budeme síce od seba odlúčení, no predsa budeme celkom blízko seba. Budem mať pred sebou ustavične vašu materskú lásku, čo ma tak často dojímala. Blízko i ďaleko, chcem navždy ostať vaša milovaná dcéra. Som spokojná, lebo dôverujem v Boha. On sa sám postará o mojich najdrahších rodičov a súrodencov ako aj o mňa, lebo ho chcem milovať bezvýhradne a na veky. Ako sa potešíme, keď sa znova stretneme v nebi."
Po krátkom oboznámení sa so životom v kláštore bola 22. novembra prijatá za kandidátku. Odvtedy ju menovali „panna Jozefa“. Kandidátky zaúčali do všetkých domácich zvykov a prác pri chorých v nemocnici, aby do obliečky boli celkom samostatné na oddelení, kam ich pridelia. Každý deň drhla sestra drevenú dlážku na celom oddelení, čistila všetky nádoby a náčinie oddelenia. Každú tretiu alebo štvrtú noc mávali nočné služby. Kontesa Mária Jozefa veru nebola zvyknutá na takúto tvrdú prácu.
Najšťastnejším dňom vo svätom povolaní bol pre Máriu Jozefu deň svätých sľubov 4. jún 1840, sviatok svätého Leopolda. Biskup Román poslal do Mníchova šesť postulantiek. Mená panien, čo boli po prvýkrát poslané do Mníchova, boli: Mária Jozefa - grófka von Brandis, ďalej Jozefa Höffinger, Romana Lampel a Floriána N.; Terézia Hörtl zomrela bezprostredne pred odcestovaním z Mníchova. Druhá sa musela pre slabé zdravie už skôr vrátiť do Grazu. O dva roky (1839) poslal ďalšie štyri. Po obliečke v júni 1840 sa mali vrátiť do Štajerského Hradca. Bol to jeho plán, po ktorom dlho túžil.
Návrat Sestier do Štajerského Hradca a Ďalšie Kroky
Biskup Zängerle viedol skutočne hrdinský zápas s mocnými sveta, o svoje sestry. Konečne na spoločnej porade 27. septembra 1840 (vo výročný deň smrti sv. Vincenta) zástupca biskupa, prepošt kapituly Jozef Prasch, ktorý bol dušou celého podujatia, rozhodol, aby sa sestry zariadili z vlastných prostriedkov, aby sa za ošetrovanie chorých zriekli podpory od vlády alebo z verejného fondu. To bol predpoklad, aby zriadenie domu Milosrdných sestier v Grazi, bolo potvrdené cisárskym výnosom. Stalo sa tak 16. februára 1841.
Do Štajerského Hradca pricestovali 24. apríla 1841 - vo výročný deň narodenia sv. Autentickým svedectvom o počiatkoch grázckej provincie je pre nás list, ktorý vlastnoručne písala Matka Brandis do Paríža v roku 1882. Ako vlastný byt pre komunitu mal byť postavený dom v mestskej časti v Paulustore, v záhrade, čo patrila nemocnici. Dňa 27. augusta 1841 slávnostne položili základný kameň k stavbe kláštora. Na tejto slávnosti sa zúčastnil sám cisár Ferdinand I. a cisárovná Mária Anna, ktorí v tom čase boli v Štajersku. Obaja podpísali zakladajúcu listinu a položili základný kameň pre stavbu kláštora. Pero, ktorým sa Veličenstvá podpísali sa dodnes uchováva v Ústrednom dome v Grazi.
V polovici júla nasledujúceho roku bola stavba kláštora aj s kaplnkou dokončená a sestry ho už mohli zaujať. Lenže tento inštitút musel zápasiť s ustavičnými ťažkosťami, preto mu sestry dali meno „Zlatá baňa“.
Napriek veľmi potešiteľnému výhľadu na úspešné pôsobenie vo Všeobecnej nemocnici, zaľúbilo sa Pánovi svoje verné služobnice viesť ohňom utrpenia. Požiadavky lekárov stúpali do takej miery, že sestry, keď aj boli navyknuté z Mníchova na tvrdé skúšky a práce, predsa museli napnúť takmer všetky sily, aby zvládli uložené povinnosti.
Len pevným jednotným postojom k preťaženiu, s plným nasadením vo svojom svätom povolaní, spoločnými silami, ktoré čerpali z horlivej modlitby a častého prijímania, Chleba silných, mohli vo dne - v noci zvládať nadmerné pracovné úlohy a starosti. Aby prispeli k úplnému obnoveniu ústavu, žili v krajnej chudobe. Na spoločné duchovné cvičenia mali k dispozícii iba jednu vhodnú miestnosť. Nočné služby, už aj tak dosť časté, pripadli im ešte častejšie, takže si nemohli nájsť ani ten najnutnejší čas na odpočinok. Až po prijatí kandidátok a otvorením nového domu roku 1842 sa stalo ich položenie znesiteľnejším a usporiadanejším.
Túžba po Autentickom Živote Podľa Pravidiel Svätého Vincenta
Sestra Brandis už v Mníchove zbadala, že v skutočnosti sa tam nezachovávajú vlastné Pravidlá duchovných dcér svätého Vincenta. Ich pravidlá mali totiž celkom iný pôvod a častejšie boli menené. Tieto okolnosti budili v nej i v spolusestrách pochybnosti a nepokoj. V Grazi o tom hovorila niekoľkokrát aj s ich superiorom, pánom Praschom.
Jedného dňa sa pán Prasch stretol na ulici vo Viedni s kňazom, ktorý bol duchovným u milosrdných sestier vo Viedni. V rozhovore mu pán Prasch povedal, že hľadá pôvodné pravidlá milosrdných sestier. Neznámy kňaz odpovedal, že mu môže splniť toto prianie, nakoľko má jeden exemplár tých pravidiel u seba. Požičia mu ich - sú vo francúzskom jazyku - s prosbou, že po prezretí mu ich vráti.
S vnútornou radosťou dal pán Prasch svedomito opísať francúzske pravidlá i so všetkými pripojenými podpismi. U sestier nastal veľký jasot, keď dostali cenný poklad. Bola to v prvom rade sestra Leopoldína, ktorá v tejto udalosti spoznala zvláštne pôsobenie Božej Prozreteľnosti. Na prianie pána superiora ich preložila s najhlbšou radosťou a bázňou do nemčiny. Tak už mal malý kolektív v Grazi pôvodné Sväté pravidlá. Avšak sestra Vincencia Balghuber, predstavená , nechcela o zmene ani počuť.
Medzitým sa zväčšil počet členiek tak, že biskup uznal za dobré určiť sestrám stáleho duchovného, ktorý by denne slúžil v domácej kaplnke svätú omšu a staral sa o všetky potreby sestier. Pre toto poslanie im vymenoval pána Jána Nepomuckého Klaischera.
Koncom mája 1843 prišla z Mníchova smutná správa, že generálna predstavená Matka Ignácia Jorth ťažko ochorela. Naliehajú teda, aby sa čo najskôr do Mníchova vrátila dobrá sestra predstavená Vincencia Balghuber. Biskup Zängerle sa rozhodol dať sestrám novú predstavenú. Zhromaždil 25. septembra 1843 všetkých 18 sestier a predniesol im krátky príhovor. Mimo iného povedal: „V sestre Leopoldíne vám dávam Matku, o ktorej som presvedčený, že bude mať lásku v srdci a meč v ruke. Dnešný deň máte každý rok osláviť a ona má ostať vašou predstavenou až do smrti.“
Sestra Leopoldína si pokľakla, v duchu pokory a lásky prijala svoju hodnosť z Božích rúk. Potom objala všetky sestry a s nimi v duchu aj kríž, ktorý ju mal zaťažovať do konca života. Komunita prestala byť závislá Mníchove.
Epidémia Týfusu a Ďalšie Skúšky
Vypukla prudká epidémia týfusu. Sestra Leopoldína tiež ochorela, keď sa roku 1846 vrátila z návštevy nemocnice v Marburgu. Choroba sa prejavila tak výrazne, že Matku museli aj zaopatriť. Kto by mohol vylíčiť zdesenie sestier a vypočítať ich vrúcne modlitby, čo stúpali k Pánu Bohu za jej vyzdravenie! Pán Klaischer prikázal ctihodnej chorej, aby aj sama prosila Pána o uzdravenie.
Ku koncu tohto roku, bohatého na skúšky, pokúsila sa sestra Brandis znova napísať poľskej sestre vizitátorke do Ľvova a prosila ju požičať konferencie sv. Vincenta. V máji 1847 dostala od sestry vizitátorky Borovskej veľmi priateľský list s vysvetlením, že by im v Grazi nič neosožili poľské knihy, a preto jej radí, aby sa obrátila bezprostredne na generálneho predstaveného pána Etienna alebo na generálnu predstavenú, Matku Mazin do Paríža a poslala ich adresu. Túto dobrú radu nasledovala sestra Brandis s najväčšou radosťou a napísala generálnej Matke Mazin dlhý list, v ktorom jej predložila všetky okolnosti.
Šťastná, že môžem nasledovať túto radu, hneď som napísala vysokoctenej Matke, ale práve keď mal odísť môj dlhý list, vypukli v Grazi revolučné nepokoje v marci 1848. Počas piatich večerov sa v meste šírili hrozivé vyhrážky. Biskup nás prišiel povzbudiť s otcovskou starostlivosťou, aby sme v nebezpečenstve celú svoju dôveru zložili na Boha. Nezakrýval nám vážnosť okolností. Čoskoro sme sa dozvedeli, že vzbúrenci napadli otcov jezuitov a karmelitánov a že chystajú aj proti nám nebezpečné plány. Osoby nám naklonené naliehali, aby sme si nateraz obliekli civilné šaty, ale my sme nechceli súhlasiť.
Okolo 10.hodiny bolo počuť veľký hluk - to boli vzbúrenci, ktorí sa zhromaždili pod našimi oknami. Kým čakali na signál k prepadnutiu, pre nás to bol čas nevýslovnej úzkosti. Ale Pán vo svojom milosrdenstve bdel nad svojimi služobnicami. Zrazu bolo počuť krik: „K pekárom! Poďme!“ a pobúrený dav sa rútil na predmestie zmocniť sa zásob chleba. Do našej ulice sa vrátil pokoj. Náš dôstojný pastier až do hĺbky srdca zronený týmito žalostnými udalosťami nebezpečne ochorel … a 27. apríla oznamoval smútočný zvon katedrály, že prvý pastier diecézy sa práve odobral k Bohu.
Dňa 10. októbra vypukla revolúcia znovu. Zvonili na poplach. Rozzúrený dav sa zmocnil skladu zbraní, ozbrojil sa a obsadil cestu do Viedne. Cisár a cisárovná ušli. Guvernér sa musel zrieknuť funkcie. Povstalci mali zvrchovanú moc, až kým statočný generál Jelačič nezaistil pokoj v ríši.
Počas revolučných rokov znova prichádzali petície rôzneho druhu na úrady mesta Graz, medzi inými aj zo strany lekárov nemocnice, a dožadovali sa prepustenia sestier. Bolo zvolané veľké vyjednávanie 26. februára 1849, na ktorom sa zúčastnili viacerí úradníci a lekári nemocnice. Milosrdné sestry zastupoval veľadôstojný pán Klaischer, sestra Brandis a sestra Romana Lampel. Na všetky obvinenia, inšpirované nepriateľmi Cirkvi odpovedala Matka predstavená s takou jednoduchou logikou, pravdivosťou a pokorou, že jeden lekár, obrátiac sa ku kolegom, povedal: „Ctihodná matka zaimponovala, treba si ju vysoko ceniť, či chceme, či nechceme“.
Prišli ešte aj iné útoky, choroby, a aj pozvanie, aby poslali sestry do Bratislavy prevziať ošetrovanie ranených a chorých vojakov vo vojenskej nemocnici.
Odvážnu komunitu sestier v Grazi čakalo ešte niekoľko ťažkých skúšok, pri ktorých na prvom mieste najviac trpela predstavená. Po občianskej vojne bolo v Grazi veľa ranených vojakov a opäť vypukla týfusová epidémia. Šesť sestier opatrovalo úbohých chorých, ale aj ony samy ochoreli jedna po druhej a viaceré z nich zomreli v náručí svojej milovanej Matky a predstavenej, ktorá musela na to pozerať a s krvácajúcim srdcom zatvárať oči svojim cnostným a obetavým dcéram, ktorých rady sa riedili.
Vrúcna láska Matky Brandis ku sv. Vincentovi a vytrvalá túžba po autentickom živote podľa jeho náuky a trpezlivosť a dôvera v Boha s akou hľadala správnu cestu, formovala aj duše budúcich synov sv.
Pripojenie k Veľkej Rodine Svätého Vincenta
V mesiaci júl 1849 cestovala jedna z mojich rodných sestier do Paríža. Rada som využila túto príležitosť a poslala som vysokoctenej Matke Mazin pokorný prejav našej túžby pripojiť naše malé spoločenstvo k veľkej rodine svätého Vincenta. Vysokoctená Matka prijala tento krok s veľkou blahosklonnosťou. V dlhšom rozhovore s mojou sestrou ústne rozobrala túto záležitosť a odovzdala jej písomne podmienky zjednotenia. Keď som na to odpovedala, vyjadrila som našu veľmi úctivú povďačnosť a oznámila som, že prídem do Paríža len čo bude menej rušná doba.
Naše práce a skúšky postupne znásobovala cholera, vojna v Uhorsku, a týfus. „Naše náručie a naše srdcia sú vám otvorené, moje predrahé sestry!“ odpovedala mi táto dobrá Matka v liste, ktorý naplnil naše srdcia preveľkou radosťou.
„Nájdete u nás, pripojila Matka Mazin, veľkorysé duše, čo postupujú práve tak ako vy. Sú to Milosrdné sestry zo Spojených štátov Amerických, ktoré sa chcú tiež všetky stať dobrými dcérami svätého Vincenta. Štyri z nich tu študujú ducha nášho svätého stavu. Len, moja predrahá sestra, skôr než prevedieme túto dôležitú vec, musím Vám predložiť niekoľko podmienok. 1. 2. 3. Konečne 24. Tento dátum 24. október 1850 ostal pamätným dňom v spomienkach celej provincie. Slávime ho každý rok v Ústrednom dome.
Bolo to 2. novembra večer, čo sme prišli do Paríža, kde nás veľmi srdečne privítali. Na druhý deň nás Matka Mazin zaviedla k vysokodôstojnemu Otcovi, aj tam nás prijali s dobrotou, ktorá nás priviedla do pomykova. Dôstojný otec Etienne nás celkom ľahko prijme medzi svoje dcéry, ani mne sa nezdalo nič ťažkým. Moja istota vyvolala úsmev tohto dobrého otca, keď som bez váhania odpovedala na jeho slová: Ak si chcete otvoriť vlastný seminár, treba vám misionárov sv. Vincenta! Áno, veď ich budeme mať! Myslela som na pána Klaischera a na pána Horvátha, našich súčasných duchovných.
Naši ctihodní predstavení boli obidvaja za to, aby sme si bezprostredne obliekli sväté rúcho a aby sme sa zúčastňovali na všetkých úkonoch Spoločnosti. Božia Prozreteľnosť si veľmi dala záväzok potvrdiť aj moju odpoveď dobrému Otcovi Etiennovi, že „máme misionárov“.
Na ...
tags: #mnichovsky #kostol #panny #marie #prva #fotografia