Čo si Boh myslí o samovraždách? Kresťanský pohľad

Otázka samovraždy je komplexná a citlivá téma, ktorá sa dotýka mnohých aspektov ľudského života, vrátane viery, utrpenia a nádeje. Veriaci ľudia, rovnako ako neveriaci, môžu trpieť depresiou, ktorá ich privádza do zúfalstva a beznádeje. Avšak, viera v Boha môže byť pre mnohých záchranným lanom, ktoré im pomáha prežiť aj v tých najtemnejších chvíľach.

Depresiou trpia ľudia veriaci rovnako ako neveriaci. Nevyberá si. Kosí kohokoľvek. Avšak my, veriaci, máme jednu obrovskú výhodu - záchranné lano, ktoré pomáha (pre)žiť aj v temnote depresie.

Depresia a viera

Keď som v novembri minulého roku zverejnila dotazník, ktorý mali vyplniť tí, čo spĺňali nasledovné dve podmienky: veriaci a trpia/trpeli depresiami, dúfala som, že dostanem aspoň dvadsať odpovedí, aby som s nimi mohla pracovať. Každým dňom však číslo rástlo a zastavilo sa až na počte tristotridsať vyplnených dotazníkov.

Mnohí sa zhodli na tom, že depresia ich priblížila k Bohu alebo že práve skrze ňu sa dostali k Pánovi. Takmer polovica ľudí hovorí o tom, že sa začali vďaka nej väčšmi utiekať k Bohu, budovať s ním vzťah, dôverovať mu aj v strachu a depresii (hoci nie hneď zo začiatku, spočiatku to bol len hnev na Boha). Depresia sa tak stáva časom (ako každé iné utrpenie), keď si viac uvedomím(e), že Boha bytostne potrebujem(e).

„Pán Boh ma vycvičil v dôvere a ukázal mi, že on porazil smrť a keď zomriem, vzkriesi ma. Tak nejako ma naučil hľadieť „ponad“.

Samozrejme, veľmi dôležitým faktorom na ceste uzdravovania sú vzťahy, ktoré má človek so svojím okolím, zdroje podpory, nádeje, pocitov bezpečia a prijatia, kam môžeme radiť práve aj vieru v Boha, vieru a dôveru v to, že bude znova lepšie, že človek tento boj zvládne.

Veriaci človek môže veriť, že Boh mu pomôže, odovzdať mu to a súčasne ale konať kroky k tomu, aby mu bolo aj fyzicky lepšie. Živiť v sebe nádej a veriť, že Boh ho postupne uzdravuje napríklad skrze modlitbu a ľudí, ktorí sa o neho zaujímajú a chcú mu byť nablízku, skrze lekárov a správnu liečbu či skrze slnečné lúče, ktoré tiež ovplyvňujú hladinu serotonínu.

Viacerí potvrdili, že práve obdobie depresie bolo obdobie, keď sa ich vzťah s Bohom ešte viac prehĺbil.

„Pre mňa bola kľúčová podpora kresťanského spoločenstva, lebo zo začiatku som nedokázal sám počuť Boží hlas a neveril som, že veci sa môžu zmeniť. No Boh hovoril druhým ľuďom a oni ma podržali svojou vierou. Väčšinou si sami prešli podobnými vecami a zažili Božie konanie. Ich svedectvo a viera ma podržala. Vždy ma však viedli k modlitbe a aby som sa sám pýtal Pána. Neskôr, keď som sám začal vnímať Boží hlas, veci sa začali riešiť rýchlejšie a bol som sám schopný pomáhať iným ľuďom. Vždy mi pomohlo, keď sa ľudia, s ktorými som sa rozprával, pýtali Boha, čo mi majú odpovedať.

„Určite pomáha modlitba príhovoru, ale vždy si najprv rozmyslím, koho o ňu požiadať. Veľmi pomáha modlitba kňaza, rozhrešenie (znak toho, že je mi odpustené a môžem začať odznova). Tiež pomáha chváliť Boha a ďakovať mu za to, čo mám.

Vďaka modlitbe žalmov, hoci boli napísané pred tisíckami rokov, sa môže ukázať ich prekvapivá aktuálnosť a budú tým, čo človeka podrží v ťažkých okamihoch.

Luscoň: Myslím si, že najlepšie sa zomiera, keď človek naplnil poslanie, ktoré mal splniť počas života. U rodičov je to napríklad prijať deti, dobre ich vychovať. Niektorí ešte pred smrťou spíšu závet, rozdelia majetky… Ale dôležitejšie je zmieriť sa s Bohom i ľuďmi a keď človek cíti, že urobil, čo Boh od neho chcel, prečo ho sem poslal, odchádza sa až vznešene. Don Ernest Macák hovoril: „Cez všetko sa dá premodliť.“ To radím žijúcim aj umierajúcim. V modlitbe vplyvom Ducha Svätého dokážeme oživiť vzťah lásky s Bohom a ten nám istotne príde na pomoc i pri príchode k nemu.

Alexander Barkoci popisuje depresiu ako špirálu alebo vír, keď sa začneme točiť okolo seba a ono nás to vťahuje stále hlbšie. Cesta von je v tom, keď sa namiesto okolo seba začneme točiť okolo Boha, to nás, naopak, začne dvíhať. Často je však veľmi ťažké zmeniť tento postoj.

Prijať, že mám tieto myšlienky, ale neuveriť im (teda tomu, čo hovoria o mne, o mojom živote), pustiť sa ich tým, že uverím plánu lásky, ktorý má so mnou Pán (ktorý mi ponúka vo Svätom písme, modlitbe, cez povzbudenia od druhých). Rovnako ako človek neveriaci. 🙂 Nie je depresia ako depresia, nie je človek ako človek. Každý z nás je svojím spôsobom výnimočný a jedinečný. U každého sa depresia prejaví s nejakými odchýlkami. Vnímam, že aj napriek všetkému tomu negatívnemu, v čom sa ocitne depresívny človek, je kdesi v jeho hĺbke túžba dostať sa z toho, túžba cítiť sa lepšie, možno túžba po láske, ktorú necíti a momentálne nevie ani sám poskytnúť.

Luscoň: Dôležité je modliť sa napríklad k svätému Jozefovi, on mal najlepšiu smrť, lebo zomrel v prítomnosti Ježiša a Márie - milujúcich osôb, on je dobrým orodovníkom. Sv. don Boscovi sa zjavil zosnulý sv. Dominik Savio a povedal, že mu pri smrti najviac pomohla Panna Mária. Zomieral so slovami: „Aké krásne veci vidím.“ Panna Mária je naša Matka a matka vždy stojí pri dieťati. Takže bude i pri tom našom prechode. Dôverujme jej, odovzdajme sa jej a odovzdávajme jej i toho, kto odchádza.

Fudaly: Pomazanie chorých je sviatosť. Jedinú sviatosť, ktorú môže vyslúžiť laik, dokonca aj neveriaci, ak to urobí s úmyslom Cirkvi, je krst, a medzi sebou si snúbenci vysluhujú sviatosť manželstva. Pomazanie chorých však môže vykonať len kňaz, pretože táto sviatosť je spojená aj so spoveďou a s odpúšťaním hriechov. Laik môže a mal by pomôcť zomierajúcemu vzbudiť si ľútosť nad hriechmi, napríklad začať odriekať ľútosť, ktorú hovoríme pri spovedi. Môže sa s chorým pomodliť Pod tvoju ochranu, Otčenáš či Korunku k Božiemu milosrdenstvu, litánie k sv. Jozefovi, litánie k svätým, Žalmy 23, 25, 116, 123. V Jednotnom katolíckom spevníku možno nájsť modlitby pri chorom či pri umierajúcom.

Čo škodí trpiacim?

Respondenti ďalej uvádzali, čo im najviac škodí, ba až ubližuje. Z odpovedí sa najčastejšie opakovali: posudzovanie okolia a bagatelizovanie depresie (zľahčovanie v štýle: Veď sa už vzchop!, nevhodné vtipné poznámky od ostatných, ktorí si myslia, že tým odľahčia situáciu, nepochopenie od ľudí, …), „zbožné“ rady (Si veriaci a máš depresiu?

Tieto druhy pseudo-pomoci trpiacich ľudí často skôr zneisťujú a vyvolávajú pocity viny či nedostatočnosti: „Asi nie som dosť dobrý kresťan, ak toto prežívam.“ Alebo: „Ja asi málo verím v Boha, preto sa mi toto deje.

„Je mi veľmi ťažko pri rečiach typu: „Usmej sa, veď život je krásny,“ „Teš sa zo života,“ „Mysli pozitívne,“ „Viac sa modli za uzdravenie.“ Aj keby som chcel, tak by som sa nedokázala povzniesť, usmiať sa, proste to nejde a moje vnútro kričí. Veď je pre mňa ukrutne ťažké aj vstať z postele.

„Keď mi priatelia v snahe pomôcť vyhadzovali na oči minulosť. Predsa len, čo bolo Bohom odpustené, už by sa nemalo vyťahovať. Veľmi zraňovalo, ak sa aj niekto modlil a potom to zabil slovami „aj tak sa nezmeníš“.

„Nedokážem sa tešiť, naplno sa radovať z toho, že som Božím dieťaťom a Boh je tu stále pre mňa a čaká môj návrat domov. Je to, ako keď idete do neosvetlenej jaskyne a zrazu máte vyjsť na slnkom zaliatu lúku pokrytú snehom, kde sa svetlo odráža zo všetkých strán. Oslepí vás - nedokážete zvládnuť toľko svetla.

„Najťažšie je v momente depresie uveriť, že veci sa majú inak, ako ich v tom momente vidím, a že sa môžu zmeniť.

Depresia a jej negatívne dôsledky na vieru

Depresia, samozrejme, nemá len pozitívne dôsledky na vieru človeka, ale aj negatívne. Pochybnosti o existencii Boha, strata dôvery, nádeje, strácanie zmyslu v tom všetkom, upadanie do hriechu, myšlienky na to, že Boh na mňa zabudol, že ma nemá rád, človek sa cíti opustený Bohom, v depresii pohľad na Boha, ktorý sa zdá menší ako samotná depresia, problémy s modlitbou, prestali praktizovať svoj duchovný život či prijímať sviatosti, časté vyčítanie Bohu, že majú depresiu, vzdialenie sa od Boha (Bože, kde si?), hnev na Boha, človek sa cíti opustený Bohom, výčitky (Bože, prečo si to dopustil?

Jedným z najťažších bojov môže byť, že depresívni ľudia nevedia rozlíšiť, čo z ich skutkov, myšlienok, respektíve zanedbaní je vplyvom depresie (a vtedy to nie je hriech) a čo je ich vinou, hriechom. Domnievam sa, že toto je jedno z najväčších umení počas depresívneho boja.

Depresiou trpia aj veriaci ľudia, no mnohokrát sú posudzovaní ako ľudia s nedostatočnou vierou a dôverou v Boha. Predpokladám, že je to len nedostatočnou znalosťou toho, čo je depresia. Bežne totiž označujeme ako depresiu aj to, o čom inak hovoríme ako o skľúčenosti, zlej nálade, malomyseľnosti, neúspechu. Iste, nemusí ísť o maličkosti, no ešte to nie je stav, ktorý dokáže človeka úplne vyradiť z normálnej činnosti. Neliečenie totiž môže viesť až k patologickým zmenám osobnosti, ba až k samovražde.

Priame spájanie depresie a posudzovania „dostatku viery“ mi príde ako neužitočné, ba až kontraproduktívne. Depresia je duševná choroba, ktorá neprichádza ako dôsledok nedostatku dôvery v Boha. Niekedy býva skôr prirodzenou reakciou na nenormálnu situáciu, ktorá nás v živote stretla a ktorej musíme čeliť a naučiť sa zvládať ju. Inokedy je stavom smútku, skľúčenosti, ktorý nás „navštívi“ na neprimerane dlhú dobu, pričom narušuje naše vnútorné prežívanie i rozpoloženie a nezriedka aj telesný stav.

Sviatosti ako pomoc

Mnohí z trpiacich depresiou uviedli, že počas obdobia trvania depresií pristupovali k sviatosti zmierenia častejšie ako inokedy, zväčša častejšie ako raz za mesiac - raz za dva-tri týždne alebo aj častejšie. Pre mnohých je spoveď pomocou i v odpustení sebe samému.

„Do spovednice vchádzam často poriadne zničený a vychádzam s poriadnym úsmevom a dobrou náladou. Samozrejme, moja spoveď nestojí na tom kňazovi. Dar milosrdného Boha, ktorý mi odpúšťa moje hriechy a navracia mi čistotu a tak mi dáva možnosť nového začiatku, je úžasná. Je to pre mňa zdroj nového impulzu pokračovať a bojovať.

Samovražda a kresťanský pohľad

Katechizmus Katolíckej cirkvi v bode 2281 hovorí, že samovražda je v „závažnom rozpore s pravou láskou k sebe samému. Zároveň uráža lásku k blížnemu, lebo neprávom pretŕha putá solidarity s rodinným a národným spoločenstvom a s ľudskou spoločnosťou, voči ktorým máme záväzky. Veriaci preto nemajú strácať nádej na večnú spásu tých, ktorí si vzali život. „Boh im môže dať príležitosť na spasiteľnú ľútosť cestami, ktoré pozná len on sám.

Svätá Terezka Ježiškova bola veľmi chorá a mala veľké bolesti, no sama hovorila, že bola vo veľkom pokušení vziať si lieky a ukončiť tak svoj život.

Sv. Pavol nás učí, že kto s Kristom umiera, s ním bude aj žiť (porov. Rim 6, 8). Katechizmus Katolíckej cirkvi v bode 2281 hovorí, že samovražda je v „závažnom rozpore s pravou láskou k sebe samému. Zároveň uráža lásku k blížnemu, lebo neprávom pretŕha putá solidarity s rodinným a národným spoločenstvom a s ľudskou spoločnosťou, voči ktorým máme záväzky. Samovražda protirečí aj láske k živému Bohu.

Luscoň: Smrť nebola v Božom pláne, pritiahli sme si ju hriechom. Teológovia hovoria, že keby prví ľudia nezhrešili, prešli by sme do večnosti ako Panna Mária, „usnuli“ by sme do novej kvality života. Smrť je proti prirodzenosti človeka, preto sa jej každý z nás bojí. Aj tomu, kto hovorí, že zo smrti nemá strach, sa roztrasú kolená, keď príde jeho čas na odchod.

Ježiš nám zjavil pravdy o večnom živote a učenie Cirkvi to rozvinulo. Takže po smrti príde osobný súd a potom sú tri možné situácie: nebo, peklo, očistec. Keďže sme duchovno-hmotné bytosti, naša duchovná duša nemôže trvalo existovať bez tela. Takže ešte na jednom veľkom „stretnutí“, pri poslednom súde, dostaneme vzkriesené telo. A teológovia sú tej mienky, že jeho krása bude závisieť od lásky, ktorú sme mali v závere tohto života. Ba niektorí sú toho názoru, že si budeme môcť voliť aj vek.

Na tomto svete sme práve preto, aby sme sa naučili žiť „potom“, vo večnosti. Máme sa to učiť najmä cez vzťahy k blížnym, k sebe, k prírode. Smrť je vrcholom pokánia. Beriem ju ako „fakt“ i pokánie za všetko, čo som urobil, či neurobil. Máme však nádej na nebo - večnú radosť, velebu Boha a ako vravia mladí, bude to nevídaná, nádherná, svätá „párty“. (úsmev) V nebi bude všetko nádherné a my potrebujeme, aby sa s nami „niečo stalo“, aby sme sa „premenili“, pretože tam budeme musieť nadviazať vzťahy s bytosťami, ktoré sú na tom úplne inak, ako my. Sú v inom, rozvinutejšom stupni bytia.

Luscoň: Ja svojho deväťdesiatročného otca povzbudzujem k tichému rozprávaniu s Bohom, k oľutovaniu hriechov, aby sa tešil i z malých vecí a predstavoval si nádherné veci, ktoré nám Pán pripravil… Zavolám mu, zaujímam sa o neho, prejavím mu láskavosť, spolu zaspomíname na dávne chvíle. Zvyknem aj poprosiť miestneho pána farára, aby ho vyspovedal. Treba pamätať na to, že do poslednej chvíle, pri smrti človeka prebieha súboj o jeho dušu.

Pomoc pre kňazov v ťažkostiach

Myšlienky na samovraždu sa pritom nevyhýbajú ani samotným kňazom. Nanešťastie sa o čine verejnosť zvyčajne dozvie až po jeho dokonaní. Aj to nie z oficiálnych stanovísk diecézy, ale z médií. Za posledných desať rokov spáchalo samovraždu na Slovensku minimálne päť kňazov.

Profesor Duda hovorí, že v súčasnosti sa prípady úmrtí kňazov vlastným zavinením neposudzujú tak prísne. Pri prevencii je podľa neho najpodstatnejšia samotná príprava kňaza na jeho službu.

Psychoterapeut Karol Pollák je rovnako presvedčený, že treba venovať viac pozornosti výberu budúcich kňazov. „Napríklad ak je kandidát homosexuálne orientovaný a myslí si, že ho celibát pred vlastnou sexualitou uchráni. Samozrejme, uplatňovať náročné kritériá potenciálne ‚zrelých osobností‘ pri biednom počte záujemcov nie je ľahké.

Každý seminarista absolvuje psychotesty dvakrát. Prvé pred vstupom do seminára a druhé v piatom ročníku, keď je už kandidátom na svätenie. Profesor Duda hovorí, že by sa tieto posudky od psychológov mali detailne posudzovať. „Vysviacať by sa mal iba zdravý muž,“ konštatuje.

Ak diecéza o problémoch vie, mala by sa o kňaza častejšie zaujímať. Môže pravidelnejšie využívať vizitácie, pri ktorých biskupi navštevujú farnosti, bližšie spoznávajú kňaza a jeho ľudí vo farnosti. „Raz do roka by mal farnosť navštíviť dekan,“ upozornil Duda s tým, že komunikácia dekana s kňazmi by mala byť ešte častejšia. Podľa Dudu sa tieto skutočnosti zanedbávajú. Preto sa môžu u kňazov objavovať rôzne problémy. „Starostlivosť o kňazov je minimálna, ak nie nulová,“ kritizuje Duda.

Praktickou formou prevencie môže byť program Holy-days pre kňazov, ktorý organizuje v Duchovnom centre v Lukovom dvore pri Nitre kňaz Andrej Darmo. Na mesačnom pobyte pre unavených kňazov sa nevenujú krízovej intervencii, ale skôr prevencii. Hoci je kapacita programu desať kňazov, naplní sa len zriedkavo. Niektorí kňazi prídu z vlastnej iniciatívy, iných pošle biskup. „Na prvom turnuse sme mali päť účastníkov, naposledy štyroch. Podľa neho najčastejšie prichádzajú kňazi po štyridsiatke. „V tom období prichádza kríza stredného veku, keď človek hodnotí a potrebuje sa stretnúť sám so sebou. Priznať si, že som iba človekom, že mám aj ľudské potreby, čo býva veľký problém aj medzi kňazmi.

Tabuľka: Faktory ovplyvňujúce depresiu a samovraždu

Neliečenie totiž môže viesť až k patologickým zmenám osobnosti, ba až k samovražde. Ak si niekto neuvedomuje túto závažnosť, môže mať tendenciu vidieť problém veľmi jednoducho alebo skratkovito ako nedostatok viery či dôvery v Boha. Pritom ten problém môže byť absolútne nezavinený a nemusí mať vôbec nič spoločné s vierou v Boha.

Luscoň: Stretol som sa s tým, že ľudia s pokojom prijali smrť blížneho. Pevne dúfali, že jeho duša šla do neba, lebo to bol dobrý človek a veľa si vytrpel. Pohreb bol s akousi príchuťou radosti, či svadby. Ale napríklad v Petržalke ma prosili za zádušnú svätú omšu. Prišlo na ňu asi dvesto ľudí, no boli pasívni a všetko som si v omši odpovedal sám… Bolo mi z toho smutno.

Fudaly: Každý človek na svete trpí. Utrpenie je jeden z nepríjemných následkov dedičného hriechu. Ak však človek svoje utrpenie vedome spája s Kristovým utrpením na kríži, ak ho za niekoho obetuje, dáva tým svojmu utrpeniu nový zmysel podobný tomu, aký zmysel malo utrpenie Ježiša na kríži. Takto nás naše utrpenie môže urobiť podobnými Ježišovi a spojiť nás s jeho vykupiteľským utrpením, čo je v Božích očiach veľmi hodnotné a záslužné. Samozrejme, že takéto utrpenie prežívané s Kristom sa dá prijať aj ako forma pokánia, ktorým môže človek odčiniť mnohé tresty za svoje hriechy.

Vo Svätom písme sa na mnohých miestach dočítame, ako stavy podobné depresii skôr napomohli k pravej viere. Zoberme si apoštolov, ktorí mali svoju predstavu o Ježišovi, a on ju zrazu začne meniť, povie, že je lepšie, keď od nich odíde, aby mohol prísť Duch Tešiteľ (Jn 16, 7), nechá sa zabiť potupnou smrťou otroka a veľa iných prekvapení, ktoré im spôsobil počas života. Pán s tým rátal a dokonca pokladal za dôležité, aby tým prešli, lebo v strate svojich predstáv sa otvorili pre pomoc Ducha Svätého. Teda aj cez sklamanie, úzkosť, strach, beznádej, ktoré môžeme neraz zažívať aj my v rôznej intenzite, ich Pán otvoril pre pravdivý vzťah s ním. Keďže Duch Svätý je láska medzi Otcom a Synom, len vďaka nemu môžeme vojsť do intímneho vzťahu s Bohom.

tags: #co #si #boh #mysli #o #samovrazdach