Ako Boh skúma obličky: Význam a kontext

Ľadviny a srdce sú obrazom najvnútornejšieho človeka, jeho myslenia a cítenia. Boh skúma tie jeho najvnútornejšie časti, jemu neunikne nijaká myšlienka ani pocit.

Preto tu hovorí Pán, že odplatí každému podľa jeho skutkov, pretože skutky sú vyjadrením toho, čo v človeku je. Na štyroch miestach veriaci Hebrej vníma Pána Boha ako toho, čo skúma srdce a obličky každého človeka (Ž 7,10; Jer 11,20; 17,10; 20,12).

V Písme schopnosť vnímať dobro a zlo skutočností a konania podstatne súvisí s Bohom. Z toho vyplýva, že svedomie človeka nie je autonómne ale „teonómne“ a súvisí s jeho Zákonom či vôľou. Hoci hebrejčina Starého zákona nemá výraz pre abstraktný pojem svedomie, ktorý používa grécke myslenie od 5. stor. pred Kr., neznamená to, že jeho aktivitu nepozná.

Činnosť svedomia sa bežne vzťahuje na srdce (lév, leváv), sídlo rozumového poznania, a na obličky (kelajót), sídlo emocionálneho poznania. Žalmista ochotne hovorí: Dobrorečiť budem Pánovi, ktorý mi radí, aj v noci ma obličky napomínajú. (Ž 16,7).

Boh sa díva na srdce. To sa nikdy nezmenilo a nikdy sa to nezmení. V Biblii sa píše: “Pán spytuje ľadviny.” Slovo ‘spytovať’ znamená ‘stopovať’ alebo ‘sledovať’. Boh pátra po našich myšlienkach (ľadviny), On vie, čo je v našich srdciach. On vidí naše skutky, ktoré sú jasným prejavom toho, čo v nás leží.

Naše motívy, naše úmysly, to všetko je Mu známe, keď sleduje každú činnosť. A každý čin, každé slovo bude privedené na súd, keď budeme musieť vydať počet z našich životov. Mohli by sme podviesť ľudí, ale nikdy nemôžeme podviesť Pána.

List zboru v Tyatírach nám ukazuje príklad tolerancie a pravdy. V tyatirskom veku boli aj skupiny pravých veriacich, ktorí ešte nepodľahli učeniu neviestky. Tých Pán povzbudzuje, aby sa držali slova (toho, čo máte) až do jeho príchodu.

Aj z toho by sme mohli vidieť, že ten tyatírsky systém vydrží až do príchodu Pánovho. To, že tí verní nepoznali hlbiny Satanove znamená, že neprijali učenie odpadlíckej cirkvi, ani nemajú k nej nijaký vzťah. Hlbiny Satanove môžeme odhaliť až vtedy, keď poznáme hlbiny Božie. Nikto totiž nemôže spoznať skutočnú tvár Satana, ak nepozná Boha, pretože Boh ho odhalil ako klamára.

My sme Satana neodhalili, ale naopak, on nás oklamal, vtedy v rajskej záhrade. A bude nás klamať i naďalej, ak nespoznáme Boha. Toho, kto pozná hlbiny Božie: "Čo je to za šírka a dĺžka, výška a hĺbka, poznať totiž lásku Kristovu," (Ef.3,18) nemôžu už hlbiny Satanove oklamať. Ako hlboko človek klesol, tak hlboko sa k nemu Boh sklonil, aby ho z tých hlbín hriechu vytrhol.

Pán zverí panstvo nad národmi len tým, ktorí zotrvajú verní v jeho skutkoch. Veď ako by mohol zveriť tak dôležitú vládu niekomu, kto sa nedokázal vo vernosti Pánovi. Preto ten, kto víťazí a až do konca vytrvá v jeho skutkoch, dostane plnú moc nad národmi a bude ich pásť železnou berlou a budú roztrieskaní ako hlinené nádoby, ako aj On prijal od svojho Otca a dá mu rannú hviezdu. (Zj.3,26-27)

Prvým stupňom pokory je poslušnosť bez váhania. To pristane tým, ktorí nič nepovažujú za drahšie nad Krista. Pre svätú službu, ktorej sa zasvätili zo strachu pred peklom, alebo pre slávu večného života, sotva im predstavený niečo rozkáže, ako by im to rozkázal Boh, nepripúšťajú odkladanie toho, aby to vykonali.

Láska ich povzbudzuje v napredovaní k večnému životu. Volia si tak úzku cestu, o ktorej Pán hovorí: "Úzka je cesta, čo vedie do života." Nežijú podľa svojich úsudkov alebo poslušní vlastným túžbam a žiadostiam, ale kráčajú podľa úsudkov a rozkazov iného; bývajú spoločne v kláštore a túžia byť podriadení opátovi. Nepochybne nasledujú výrok Pána, ktorý hovorí: "Neprišiel som konať svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal."

Nech ju učeníci preukazujú s dobrou mysľou, lebo "veselého darcu Boh miluje" (por. 2 Kor 9, 7). Ak učeník poslúcha so zľou mysľou a reptá nielen ústami, ale aj v srdci, vtedy, aj keď vykoná príkaz, Boh ho už neprijme, lebo vidí jeho reptajúce srdce. Za taký skutok nedostane žiadnu odmenu, by vlastne sa vystavuje trestu reptajúcich, ak sa nepolepší tým, že dá zadosťučinenie.

Robme, ako hovorí prorok: Povedal som: "Budem dávať pozor na svoje cesty, aby som nezhrešil svojim jazykom. Postavím stráž k svojim ústam, onemel som a bol som pokorený a mlčal som o dobrom." Tu prorok ukazuje, že keď sa pre lásku k mlčanlivosti niekedy treba zdržiavať dobrých rečí, o to viac sa kvôli trestu za hriech musíme zdržiavať zlých slov. Preto nech sa pre dôležitosť mlčanlivosti aj dokonalým učeníkom zriedkavo dovoľuje rozprávať, hoci aj o dobrých, svätých a užitočných veciach.

Lebo hovoriť a vyučovať prináleží učiteľovi; mlčať a počúvať prislúcha učeníkovi. Ak je niečo potrebné žiadať od predstaveného, nech sa to žiada so všetkou pokorou a úctivou odovzdanosťou. Ľahkomyseľné reči alebo slová zbytočne a provokujúce k smiechu trvale vylučujeme na každom mieste. Zavrhujeme ich a nedovoľujeme, aby si učeník otvoril ústa pre také reči.

Bratia, Písmo nám pripomína: "Každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený." Týmto nám teda ukazuje, že každé povyšovanie je jedna podoba pýchy, pred ktorou nás Prorok učí chránit sa, hovoriac: "Pane, moje srdce sa nevystatuje, ani moje oči sú povýšené. Nekráčam za veľkými vecami ani za divmi pre mňa nedosiahnuteľnými. Ale čo keď som pokorne nezmýšľal a povyšoval svoju dušu? Ako dieťa, ktorému matka odoprela prsia, tak bola potrestaná moja duša."

Preto, bratia, ak chceme dosiahnuť vrchol najvyššej pokory a v krátkom čase dôjsť k tomu nebeskému povýšeniu, na ktoré sa vystupuje pokorou prítomného života, musíme svojimi nahor vystupujúcimi skutkami vztýčiť taký rebrík, aby sa vo sne zjavil Jakubovi, na ktorom bolo vidieť "zostupujúcich a vystupujúcich anjelov". Zostupovanie a vystupovanie sa chápe bez pochybností v tom zmysle, že pýchou sa zostupuje a pokorou sa vystupuje.

A tak prvým stupňom pokory je, aby mal (mních) neustále pred očami bázeň Božiu; nech si dáva pozor, aby nikdy na ňu nezabudol a nech stále pamätá na všetko, čo prikázal Boh. Nech nepretržite uvažuje o pekle, ktoré horí pre hriechy tých, ktorí urážajú Boha a o večnom živote, ktorý je pripravený pre tých, ktorí sa boja Boha. Chráni sa v každom čase hriechov a nedostatkov, teda myšlienok, jazyka, rúk, nôh a vlastnej vôle, ale aj žiadosti tela.

Nech si je človek istý, že Boh ho z neba vidí vždy, každú hodinu, jeho skutky na každom mieste pozoruje Boží pohľad a v každej chvíli mu to oznamujú anjeli. Dáva nám to najavo Prorok, ukazujúc nám Boha stále prítomného v našich myšlienkach: "Boh skúma srdce a obličky;" a rovnako: "Pán pozná ľudské myšlienky" a "Teba oslávia myšlienky človeka."

Zakazuje sa nám preto robiť si podľa vlastnej vôle, ako nám to hovorí Písmo: "Odvráť sa od svojej vôle." Podobne prosíme Boha aj v modlitbe, aby sa v nám stale Jeho vôľa. Pravdivo sme poučení, aby sme neplnili našu vôľu, lebo len tak sa vyhneme tomu, čo hovorí Písmo: "Sú cesty, ktoré sa ľuďom zdajú správne, ktorých koniec však uvrhuje až na dno pekla." Tiež sa obávame toho, čo sa hovorí o nedbanlivách: "Skazení sú a odporní vo svojich žiadostiach." V žiadostiach tela musíme veriť, že Boh je stále prítomný, ako hovorí Prorok Pánovi: "Pred tebou je každá moja túžba."

Ak teda "Pánove oči pozerajú na dobrých i zlých a Pán z neba vždy pozerá na synov ľudských, aby skúmal, či je niekto rozumný a hľadá Boha", ak sa naše skutky oznamujú Pánovi nepretržite, každým dňom a nocou cez anjelov, ktorí boli určení pre našu ochranu, musíme si, bratia, v každej hodine dávať pozor, ako hovorí Prorok v žalme, aby nás Boh v akejkoľvek chvíli neuzrel, ako sme sa naklonili k zlému a stali sa neužitoční. V tomto čase nás ešte šetrí, lebo je milostivý a očakáva, že sa obrátime k lepšiemu, aby nám nepovedal v budúcnosti: "Toto si konal a ja som mlčal."

Druhým stupňom pokory je, keď (mních) nemiluje vlastnú vôľu, ani nemá potešenie v uspokojovaní svojich žiadostí, ale nasleduje ten hlas Pána, ktorý hovorí: "Neprišiel som konať svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal." Písmo tiež hovorí: "Svojvôľa prináša muky a nutnosť (podriadiť sa cudzej vôli) plodí korunu."

Tretím stupňom pokory je, keď sa (mních) z lásky k Bohu podriadi vo všetkej poslušnosti svojm predstavenému, napodobňujúc Pána, o ktorom hovorí Apoštol: "stal sa poslušným až na smrť". Štvrtým stupňom pokory je, keď (mních) v samotnej poslušnosti vo veciach ťažkých a protikladných alebo v akejkoľvek krivde má pokojného ducha trpezlivosti a neochabuje ani neustupuje. Pretože Sväté písmo hovorí: "Kto vytrvá do konca, bude spasený."

Piatym stupňom pokory je, keď (mních) netají, ale v pokornom vyznaní odhalí opátovi všetky zlé myšlienky, ktoré sa mu vkrádajú do srdca, a tajné chyby, ktorých sa dopustil. Písmo nás povzbudzuje, aby sme to robili, keď hovorí: "Odhaľ Pánovi svoju cestu a dúfaj v neho." Šiestym stupňom pokory je, keď je (mních) spokojný s akoukoľvek vecou, nech by bola ničomná alebo podradná, a so všetkým, čo sa mu nariaďuje.

Siedmym stupňom pokory je, keď sa (mních) nielen jazykom pokladá za nižšieho a najhoršieho zo všetkých, ale to aj verí s vnútorným presvedčením srdca. Uponižuje sa a hovorí s Prorokom: "Ja som však červ, a nie človek, ľuďom som na posmech a davu na opovrhnutie, bol som vyzdvihnutý a potom zahanbený a zmätený." Ôsmym stupňom pokory je, keď mních robí iba to, čo sa zhoduje so spoločnou Regulou kláštora alebo s príkladom predstavených i starších.

Deviatym stupňom pokory je, keď mních zdržuje jazyk od hovorenia a vždy zachováva mlčanlivosť. Nehovorí až dovtedy, kým sa ho nepýtajú, poukazujúc na Písmo, že tam, "kde je veľa rečí, nechýba hriech;" a že "muž mnohých slov nekráča priamo po zemi". Desiatym stupňom pokory je, keď sa (mních) nedá ľahko a pohotovo do smiechu, pokorne a s vážnosťou, málo a rozumné slová, bez hlučnosti v hlase, ako je napísané: "Múdry sa vyznačuje málovravnosťou."

Jedenástym stupňom pokory je, keď mních nielen v srdci, ale svojou vlastnou osobou vždy ukazuje pokoru tomu, kto ho vidí. Pri bohoslužbe, v oratóriu, v kláštore, v záhrade, na ceste, na poli alebo kdekoľvek sedí, kráča alebo stojí, nech je vždy so sklonenou hlavou, s pohľadom sklopeným k zemi. Nech sa považuje v každom okamihu za vinníka pre svoje hriechy a myslí si, že už je na hroznom Božom súde. Nech si stále hovorí vo svojom srdci to, čo povedal mýtnik z evanjelia s očami upretými do zeme: "Pane, nie som hoden, ja hriešnik, pozdvihnúť svoje oči k nebu", a zasa s Prorokom: "Zohnutý som a veľmi pokorený."

Mních, keď teda vystúpi po všetkých stupňoch pokory, čoskoro dôjde k tej láske Boha, "ktorá dokonalosťou vyháňa strach". Aby všetko to, čo doteraz nie je bez strachu zachovával, teraz začal konať bez akejkoľvek námahy akoby prirodzene a zo zvyku. Nie už zo strachu pred peklom, ale z Kristovej lásky a zo samotného dobrého zvyku a zo záľuby v čnostiach.

Každý deň sme boli pozvaní na obed v ich spoločnosti, kde pri obede čítal jeden z mníchov z rôznej literatúry a v nedeľu dokonca pustili nejakú vážnu hudbu. Ak by ste si chceli predstaviť život v takej benediktínskej reholi, je možné si pozrieť film "O bohoch a ľuďoch", ktorý však skončí negatívne pre ich rehoľu.

Rozhodovanie či ostať alebo odísť, keď človeku hrozí smrť a správne sa rozhodnúť podľa Božej vôle, aj to môžete vidieť v tomto filme.

Tabuľka stupňov pokory

tags: #co #znamena #ak #boh #skuma #oblicky