Výraz ´apoštol´ je prepisom gréckeho slova apostolos, čo znamená „ten, ktorý je poslaný“. V starovekom Grécku mohol byť apoštolom ktokoľvek, kto bol poslaný, aby doručil nejakú správu, či nariadenie - posol, splnomocnenec. V kontexte kresťanstva má však slovo apoštol hlbší význam.
Kto boli apoštoli?
Apoštoli boli dvanásti muži, ktorých si Ježiš Kristus po celonočnej modlitbe osobne vyvolil za svojich najbližších učeníkov a spoločníkov. Nejedná sa o rád ani kongregáciu. Boli priamymi svedkami Jeho života, zázrakov a učenia. Po svojom zmŕtvychvstaní ich Ježiš poveril, aby ako Jeho svedkovia šírili evanjelium - radostnú zvesť - do celého sveta, krstili a budovali Cirkev.
Ich počet, dvanásť, symbolizuje dvanásť kmeňov Izraela a naznačuje, že sú základom nového Božieho ľudu, Cirkvi. Hoci boli spočiatku obyčajnými mužmi so svojimi slabosťami, po prijatí Ducha Svätého na Turíce sa stali odvážnymi hlásateľmi. Väčšina z nich svoju vernosť Kristovi a Jeho učeniu potvrdila mučeníckou smrťou.
Apoštoli, ktorých si Ježiš vybral, boli zjavne všetci z Galilei a to väčšinou, aj keď nie výlučne, z oblasti okolo Galilejského mora. Po Ježišovom Ukrižovaní zostala väčšina apoštolov priamo v Jeruzaleme alebo v jeho blízkom okolí a viedli prvotnú kresťanskú Cirkev. Ježiš si vybral apoštolov, ktorí ho mali sprevádzať na cestách, pozorovať čo robí, učiť sa z jeho slov a skutkov a napokon pokračovať v jeho šľapajách, keď už nebude na zemi.
Kresťania považujú apoštolov za prepojenie medzi živým Ježišom, zmŕtvychvstalým Ježišom a kresťanskou Cirkvou, ktorá začala vzrastať a vzmáhať sa po Ježišovom Nanebovstúpení. Apoštoli boli svedkami Ježišovho života, poslucháčmi jeho náuky, svedkami zjavenia sa vzkrieseného Ježiša ako aj vnímavými príjemcami múdrosti Ducha Svätého. Boli autoritou v súvislosti s Ježišovou náukou, jeho zámermi a túžbami.
Lester Sumrall - „Skutky apoštolov 1 – Fakty o Skutkoch“
Zoznam dvanástich apoštolov
Pôvodných dvanásť učeníkov/apoštolov je vymenovaných v Matúšovi 10:2-4:
- Šimon, ktorý sa volal Peter
- Ondrej (brat Petra)
- Jakub, syn Zebedeov
- Ján (brat Jakuba)
- Filip
- Bartolomej
- Tomáš
- Colník Matúš
- Jakub, syn Alfeov
- Tadeus (známy aj ako Júda Jakubov alebo Lebeus)
- Šimon Kanaánsky (známy aj ako Šimon Horlivec)
- Judáš Iškariotský (nahradený Matejom)
Biblia tak isto menuje dvanástich učeníkov/apoštolov v Marekovi 3:16-19 a v Lukášovi 6:13-16. Keď si tieto pasáže porovnáme, tak sa ukáže, že je v menách nepatrný rozdiel.
Dvanásti učeníci/apoštoli boli obyčajnými mužmi, ktorých si Boh použil neobyčajným spôsobom. Medzi dvanástimi boli rybári, vyberač daní a revolucionár. Evanjelia nám hovoria o neustálych zlyhaniach, zápasoch a pochybnostiach týchto dvanástich mužov, ktorý nasledovali Ježiša Krista. Po tom, ako boli svedkami Ježišovho vzkriesenia a vstúpenia na nebesia Duch Svätý premenil učeníkov/apoštolov na mocných Božích mužov, ktorí prevrátili svet hore nohami (Skutky 17:6). Čo bolo tou zmenou? Dvanásti učeníci/apoštoli „boli s Ježišom“ (Skutky 4:13).
Svätý Pavol - Apoštol národov
Sv. Pavol sa narodil niekedy v rokoch 5-10 po Kristovi v Tarze v Cilícii (južné Turecko) v židovskej rodine, ktorá požívala práva rímskeho občianstva. Rodičia mu dali dve mená: Šavol (Saulus - meno prvého židovského kráľa) a Pavol (Paulus - malý). Dostal vynikajúce vzdelanie, najprv v samotnom Tarze v helenistickej škole a neskôr v Jeruzaleme pri nohách slávneho učiteľa Gamaliela. Popritom - ako správny Žid - sa vyučil stanárskemu remeslu. V prvom rade však ostal dôsledným, až fanatickým farizejom. Zahorel nenávisťou proti novému učeniu, ktoré hlásal Ježiš Kristus a jeho apoštoli. Bol pri kameňovaní sv. Štefana. Nekameňoval ho síce priamo, ale strážil šaty katom.
Potom si vymohol dovolenie na prenasledovanie kresťanov aj v Damasku. No na ceste do tohto mesta sa mu zjavil sám Ježiš Kristus. Na tri dni z toho oslepol, ale potom sa dal pokrstiť a niekoľko dní nato už ohlasoval v synagógach Ježiša Krista a rozprával o tom, čo sa mu prihodilo. Židom sa to nepáčilo a chceli ho zabiť. On im však ušiel (jeho učeníci ho spustili v koši cez hradby - Sk 9,19-25) a odišiel na juh do púšte, ktorá siaha až do Arábie, aby sa pripravil na apoštolský úrad. Asi po troch rokoch sa vrátil späť do Damasku a odtiaľ do Jeruzalema, aby vyhľadal apoštolov.
Avšak každý sa ho bál - kvôli jeho povesti prenasledovateľa kresťanov. Vtedy sa ho ujal Barnabáš, zaviedol ho k apoštolom Petrovi a Jakubovi a porozprával im, ako si Pavol počínal v Ježišovom mene. Z Jeruzalema odišiel Pavol asi na štyri roky do Tarzu. V Antiochii dostal milosť, že bol „uchvátený až do tretieho neba“. Aby však nespyšnel, bol mu daný do tela osteň, satanov posol, aby sa nevyvyšoval. (2 Kor 12) Z Antiochie sa potom vrátil do Jeruzalema, kde bol spolu s Barnabášom „oddelený“, to znamená, že ich oficiálne poverili hlásať evanjelium. „Oddeliť“ znamená v našom zmysle vysvätiť.
V roku 47-48 spolu s Jánom Markom (Marek evanjelista) a Barnabášom vykonal prvú misijnú cestu na Cyprus a do južných provincií Malej Ázie (Antiochia v Pizídii, Ikónium, Lystra, Derbe). Založili nové cirkevné spoločenstvá, ale zakúsili aj veľa prenasledovania. Druhá misijná cesta sa udiala v rokoch 49-52 v spoločnosti Sílasa do Malej Ázie a na európskom kontinente (Filipy, Solún, Atény a Korint). Počas tretej misijnej cesty (53-58) sa tri roky zdržal v Efeze. Prostredníctvom spolupracovníkov založil kresťanské spoločenstvá v Kolosách, v Laodicei a v Hierapole. Kvôli prenasledovaniu musel z Efezu odísť cez Macedónsko do Korintu. Späť do Jeruzalema sa vrátil cez Macedónsko, Troadu, Milét, Týrus a Cézareu. Zažil mnoho utrpenia, sklamania, ale aj radosti z apoštolátu a služby Bohu (2 Kor 11,16-33).
V Ríme bol vo väzení, jeho jediným verným spoločníkom bol Lukáš (evanjelista). Posledné roky jeho života sú však pre nás zahalené tajomstvom. Pravdepodobne ho v Ríme z väzenia prepustili, počas Nerónovho prenasledovania kresťanov asi nebol v Ríme, snáď bol vtedy v Španielsku alebo na Východe. Bol v Macedónsku, Efeze, v Miléte, v Troade, na Kréte a zrejme aj v Nikapole, kde ho asi znovu uväznili a odviedli do Ríma (asi r. 67). Je s ním iba Lukáš. Po odsúdení ho sťali mečom pravdepodobne na mieste v blízkosti Ostijskej cesty. Toto miesto sa volá Tre Fontane a dnes tam stojí kostol a kláštor trapistov. Podľa tradície ho pochovali na cintoríne pri Ostijskej ceste na ľavom brehu rieky Tiber. Cisár Konštantín Veľký dal nad jeho hrobom vystavať menšiu baziliku. Namiesto nej tam teraz stojí nádherná bazilika sv. Pavla, ktorá bola dokončená r.
Apoštolská Cirkev
Keď vyslovujeme Krédo, hovoríme: „Verím v jednu, svätú, katolícku, apoštolskú Cirkev“. Vyznávať, že Cirkev je apoštolská, znamená zdôrazniť zásadný vzťah, ktorým je spojená s apoštolmi, tou skupinkou dvanástich mužov, ktorých Ježiš jedného dňa povolal k sebe, zavolal ich po mene, aby boli s ním a aby ich poslal kázať (porov. Mk 3,13-19). Apoštol je človek, ktorý je poslaný, vyslaný niečo vykonať. Je to význačné slovo. Apoštoli boli vybraní, povolaní a poslaní Ježišom, aby pokračovali v jeho diele.
Modlitba je prvou činnosťou apoštola. Druhou činnosťou je ohlasovanie evanjelia. Pri myšlienke na nástupcov apoštolov, biskupov - včítane pápeža, ktorý je tiež biskupom - by sme si mali položiť otázku, či sa aj tento nástupca apoštolov najprv modlí a potom ohlasuje evanjelium. V tom spočíva podstata apoštola a kvôli tomu je Cirkev apoštolská. Ak chceme byť my všetci apoštolmi, mali by sme sa opýtať seba samých: Modlím sa za spásu sveta a ohlasujem evanjelium? Taká je apoštolská Cirkev.
Prečo je Cirkev apoštolská?
- Cirkev je apoštolská, pretože je založená na ohlasovaní a modlitbe apoštolov, na autorite, ktorú im udelili sám Kristus. Sv. Pavol píše kresťanom do Efezu: «Ste spoluobčania svätých a patríte do Božej rodiny. Ste postavení na základe apoštolov a prorokov; hlavným uholným kameňom je sám Kristus Ježiš» (porov. Ef 2,19-20). Týmto prirovnáva kresťanov k živým kameňom, ktoré tvoria budovu Cirkvi a táto stavba je postavená na apoštoloch ako na stĺpoch. Kameň, ktorý všetko podopiera, je sám Ježiš. Cirkev bez Ježiša nemôže existovať; bez Ježiša niet Cirkvi. Ježiš je základom Cirkvi, jej fundamentom! Apoštoli žili s Ježišom, počúvali jeho slová, strávili s ním časť jeho života, a predovšetkým boli svedkami jeho smrti a zmŕtvychvstania. Naša viera, ako aj Cirkev, ktorú chcel Kristus, sa nezakladá na nejakej myšlienke, nestojí na akejsi filozofii. Zakladá sa na samotnom Kristovi. Cirkev je ako strom, ktorý rástol počas storočí, rozvinul sa, prináša ovocie a jeho korene sú v Kristovi pevne zapustené. Základná skúsenosť apoštolov s Kristom, ktorých si on sám vyvolil a poslal, sa tiahne až k nám. Od malej sadenice stromu až po naše dni.
- Cirkev je apoštolská, pretože «s pomocou Ducha Svätého, ktorý v nej prebýva, chráni a ďalej odovzdáva učenie, zverený poklad, zdravé slová, ktoré počula od apoštolov» (KKC 857). Cirkev počas storočí uchováva tento vzácny poklad, ktorý tvorí Sväté písmo, náuka, sviatosti a pastiersky úrad, aby sme mohli byť verní Kristovi a mali účasť na jeho živote. Je ako rieka, ktorá preteká dejinami, rozširuje sa a prináša vlahu. Jej voda je vždy tá istá, ktorá vyteká z prameňa a tým prameňom je sám Kristus. On je vzkriesený, je živý a jeho slová sa nepominú, pretože on sa nepomíňa, žije a je dnes tu medzi nami, počuje nás, keď sa mu prihovárame, počúva nás, je v našom srdci. Ježiš je dnes s nami! Uvedomujeme si dôležitosť tohto Kristovho daru, ktorým je Cirkev? Uvedomujeme si, že činnosťou, ktorá je vlastná Cirkvi na jej ceste dejinami - napriek ťažkostiam, problémom, slabostiam a našim hriechom - je odovzdávanie autentického Kristovho posolstva?
- Cirkev je apoštolská, pretože je poslaná, aby niesla evanjelium do celého sveta. Na púti dejinami pokračuje v tom istom poslaní, ktoré Kristus zveril apoštolom. Čo povedal Ježiš? «Choďte a získavajte učeníkov zo všetkých národov, krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta» (porov. Mt 28,19-20). Toto je to, čo nám Ježiš prikázal robiť. Zdôrazňujem tento aspekt misionárskosti, pretože Kristus nás všetkých pozýva, aby sme išli v ústrety iným, posiela nás, žiada od nás, aby sme sa vybrali roznášať radosť evanjelia! Sme misionármi prostredníctvom našich slov, ale najmä prostredníctvom nášho kresťanského života? Prostredníctvom nášho svedectva? Alebo sme kresťanmi uzavretými v našom srdci a v našich kostoloch? Kresťania zo sakristie? Kresťania iba slovami, ktorí však žijú ako pohania? Musíme si položiť tieto otázky. Nie sú výčitkou. I ja sám seba sa pýtam: akým som kresťanom? Cirkev má svoje korene v náuke apoštolov, pravdivých Kristových svedkov, avšak vždy hľadí do budúcnosti s pevným vedomím, že je poslaná, vyslaná Ježišom, aby bola misionárska, prinášajúc Ježišovo meno modlitbou, ohlasovaním a svedectvom. Cirkev, ktorá sa uzatvára do seba a do minulosti alebo Cirkev, ktorá sa sústreďuje iba na dodržiavanie drobných zvykových predpisov, je Cirkvou, ktorá zrádza vlastnú identitu. Objavme dnes celú nádheru i zodpovednosť, ktorá plynie z toho, že sme apoštolskou Cirkvou! Zapamätáte si to? Cirkev je apoštolská preto, lebo sa modlíme - to je prvou úlohou - a preto, že ohlasujeme evanjelium naším životom. A tiež aj slovami.