Apolón (-podľa PSP) alebo Apollón (starogr. Ἀπόλλων - Apollón, lat. Apollo) je boh starogréckej aj starorímskej mytológie, syn Dia a Léto a dvojča bohyne Artemis, otec Asklépia a Orfea. V neskoršom období bol stotožnený aj s Héliom, bohom Slnka; jeho sestra Artemis bola stotožnená s bohyňou Mesiaca Selénou.
Meno tohto boha v etruskej mytológii znie Aplu.
Podľa povestí sa Apolón narodil na ostrove Délos, kam sa uchýlila jeho matka pred hadom s dračou hlavou Pytónom, ktorého na ňu poslala žiarlivá Diova manželka Héra. Délos bol v tých časoch plávajúci ostrov, ktorý sa zmietal na vlnách a nebol preto obzvlášť bezpečným útočiskom. Prenasledovaná Léto nemala však inú voľbu, lebo podľa kliatby nemala nájsť kus pevnej zeme, kde by mohla porodiť.
Len čo však vstúpila na délsku pôdu, stal sa z Diovej vôle zázrak: z hlbín mora sa vynorili dve skaly, ktoré zahradili ostrovu i Pytónovi ďalšiu cestu. Léto potom na hore Kynté porodila dvojčatá, dcéru Artemis a syna Apolóna. Na Krétu sa dostal potom s matkou, a tam dospel na mládenca.
Keď Apolón vyrástol, vzniesol sa so svojimi zbraňami, zlatou lýrou a strieborným lukom do výšin a zamieril do kraja, kde žil Pytón, aby sa pomstil za prenasledovanie matky. Našiel ho v hlbokej úžľabine pod vrchom Parnasom, zasypal ho šípmi a zabil. Jeho telo zakopal do zeme, a aby po ňom nezostala ani pamiatka, zmenil doterajšie meno kraja Pyto na Delfy. Na mieste svojho víťazstva založil potom svätyňu a veštiareň, aby v nej ľuďom, prostredníctvom Pýtie oznamoval Diovu vôľu.
Aby sa očistil zo zabitia Pytóna a mohol sa ujať svojich božských funkcií, odchádza do Tesálie a slúži tam osem rokov kráľovi Admetovi ako obyčajný pastier. Po odčinení viny sa vracia do Delf, ktoré mal po Déle najradšej zo všetkých miest na zemi.
Apolónov príchod na Olymp prinášal vždy radosť a dobrú náladu. Prichádzal na čele Múz. Nikto z bohov ho neprevyšoval v hre na lýre.
Ľudia ho uctievali z mnohých dôvodov. Bol bohom slnka a svetla, bez ktorých by nebol na svete život, a pôvodcom harmónie a krásy, bez ktorých by život za mnoho nestál. Chránil ľudí vo vojnách a nebezpečenstvách, zaháňal od nich prírodné pohromy, dával im zdravie a v chorobe ich liečil, staral sa o poriadok stanovený Diom, miloval a odmeňoval dobro, trestal zlo. Strela z jeho luku nikdy neminula cieľ. Jeho trestajúce šípy boli neomylné a prinášali mor. Takisto neomylné boli aj jeho veštby. Neveštil však nikdy sám od seba. Oznamoval ľuďom Diovu vôľu, a to prostredníctvom veštkýň, najmä delfskej Pýthie a Sibýll v iných veštiarňach.
Ako každý z bohov, mal aj Apolón mnoho mileniek. U žien však napriek svojej kráse nemal vždy šťastie. Jeho prvá láska, nymfa Dafné, sa mu pred očami premenila na vavrínový strom, aby sa pred ním zachránila, jeho dvorenie odmietli dokonca aj dve smrteľné ženy, Kassandra a Marpessa.
Z jeho potomkov sa najväčšmi preslávil trácky spevák Orfeus, ktorého mal s Múzou Kalliopou, ďalej boh lekárstva Asklepios, ktorého mu porodila nymfa Koronis, a Aristaios, syn nymfy Kyrény, ktorý naučil ľudí chovať včely a dobytok. Jeho syn bol aj hudobník Linos Heraklov učiteľ, a podľa niektorých i boh sobáša Hymen, pomocník bohyne Afrodity.
Vo svete bohov a hrdinov hral Apolón významnú úlohu, sám sa tiež stal hrdinom mnohých príbehov. Známe sú napríklad jeho hudobné preteky so Satyrom Marsom, ktorý doplatil na svoju porážku doslova vlastnou kožou. Pri inej podobnej súťaži s bohom lesov a pastierov Panom prišiel kráľ Midas k svojim oslím ušiam. V trójskej vojne bojoval Apolón na strane Trójanov, usmernil aj let šípu, ktorý zasiahol Achila do päty.
Prímením boha Apolóna je Foibos ("žiariaci"/"jasný", po latinsky Phoebus). Používalo sa často namiesto jeho mena, lebo sa písalo aj Foibos Apolón (podobne ako sa za jeden pojem považovalo „Pallas Aténa“).
Apolón je považovaný za božstvo, ktoré má moc nad morom, svetlom, uzdravením, umením, lukostreľbou, veštbami a proroctvami, kolonistmi, tancom, rozumom, a ktoré chráni aj stáda. Slávna Apolónova veštiareň stála na Kréte.
Apolón je známy aj ako vodca Múz (μουσηγέτης múségetés). Medzi jeho atribúty patrí labuť, vlci, delfíny, luk so šípmi, vavrínový veniec, citera či lýra. Ďalším z apollónskych symbolov je trojnožka, symbol prorockej sily. Na Apolónovu poctu sa usporadúvali každé štyri roky pýtijské hry v Delfách.
Hymny na Apolónovu poctu sa nazývali pajány. V umení je Apolón často stavaný do protikladu s Dionýzom, pretože je spájaný s harmóniou, poriadkom a rozumom, kým Dionýzos, boh vína, s emóciami a chaosom.
Lycian Apollo, raná cisárska rímska kópia gréckeho originálu zo 4. storočia pred Kr.
Apolón bol jedným z najstarších gréckych bohov. Jeho kult sa dostal do Grécka pravdepodobne z Malej Ázie. Uctievali ho v celom grécko-rímskom svete. Rimania prevzali jeho kult bez zmeny od Grékov a ako sa zdá, už pred nimi ho prevzali od Grékov Etruskovia.
Na jeho počesť sa konali v Delfách na jar a na jeseň veľké slávnosti a každé štyri roky pýthijské hry. Od roku 582 pred Kr. Bol zobrazovaný ako ochranca roľníkov a ochranca umení. Jeho atribútmi sú lýra, luk a šípy, tuľajka, vavrín a trojnožka. S Apollónovým menom sa spájajú najslávnejšie architektonické a sochárske výtvory antiky. Najstarší, dodnes sčasti zachovaný dórsky chrám v Grécku je Apollónov chrám v Korinte. Chrám mal boh aj na Déle. Od roku 477 tam bol uložený poklad obcí, ktoré tvorili Délsky spolok.
| Atribút | Symbolika |
|---|---|
| Lýra | Harmónia a umenie |
| Luk a šípy | Ochrana a trest |
| Vavrín | Víťazstvo a sláva |
| Trojnožka | Prorocká sila |
Delfská veštiareň bola centrom Apolónovho kultu a proroctiev.
Ďalším pracovným poľom sa Pavlovi po odchode z Korintu stal Efez. Keďže bol na ceste do Jeruzalama, kde chcel byť pri oslavách blížiacich sa sviatkov, v Efeze sa teda mohol zdržať len nakrátko. Pri istom rozhovore v synagóge Pavol tak priaznivo zapôsobil na prítomných Židov, že ho prosili, aby tam zostal a pracoval medzi nimi. Zámer navštíviť Jeruzalem mu však zabránil dlhšie tam pobudnúť, no prisľúbil, že ak Boh dovolí, vráti sa k nim. Do Efezu ho sprevádzal Akvila a Priscila; Pavol ich oboch nechal tam, aby pokračovali v diele, ktoré začal.
V tom čase „do Efezu prišiel istý Žid menom Apollo, rodom Alexandrijčan, muž výrečný a zbehlý v Písmach“. Počul kázanie Jána Krstiteľa, prijal krst pokánia a bol živým svedkom toho, že úsilie tohto proroka nebolo zbytočné. O Apollovi Písmo hovorí, že bol (269) „poučený o Pánovej ceste a so zápalom Ducha hovoril a správne učil o Ježišovi, hoci poznal iba Jánov krst“ (Sk 18,24.25). Apollo za svojho pobytu v Efeze „začal smelo vystupovať v synagóge“. Medzi jeho poslucháčmi bol Akvila a Priscila. Keď spozorovali, že Apollo plné svetlo evanjelia ešte nepozná, „vzali ho k sebe a dôkladnejšie mu vysvetlili Božiu cestu“ (Sk 18,26). Tým mu pomohli rozumieť Písmu natoľko, že sa stal jedným z najvýznamnejších obhajcov kresťanskej viery.
Keďže Apollo túžil odísť do Achájska, efezskí bratia „napísali učeníkom, aby ho prijali“ ako učiteľa, ktorého zvesť je v plnom súlade s Kristovou cirkvou. Apollo potom odišiel do Korintu, kde svojimi verejnými prejavmi, ako aj prácou po domoch „rázne usviedčal Židov a verejne dokazoval z Písma, že Ježiš je Mesiáš“.
Pavol rozosial semeno pravdy; Apollo ho teraz zalieval. Jeho kazateľský úspech pri zvestovaní evanjelia viedol poniektorých veriacich k tomu, že jeho prácu si cenili viac než Pavlovu. Toto porovnávanie jedného s druhým vyvolávalo v cirkvi rozkol, čo pri šírení evanjelia mohlo byť veľkou prekážkou. Pavol počas svojho poldruharočného pobytu v Korinte zvestoval evanjelium zámerne čo najjednoduchšie. Neprišiel Korinťanom zvestovať „Božie tajomstvo vysokou rečou alebo múdrosťou“, ale (163) v bázni a chvení a „v prejavoch Ducha a moci“, aby sa ich „viera nezakladala na ľudskej múdrosti, ale na Božej moci“ (1 Kor 2,1.4.5). (270)
Pavol uznal za potrebné spôsob svojho zvestovania prispôsobiť situácii cirkevného zboru. Neskôr to vysvetlil: „Ja som vám, bratia, nemohol hovoriť ako duchovným, ale ako telesným, ako nedospelým v Kristovi. Mlieko som vám dával piť namiesto pevného pokrmu, lebo by ste ho neboli zniesli. Ale ani teraz ešte neznesiete“ (1 Kor 3,1.2).
Mnohí z korintských veriacich len pomaly chápali obsah toho, čo Pavol hlásal. Ich pokrok v duchovnom ohľade nijako nezodpovedal ich prednostiam a možnostiam. Hoci v kresťanskej skúsenosti už dávno mali byť na vyššom stupni, hlbšie pravdy Božieho slova mali dôkladnejšie chápať a podľa nich aj žiť, ešte stále boli tam, kde kedysi učeníci, keď im Kristus povedal: „Ešte by som vám mal mnoho čo povedať, ale teraz nemôžete zniesť “ (Ján 16,12).
Žiarlivosť, podozrievanie a vzájomné obviňovanie zatvárali srdcia mnohým veriacim a bránili voľne pôsobiť Duchu Svätému, ktorý „skúma všetko, aj Božie hlbiny“ (1 Kor 2,10). Pri svojom svetskom vzdelaní a poznaní Krista ešte stále boli len deťmi. Pavol si pokladal za povinnosť poučiť veriacich v Korinte o základoch, ba priam abecede kresťanskej viery. Musel ich učiť ako tých, čo o pôsobení Božskej moci na srdce nevedia nič. Veď vtedy nevedeli o tajomstve spasenia, pretože „živočíšny človek neprijíma veci Božieho Ducha; sú mu bláznovstvom a nemôže ich pochopiť, lebo ich treba (271) duchovne posudzovať “ (1 Kor 2,14).
Pavol sa snažil rozsievať semeno, ktoré po ňom majú iní zalievať. Jeho nasledovníci musia v diele pokračovať tam, kde on prestal, a duchovné svetlo poznania prinášať v pravý čas podľa spôsobilosti členov a chápať ho. Keď apoštol začal v Korinte misijne pracovať, uvedomil si, že významné pravdy, ktoré tu chcel zvestovať, musí oznamovať veľmi obozretne. Vedel, že viacerí z jeho poslucháčov sú sebavedomými zástancami určitých filozofických teórií a vyznavačmi falošnej bohoslužby, ktorí slepo tápu, no nazdávajú sa, že v knihe prírody nájdu dôkazy na vyvrátenie biblického učenia o existencii duchovného a večného života.
Pavol vedel aj to, že kritici budú oponovať kresťanskému výkladu Božieho zjaveného slova a že pochybovači Kristovo evanjelium potupia a zosmiešnia. Apoštol chcel ľudí privádzať ku krížu, a preto si nedovolil priamo karhať tých, čo žili roztopašne, ani dokazovať, aké ohavné sú ich hriechy pred svätým Bohom. Skôr im chcel poukázať na pravý (164) zmysel života a ich pozornosť zaujať učením božského Učiteľa. Ak toto učenie prijmú, vyslobodí ich z prízemne svetského zmýšľania, odvráti ich od hriechu a usmerní k čistote a spravodlivosti. Obzvlášť zdôrazňoval praktickú zbožnosť a posvätenie, ktoré musia dosiahnuť tí, ktorých Boh uzná za hodných zaujať miesto v jeho kráľovstve. Chcel, aby im svetlo Kristovho evanjelia rozohnalo duchovnú temnotu, aby pochopili, s akým odporom Boh hľadí na ich nemravné zvyklosti. Preto hlavnou témou jeho učenia bol ukrižovaný Kristus. (272)
Pavol sa snažil poslucháčom ukázať, že predmetom ich vrcholného záujmu a ich najväčšou radosťou má byť obdivuhodná pravda o spasení cestou pokánia pred Bohom a viery v Pána Ježiša Krista. Filozof sa odvracia od svetla spásy, lebo mu rozhlodáva jeho pyšné teórie; svetsky zmýšľajúci človek sa zdráha prijať toto svetlo, lebo by ho odlúčilo od jeho obľúbených modiel. Pavol vedel, že skôr ako ľudia začnú Krista milovať, musia poznať jeho povahu alebo okom viery sa zahľadieť na kríž. Tu sa musí začať ono štúdium, ktoré bude vykúpeným vedou i piesňou po celú večnosť. Len svetlo z kríža zjavuje skutočnú hodnotu človeka. Zušľachťujúci vplyv Božej milosti mení prirodzenú povahu človeka. Telesne zmýšľajúci človek netúži po nebi; jeho telesné, neposvätené srdce necíti príťažlivosť tohto čistého a svätého prostredia. Ak by ta mal predsa len nejako prísť, nič by ho tam nezaujalo. Sklony prirodzeného srdca musí ovládnuť Kristova milosť skôr, než bude padlý človek spôsobilý vojsť do neba a tešiť sa zo spoločenstva čistých, svätých anjelov. Keď človek zomrie hriechu a v Kristovi začne žiť novým životom, srdce mu naplní Božská láska, myseľ bude posvätená, bude piť z nevyčerpateľného zdroja radosti i poznania a cestu mu budú osvecovať lúče večného dňa, pretože ho stále sprevádza Svetlo života.
Pavol sa snažil korintských veriacich presvedčiť, že on i jeho spolupracovníci v službe Slova sú tiež len ľudia, ktorých Boh poveril zvestovať pravdu. (273) Oni všetci konajú to isté dielo a ovocie ich úsilia rovnako závisí od Boha. Sporná otázka o osobných zásluhách jednotlivých pracovníkov nepochádza z Božej vôle; bol to prejav neovládnutých túžob prirodzeného človeka. „Keď jeden hovorí: Ja som Pavlov a druhý: Ja Apollov, či nie ste ľudia? Veď čože je Apollo? A čo Pavol? Služobníci, prostredníctvom ktorých ste uverili, a každý taký, ako mu dal Pán. Ja som sadil, Apollo polieval, ale vzrast dal (165) Boh. A tak ani ten, čo sadí, nie je nič, ani ten, čo polieva, ale Boh, ktorý dáva vzrast“ (1 Kor 3,4-7).
Bol to Pavol, kto v Korinte začal hlásať evanjelium a založil cirkevný zbor. K tomuto dielu ho povolal Boh. Neskôr tam na Boží pokyn prišli ďalší pracovníci a zaujali svoje miesto. Zasiate semeno bolo treba polievať, a to pripadlo Apollovi. On prevzal prácu po Pavlovi, vyučoval a dohliadal, aby zasiate semeno rástlo. Vlastným spôsobom oslovoval srdcia ľudí, no vzrast požehnával Boh. Povahu mení len Božia moc. Ani tí, čo sejú, ani tí, čo zalievajú, vzrast nezaručia; vedie ich Boh, sú len Božími nástrojmi a spolupracujú na Božom diele. Česť a sláva za úspech patrí jedine Majstrovi.
Aj keď Boží služobníci nie sú duchovne rovnako obdarení, všetci sú Božími spolupracovníkmi. Každý sa musí učiť od slávneho Učiteľa (274) a získané poznanie má šíriť ďalej. Boh určuje každému zo svojich poslov zvláštne dielo. Každý dostal síce iný dar, ale všetkých zjednocuje v práci posväcujúci vplyv Ducha Svätého. Božia moc pri zvestovaní evanjelia spásy mnohých presvedčí a obráti. Ľudský nástroj býva pritom skrytý s Kristom v Bohu a Kristus „vyniká medzi desaťtisícami“(Pies 5,10), nadovšetko milý.
„Kto sadí i kto polieva, sú jedno, ale každý dostane vlastnú odmenu podľa toho. ako pracoval. Lebo sme Boží spolupracovníci a vy ste Božia roľa a Božia stavba“ (1 Kor 3,8.9). Apoštol tu prirovnáva cirkev k obrábanému poľu, na ktorom pracujú poľnohospodári, a starajú sa o vinič, ktorý zasadil Pán; ďalej ju prirovnáva k stavbe, ktorú treba dobudovať do podoby Pánovho svätého chrámu. Boh je Majster, ktorý každému určil, čo má robiť. Všetci majú pracovať pod jeho vedením a spoľahnúť sa, že on bude pracovať s nimi a skrze nich. On dáva schopnosti i zručnosť a ak uposlúchnu jeho pokyny, ich námahu bude korunovať úspech.
Boží služobníci majú priateľsky a zdvorilo spolupracovať, byť navzájom láskaví a zdvorilí. Majú sa predbiehať „vzájomne v úctivosti“ (Rim 12,10). Nemá byť medzi nimi nepriateľská kritika, ani podceňovanie práce iných, ani sa nemajú utvárať oddelené skupiny. Každý má plniť svoje zvláštne poslanie, ktoré mu zveril Boh. Každý má svoju osobitosť, tá ho ozvláštňuje a nesmie ju strácať v druhom človekovi. (275) Každý má pracovať v zhode s bratmi. Boží pracovníci majú byť v diele v podstate jednotní. Nikto nemá byť sudcom iných, nemá o nich hovoriť pohrdlivo a nemá ich podceňovať. Všetci majú konať zverenú prácu pod Božím vedením, majú byť navzájom ohľaduplní, (166) úctiví a vzájomne sa majú v diele povzbudzovať. Všetci majú spolupracovať pri dokončovaní diela.
Tieto zásady Pavol obšírne vysvetľuje vo svojom prvom liste korintskému zboru. Obracia sa na „Kristových služobníkov“ ako na „správcov Božích tajomstiev“ a o ich práci píše: „Od správcov sa už vyžaduje, aby bol každý verný. No mne naozaj málo záleží na tom, či ma súdite vy alebo iný ľudský súd. Ani sám seba nesúdim, lebo nie som si ničoho vedomý, ale to ma neospravedlňuje. Pán je môj sudca. Preto nesúďte nič predčasne, kým nepríde Pán. On osvetlí, čo je skryté v tme, a vyjaví úmysly sŕdc. Vtedy každý dostane pochvalu od Boha“ (1 Kor 4,1-5).
Nikto nemá právo posudzovať jednotlivých Božích spolupracovníkov. Dielo človeka môže posúdiť jedine Pán; on dá každému zaslúženú odmenu. Apoštol potom bezprostredne poukazuje na porovnávanie práce Apollovej s prácou svojou: „Ale v tomto, bratia, vzal som za príklad seba a Apolla kvôli vám, aby ste sa na nás poučili, že niet nad to, (276) čo je napísané, aby ste nehorlili jeden za druhého proti inému. Veď kto ti dáva vyniknúť?! Čo máš, čo si nedostal? A keď si dostal, čo sa chvasceš, akoby si nebol dostal?“ (1 Kor 4,6.7).
Pavol jasne upozornil cirkev na nebezpečenstvá a ťažkosti, ktoré on i jeho spolupracovníci vo svojej službe pre Krista trpezlivo znášali. Napísal: „Až do tejto hodiny sme hladní, smädní a nahí, bijú nás päsťami, sme bez domova, ťažko pracujeme vlastnými rukami; keď nás preklínajú, my žehnáme, keď nás prenasledujú, my to znášame, keď nás potupujú, my sa modlíme. Stali sme sa akoby smeťami sveta, vyvrheľmi pre všetkých až doteraz. Toto nepíšem, aby som vás zahanbil, ale aby som vás napomenul ako svoje milované deti. Veď keby ste mali hoc aj desaťtisíc vychovávateľov v Kristovi, otcov nemáte mnoho, lebo v Kristovi Ježišovi ja som vás splodil skrze evanjelium“ (1 Kor 4,11-15).
Ten, ktorý posiela pracovníkov evanjelia ako svojich vyslancov, je zneuctený, keď poslucháči Slova natoľko uprednostňujú niektorých svojich obľúbených kazateľov, že nie sú ochotní uznať snahy niektorého iného kazateľa. Pán posiela pomoc svojmu ľudu, no nie vždy tak, ako by si veriaci priali, ale podľa ich potreby. Ľudia sú totiž krátkozrakí a nevedia posúdiť, čo je pre nich najlepšie. Zriedka sa stáva, aby jeden kazateľ mal všetky tie vlastnosti, ktoré sú (167) potrebné na zdokonaľovanie zboru a to, čo kresťanská zbožnosť vyžaduje. Preto Boh neraz posiela cirkevnému zboru aj iných kazateľov (277) a každý z nich má niekoľko dobrých vlastností, ktoré ostatní nemajú. Zbor má vďačne prijímať týchto Kristových služobníkov, akoby prijímal samého Majstra. Veriaci sa majú snažiť získať z posolstva toľko požehnania, koľko im každý kazateľ môže z Božieho slova sprostredkovať. Pravdy, ktoré veriacim prinášajú Boží spolupracovníci, treba vždy prijímať pokorne a treba si ich vážiť; pritom však nemusia velebiť kazateľa.
Kristovou milosťou sa Boží kazatelia stávajú poslami svetla a požehnania. Ak sa úprimne a vytrvalo modlia, dostanú dar Ducha Svätého; ak pracujú pri záchrane hynúcich, potom budú horlivo zvestovať víťazstvo kríža a uvidia ovocie svojej práce. Ak rázne odmietnu pokušenie ľudského mudrovania a samoľúbosti, potom vykonajú dielo, ktoré obstojí proti útokom satana. Vtedy mnohí vyjdú z duchovnej temnoty, prijmú svetlo a vzniknú početné zbory. Ľudia sa nebudú obracať k ľuďom, ale ku Kristovi. Vlastné ja ustúpi do úzadia a vynikne Ježiš, Muž Golgoty.
Tí, čo dnes pracujú pre Krista, môžu prejavovať podobne mimoriadne vlastnosti ako tí, čo v apoštolskej dobe zvestovali evanjelium. Boh je aj dnes ochotný udeliť svojim služobníkom moc, ako keď požehnal Pavla, Apolla, Sílasa, Timoteja, Petra, Jakuba a Jána. Aj za čias apoštolov sa niektorí dostali na bludné cesty; vyznávali síce, že veria v Ježiša, no neboli ochotní úctivo sa správať voči jeho poslom. Tvrdili, že nenasledujú ľudského učiteľa, (278) pretože ich učí sám Kristus bez pomoci zvestovateľov evanjelia. Duchovne boli celkom nezávislí a neboli ochotní podriadiť sa pokynom zboru. Takým ľudom hrozí veľké nebezpečenstvo náhleho pádu. Boh ustanovil v cirkvi ľudí obdarených rôznymi darmi za svojich pomocníkov, aby sa vždy spoločne uvážlivo radili a rozpoznávali pokyny Ducha.
Ľudia, ktorí sa riadia len podľa svojich silných povahových sklonov a nechcú spolupracovať s tými, čo majú v Božom diele dlhodobé skúsenosti, zostanú zaslepení a nebudú vedieť rozpoznať pravdu od bludu. Týchto ľudí netreba voliť za predstaviteľov cirkvi, pretože budú presadzovať len vlastný úsudok a svoje zámery, bez ohľadu na mienku iných bratov. Nepriateľ potom ľahko dosahuje svoj cieľ pomocou tých, čo chcú vlastnou silou viesť ľudí, (168) no sami pri každom kroku potrebujú radu a od Krista sa nenaučili pokore. Samotné dojmy a nálady sa neosvedčili ako spoľahliví radcovia pri vykonávaní povinností. Nepriateľ často ľuďom navráva, že ich vedie Boh, zatiaľ čo sa riadia len vlastnými pocitmi. Ak sme však bdelí a radíme sa s veriacimi bratmi a sestrami, Pán nám zjaví svoju vôľu, pretože máme jeho zasľúbenie: „Robí to, aby pokorní chodili v súde, a vyučuje pokorných svojej ceste“ (Ž 25,9).
V prvokresťanskej cirkvi sa našli aj takí jednotlivci, čo nechceli uznať ani Pavla ani Apolla. Tvrdili, že ich vodcom je Peter, (279) lebo on chodil s Majstrom a dôverne ho poznal, zatiaľ čo Pavol prenasledoval veriacich. Ich názory a pocity vychádzali z predsudkov. Nevedeli, čo je úprimná veľkorysosť a vrúcna láska, ktoré sú dôkazom toho, ...