Na svete sú dve základné náuky: teizmus a panteizmus. Prvý sa opiera o osobného Boha. Druhý o prírodu. Kto nie je teista, nuž potom musí byť nutne panteista.
Panteizmus je filozoficko-náboženský systém, ktorého dogmou je: Credo in natura omnipotentem - Verím vo všemohúcu prírodu. Panteizmus podľa toho pokladá za pôvodcu všetkých vecí nie nekonečného ducha, osobu, t. j. Boha, ale prírodu, ako bytnosť nevyhnutnú, večnú a najvyššiu, no nie ako osobu. Podľa panteizmu všetko je Boh. Medzi Bohom a svetom niet vecného rozdielu. Svet nebol stvorený, je iba prejavom absolútnej a neohraničenej prapodstaty.
Táto prapodstata nie je pasívna, ale sa rozvíja. Niektorí panteisti tieto prejavy považujú za čosi reálne. Iní zase tvrdia, že je to iba logický proces. Podľa toho rozoznávame panteizmus realistický a idealistický. Hlásateľom prvého je Baruch Spinoza. Druhý hlásal Hegel so svojimi žiakmi.
Podľa Hegela svet je súhrnom všetkých protikladov v absolútne a jestvuje iba v myšlienke. Tieto názory sú však iba neplodnými abstrakciami suchého filozofického rozumu, ktorý nepozná reálny život. Veď takéto závery celkom odporujú zdravému ľudskému rozumu. Lebo keď všetko je božstvom, potom aj človek je Boh. Potom človek nemôže urobiť nič zlého. Nemožno ho ani trestať. Panteistické učenie má pre mravný život človeka katastrofálne následky. Načo potom brať na zodpovednosť vojnových zločincov? Človek-Boh predsa je svätý.
Rozum ľudský celkom jasne rozlišuje medzi svetom a inými bytosťami vo svete. Robíme rozdiel medzi sebou a medzi zvieratami. Rozlišujeme medzi rastlinami a nerastlinami. Podľa panteizmu medzi vecami a medzi osobami niet vecného rozdielu. Podľa neho ľudia a veci by museli byť, aj čo do podstaty, to isté. Rozmanitosť vecí na svete tiež nemohla vzniknúť vývojom jednej a tej istej prapodstaty.
Idealistický vývoj je nemožný, lebo prechod z myšlienkového procesu k reálnym veciam je nemožný. A keď sa pozrieme na realistickú evolúciu, zasa len musíme odpovedať záporne. Pri evolúcii, by sa vec musela stávať čímsi, čím predtým nebola, alebo aspoň nie v tej miere. Pri tomto vývoji musí strácať aj svoju nedokonalosť. Absolútno by takto vždy znovu a znovu získavalo dokonalosti, ktorých predtým nemalo. Pri každom vývoji musí byť rozdiel medzi subjektom, ktorý sa rozvíja a formou, ktorú priberá pri vývoji. Subjekt pri vývoji musí byť nevyhnutne ohraničený.
K tomu ešte dodávame, že vývoj podstát nie je možný, lebo obsahuje v sebe protirečenia. Jedna vec by tak musela stratiť svoju podstatu, čiže dostať druhú. Musela by sa stať ničím a predsa niečim. Vec môže stratiť svoju podstatu, ale to už nie je premena. Vec jednoducho prestáva byť tým, čím bola. Keďže nemožno pripustiť premenu podstaty, ani jedna vec seba samu nemôže podstatne premeniť. Musela by sa sama urobiť a preto by súčasne jestvovala i nejestvovala. Prípadkový vývoj pripúšťame, keď podstata ostáva nezmenená a mení sa iba forma. Tento vývoj je však tiež možný len vtedy, ak vec závisí od niekoho iného. Ten iný musí veci dodať to, čo jej chýba. Sám sebe nikdy nikto nedá dokonalosť. Preto, ak podľa panteizmu jestvuje iba jedna podstata, tak tej nesmie nič chýbať, preto sa ani nemôže rozvíjať.
Prvý si volí za princíp neviditeľné a nekonečné. Druhý viditeľné a neurčité. (Čiže aj tzv. ateista, ktorý chce pripisovať, či už vedome alebo nevedome, a neúspešne, prírode a hmote božské vlastnosti, a stáva sa tak chtiac-nechtiac panteistom. Pozn.) Netreba si však myslieť, že panteizmus je novinkou moderných rozumov. Nie. On je tak starý, ako samotné ľudstvo.
Panteistický boh - t. j. príroda, bol by skôr príšerou, než dačím takým, čo by sa dalo milovať. My prírodu milujeme, ale iba ako stvorenie. Nie ako osobu, ale ako vec, ktorú stvoril Boh. My k prírode nemôžeme mať nikdy osobný vzťah a tým menej takú lásku, na akú si robí nárok osobný Boh voči svojmu stvoreniu. Veď v prírode samej niet nijakého vedomia. Niet tam rozumovej jednoty. My prírodu skôr obdivujeme a máme s ňou niekedy sústrasť. Obdivujeme ju pre jej vznešenosť a mohutnosť síl. Máme s ňou sústrasť pre jej otrockú poslušnosť nemeniteľným zákonom, ktorým všetko podlieha. Niekedy v prírode je iba mŕtva krása, ktorá sa nám nijako nevie prihovoriť do duše. Preto ju ľutujeme.
A kde je potom svrchovanosť, to jest neobmedzená moc nad každým prejavom života? Táto je nevyhnutnou vlastnosťou absolútnej bytosti? Podľa panteizmu aj človek, podľa všetkého tiež „bôžik“ pre sebe samému, mal by byť svrchovaným pánom svojho života. Mal by byť vonkoncom autonomným aj v rozumovom svete, v mravnom svete, aj v spoločnosti. A je ním naozaj? Je skôr úbohé stvorenie, ako svrchovaný pán. Či sa človek aspoň narodí v tú hodinu, ktorú si sám určí? Či odíde z tohto sveta, kedy sám chce? Iba ak by spáchal samovraždu, ale i tá svedčí proti človeku zbožstvenému v panteistickom smysle. Veď „boh“ nemá násilne utekať zo života.
Baruch Spinoza
Príroda nemá povahu bytosti bez príčiny. Boh sám o sebe povedal: „Ja som, ktorý som.“ Či príroda dačo také môže povedať? Nekonečnosť je prvá známka bytosti bez príčiny. Má príroda túto známku? Vôbec nie. Všetko v prírode je obmedzené. Diaľky i dokonalosti všetkých vecí aj ich časové trvanie. Všetko je so železnou presnosťou odmerané. Ešte aj tam tušíme hranice, kde zrak ľudský už nepreniká. Lebo ľudský rozum ihneď robí uzávery aj v iných prípadoch, ak zbadal nedokonalostí v jednej veci.
Nekonečnosť sa nedá ani deliť. Keby príroda bola sama od seba, musela by mať svrchovanú slobodu, to jest, bola by suverénna. Nik by jej nerozkazoval, ale rozkazovala by sama. A my vidíme, že zákony prírody sú také, že si ich mŕtva hmota sama dať nemohla. Hmota je bez rozumu a bez vôle. Tá si nikdy nemôže dať sama zákon. Človek prírodu berie do svojich služieb tak, že jej slepé sily svojím rozumom zapojí do podnikov slúžiacich ľudstvu. Teda človek je v tom ohľade svrchovanejší ako príroda; ktorá má byť podľa panteizmu prabožstvom.
Človek má už v sebe určitú výšku a veľkosť, ale aj tie sú niekedy také, že len prezrádzajú tragickú biedu človeka. Človek prvým pohľadom poznáva, že vesmír nemôže byť sám od seba. Každé dieťa cíti bez dlhého filozofovania, že Zemi chýba mnoho vecí. Keď mu poviete, že je Bohom, neuverí vám. Každá skutočnosť okolo nás je obmedzená.
Pravdy sú absolútne. Sú väčšie ako rozum, ktorý ich vníma. Príroda nám ukazuje len geometrické figúry. Rozum nám objavuje matematické zákony. Rozum nám objavuje aj metafyzické zákony. Tie sú však už odtlačkom iného sveta ako je príroda. Metafyzická skutočnosť je vyjadrovaná pojmom „pravda“.
Ale kde túto pravdu nájsť? Kde je jej princíp? Je iba prázdnym pojmom? Prázdnym pojmom nie je, lebo vyjadruje skutočnosť. Sám vesmír to tiež nie je, lebo ten má hranice. Pravda nemá hraníc. Pôvodcom pravdy preto nemôže byť ani náš duch. On má tiež svoje hranice. Má začiatok a jeho schopnosti sú obmedzené. Pravda takéto obmedzenia nepozná. Pravda je večná. Nestarne. Je vždy aktuálna. Ale ľudský duch sa zdokonaľuje, mení. Priberá dačo také, čo predtým nemal.
A či nevidíme na každom kroku ustavičné stretanie ľudských duchov pri hájení pravdy, keď iní duchovia ju popierajú? Či pravda môže bojovať proti sebe, ak by sa mala stotožňovať s ľudským duchom, alebo aspoň ak by ľudský duch mal byť jej princípom? Nikdy nie. Aj preto panteizmus padá. Lebo pravda nie je iba prázdne slovo. Nie je vo vesmíre iba ako výraz. Je vo vesmíre tak, ako umelec vo svojom diele. Náš duch ju vníma tak, ako oči slnko. Ona je dačo mimo nás. Je osobou. Je večná, nekonečná a sama od seba. Vie o sebe a poznáva seba. Meno tej pravdy je Boh. Pravda je predmetom a životom ľudského ducha. Spravodlivosť je zasa životom ľudského svedomia.
Naše svedomie uznáva určité pravidlá práv a povinností medzi slobodnými bytosťami. Tie pravidlá - to je spravodlivosť. Ale kto robí spravodlivosť? Či je ona ponechaná slobodnej vôli človeka? Potom by bola taká nestála, ako sám človek. Každý deň by sa menila. Keď spravodlivosť je skutočnosťou, musí byť skutočnosťou metafyzickou. A tá zasa môže byť niečím skutočným iba v osobe, ktorá je sama od seba. Keď pravda je abstraktným menom Boha, spravodlivosť je jeho ďalším menom. Pravda a spravodlivosť nie sú iba slovné hračky filozofie. Filozof dakde v kúte izby môže prísť k ním suchým a neplodným abstrahovaním. Ale ľudstvo z nich nevyhnutne žije. Každý človek nevyhnutne potrebuje pravdu pre svoj rozum a spravodlivosť, aby sa bránil. A ľudstvo sa v tej veci nemôže mýliť.
Sú prípady, že človek sklamaný ľudskou spravodlivosťou, odvoláva sa na najvyšší tribunál Božej spravodlivosti slovami: Volám ťa pred Boží súd. Panteistické neosobné božstvo je hluché a bezcitné k hájeniu ľudského práva. Proti panteizmu hovorí všetko. Ľudský rozum ho zamieta ako pomýlený filozofický systém. Ľudské srdce sa k nemu nikdy nemôže skloniť, lebo panteistického Boha nemôže milovať. Ľudská duša ho odmieta; ako zlý náboženský systém. Proti nemu je aj sama príroda, lebo ona kričí: Boh ma stvoril. Panteizmus zamietlo aj ľudské svedomie a aj celá ľudská spoločnosť. Lebo prijať panteizmus do spoločnosti a podľa neho žiť, by znamenalo ľudskú spoločnosť rozvrátiť.
Panteizmus je viera stotožňujúca boha s prírodou. Z istého pohľadu brané, je panteizmus predstupňom naturalizmu a materializmu. Dawkins panteizmus nazýva prikrášlený ateizmus (a deizmus nazýva rozriedený teizmus). je panteizmus populárny v niektorých new-age hnutiach, no v podstate sám o sebe nevytvára žiadne rituály a ani náboženské spoločenstvá.
Spinoza je striktným zástancom racionalizmu. Za východisko poznania pokladá idey, ktoré sú nám dané tzv. racionálnou intuíciou, teda nie „vrodené idey“. Racionálna intuícia sa opiera o „vyšší rozum“, tzv. „intellectus“, ktorý presahuje bežné „ratio“. Racionálnou intuíciou vraj uchopujeme základné pravdy (napr. matematické axiómy). V konkrétnom procese poznania tak narábame so skúsenosťou, ktorá zhromažďuje materiál poznania, ako aj s vyššími - racionálnymi a intelektuálnymi - postupmi. Tieto sú dominantné, a tak aj hlavnou metódou poznania je dedukcia. Pravdu zdôvodňujeme nadempiricky, t.j. vyvodzujeme ju z východísk, ktoré sú nášmu rozumu jasné a zreteľné. Ideál deduktívnej (matematickej) vedy chcel Spinoza aplikovať aj vo filozofii. Usiloval sa budovať ju „na spôsob geometrie“.
Panteizmus
Cieľom Spinozovej filozofie je pravdivé poznanie za účelom dosiahnutia najvyššieho dobra a slobody. Zdôrazňuje, že najvyšším dobrom a aktivitou človeka je poznanie. Jeho etika nevedie k bohu, ale tiež ústí do praxe. Pravdivé poznanie sa má prejaviť vo správaní orientovanom na konanie človeka voči sebe a ostaným ľuďom. Ideálnym cieľom jeho etiky je jednotné konanie všetkých ľudí na základe jednotného rozumového poznania, tiež sa prejavuje vo spoločenskom živote, v štáte akože láska k blížnemu. Praktický rozum má u Spinozy prednosť pred teoretickým. Hovorí, že v poznaní sú zmysly nevyhnutné a dokonca potrebné, rovnako tak i v jednaní je potrebná afektovanosť. Je nutné s tým v teórií mravného jednania počítať a nie ho obchádzať či sa nad neho povznášať. Je zložkou ľudskej bytosti, je nižšou formou rozumu. Nemá teda význam zatracovať človeka pre jeho „hriešnu“ žiadostivosť. Spinozova etika nepozná pojem hriech, a tým menej dedičný, ktorá sa viaže na predstavu osobného a trestajúceho boha. Človek nie je dobrý či zlý sám o sebe, ale len v mysli, podľa jeho hodnotenia, ktoré sa mení. Spinozova myšlienka substancie vidí vlastne boha v prírode, a tomuto hovorí substancie. Je to niečo existujúce samo o sebe, je to nekonečné a sebestačné. Niekoľkokrát v knihe tuto svoju myšlienku zmieňuje. Boh je jednotný, nedeliteľný a nezávislý. Boh tu nie je ako ozdoba či najvyššia nedotknuteľná idea. Tým, že boha stotožňuje s prírodou, ho vlastne približuje človeku. Nejde už o myšlienku cirkvi, alebo o myšlienku ľudskú ako máme vidieť boha, kde ho môžeme spozorovať. Spinoza hovorí, že boh je všade okolo nás, že ho vidíme v prírode.
Ďalšou zaujímavou myšlienkou sú Spinozove atribúty. Sú to vlastne najpodstatnejšie a neoddeliteľné vlastnosti substancie. Istým spôsobom vlastne diferencujú substancie, a to v ňom samom. Prostredníctvom nich sa dá prejsť od Spinozovej jednoty k mnohosti. Absolútna substancia má nekonečne mnoho atribútov, podstatných a svojou kvalitou i nekončených vlastností, kvalít. Človek je však vďaka svojmu rozumu schopný poznať dva z atribútov, a to rozpriestranenosť a myslenie. K prirodzenej substancii patrí, že sa každý z jeho atribútov chápe za seba samého, pretože všetky atribúty, ktoré má , boli v nej súčasne a odjakživa, preto nemohol byť jeden atribút vytvorený iným, ale každý z nich vyjadruje realitu či bytie substancie. Táto vzájomná nezávislosť atribútov znamená akceptovanie zásadných odlišností materiálneho sveta a sveta duchovného, vlastne ide o odlišnosť v jednote. Tu sa otvára otázka rozdvojenia jednotného v samej podstate bytia. Spinoza hovorí, že celá príroda (skutočný svet), tak ako duchovný svet, sa zrkadlí jeden v druhom a riadi sa rovnakými zákonmi.
Venuje sa i slobode človeka. Tvrdí, že vôľa človeka sa nemôže nazývať slobodnou príčinou, ale práve nevyhnutnou. Vôľa je len určitý modus myslenia. Z toho tiež vyplýva, že ani boh nekoná zo slobodnej vôle. Hovorí tiež o afektoch v tom smere, že človek, ktorý sa im poddáva, je neslobodný, je vlastne hračkou náhody, kedy nakoniec musí ísť horšou cestou, aj keď vidí i tu lepšiu. Preto je najlepšie a jedinou zárukou jedincovi slobody jeho rozum. Zaoberá sa i tým, čo je to dobro (to, čo je nám užitočné) a zlo (to, o čom sa s istotou vyhne, zabraňuje, aby sme dosiahli nejaké dobro. Rovnako človek podľa neho neuvažuje o zle, o smrti, ale hlavne o živote. Pokiaľ by sa ľudia rodili slobodní, nevytvárali by si pojmy zla a dobra, keď by boli slobodní. Ako prvý naznačil, že môže byť slobodný, pretože rozumom môže poznať to, čo je v bohu. Na druhej strane je však otázka, či sa môže človek rozhodnúť stáť sa slobodným, alebo či všetko závisí na bohu. Slobodným sa vlastne stáva boh skrze človeka, a to tiež nie z vlastnej vôle, ale je vedený svojou vlastnou prirodzenosťou.