Kostol a kaštieľ v Zemianskom Podhradí: História a architektúra

Zemianske Podhradie je obec s bohatou históriou, ktorá sa odráža v jej architektonických pamiatkach. Medzi najvýznamnejšie patria klasicistický kostol a renesančný kaštieľ.

Klasicistický kostol

Klasicistický kostol v Zemianskom Podhradí je postavený na mieste bývalého močiara. Ako základy stavby poslúžili do močaristej pôdy zabíjané dubové pylóny. Má elipsovitý pôdorys a v celej strednej Európe sú takéto kostoly len dva (tu a v Nemecku).

Má štvoro dverí, ktoré vedú na každú svetovú stranu a ani jedny nie sú hlavné. V roku 1785 boli položené základy a v roku 1801 bol dostavaný unikátny ranoempírový evanjelický kostol zásluhou rodiny Príleských.

Má kruhovú dispozíciu so stĺporadím okolo celého obvodu. Je postavený v empírovom slohu. Okružná protestantská drevená empora, oltár a organ boli zhotovené súčasne so stavbou kostola. Dvojetážový klasicistický stĺpový oltár s mrežovanou ohradou a kazateľnicou má v strede obraz Krista a dvanásť apoštolov. Organ, tiež klasicistický so stĺpovou organovou skriňou, má rovnaké členenie ako druhá etáž oltára. Mramorové maľovanie oltára, empory a organu je z roku 1868. V roku 2012 prešiel organ generálnou opravou.

Stavba je unikátom tohoto druhu v strednej Európe. Je to jednopriestorový objekt s centrálnou kruhovou dispozíciou a vonkajšou okružnou stĺpovou arkádovou ochozou. Kopulu priestoru kryje ihlancová manzardová strecha. Projektantom a mecenášom stavby bola grófka Ester Príleská. Tá počas výstavby kostola pod hrozbou použitia strelnej zbrane prinútila kňaza, aby ju zosobášil s mužom jej srdca. Keď bol sobáš vyhlásený za neplatný, išla na osobnú audienciu k cisárovi Jozefovi II. Ten sobáš odobril. Bolo to aj vďaka tomu, že Ester si pred návštevou požičala dieťa, aby obmäkčila vladárovo srdce.

Táto zaujímavosť má aj vzťah k národnému dejateľovi Ľudovítovi Štúrovi. Pri stene kostola odvrátenej od hlavnej cesty uvidíte dlhý drevený rebrík vedúci na pôjd. Ten využíval Štúr ako skrýšu v čase, keď bol prenasledovaný cisárskym vojskom. A tiež ako miesto stretnutí s jeho osudovou láskou Adelou. Pôdorys má elipsovitý tvar s osami 12x14m. Kostol je štátnou pamiatkou. Dodnes slúži svojmu účelu a prebiehajú v ňom bohoslužby.

V CZ ECAV Zemianske Podhradie si v 1. nedeľu po Sv. Trojici si pripomínali 210. výročie posvätenia ich chrámu Božieho. Kázňou slova Božieho poslúžil brat generálny biskup Miloš Klátik. Vzácnych hostí vítali v chráme Božom v Zemianskom Podhradí slovami 84. žalmu 2 - 4: „Aké sú milé Tvoje príbytky, ó, Hospodine mocností! Zásluhy o postavenie tohto kostola − vzácnej a jedinečnej stavby − mala barónka, horlivá evanjelička Estera Rotschutz-Príleská. Ona zvolávala tunajších evanjelikov, písala prosby, žiadosti o súpis evanjelických rodín i darov. Stoličné povereníctvo spísalo v okolitých obciach 244 rodín, ktoré na stavbu kostola zabezpečili 1584 zlatých, z toho barónka venovala 500 zlatých .Plány kostola robila samotná barónka. Stavba tvaru elipsy má štvoro rovnakých dverí na všetky svetové strany. Dvojstupňovú kužeľovú strechu podobnú veži drží 12 stĺpov symbolizujúcich 12 apoštolov. V chráme sú tri chóry. Miesto na stavbu kostola darovali miestni zemania. Bolo to močarisko, preto pod základy museli byť nabité silné dubové pilóty. Prvým kňazom v tomto kostole bol Žigmund Paulíny, odvtedy sa tu vystriedalo 10 kňazov, ktorí majú svoje mená zapísané na pamätnej tabuli. Jedenástou v poradí je súčasná zborová farárka Jana Drottnerová. 26. júna 2011 po slávnostnom vstupe do chrámu vzácnych hostí i domácich viery privítala sestra poddozorkyňa Mgr. Anna Rydzá slovami básne od Martina Rázusa. Liturgiou poslúžili sestra farárka Mgr. Oľga Klátiková, Mgr. Peter Maca, zborový farár v Moravskom Lieskovom, domáca farárka Mgr. Jana Drottnerová a Mgr. Ján Ochodnický, konsenior Považského seniorátu, a zároveň aj rodák z Cirkevného zboru ECAV Zemianske Podhradie, ktorý si v svojom príhovore zaspomínal na študentské časy teológa a históriu zboru. Odovzdal aj srdečný pozdrav od sestry seniorky ThDr. Evy Juríkovej, ktorá vyzdvihla vo svojom liste vieru predkov, učiteľov i kňazov, ktorí v neľahkých časoch bojovali za vzdelanie národa a za živú vieru v Pána Ježiša Krista. Slávnostným kazateľom bol dôstojný brat generálny biskup PhDr. Miloš Klátik PhD. Dojímavou a srdce oslovujúcou kázňou sa prihovoril veriacim, a zároveň pripomenul dielo a službu Žigmunda Paulínyho, Samuela Štúra, Jozefa Ľudovíta Holubyho − kňazov, ktorí požehnane pôsobili v našom zbore a ktorých výročia smrti a narodenia sme si tento rok pripomenuli. Kostol nemá byť len stavbou, ktorú krášlia múry, ale jeho okrasou majú byť veriaci, ktorí túžia po slove Božom a viera je viditeľná aj v ich životoch. Po kázni hostí s históriou kostola a súčasnosťou nášho zboru oboznámila sestra poddozorkyňa Mgr. Anna Rydzá. Piesňou „Spievaj Pánovi“ sa predstavil domáci spevokol pod vedením Žofie Tupej a Mgr. Silvie Václavovej. Šimon Kopunec zarecitoval báseň, ktorá bola pôvodne piesňou zloženou samotným Samuelom Štúrom pri príležitosti 50 výročia posvätenia kostola. Mgr. Katarína Hrivnáková a Ivona Dzuráková nacvičili pieseň „Kráľovi kráľov“ s deťmi z nedeľnej besiedky, ktoré ju s patričnou detskou radosťou a oslavou Pána Boha zaspievali. Po službách Božích nasledoval prehliadka pamätného domu − bývalej fary, venovaná spomienkam na evanjelického farára, seniora a botanika Jozefa Ľudovíta Holubyho a evanjelického učiteľa, kantora a vedca Ľudovíta Vladimíra Riznera. „Soli Deo glória“ za tento radostný deň pre zemianskopodhradských evanjelikov.

Renesančný kaštieľ

Renesančný kaštieľ je najstaršou pamiatkou v obci. Pôvodne opevnený renesančný dvojvežový kaštieľ postavili v 17. Je to dvojpodlažná budova s dvoma hranolovými vežami na nárožiach. Na priečelí sa nachádza medzi vežami iónske stĺporadie. Dvojkrídlová budova má dva trakty s okružnou chodbou. Bočné fasády sú z čias jednotnej empírovej úpravy. Miestnosti sú prístupné z okružnej chodby.

Kaštieľ, postavený v II. polovici XVI. storočia, vyhorel viackrát. podpálili, zanechajúc iba púšť. poopravovaný sa stal sídlom Pavla Príleského už na začiatku 18. ako jeho majiteľ sa s istotou spomína v roku 1711. majerského dvora Podhradských na západnej strane podhradia pri potoku. dispozíciou pripomínajúce rodové sídlo v prílese pri Trenčianskej Teplej. výraznejšia klasicistická mu vtlačila monumentálny ráz vložením stĺporadia. etapách už za Príleskovcov. vkuse a rozhľadenosti Pavla Príleského aj v tejto oblasti.

pri kaštieli predstavovali v prvej polovici 17. a v širokom okolí jedinečné. druhov orechov, popínavé, ťahavé rastliny, agát, granátové jablká, olivy. marhule, moruše. drevín. Ten bol horlivým podporovateľom evanjelikov. v Podhradí kde odbavovať bohoslužby, dovolil od r. jednom krídle kaštieľa kaplnku. Alexius syna Ľudovíta. dcéra Ester. Rotschutza, s ktorým mala dcéru Ľudovku. muža baróna Wolwartha a do tretice Ignáca Granzensteina. prešiel vydajom všetok majetok Prileských na rodinu Ostroluckých. ku kaštieľu jeho brat Mikuláš z Ostrej Luky. Mikulášovho syna a brata Adely Ostrolúckej, Gejzu Ostrolúckeho. majiteľom kaštieľa bol jeho syn Gejza Ostrolucky(do roku 1949). sa stretávali osobnosti známe z kultúrneho a politického života.

V pamätnom dome sú však vystavené aj materiály o iných dejateľoch napr. Pavlovi Doležalovi, Ladislavovi Paulínym, Samuelovi Štúrovi, Jozefovi Škultétym, Petrovi M.

Obec patrila pod beckovské panstvo a neskôr patrila zemianskym rodom Podhradských, Príleských a Ostrolúckych. Názov obce Zemianske Podhradie sa v listinách objavuje od roku 1618. Z hľadiska historického vývoja je zaujímavé, že v roku 1622 sa rozdelilo Zemianske Podhradie na časť zemiansku a na časť poddanskú. Tieto časti mali vlastné erby - pečatidlá. Obe časti sa opäť zlúčili v roku 1848. U podhradských zemanov sa s priaznivým ohlasom stretlo husitské učenie, šírené v 15. storočí. To položilo základy k evanjelizácii obyvateľov v 16. storočí, v období reformácie.

Okolie obce je významným archeologickým náleziskom. V chotári Zemianskeho Podhradia nájdu návštevníci kras s jaskyňou Landrovec. Svojou dĺžkou 235 m je druhou najdlhšou jaskyňou bradlového pásma na Slovensku. Oblasť Bielych Karpát bola osídlená človekom už v dobe kamenej, pretože sú územím s náleziskami vhodnej suroviny na výrobu štiepaných kamenných nástrojov. Hradiská lužickej kultúry využívajúce prírodné danosti ochrany pred nepriateľom bývajú opevnené mohutnými valmi. Príkladom je hradisko v Zemianskom Podhradí z neskorej doby bronzovej, opevnené valom s drevenou komorovou konštrukciou, ktoré bolo vybudované v troch fázach. Z tohto obdobia pochádza zaujímavý nález - nádherný exemplár ružicovej spony so štylizovanými vtákmi. Je to náročný výrobok pravekého remeselníka, vyrobený pre honosný odev náčelníka, alebo inej významnej osoby.

V neskorej dobe laténskej (100-0 rokov pred n. l.) sú keltským obyvateľstvom často využívané výhodné polohy lužického osídlenia napr. v Zemianskom Podhradí, Dolnej Súči, Vršatskom Podhradí, Mikušovciach, Krivokláte, Lednici. Slovania po svojom príchode na naše územie využívali niektoré praveké výšinné polohy, napr. v Zemianskom Podhradí - polohy Pod Hrádky, Martákova skala, Bašta, alebo v Hornom Srní- poloha Ostrá hora. Hradisko preskúmal ako prvý v 19. storočí slovenský bádateľ, vedec, botanik, polyhistor, národopisec, historik, archeológ, spisovateľ, etnograf, národný buditeľ Jozef Ľudovít Holuby.

Dnes vieme, že hradisko na Martákovej skale vybudoval ľud lužickej kultúry, ďalej poloha bola osídlená v laténskej dobe keltským obyvateľstvom, v rímskej dobe sa tu bezpochyby zdržiavali germánski Kvádi a následne v období raného stredoveku - v 9. až 11. storočí ju obývali naši slovenskí predkovia, ktorí po sebe zanechali nielen množstvo keramiky, ale aj významné kovové predmety, z ktorých žiaľ väčšinu vykradli v minulosti detektoristi. Okrem nálezov, ktoré sa podarilo nájsť Holubymu poznáme z lokality zaujímavý keltský depot železných predmetov z neskorej doby laténskej. Depot bol nájdený na úpätí jedného z útesov Martákovej Skaly v roku 1987 a pozostával z masívnej železnej sekery s obdĺžnikovou tuľajkou, veľkého dláta a noža. Všetky tri objekty patria k najčastejším a funkčne pomerne univerzálnym typom nástrojov. Sekera a dláto boli použité hlavne v ťažbe dreva, nôž bol určený predovšetkým pre domáce použitie alebo ako zbraň v prípade lovu a boja. Analýza ukázala, že predmety boli vyrobené a zakopané v neskorom laténskom období, najskôr na prelome dvoch posledných storočí pred naším letopočtom . Jedným zo zaujímavých pozostatkov po germánskych Kvádoch žijúcich na Martákovej skale je bronzová jednodielna spona so štvorzávitovým vinutím a hornou tetivou. Má pravidelný oblúkovito vyklenutý lúčik, strechovite hranený. Metopovite zdobená, do hrotu vybiehajúca nôžka má rovno useknutú pätku. Je 6,7 cm dlhá. Spony tohto typu boli rozšírené v mladšej dobe rímskej najmä v juhozápadoslovenskej kvádskej oblasti. Frekventujú však aj v oblasti s pôvodnou púchovskou kultúrou. O tom, že Martákova skala sa radí aj k slovanským hradiskám vypovedajú okrem keramického materiálu aj zaujímavé kovové nálezy, ktoré boli nájdené detektoristami a následne vedecky publikované v odbornej literatúre Dr. Titom Kolníkom.

Jedná sa o železné kovanie - prevliečku s dlhým oválnym pútkom a obdĺžnikovitou upevňovacou doštičkou s dĺžkou 101 cm. Vonkajší oblúk pútka má trojnásobné rebrovanie v troch zoskupeniach. Slovanský kováč, ktorý ich vyrobil, tu pri stvárňovaní ozdobných vzorov používal viaceré ozdobné techniky, pri ktorých dômyselne pracoval so striedaním svetla a tieňa. Táto prevliečka preukazuje prítomnosť príslušníkov vládnucej vrstvy na hradisku, pretože slúžila ako súčasť luxusnej ozdobnej súpravy na upevnenie meča k opasku. Nález Kolník datuje do 1. polovice 9. storočia - tzn. do obdobia Nitrianskeho kniežatstva (blatnicko-mikulčický horizont). Ďalším významným slovanským nálezom - od toho istého detektoristu - je masívne železné zubadlo s rovnými postrannicami Ramená zubadla sú štvorhranne profilované (so štvorcovitým prierezom), s charakteristickým zhrubnutím v strede a zlomom nad uškom pre postrannicu. Postrannice sú na koncoch nepatrne zhrubnuté, od stredovej časti sú oddelené žliabkami obojstranne zvýrazneným vývalkom. Maximálne rozpätie zubadla je 21,3 cm. Zubadlo patrí k typu I. typologickej schémy A. Ruttkaya. Kolník zdôrazňuje, že v prípade tohto zubadla, podobne ako pri viacerých ďalších (napr. Pobedim) sa jedná o výrobok slovenského kováča a dokazuje vysokú vyspelosť kováčskeho umenia na Slovensku už začiatkom 9. storočia. Rezonujú v ňom tiež vplyvy franského umenia z tzv. karolínskej renesancie. Pôvodne tvorili súčasť výstroja jazdca, reprezentanta domácej slovenskej šľachty. Tieto nálezy zaraďujú Martákovu skalu medzi významné strážne slovanské hradiská. Dalo by sa uvažovať, že tvoril obrannú funkciu Nitrianskeho kniežatstva voči Moravskému, pričom aj toto hradisko zdôrazňuje dôležitosť priesmykov v Malých a Bielych Karpatoch v období raného stredoveku.

tags: #kostol #v #zemianskom #podhradi