Životopisy významných osobností z rodu Trstenských

Rodina Trstenských dala Slovensku mnoho významných osobností. V tomto článku sa pozrieme na životopisy niektorých z nich, s dôrazom na ich náboženské a politické aktivity.

Viktor Trstenský (1908-2006)

Osoba Viktora Trstenského je priamo spojená s bojom proti komunizmu na Slovensku. V novodobej histórii rodu dosiahol najvyššie a najčestnejšie postavenie vo sfére duchovného a svetského života.

Do seminára v Spišskej Kapitule vstúpil roku 1926. Kňazské svätenie prijal z rúk otca biskupa, Jána Vojtaššáka, roku 1931 (29. júna). V roku 1935 sa stal farárom v Reľove. Neskôr, v roku 1938, dostal novú faru v Dolnom Kubíne.

V časoch druhej svetovej vojny ho otec biskup Vojtaššák poveril funkciou školského inšpektora. Pápež Pius XII. ocenil bohatstvo jeho viery, potvrdené mnohými záslužnými skutkami, titulom Monsignora a následne ho vymenoval za člena pápežskej Rady ostražitosti (Consilii et Vigilantia).

V časoch komunistickej tyranie bol viackrát súdne trestaný a uväznený za svoje procirkevné postoje a otvorený nepriateľský vzťah proti komunizmu. Prešiel väznicou na Pankráci v Prahe, Ilavou, pracovnými tábormi a väznicami v Jáchymove, Prievidzi, Novákoch a na ďalších dvadsiatich štyroch miestach.

Napísal mnoho kníh z prostredia väzníc alebo jeho zápasu o slobodu vyznania a svedomia počas komunistického režimu (napr. Sila viery, sila pravdy, Ako svedectvo, Menej ponôs, viac modlitieb a boja za pravdu, Fragmenty, ďalšie bolestné výlevy duše, Nemohol som mlčať atď.).

Prezident Slovenskej Republiky, Rudolf Schuster, ocenil jeho boj za slobodu myslenia a v roku 2000 mu prepožičal pri príležitosti výročia vzniku Slovenskej republiky vysoké štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy.

Dňa 4. januára 1994 bol Viktor menovaný za honorárneho preláta a člena najvyššej trónnej asistencie pápeža Jána Pavla II., s následným právom členstva v Ráde meča a klobúka (Ordini di Cappa i Spada). K titulu pápežského preláta sa automaticky pripája funkcia tajomníka (cubicularius intimus adlectus supra numerum) a komorníka (cubicularius honorarius) Svätého Otca, Jána Pavla II.

Emil Trstenský (1926-2005)

Vdp. Emil Trstenský sa narodil v roku 1. júla 1926 v hornooravskej obci Trstená v rodine železničiara. Bol tretím zo šiestich detí. Už od útleho detstva túžil pracovať vo vinici Pánovej. Veľkým vzorom mu bol jeho strýko kňaz msgr. Viktor Trstenský.

Po skončení gymnázia vstúpil do kňazského seminára v Spišskej Kapitule. V Spišskej Kapitule študoval len dva roky. Dňa 22.12.1952 bol v Trstenej zaistený. V roku 1953 bol vo väzení. Neskôr pracoval v rôznych miestach napr. Túžba stať sa kňazom ho sprevádzala po celé toto obdobie jeho života.

Jeho sen sa uskutočnil v roku 1968, kedy sa znova mohol vrátiť do seminára. Svoje kňazské štúdium v ukončil Bratislave. Dňa 1. Prvé jeho miesto v kňazskej službe bolo v Liptovskom Kríži, kde pôsobil dva roky. Krátky čas pôsobil v Hybe.

Vdp. Emil Trstenský bol hrdý na svoj prekrásny kostolík, na príbytok Pána, ktorý sa snažil udržiavať vo vzornom poriadku. Nečakaná smrť dňa 14. Poslednou túžbou vdp.

Poznámka: Životopis Emila Trstenského sme vychádzali z jeho životopisu predneseného na jeho pohrebe.

Štefan Trstenský (1912-1988)

Pán Štefan Trstenský sa narodil dňa 16. 11. 1912 v Trstenej. Zomrel dňa 14. 8. V rokoch 1918 až 1924 navštevoval základnú školu v Trstenej. V rokoch 1925 až 1933 študoval na gymnáziách v Trstenej, Kláštore pod Znievom a v Zlatých Moravciach.

V rokoch 1933 až 1942 bol učiteľ ľudovej školy v Oravskom Veselom, v rokoch 1942 1953 bol odborný učiteľ. V rokoch 1946 až 1953 súčasne riaditeľ meštianskej školy v Tvrdošíne.

V rokoch 1953 až 1954 finančný referent, potom vedúci odboru bytového hospodárstva, inšpektor poľnohospodárskych škôl v Žiline, predseda komisie pre obchod, v rokoch 1962 až 1964 poľnohospodárskej komisie a od roku 1965 Okresnej posudkovej komisie.

V roku 1939 sa prostredníctvom E. Hroboňovej zapojil do ilegálnej protifašistickej činnosti, prenášal správy do Poľska, pre podozrenie roku 1939 krátko väznený v Námestove a v Ružomberku, neskôr pomáhal poľským vlastencom pri prechode do Maďarska, zaslúžil sa o záchranu mnohých sovietskych a židovských utečencov, v roku 1941 spoluzakladateľ ilegálnej občianskej skupiny O.

V roku 1943 bol spoluzakladateľ RNV v Tvrdošíne, Oravskom Bielom Potoku, Podbieli, Oravskom Veselom, Rabči a v Trstenej. Organizátor partizánskeho hnutia a prechodu sovietskych a slovenských občanov do Čapajevovho oddielu na východnom Slovensku.

Po vypuknutí SNP zabezpečoval mobilizáciu, účastník bojov v oblasti Trstenej, Tvrdošína, Podbiela a Dlhej nad Oravou. Po ústupe Povstania do hôr prieskumník, organizátor výzvednej služby a zásobovateľ partizánskej jednotky M. Korotkova, neskôr kpt. Tichonova. R.

V rokoch 1964 až 1971 bol poslancom Slovenskej národnej rady. Kolegovia poslanci si na neho spomínajú ako na človeka s krásnou slovenčinou. Dokonca sa zachovala príhoda, že kolegov spisovateľov a poslancov napr.

Oženil sa s Elenou rod. Schotterovou (*17.9.1917, †16.2.1998). Narodila sa v Brodzanoch okr. Partizánske. Zomrela v Žiline. Bola učiteľ...

Martin Trstenský Kavoň (nar. 1925)

Náš otec Martin Trstenský Kavoň sa narodil dňa 28. augusta 1925 v Trstenej ako najmladšie dieťa rodičom Martinovi (nar. 11. novembra 1874) a Žofii rod. Štefanidesová (nar. 1882). Otcov rodný dom bola drevenica postavená pri riečke Oravici v Trstenej medzi domami Pánikovcov a Medveckých. Počas druhej svetovej vojny ľahla táto drevenica popolom.

Náš starý otec tiež Martin (nar. 1874) bol šuster - opravoval topánky. Starý otec Martin (nar. 1874) bol na zárobkoch v Amerike - Pittsburku dva krát. Prvý raz v roku 1899 na tri roky a druhý raz odišiel v roku 1903 a pracoval tam dva roky.

Náš otec Martin (nar. 1925) mal detstvo chudobné, ale veselé. Spomína, že nemali žiadne dobroty, len čo sa urodilo na oravskej zemi - zemiaky, kapustu a obilie. Ale u miestneho obchodníka sa dal za vajce vymeniť cukrík alebo pelendrek. Keď boli ako chlapci väčší a pásli kravy, balili si zemiakovú vňať a fajčili ju.

V škole ich učili českí učitelia poslaní za trest na Slovensko, takže ten vzťah nebol moc priateľský. Keďže podľa dneška hľadiska bol hyperaktívny, tak často sedel v poslednej lavici. Učitelia ich bili sukovou palicou a trstenicou.

Ako 14-ročný odišiel do Sudet do mesta Wekelsdorf (Broumov), kde pracoval s mladými ľuďmi z Ruska, Francúzska, Poľska, Maďarska na veľkom gazdovstve. Dostal do opatery dva ťažné kone a na nich vozil v zime drevo na stanicu vzdialenú 30 kilometrov. V lete vozil poľnohospodárske plodiny a pracoval na poli. Mali ho radi. Večer vždy mal pod obrusom na mieste kde sedel na prilepšenie buď čokoládu, cigarety… Tu sa naučil podľa príslovia “Svet je škola ”nemeckého poriadku - ordnungu“, ktorý ho sprevádza celý život. Dnes vie o každom klinci, kde ho má uložený.

Po vojne postavila štátna obnova domy v Trstenej na Veľkom rade dnešnej Hattalovej ulici a na č. 46 začala bývať vdova Žofia Trstenská s deťmi. Dom mal dve miestnosti do ulice a dve do dvora spojené pitvorom (chodbou). Polovica domu sa musela prenajímať, lebo bolo málo bytov.

V 60tom roku bol otec tri razy v bani v Ostrave dolovať uhlie. Pri jednej brigáde bol tri dni zavalený pod zemou. Jeho matka Žofia bývala s jeho rodinou v tomto dome.

V máji 1951 sa otec oženil s Martou rodenou Parížovou. Splodili spolu šesť detí: Valéria (nar. 1952), Monika (nar. 1955), Alena (nar. 1956), Martin (nar. 1958), Mikuláš (nar. 1961) a Anton (nar. Najťažšie obdobie spoločného života boli 50-te roky.

Otec pracoval v Trepárni v Nižnej striedavo v Trstenej. So svojou manželkou vlastnili 8 ha pôdy. Podľa súdruhov kto mal nad 2 ha pôdy bol kulak. Museli odovzdávať dávky z úrody a z chovu - kontingent. Zo zvierat (domácich prasiat) bola najkvalitnejšia koža z ich chrbta 60×80 cm - krupón.

Mali určené koľko úrody majú odovzdať z 1 ha pôdy. Keď sa neurodilo veru museli kúpiť od tých, čo mali úrodu a odovzdať. Z Trepárne ho vyhodili, pretože nechcel podpísať vstup do jednotného roľníckeho družstva (JRD). Pretože ako roľník by neuživil rodinu, dohodli sa s manželkou, že podpíšu vstup do JRD. A tak dali majetok do družstva. Zostal im záhumienok, čo bolo pol ha ornej pôdy a pol ha lúk.

Zamestnali ho na Oravskej priehrade ako člena závodnej stráže, čo mu vyhovovalo. Mal 12 hodinové služby - viac voľná na svoje poľnosti. Pracoval tam do roku 1976. Potom sa zamestnal v nemocnici v Trstenej ako kurič, kde pracoval do odchodu na dôchodok. Celkom 13 rokov.

Okrem výchovy svojich detí pomáhal s výchovou detí svojej staršej sestre Viktórii. Bývali na Malom rade v Trstenej. Sestra Viktória pomerne mladá ovdovela a zostala sama s piatimi deťmi.

Naša mama Marta zomrela dňa 11. septembra 2002 po siedmich rokoch dialyzovania. Pri rodinných stretnutiach, keď ešte žila, sa zišlo 35 osôb - najbližších - detí a vnúčaťa. V súčasnosti žije vo svojom dome sám. Je mobilný a má dobrú pamäť, veselú povahu, má rád ľudí a je „in“ - vie čo sa deje vo svete i v našom štáte. V auguste 2009 mu bolo 84rokov. K dnešnému dňu má 17 vnúčat a 6 pravnúčat.

Celý život boli jeho koníčkom živé kone a spev. To je životopis najstaršieho Martina Trstenského - Kavoňa ako si ho pamätáme z rozprávania a z prežitých reálií. Dňa 24. 11.

Dušan Trstenský

Sr. Prof. Ing. Dušan Trstensky, DrSc. pochádza z učiteľskej rodiny. Narodil sa 13.3.1939 v Oravskom Veselom (v súčasnosti okres Námestovo). V roku 1953 sa jeho rodina presahovala do Žiliny a súčasne začal navštevovať Priemyselnú školu strojnícku v Ružomberku, ktorú ukončil s vyznamenaním v júni 1957.

Od septembra 1957 začal navštevovať Elektrotechnickú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT) v Bratislave. Od 1.7.1962 do 31.12.1964 bol zamestnaný na Okresnej správe spojov v Martine ako vedúci udržiavacieho okresu. Od 1.1.1965 učil na Vysokej škole dopravy a spojov v Žiline (v súčasnosti Žilinská univerzita).

V rokoch 1964 - 1965 absolvoval postgraduálne štádium prenos dát na SVŠT v Bratislave. V rokoch 1965 - 1971 vyštudoval externú vedeckú ašpirantúru vo vednom odbore 26-08-9 oznamovacia technika po vedeniach a získal hodnosť kandidáta technických vied (CSc.).

V septembri 1974 obhájil habilitačnú pracú a od 1. 5. 1975 bol vymenovaný za docenta. V roku 1990 získal po obhajobe doktorskej dizertačnej práce Zvyšovanie spoľahlivosti telekomunikačnej siete vedeckú hodnosť doktora technických vied (DrSc.).

Školský rok 1969/1970 strávil na študijnom pobyte na L’Ecole de Nationale Supérieure de Télécommunication v Paríži vo Francúzsku, počas ktorého si osvojil mnohé nové poznatky. V roku 1982 bol na dvojmesačnom študijnom pobyte na Postgarduate School of Electrical and Electronic Engineering, University of Bradford vo Veľkej Británii.

Okrem toho sa zúčastnil mnohých krátkodobých študijných pobytoch, vedeckých konferenciách, viedol výmenné praxe študentov na partnerských vysokých školách vo vtedajšom Sovietskom zväze, Nemeckej demokratickej republike a v Maďarsku.

Pracoval na riešení štátnej výskumnej úlohy v spolupráci s výskumným ústavom spojov a na výskumných úlohách v spolupráci s partnerskými vysokými školami Hochschule für Verkehrswesen v Drážďanoch a Ingenieurhochschule v Mittweide v Nemecku.

Je autorom početných článkov v domácich a zahraničných časopisoch (z toho 4 články v zahraničných karentovaných časopisoch - dva v USA a dva vo Veľkej Británii). Za usilovnú prácu mu bolo udelené dňa 21.6.1978 ministrom spojov Československa vyznamenanie najlepší pracovník spojov 21.6.1978.

V súčasnosti na Žilinskej univerzite prednáša predmet Spoľahlivosť telekomunikačných systémov v 5. ročníku študijného odboru Technická prevádzka telekomunikácií.

Alžbeta Trstenská

Narodila som sa 19. novembra 1943 v deň, keď má v kalendári meno Alžbeta. Tak ma 28. novembra 1943 pokrstili a dali mi za celoživotnú patrónku sv. Alžbetu. Prišla som do rodiny ako tretia. Ale tá druhá, Margitka, zomrela krátko po narodení. Za mnou sa naša rodina rozrástla ešte o ďalších sedem mojich súrodencov. Je nás sedem sestier a dvaja bratia.

Naši rodičia Štefan je už nebohý a Paulína 84 ročná, nás vychovávali v láske, viere a starali sa o nás po každej stránke. Do školy som začala chodiť v roku 1950. Spočiatku to bolo milé a priateľské prostredie. Bolestivo som vnímala násilný presun pátrov Františkánov a likvidáciu kláštora. Smútok som videla na všetkých s ktorými som prišla do styku. Tiež potom odchod rehoľných sestier z nemocnice.

Pomery sa menila aj v škole. Odstránili sa kríže. Zákaz modlitieb pred a po vyučovaní. A hlavne zmenu, ktorú sme cítili najmä od jednej mladej pani učiteľky. Predtým milá, veselá, potom náhle zlostná, často až zúrila na nás druháčikov, tretiačikov. Nechýbala ani bitka. Život však plynul ďalej.

V roku 1958 som záverečnými skúškami (tzv. malou maturitou), po nás už neboli, skončila základnú školu a pokračovala som na Jedenásťročnej strednej škole v Trstenej (dnes gymnázium) a v roku 1961 som zmaturovala.

Okresná hygienická stanica v Trstenej bola mojím pracoviskom. V roku 1969 sme sa mladí ľudia z Trstenej (bolo nás okolo 1 200) skoro celý rok pripravovali na prijatie sviatosti birmovania, ktorá u nás nebola 25 rokov. Duch svätý postupne začal pôsobiť a som roku 1970 prihlásila u sestričiek, ktoré opäť u nás pracovali v nemocnici.

Po postuláte a noviciáte, ktorý som mala v Charitnom dome v Dolnom Smokovci, som v roku 1972 som zložila prvé sväté sľuby v Kongregácii milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok. O rok na to však už bežiaca normalizácia chcela odstrániť a zničiť všetko sľubne sa rozvíjajúce, hlavne náboženský život.

Dostala som sa pracovať v sociálnom ústave pre mentálne postihnutých dospelých mužov. Prežila som tam s nimi skoro 17 rokov. V roku 1990, keď riaditeľ Liečebne pre dlhodobo chorých (LDCH) v Štiavničke požiadal o prácu rehoľných sestier našu kongregáciu, bola som preložená z východu do Štiavničky. Bola to tiež náročná a krásna práca s chorými.

V roku 1996 som išla k našim starým sestrám do Užhorodu. Po perestrojke sa tam aj tam pomery zmenili a mohli sme žiť v komunite. Po troch rokoch som bola preložená do charitatívneho domu vo Vrícku, kde sú naše staršie sestry. O ďalšie tri roky idem už ako dôchodkyňa do Kežmarku, kde naše mladšie sestry pôsobia ako katechétky a učiteľky.

Sviečková manifestácia 1988 - Spomienka

Ako mladý, v tom čase 24-ročný muž, som sa zaujímal o svet, v ktorom žijem. O konaní sviečkovej manifestácie som sa dozvedel od mojich priateľov, aj zo zahraničných rozhlasových staníc. Začalo sa vo mne rodiť rozhodnutie zúčastniť sa aktívne tejto akcie. V tom čase som bol už ženatý, prežíval som aj strach, že tam môže prísť k streľbe na účastníkov. Tohto som sa viac bál ako zatknutia.

Do Bratislavy som s priateľmi pricestoval rýchlikom 25. marca 1988 už okolo 14. hod., aby sme sa bezproblémovo dostali na Hviezdoslavovo námestie, lebo sme očakávali, že úrady uzavrú ulice, čo sa aj stalo. Na námestie sme sa však dostali včas. Držal som sa bok po boku s mojím kamarátom Jarom Buchtom.

Pred 17. hod začali prichádzať na námestie kropiace autá, ktoré stále dookola jazdili po obvode námestia. Okolo nás začali jazdiť aj autá Verejnej bezpečnosti (VB) a asi z dvoch z nich svietili na nás silnými reflektormi a zároveň nás natáčali videokamerami. Keď sa priblížila 18. hod, všetci sme sa presunuli do stredu námestia, zapálili si sviečky, ktoré sme si priniesli so sebou a začali sa modliť Otče náš, Zdravas Mária a potom Ruženec.

Asi po15-20 minútach prišlo na námestie 30-40 áut VB tzv, „žiguľáky“. Začali nás so všetkých strán stláčať. Pocítil som asi 2-3 krát také silné stlačenie, že som nemohol dýchať. Všetky autá zapli sirény. Ich rev prenikal až do duše. Prežíval som svoju „apokalypsu“. Uvedomil som si, že odtiaľto už niet návratu a vravel som si, že nech sa stane, čo má stať. Dodnes je to pre mňa silný zážitok.

Po niekoľkých minútach sa autám VB podarilo pretlačiť cez nás a rozdeliť nás na niekoľko častí. Nahlas sme sa navzájom upozorňovali, aby sme sa nenechali vyprovokovať agentmi ŠtB, ktorí boli medzi nami v dave. Keď sme už boli rozdelení na viac častí, tak z bokov námestia začali na nás vodnými delami liať prúdy vody. Behal som a uhýbal, aby ma nezasiahli a nezvalili na zem. Rovnako som si dával pozor, aby ma nechytili „eštébáci.“ lebo videl som, ako chytali ľudí a brali do áut tzv.

Pozrel som na hodinky. Bolo 18:30 hod., čo znamenalo, že vypršala určená polhodinka, ktorú sme tam mali vydržať. Obozretne sme sa vytratili z námestia a išli na Hlavnú železničnú stanicu na vlak.

V lete toho istého roka som sa stal členom Hnutia za občiansku slobodu /HOS/. Dostával som a čítal samizdatovú literatúru. V auguste 1989 ma doma navštívili traja príslušníci ŠtB. Mali ma v záznamoch, že som členom tohto ilegálneho hnutia. Pýtali sa ma na HOS, aké mám kontakty s Čarnogurským a ďalšími členmi tohto hnutia. V tom čase bežala disidentská podpisová akcia s názvom „Niekoľko viet“, ktorú som podpísal. Snažil som sa čo najmenej resp. uhýbavo odpovedať, nuž potom sa ma opýtali kedy najbližšie budem doma a zdôraznili mi, že ma opäť navštívia. Ale viac neprišli, bolo už 3 mesiace pred 17. Päť členov potom zatkli. Išlo o J. Čarnogurského, M. Kusého, A. Seleckého, L. Maňáka a H. Ponickú.

tags: #colotka #bol #katolik