Tento obraz svadby nám umožňuje venovať tento žalm všetkým manželom, ktorí žijú svoje manželstvo s intenzívnou vnútornou radosťou, ako znamenie „veľkého tajomstva“; ako hovorí svätý Pavol, „lásky Boha Otca k ľudstvu a Krista k Cirkvi“ (porov. Ef 5,32).
Teraz sa teda naša pozornosť upriami na profil tejto kráľovnej, ktorú dvorný básnik, autor žalmu (porov. Ž 45, 2), vykresľuje s veľkou jemnosťou a citom. Označenie fenického mesta Týru (porov. v. 13) umožňuje predpokladať, že ide o cudziu princeznú. Tým nadobúda osobitný význam výzva, aby zabudla na ľud a na dom otca (porov. v. Povolanie k sobášu je životný zvrat a mení existenciu, ako už vyplýva Knihy Genezis: „Muž opustí svojho otca i matku a pripúta sa k manželke a budú jedno telo” (Gn 2, 24).
Keď kráľovná - nevesta prichádza ku kráľovi a jej svadobný sprievod prináša dary, ten je ohromený jej krásou (porov. Sal 44,12-13). Je dôležité vidieť, ako tu žalmista vyzdvihuje ženu: „je plná jasu“ a túto jej vznešenosť zdôrazňujú aj svadobné šaty utkané zo zlata a vyzdobené vzácnymi výšivkami. (porov. vv. 14-15).
Význam a interpretácia
Žalm 45 nám však otvára aj ďalší pohľad. Na scéne je totiž hebrejský kráľ a práve preto tu následná židovská tradícia vidí symbol dávidovského Mesiáša a kresťanská tradícia tento hymnus pretvorila na spev na počesť Ježiša Krista.
Význačný je dôraz, s akým žalmista vyzdvihuje ženu: je „veľmi vznešená” (v. 14) a táto veľkoleposť je vyjadrená svadobným šatom, celým utkaným zo zlata a obohateným vzácnymi výšivkami (porov. v. Biblia rada hovorí o kráse ako o odraze samého Boha. Aj odev môže byť symbolom vnútorného oslnivého svetla a čistoty duše.
Na jednej strane myšlienky zalietajú k paralele s obdivuhodnými stránkami Piesne piesní (porov. Pies 4 a 8) a na druhej s reprízou Apokalypsy, kto hovorí o „svadbe Baránka,” teda Krista, so spoločenstvom vykúpených, pričom zdôrazňuje symbolickú hodnotu svadobných šiat: „Nadišla Baránkova svadba a jeho nevesta sa pripravila. A smela sa obliecť do čistého, skvúceho kmentu - ten kment sú spravodlivé skutky svätých“ (Zjv 19,7-8).
Vedľa krásy sa vyzdvihuje radosť, ktorá vyžaruje zo svadobného sprievodu „panien, jej družíc”, družičiek, ktoré sprevádzajú nevestu s „jasotom radostným” (porov. Ž 45, 15-16). Úprimná a hlboká radosť je vyjadrením lásky, ktorá má svoj podiel na dobre osoby, ktorú miluje z úprimného srdca.
Teraz podľa záverečných blahoprajných slov sa rysuje ďalšia skutočnosť radikálne založená v manželstve: plodnosť. Je tu totiž reč o „synoch” a „pokoleniach” (porov. v. 17-18). Budúcnosť, a nielen nejakého rodu či dynastie, ale celého ľudstva, závisí práve od toho, že manželský pár dáva svetu nové stvorenia.
Toto je vážna téma súčasnosti na Západe, ktorý je často neschopný zveriť svoju existenciu budúcnosti prostredníctvom plodenia a výchovy nových stvorení, ktoré by pokračovali v budovaní civilizácie národov a tak uskutočňovali plán spásy.
Mnohí cirkevní Otcovia, ako je známe, čítali portrét kráľovnej tak, že ho aplikovali na Pannu Máriu, keď vychádzali zo vstupnej výzvy: „Čuj, dcéra a pozoruj, nakloň svoj sluch...” (v. 1l). Tak je to aj napríklad v Homílii o Božej Matke Crisppa Jeruzalemského, kapadóckeho otca, ktorý patril v Palestíne do mníšskej komunity svätého Eutímia a keď sa stal kňazom, bol guardiánom Baziliky Svätého kríža Anastasis v Jeruzaleme.
„Na teba sa obraciam, hovorí k Panne Márii, k tebe, ktorá sa pripravuješ za nevestu veľkému vládcovi, k tebe, ktorá sa pripravuješ počať Božie Slovo spôsobom, ktorý pozná iba Boh... „Počuj, dcéra, a pozri, nakloň svoj sluch.“ Tu sa potvrdzuje radostná zvesť vykúpenia sveta. „Nakloň svoj sluch, lebo to, čo budeš počuť, pozdvihne tvoje srdce ... Zabudni na svoj ľud a na dom svojho otca.“ Nehľaď na pozemské príbuzenstvo, lebo sa staneš nebeskou kráľovnou. A počúvaj, hovorí ďalej Crisppus, ako ťa miluje ten, ktorý je Stvoriteľom a Pánom všetkých vecí. Kráľ túži po tvojej kráse. Sám Otec ťa vezme ako vlastnú nevestu a Duch pripraví všetky podmienky, ktoré sú potrebné na túto svadbu ... Never, že porodíš obyčajné ľudské dieťa, lebo ono bude tvojím Pánom a ty sa mu budeš klaňať. Tvoj Stvoriteľ sa stal tvojím dieťaťom, počneš ho a spolu s mnohými ľuďmi sa mu budeš klaňať ako svojmu Pánovi.”
Vstup blahoslavenej Panny Márie do chrámu živo opísal konštantínopolský patriarcha svätý Taras († 806) vo svojej slávnej homílii na tento sviatok (porov. Migne, Grécka patrológia, zv. 98, kol. Sviatok Vstupu patrí medzi dvanásť veľkých sviatkov v našom byzantskom obrade. Jeho pôvod možno vystopovať až do konca 7. storočia.
Predovšetkým nám hovorí o ochote a radostnej dispozícii Máriiných rodičov, svätých Joachima a Anny, s ktorou obetovali svoju dcérku službe Bohu. Žiaľ, dnes máme čoraz menej mladých ľudí, ktorí sa obetujú službe Bohu vo svätom kňazstve alebo rehoľnom živote. Ani medzi našimi ľuďmi nie je veľa rodičov, ktorí sú ochotní povedať Bohu so svätou Annou: „Pane, obetujem Ti do služby svoje dieťa, keďže ono je Tvojím darom pre mňa!“ Naopak, existuje veľa rodičov, ktorí sú proti Božiemu volaniu svojich detí.
Musíme pamätať na to, že kňazské a rehoľné povolania sa pestujú a dozrievajú v dobrých kresťanských rodinách. Dobrá kresťanská domácnosť je kolískou povolania, čiže prvým duchovným seminárom. Hovorí sa, že väčšia časť kňazských a rehoľných povolaní sa rodí v nevinných srdciach detí vo veku od šiestich do štrnástich rokov, v čase, keď dieťa ešte je pod silným vplyvom svojich rodičov.
Nech sa sviatok Vstupu blahoslavenej Panny Márie do chrámu stane pre nás špeciálnym dňom vrúcnej modlitby za kňazské a rehoľné povolania z radov našej mládeže. Modlime sa aj za rodičov, aby podľa inšpiratívneho príkladu svätých Joachima a Anny ochotne obetovali svoje deti službe Bohu, keď sú povolané. Modlime sa najmä za našich mladých, aby podľa vznešeného príkladu blahoslavenej Panny Márie vďačne nasledovali hlas Božieho volania a ochotne sa obetovali službe Bohu.
Slávny hudobník na cisárskom dvore Lev Majster (koniec 9. storočia) skomponoval záverečné hymny na večiereň a utiereň tohto sviatku. Liturgické skladby a hymny tohto sviatku sú veľmi bohaté na poetické výrazy, alegóriu a narážky. Keďže tento sviatok sa slávi v čase Adventu, je považovaný aj za prípravu na Narodenie nášho Pána.
Žalm 45 v liturgii
Žalm 45, z ktorého boli vybrané verše do responzóriového žalmu tejto slávnosti, nesie v hebrejskej pôvodine názov „Ľúbostná pieseň“ (šír jedidót, pieseň lásky, resp. svadobná pieseň, lat. epitalamium, z gr. epithalamion, čo znamená pieseň pre nevestu pri jej ceste do svadobnej komnaty). Ide v podstate o svetskú pieseň (jedinú tohto druhu v Žaltári) zloženú na sobáš niektorého jeruzalemského kráľa (vzhľadom na v. 13, kde sa hovorí o dcérach z Týru, jestvuje domnienka, že išlo o sobáš kráľa Achaba s týrskou princeznou Jezabel).
Žalm má úvod (v.1. je nadpis, úvodný verš je verš č. 2, t.j. uvedenie spevu spevákom: Moje srdce prekypuje krásnymi slovami, svoje verše venujem kráľovi. Môj jazyk je ako pero rýchlopisca). Nasleduje oslovenie kráľovského snúbenca: Ty si najkrajší z ľudských synov, z tvojich perí plynie milota. Preto ťa Boh požehnal naveky, a pokračuje prvá časť žalmu (vv. 3-10), ktorá spieva o jeho kráse a úspešnom boji proti Božím nepriateľom. Dávidovský kráľ bol pre Izrael pozemským zástupcom (miestodržiteľom) Boha, preto sa jeho trón označuje ako božský trón (v. 7): Tvoj trón, Bože, trvá naveky (myslí sa pritom síce na pozemský trón kráľa Dávida, ktorý je ale aj Božím trónom na zemi; možno tu vidieť vplyv okolitých pohanských národov, v ktorých sa králi cítili byť bohmi, ale v Izraeli táto myšlienka dostala nový obsah - kráľ nie je bohom, len zástupcom Boha).
Druhá časť žalmu (vv. 11-18) ospevujú kráľovu nevestu, ktorá sa označuje ako kráľovská „dcéra“ (je spomenutá - hoci v množnom čísle asi ako len jedna z kráľových dcér, t.j. manželiek či konkubín - už v 10. verši žalmu ako tá, ktorá stojí medzi vyvolenými, príp. kráča v ústrety kráľovi a kráľovnej - matke). Tejto neveste je sľúbené hojné potomstvo (v. 17: miesto tvojich otcov zaujmú tvoji synovia), ktoré bude trvať naveky.
Otcovia Cirkvi tento žalm chápali ako jednoznačné potvrdenie božskej hodnosti Mesiáša, Ježiša Krista, Dávidovho potomka. V tomto zmysle chápe žalm aj jeho novozákonná zmienka v Hebr 1,8-9: Ale Synovi: „Tvoj trón, Bože, je na veky vekov a žezlo tvojho kráľovstva je žezlo spravodlivosti. Miloval si spravodlivosť a nenávidel si neprávosť; preto ťa Boh, tvoj Boh, pomazal olejom plesania viac ako tvojich druhov“ (Ž 45,7-8).
Pre kresťana nie je problém v jednotlivých obrazoch týkajúcich sa tejto Ženy, ak ich vytrhneme z celkového kontextu, vidieť Pannu Máriu, ktorá dáva život Božiemu Synovi, ale ak tieto obrazy vnímame v celom kontexte Starého a Nového Zákona, tak tu môžeme vidieť tak starozákonný Boží ľud, ktorý bol celé stáročia „ťarchavý“ s Mesiášom a mesiášskym ľudom v dôsledku Božieho sľubu Eve (por. Gn 3,15), ba dokonca tu môžeme vidieť vzťah Starého Božieho ľudu k Novému, ktorý sa z neho rodí. Samozrejme, môžeme tu vidieť aj Pannu Máriu, ktorá telesne dáva život Božiemu Synovi (syn, chlapec) a duchovne kresťanom (potomstvo Ženy, por. Zjv 12,17).
V pôrodných bolestiach tejto ženy môžeme vidieť tak ťažkú dejinnú cestu Izraela pripravujúcu príchod Mesiáša, ako aj prenasledovanie Cirkvi. Hoci o Márii sa tvrdí, že porodila Ježiša bezbolestne, za jej pôrodné bolesti môžeme označiť jej utrpenie pod krížom, kde sa naplno stala Matkou Cirkvi.
Vieme, že dejiny spásy sú v celej Biblii opisované obrazom svadby: Boh miluje veriaci ľud, chráni ho, živí, dáva mu domov a budúcnosť, žiada si však za to lásku a vernosť. Božia snúbenica (Boží ľud) však bola horšia ako cudzoložnica (pohania), bola prostitútkou, ako Boh oznamoval cez svojich prorokov, a preto musel ľud stále trestať, aby sa spamätal (Oz 2; Iz 1,21; Jer 2,2-3; Ez 16, atď.) a vrátil sa k svojmu Ženíchovi.
Ž 45 je akoby prsteň spájajúci prorokov s Veľpiesňou lásky a prorocky už slávi spojenie lásky medzi Mesiášom a jeho Cirkvou, ako o tom bude často reč v Novom Zákone. Ako prvý v Kristovi spoznáva prisľúbeného božského Ženícha Ján Krstiteľ: Ženích je ten, kto má nevestu. A ženíchov priateľ, ktorý je pri ňom a počúva ho, veľmi sa raduje zo ženíchovho hlasu. A táto moja radosť je úplná (t.j. už dovŕšená; Jn 3,29).
V duchu Pána aj novozákonní svätopisci hovorili o mesiášskych časoch ako o duchovnom zasnúbení Boha s ľudstvom: Kristus je ženích, Cirkev je nevesta - zvlášť sv. Pavol mal rád tento obraz (Ef 5,21-32). Niekoľko veršov prirovnávajúcich Božie kráľovstvo k svadobnej hostine Krista s Cirkvou obsahuje aj Kniha Zjavenia (Zjv 19,7.9; 21,2; 22,17: Duch a nevesta volajú: „Príď!“). Cirkev tento biblický obraz viery ako duchovného zasnúbenia s Kristom vďačne prijala a obraz dokonalého uskutočnenia tohto zasnúbenia spoznala v Panne Márii ako v najlepšej časti tajomného tela Kristovho - Cirkvi (Mária je ako lono Cirkvi, cez ktoré Kristus rodí Božie deti).
Stojíme vo svadobnom sprievode veriacich do nebeského Jeruzalema, ktorý je ozdobený ako nevesta pre svojho Ženícha (por. Zjv 21,2). Tento žalm preto možno chápať ako pútnickú pieseň na ceste do večnosti. Na zasnúbení Krista s Cirkvou sme už dostali podiel krstom a vierou, ale plnosť tohto zasnúbenia sa zavŕši až vo večnosti.
Lukášovho evanjelia (Lk 1, 39-56) je výstižným vyjadrením Máriinej osobnosti, akýmsi súhrnom jej spirituality. Určite nejde o záznam toho, čo Mária v danej chvíli povedala, ide skôr o svedectvo toho, ako bola Matka Pána vnímaná prvokresťanskou komunitou. Z obsahu tohto hymnu vyplýva, že Mária je bytosťou celkom zameranou na Boha, lebo velebí Najvyššieho za tie veci, ktoré v nej vykonal.
Ak si všimneme kompozíciu mariánskych prefácií v Rímskom misáli zistíme, že sú koncipované presne týmto spôsobom: velebíme Boha za veľké veci, ktoré vykonal v Márii. Mariológia musí byť nevyhnutne teocentrická. Veľkosť Márie, vznešenosť jej lásky, sa ani zďaleka nevyrovná nádhere a veľkosti lásky samého Boha. Mária odráža vznešenosť Boha asi tak ako mesiac odráža svetlo slnka. Mária nie je, nechce byť a nemôže byť v nijakom zmysle konkurentkou Boha. Nik nemôže byť milosrdnejší než Boh, ktorý je jediným prameňom každého prejavu milosrdenstva vo vesmíre. Mária je od Boha absolútne závislá, bez neho nič neznamená tak isto ako ktokoľvek z nás.
Zjavenie Panne Márii