Ďakujem Pane, že si ma utvoril tak zázračne: Biblický význam

Význam slov "ďakujem Pane, že si ma utvoril tak zázračne" nachádzame v hlbokom kontexte biblického chápania stvorenia, hriechu a vykúpenia. Tento článok sa zaoberá biblickým pohľadom na pôvodnú nesmrteľnosť človeka, vplyvom hriechu na ľudskú existenciu a Kristovým víťazstvom nad smrťou, ktoré vedie k radosti z Veľkej noci.

Michelangelovo stvorenie Adama

Pôvodná nesmrteľnosť a hriech

V úryvku z Knihy múdrosti (Múd 1,13-15; 2,23-24) nachádzame starobylé biblické presvedčenie, ktoré je súčasťou kresťanskej viery: Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť. Boh nestvoril smrť, ani sa nekochá v zániku žijúcich. Veď on všetko stvoril pre bytie; tvory sveta sú pre život, nie je v nich jed smrti; ani podsvetie nevládne na zemi, lebo spravodlivosť je nesmrteľná. Lebo Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť; utvoril ho ako obraz svojej podstaty.

V tele prvotného človeka nebol „jed smrti“. Boh totiž nestvoril človeka pre smrť, ale pre večný život a utvoril ho ako obraz svojej podstaty. Smrť prišla na svet zo závisti diabla. Biblia teda chápe smrť ako nerozlučne spojenú s hriechom. Smrť však nie je len trestom za hriech, akoby hriech a smrť boli nejako oddelené, ale v skutočnosti hriech = smrť. Smrť je podstatou hriechu. Ak sa totiž stvorená bytosť odlúči od svojho Stvoriteľa - prameňa Života, podlieha smrti.

Telesná smrť však je len obrazom duchovnej smrti. Zatratení sú vlastne mŕtvi naveky. Aj Satan je vlastne duchovne mŕtva bytosť, navždy oddelená od prameňa Života, ktorým je Boh. Ako je to však s tou pôvodnou telesnou nesmrteľnosťou človeka? Ide o tvrdenie, nad ktorým dnešní biológovia krútia hlavou a považujú ho za prejav náboženského tmárstva. Touto témou sa kresťania zaoberali už veľmi skoro. Najlepšie úvahy na túto tému, ktoré sú dodnes platné, priniesol sv. Augustín v Komentári ku knihe Genezis.

Píše: „Ľudské telo bolo totiž pred hriechom v istom zmysle smrteľné a v istom zmysle nesmrteľné. Smrteľné, lebo mohlo umrieť, nesmrteľné, lebo nemuselo umrieť (t.j. mohlo neumrieť). Niečo iné je nemôcť umrieť (keďže niektoré bytia Boh stvoril ako nesmrteľné zo svojej prirodzenosti, lebo nemajú telo, ako napríklad anjeli), a niečo iné zase môcť neumrieť, a v tomto zmysle bol prvý človek stvorený ako nesmrteľný. Svoju nesmrteľnosť čerpal zo stromu života, nie zo svojej prirodzenosti. V dôsledku hriechu bol oddelený od stromu života a tak sa stal smrteľným, hoci keby nezhrešil, mohol neumrieť. Bol totiž smrteľný vzhľadom na svoje zvieracie telo, ktoré mohlo umrieť v dôsledku svojej prirodzenosti, nesmrteľný však vďaka daru od Stvoriteľa. Jeho zvieracie telo bolo smrteľné, lebo mohlo umrieť, ale aj nesmrteľné, lebo mohlo neumrieť. Absolútne nesmrteľné bude až telo duchovné, ktoré dostaneme pri všeobecnom vzkriesení. A tak to zvieracie telo, a teda smrteľné, ktoré v Božej spravodlivosti sa malo stať duchovným, a teda absolútne nesmrteľným, v dôsledku hriechu prestalo byť len náchylné na smrť, ale už skutočne podlieha smrti.

Aby nedošlo k omylu, treba pripomenúť, že kresťanstvo nespochybňuje fakt, že človek je smrteľný z dôvodu svojej telesnosti, avšak zdôrazňuje, že vyhlásiť z tohto dôvodu človeka za smrteľného „z dôvodu svojej prirodzenosti“ je pomýlené, keďže človek nie je len telo, veď už len napríklad taká schopnosť vytvárať kultúru ho jasne a neprehliadnuteľne odlišuje od zvierat. To, čo kresťanstvo na rozdiel od materialisticky zameraných prírodovedcov zdôrazňuje je, že človek je rovnako aj bytosťou duchovnou, schopnou zo svojej prirodzenosti na nesmrteľnosť, hoci samozrejme a očividne nie je nesmrteľný absolútne. Táto náklonnosť či predpoklad na nesmrteľnosť vyplýva z jeho osobného vzťahu s Bohom, žriedlom Života. Náuka o pôvodnej nesmrteľnosti človeka vyjadruje presvedčenie, že ľudský duch by bol schopný premôcť telo svojou mocou a zduchovniť ho, keby sa sám neoddelil od Boha.

Sv. Tomáš neskôr napíše, že smrť je niečo prirodzené pre naše telo, ale pre človeka ako duchovno-telesné bytie je prirodzené neumierať: vyššia zložka ľudskej prirodzenosti totiž nevyhnutne musí prevážiť nad nižšou. Smrť je teda pre človeka síce z jednej strany niečím prirodzeným (vzhľadom na jeho telo), ale z druhej strany (vzhľadom na dušu) niečím hlboko neprirodzeným (Summa theologiae 2-2, q. 164). Smrť - oddelenie duše od tela - je dôsledkom a znakom odlúčenia od Boha. Má teda štruktúru symbolu, ktorý v kresťanstve nazývame sviatosťou: to, čo sa odohráva na biologickej rovine, je znakom niečoho hlbšieho. Biologická smrť vo svojom prvotnom význame vyjadruje a potvrdzuje smrť duchovnú: veď čo má duch z toho, že síce smrťou tela nezaniká, len sa oddeľuje od tela, ale zostáva predsa oddelený od Boha?

Smrť je teda akousi sviatosťou, sviatosťou Satana. Pre kresťanstvo je teda smrť hrozným nešťastím, lebo umierajúce telo je nenahraditeľnou súčasťou našej osoby, smrť teda ničí samotnú osobnosť človeka. A preto hoci duch trvá aj po smrti, možno povedať, že umiera celý človek, v tom zmysle, že celý človek podlieha rozpadu toho, čo svojou prirodzenosťou vytvára nerozlučiteľnú jednotu. Preto smrť je pre ducha niečo ešte strašnejšie než pre telo. Podobne ako amputácia nohy je strašnou udalosťou viac pre človeka než pre nohu, hoci zničená je navonok len noha. Preto sa sv. Tomáš vyhýbal termínu „nesmrteľnosť duše“ a hovoril radšej o jej „nezničiteľnosti“.

Kristovo víťazstvo a Veľká noc

Práve takto sa teda treba pozerať na smrť, ak chceme porozumieť radosti, s akou kresťania prežívajú Veľkú noc. Pokiaľ dostatočne nepochopíme, že víťazstvo Krista nad smrťou je v prvom rade víťazstvom nad nevyhnutnosťou zatratenia a nad Satanom, dovtedy veľkonočná radosť bude predčasná a neodôvodnená: veď ak naďalej umierame, potom z čoho sa máme vlastne tešiť? Aj po Kristovom víťazstve nad smrťou naďalej podliehame zákonu smrti - ale Kristus preťal jej koreň: prinavrátil nám zjednotenie s Bohom a začal veľký návrat človeka k Bohu, veľkú nápravu ľudskej prirodzenosti, vykúpenie človeka z moci hriechu, diabla a smrti. Vďaka Kristovej obeti a jeho zmŕtvychvstaniu môže mať smrť pre človeka už úplne iný význam, ktorý je úplným prevrátením prvotného zmyslu smrti.

Žalm 30 (Ž 30, 2+4. 5-6. 11-12a+13b) vyjadruje vďačnosť za vyslobodenie z nebezpečenstva smrti:Budem ťa, Pane, oslavovať, že si ma vyslobodil a že si nedovolil, aby sa moji nepriatelia radovali nado mnou. Pane, vyviedol si ma z ríše zosnulých, navrátil si mi život, aby som nezostúpil do hrobu. Na harfe hrajte Pánovi, jeho svätí, vzdávajte vďaky jeho menu svätému. Lebo len chvíľku trvá jeho hnev, ale celý život jeho láskavosť. Podvečer je nám hosťom plač a radosť nad ránom. Čuj, Pane a zmiluj sa nado mnou; Pane, buď mi na pomoci.

V kresťanskej liturgii sa žalm používa najmä v súvislosti s Ježišovým utrpením a oslávením (teda v kristologickom význame), preto v niektorých veršoch tohto žalmu môžeme vidieť Ježišov veľkopiatočný smútok a jeho volanie k Otcovi v utrpení, a v iných veršoch ďakovný hymnus za jeho veľkonočné vzkriesenie Božím zásahom. Týmto žalmom preto Cirkev obohacuje svoju liturgiu hlavne v pôstnom a veľkonočnom období, osobitne v Liturgii hodín (v kňazskom breviári).

Druhý verš (t.j. úvodný) možno chápať aj mariánsky, ako poďakovanie Panny Márie za jej Nepoškvrnené Počatie (pozri krátke responzórium prvých vešpier tejto mariánskej slávnosti).

Žalm je vybratý do liturgie 13. nedele cez rok (Mk 5,21-43), kde sa hovorí o uzdravení ženy trpiacej na krvotok a vzkriesení Jairovej dcéry. Všetky tri zázraky spája aj téma opravdivej viery v Ježiša, ako Božieho Syna, t.j. čo to znamená naozaj veriť v Ježiša.

Všetky tri zázraky spája aj téma opravdivej viery v Ježiša, ako Božieho Syna, t.j. čo to znamená naozaj veriť v Ježiša. Prvý zázrak dokazuje Ježišovu božskú moc nad prírodou, druhý jeho neobmedzenú moc nad duchovnými bytosťami.

Pôstne obdobie a duchovná obnova

Benedikt XVI. sa v jednej zo svojich katechéz zameral na štyridsať dní pôstneho obdobia. V prvých storočiach existencie Cirkvi bol tento čas obdobím, v ktorom tí, čo počuli a prijali Kristovo hlásanie, začínali krok za krokom svoju púť viery a obrátenia, aby neskôr mohli prijať sviatosť krstu. Následne potom boli aj kajúcnici a všetci veriaci pozvaní, aby sa zapojili do tohto obdobia duchovnej obnovy, aby svoj život lepšie pripodobnili životu Kristovmu.

Cirkev nazýva obdobie, do ktorého sme vstúpili, slovom, ktoré sa pre liturgiu stalo priam typickým - „Quadragesima“ je teda čas štyridsiatich dní a tento jasný odkaz na Sväté písmo nás uvádza do veľmi konkrétneho duchovného kontextu. Štyridsiatka je symbolické číslo, ktoré sa v Starom i Novom zákone používa na označenie výnimočných okamihov skúsenosti viery Božieho ľudu. Je to číslo, ktoré vyjadruje čas očakávania, očisťovania, návratu Pána, uvedomenia si toho, že Boh je verný svojim sľubom.

Číslo štyridsať sa nachádza už v príbehu o Noemovi. Tento spravodlivý muž kvôli potope strávil štyridsať dní a štyridsať nocí v arche, spolu so svojou rodinou a so zvieratami, ktoré mu Boh prikázal vziať so sebou. Potom, v nasledujúcom období, Mojžiš zasa zostal na hore Sinaj v prítomnosti Pána štyridsať dní a štyridsať nocí, aby prijal Boží zákon. V tomto čase sa postil (Ex 24, 18). Prorokovi Eliášovi trvalo štyridsať dní, kým vyšiel na vrch Horeb, kde sa stretol s Bohom (1Kr 19, 8). Štyridsať dní obyvatelia Ninive robili pokánie, aby dosiahli Božie odpustenie (porov. Gn 3, 4).

V Novom zákone Ježiš - predtým, než začne verejný život - odchádza do púšte na štyridsať dní a tam neje ani nepije (porov. Mt 4,2): živí sa Božím slovom, a používa ho aj ako zbraň proti diablovi. Ježišove pokušenia pripomínajú tie, ktoré zažil židovský národ na púšti, no nevedel nad nimi zvíťaziť. Týmto číslom je opísaný duchovný kontext, ktorý zostáva neustále platný a Cirkev sa práve prostredníctvom pôstnych dní snaží uchovať jeho hodnotu a urobiť ho pre nás účinným.

Benedikt XVI. zdôraznil, že v týchto štyridsiatich dňoch, ktoré nás vedú k Veľkej noci Vzkriesenia, môžme nájsť novú odvahu prijať s trpezlivosťou a vierou každú ťažkosť, bolesť a skúšku - vo vedomí toho, že Boh dá z temnôt povstať novému dňu. A ak sme boli verní Ježišovi a nasledovali ho na ceste Kríža, potom nám žiarivý Boží svet - svet svetla, pravdy a radosti - bude znovu darovaný: bude to nový úsvit stvorený samotným Bohom.

Modlitba a odovzdanosť Bohu

Ježišove slová na kríži v posledných okamihoch jeho pozemského života prinášajú výzvy i pre našu modlitbu a zároveň ju otvárajú voči pokojnej dôvere a pevnej nádeji. Ježiš, ktorý prosí Otca o odpustenie pre tých, čo ho križujú, nás pozýva k náročnému postoju modliť sa za tých, čo nám ublížili, poškodili, vedieť odpustiť vždy, aby Božie svetlo mohlo ožiariť ich srdcia. Pozýva nás žiť, prostredníctvom našej modlitby, ten istý postoj milosrdenstva a lásky, ktorý má Boh voči nám.

V kontexte modlitby je dôležité si uvedomiť, že Boh miluje všetko, čo stvoril. Boh netvorí ako remeselník, ktorého k práci vedie nutnosť. Pracuje ako umelec, úplne slobodne a s nadšením. Dokonca ani nepotrebuje svet ku svojmu šťastiu, pretože je dokonale blažený sám zo seba. Boh chce stvorenie a nikdy to neodvolá, lebo Božie Slovo je neodvolateľné a nezrušiteľné. Je veľmi dôležité zabudovať túto pravdu o Božej Láske hlboko do svojho srdca, lebo ona nám zjavuje akú máme cenu v Božích očiach.

Svet nie je vedľajším produktom božích zmätkov ale svet je dielom osobného a rozumného Stvoriteľa. Zmätok do neho privádzajú démoni a ľudia.

Žijeme zvláštny čas - pre koronavírus máme nateraz zatvorené chrámy a svätá omša sa tak stáva vzácnosťou, po ktorej túžime. To však neznamená, že máme ostať bez pokrmu Slova a Chleba. Aj v týchto časoch môžeme znovuobjaviť vzácny poklad - to, že sme domácou cirkvou. Byť doma neznamená iba utrpenie, ale že to dokonca môže byť aj príležitosť stretnúť Pána.

Nech nás v tomto sprevádza aj modlitba sv. Františka: „Chváľte môjho Pána a dobrorečte mu, ďakujte mu a slúžte s veľkou pokorou!“

tags: #dakujem #pane #ze #si #ma #utvoril