Dal Slub Bohu: Význam Obete v Biblii

Niektorí ľudia nenávidia Bibliu, naopak, iní ľudia milujú Bibliu. Nielen určité časti, ale každé jedno slovo. Nie sú naivní, ani neandertálci, ktorí sa náhodou ocitli v 21. storočí. Nie sú divní, ani zlomyseľní.

Po bližšom preskúmaní zistíme, že Dawkinsov komentár je nerozumný. Na prvý pohľad sa Dawkinsove vnímanie textu môže zdať rozumné, možno trochu nenávistné. Domnievam sa, že mnohí kresťania premýšľali nad podobnými otázkami.

Prečo je to dôležité? Každý kritický čitateľ začne premýšľať: Prečo Boh prikazuje obetovať dieťa? To by predsa nariadil Moloch, nie Jahve. Táto otázka nám neustále chodí po rozume. Niektorí možno povedia, „Boh v skutočnosti neprikázal Abrahámovi, aby zabil svojho syna.“ Lenže takýto výklad si vyžaduje takmer nadľudské interpretačné schopnosti. Z textu jasne vyplýva, že Abrahám naozaj mienil zabiť Izáka.

Slovo „skúška“ je kľúčové. Boh dáva Abrahámovi príkaz, skúšku s jedinou otázkou: „Dôveruješ mi, Abrahám?“ Na predošlej skúške dostal Abrahám „Fx“. Boh, samozrejme, vie, čo sa stane. Mojžiš je síce kvázi-vševediaci rozprávač, ale Jahve je plne vševediaci Boh. Táto skúška nezapĺňa medzeru v Božom porozumení.

Možno čítaš tieto riadky so zvrašteným obočím. Možno si myslíš, že som najhorší verejný obhajca široko-ďaleko, že mojej obhajobe Pána chýba zmysel a citlivosť. Ocitáš sa na mŕtvom bode. Stále premýšľaš, ako to Boh mohol spraviť? Ak si sa v tomto spoznal, tak si ako Abrahám, asi trochu spochybňuješ Boží charakter. Vieš, aký Boh je, ale tvoja skúsenosť s ním hovorí o opaku. To je v poriadku. Všetci sme si tým prešli.

Niet pochýb, že Genezis 22 skúša Abrahámovu odvahu. Ako keby si Boh brúsil vraždiaci nôž, ako ho nazýva Dawkins. „Vezmi svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ… (Gn 22:2).“ S každým slovom lietajú iskry od čoraz ostrejšej čepele, čoraz väčšej rany v srdci. Ako odpovedal Abrahám tentokrát? Zmenil sa? Áno! Ak Abrahám zámerne neklame svojich sluhov, čomu nemáme najmenší dôvod veriť, jasne vidíme, ako verí, že Izák sa vráti s ním: „Zostaňte tu s oslom.

Ničí túto tézu Izákova nevinná, no zároveň nutkavá otázka? Čelíme interpretačnému problému: Je Abrahámovo oslovenie „môj syn“ láskavé alebo (aby sme použili odborný termín) apozičné? Hovorí, „Syn môj, neboj sa, Boh si obstará baránka“ alebo „Boh si obstará baránka, teda, môjho syna“? Myslím si, že druhá interpretácia je správna, ale možno Abrahám pôvodne myslel prvú.

Kým sa dostaneme do Novej zmluvy, nejasnosti o Genezis 22 sa vyparia. Zabudnite na ostrý komentár Richarda Dawkinsa. Autor listu Hebrejom tiež napísal ostré slová o Izákovom zázračnom splodení. Vo viere aj neplodná Sára dostala silu počať potomka, hoci už prešiel jej čas, lebo pokladala za verného toho, čo jej dal prisľúbenie. A tak z jedného muža, ktorého sila odumrela, sa narodilo také množstvo potomkov, ako je hviezd na nebi a piesku na morskom brehu, ktorý sa nedá spočítať.

Ha! Práve sme sa dozvedeli životne dôležitú informáciu. Vo viere Abrahám obetoval Izáka, keď bol skúšaný, a jednorodeného prinášal ako obetu ten, ktorý dostal prisľúbenia a ktorému bolo povedané: Po Izákovi sa bude volať tvoje potomstvo. Usudzoval totiž, že Boh má moc vzkriesiť aj mŕtvych. Preto dostal Izáka naspäť aj ako predobraz vzkriesenia. Autor listu Hebrejom rozumie, čo Mojžiš píše v Genezis 22, takže rozumie, o čo Bohu ide v Genezis 22. Vie, že išlo o „skúšku“ ( Heb 11:17).

Z dvoch dôvodov: po prvé, vďaka tomu, čo sa v tom okamihu aspoň obrazne stalo ( Heb 11:19 ). Abrahámov vraždiaci nôž hrozivo visel nad Izákovým krkom (Gn 22:10). V tej chvíli začul nie hučanie motora, ale šuchotanie v kroví (Gn 22:13). Izákov život visel na vlásku, kým Boh nezasiahol.

Druhý dôvod, podľa mňa ešte dôležitejší bol, že Abrahám veril, že Izák bude vzkriesený. Vzkriesenie definovalo Abrahámov život - a možno cestou na vrch Morija si to konečne uvedomil. Možno si spomenul, že napriek tomu, že on i jeho žena „boli starí, mali vysoký vek“ a „Sára už bola dávno po prechode“ (Gn 18:11; Heb 11:11), Boh sľúbil, že mu dá syna. Možno si spomenul na Sárin smiech, keď počula prísľub a na jej smiešnu odpoveď: „Teraz, keď som už stará, mám myslieť na rozkoš? Aj môj pán je starec.“ (Gn 18:12). Možno si spomenul na láskavé pokarhanie: „Je azda Hospodinovi niečo nemožné?“ (Gn 18:14).

Abrahámov život sa točil okolo vzkriesenia. Od momentu, keď ho Boh povolal z Uru, mu Boh neustále preukazoval svoju moc vzkriesenia. Preto autor listu Hebrejom môže tvrdiť, že z Abraháma - rovnako ako z Izáka a Sáry - „odumrela sila“ (Heb 11:12). Nemal žiadneho syna, a predsa sa z neho „narodilo také množstvo potomkov, ako je hviezd na nebi a piesku na morskom brehu, ktorý sa nedá spočítať“ (Heb 11:12; porov. Gn 22:17).

V skratke, Abrahám veril, že Izák zomrie a bude vzkriesený, pretože Abrahám vedel, že on sám zomrel a bol vzkriesený. On a Sára mali syna! Je jedno vzkriesenie príliš náročné pre Pána? Určite nie. Čo vidíš, keď si čítaš Genezis 22? Toto všetko je ako neónová reklama, ktorá ukazuje na smrť Otcovho jednorodeného Syna, Ježiša, ktorého miloval.

No, možno viac než tieto detaily prezrádza miesto, kde sa Genezis 22 odohráva: vrch Morija, budúce miesto pre chrám (2Krn 3:1). To znamená, že odvrátená obeta Izáka sa stala príkladom pre Boží ľud počas ďalších generácií. Keď opätovne obetovali v chráme, Abrahámov príbeh a skúsenosť sa stávali ich vlastnými. Ježišova smrť však všetko ukončila; jeho krv zmazala akúkoľvek potrebu obetovania (Heb 9:11).

Nerobíme nič, aby sme znovu zakúsili vzkriesenie. Jednoducho len veríme a veríme, znovu a znovu - a ako Abrahámovi, aj našu vieru nám Boh počíta za spravodlivosť (Gn 15:6; Ga 3:6). Vedzte teda, že tí, čo sú z viery, sú Abrahámovými synmi. … Kristus nás vykúpil spod kliatby Zákona tým, že sám sa stal kliatbou za nás, lebo je napísané: Prekliaty je každý, kto visí na dreve, aby v Kristovi Ježišovi prišlo Abrahámovo požehnanie na pohanov, aby sme skrze vieru dostali prisľúbenie Ducha.

Znovu sa pýtam: Čo vidíš, keď čítaš Genezis 22? Verím, že vidíš príbeh otcovej lásky k svojmu synovi, synovu dôveru v otca a prisľúbené požehnanie, ktoré vierou prechádza z jednej generácie na ďalšiu - až k tebe.

Boh prikázal Abrahámovi vykonať spaľovanú obetu na jeho vytúženom synovi. Abrahám postavil oltár, položil naň drevo na oheň a priviazal k nemu Izáka. Vraždiaci nôž už držal v ruke, keď anjel dramaticky zasiahol a povedal, že nastala zmena plánu: Boh iba žartoval, „pokúšal“ Abraháma, skúšal jeho vieru.

Čo robí hriech s človekom? Deformuje ho, kriví jeho charakter. Tak ako zdeformoval Jozefových bratov. Všetko to začne ich závisťou a nenávisťou voči svojmu bratovi.

Sú určité veci, na ktorých Bohu pri nás natoľko záleží, že nás to bude učiť dovtedy, kým sa to nenaučíme.

Desatoro Božích prikázaní

Desatoro Božích prikázaní je základným kameňom morálneho a etického učenia judaizmu a kresťanstva. Tieto prikázania, ktoré Boh dal Mojžišovi na vrchu Sinaj, definujú základné povinnosti človeka voči Bohu a blížnym.

• Nebudeš mať iných bohov okrem mňa.
• Neurobíš si modlu, ani nič podobné tomu, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou.
• Nebudeš brať meno Pána, svojho Boha, nadarmo.
• Pamätaj na deň sviatočný, aby si ho zasvätil.
• Cti svojho otca i svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dáva Pán, tvoj Boh.
• Nezabiješ.
• Nescudzoložíš.
• Nepokradneš.
• Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu.
• Nebudeš žiadostivo túžiť po dome svojho blížneho, ani po jeho manželke, ani po jeho sluhovi, ani po jeho slúžke, ani po jeho volovi, ani po jeho oslovi, ani po ničom, čo patrí tvojmu blížnemu.

Dodržiavanie týchto prikázaní je pre veriaceho človeka prejavom lásky a oddanosti Bohu, a zároveň cestou k spravodlivému a harmonickému životu v spoločnosti.

Tabuľka: Dni stvorenia sveta podľa Genezis

Obetovanie holubov bolo súčasťou náboženských praktík v starovekom Izraeli. Bolo to bežné najmä pre chudobných, ktorí si nemohli dovoliť obetovať väčšie zvieratá, ako sú ovce alebo kozy. Tieto obete boli predpisované v Zákone Mojžišovom ako spôsob zmierenia sa s Bohom a očistenia sa od hriechov.

Obetovanie holubov malo symbolický význam. Holubice boli považované za symbol čistoty a nevinnosti, a ich obetovanie malo pripomínať ľuďom potrebu duchovnej čistoty a oddanosti Bohu.

Každodenne čelí Biblia veľkej paľbe kritiky. Napriek tomu Biblia odoláva. Jedinečnosť Biblie spočíva v jej posolstve. Okrem zjavných vyhlásení však obsahuje aj „záhady a tajomstvá“. Príkladom je hneď prvý verš knihy Genezis. Na počiatku stvoril Bôh nebesia a zem. Tu sa hovorí o absolútnom počiatku všetkého. Všetko, čo je stvorené, či vzniklo, má svoj počiatok (Ján 1:1-3). Genezis sa dá teda preložiť ako počiatok, narodenie, zdroj.

Ak je posolstvom Biblie Boh, dá sa očakávať, že je Biblia pravdivá. Kritici často spochybňujú dôveryhodnosť Starého zákona. Otázka je, či sa dnešný text zhoduje s originálom. Texty Starého zákona museli pisári dodržiavať veľmi prísne pravidlá. Kontrolovali jeho formátovanie či atrament. Kontrolovali aj odev pisára a hygienické pravidlá, ktoré musel dodržiavať. Ak sa zistila chyba, texty sa museli spáliť alebo zakopať. Pisári prijímali tieto opatrenia, aby sa uistili, že každá kópia je identická s originálom.

Spočítať verše, len aby zabránili vynechaniu jedinej čiarky či bodky, to všetko slúžilo na ochranu textov a zachovaniu celého posolstva až do dnešných dní. V jaskyni č. 4 pri Mŕtvom mori našli niekoľko ideálne uchovaných zvitkov. Tieto zvitky sú o 1000 rokov staršie ako dovtedy najstaršie známe kópie (980 po Kr.). Ako vyhlásil F. G. Kenyon, tieto texty sú skoro identické.

Mojžiš použil existujúce záznamy, z ktorých vytvoril kompilát. Mojžiš mohol dostať ostatné knihy priamo od Boha, mohol dostať spätne aj Genezis. Mojžiš, ktorý písal po vedením Ducha Svätého, niekedy počas 15. storočia pr. Kr., doplňuje, jeden verš vysvetľuje druhý. Posolstvo tohto systému je jednotné: Kristus.

Ježiš povedal: Cti svojho otca i svoju mať,... im: Čo vám prikázal Mojžiš? Lebo Mojžiš píše ... Celého zákona, ktorý ti prikázal Mojžiš, môj služobník. Rovnako tak Jozua (8:31, 23:6), 1. Kráľov (2:3), 2. Paralipomenon (34:14), Nehemiáš (1:7-8, 8:1, 13:1), Daniel (9:11-13), Malachiáš (4:4).

Archeológia poskytuje dôležité dobové poznatky. Ako príklad sa uvádza mesto Jericho. Vykopávky odhalili, že v danom meste boli naozaj dva rôzne chrámy. Archeológ S. H. Hooke píše o obsadení Jeruzalemu z 2. Samuelovej 5:6-8 a 1. Paralipomenon 11:4-6. Náleziská starých biblických miest ako Megiddo, Jeruzalem, Lachíš, Gaza a pod., potvrdzujú, že písmo sa naozaj používalo dávno pred vznikom Izraelského kráľovstva. Zároveň je tento nález o 600 rokov starší ako babylonský záznam.

Verš hovorí o absolútnom počiatku všetkého. Všetko, čo je stvorené, má svoj počiatok. Boh (JHVH, niekedy tlmočené ako Jahve, Jehovah) je večný (Iz 57:15). On pozná „...pradávna veci, ktoré sa ešte nestali...“ (Iz 46:10). Boha neobmedzujú obmedzenia, ktoré sa vzťahujú na hmotu, rýchlosť, gravitáciu ani čas. Boh nás „... si vyvolil v ňom pred založením sveta, aby sme boli svätí a bez úhony pred ním v láske, predurčiac nás k synovstvu skrze Ježiša Krista...“ (Ef 1:4-5). Boh nás vyvolil „... spasenia v posvätení ducha a vo viere pravdy,“ (2Tes 2:13). Aby sme uverili v Jeho Meno. Sme výsledok Božieho stvorenia. Nikto z nás nie je zabudnutý. Boh nás miluje a chce byť našimi spoločníkmi.

Slovo „stvoril“ (bara) znamená stvorenie niečoho nového, čo ešte nebolo. Pred veršom 1 nebolo nič, len Boh. Ak by existovala prahmota, musela by byť večná, teda aj ona by bola Bohom. To je panteistická predstava Boha a stvorenia. Elohim - je použité viac ako 2500-krát. Je to označenie Večného, Všemohúceho a Nadprirodzeného bytia. Zároveň je to označenie viacerých bytostí. Môže ísť o sudcov alebo panovníkov v množnom čísle. Slovo „nebesia“ (shamayim) označuje oblohu, nebesá, ovzdušie, ale aj vesmírny priestor, vrátane hviezd, slnkom a ostatnými vesmírnymi telesami. Vesmír bol stvorený Božím slovom (Žid 11:3, Gen 1:10). Tým sa odmieta materializmus, panteizmus a fatalizmus.

Otázka znie, kedy nastal počiatok, ako sú teda Zem a vesmír staré? Odpoveď v Biblii nenájdeme. Rôzne predpoklady však ponúkajú rôzne závery. Naturalizmus a evolúcia odmietajú Boha. Teistická evolúcia hovorí, že Boh stvoril hmotu a obdaroval ju určitými schopnosťami. Teória starej Zeme alebo progresívny kreacionizmus hovorí, že vesmír aj Zem sú staré niekoľko miliárd rokov. Jednotlivé dni stvorenia sa považujú za geologické éry, resp. dlhé časové obdobia a nie doslovné dni. Teória mladej Zeme hovorí, že Zem je stará rádovo niekoľko tisíc rokov. Zástancovia tejto teórie verili, že Zem je mladšia ako 10 000 rokov. Boh stvoril človeka dospelého. Rovnako tak vegetáciu a živočíchy. Všetko vyzerá staré, ale na druhej strane je mladé. Zástancovia tejto teórie tvrdia, že dáta by mali naznačovať, že skutočný vek môže byť oveľa nižší.

Datovanie nerastov či fosílií, je pomocou rádioaktívnych izotopov. Rôznymi metódami nameráme rôzne hodnoty. Ďalším paradoxom sú rôzne datovania. Takýchto rozporov je ale viac. Stále zostáva otázkou, prečo potom vidíme len časť hviezd. Teória hovorí, že Boh roztiahol nebesá. Podľa teórie Dr. Russella Humphreysa, počas štvrtého dňa stvorenia, bola v tzv. časová dilatácia veľmi významná.

Zatiaľ je však zem neladná a pustá. Tma, chosek, naznačuje temnotu, resp. absenciu svetla. A táto priepasť je naplnená vodou. Duch Boží sa vznáša, resp. prináša poriadok (Žalm 104:30). O tom, čo sa dialo, je uvedený v Žalme 104 a 106:5-9. Vzbura a pád (Ez 28:11-19, Iz 14:12-15), ktorý postihol celé stvorenie. Dôsledkom tejto katastrofy sú fosílie. Zem je neladná a pustá (Gen 1:2, Iz 24:1, Jer 4:23-26). Možno sa pred veršom 2 niečo odohralo. Rozlišovanie medzi stvoriť (bara) a učiniť (asah) je však problematické. Boh s rovnakou vecou používa raz jedno a raz druhé slovo. Boh tvoril aj stvoril Adama. Prázdnota zeme bola len dočasný stavom, kým nebola zem zaplnená. Boh pokračoval vo svojom diele ďalej.

A Bôh riekol: Nech je svetlo! A bolo svetlo. (Gen 1:3). Boh sa aj vyjadruje, vyjadruje svoju vôľu. A bolo svetlo ešte predtým, ako sú stvorené slnko a mesiac. Oddelil svetlo od tmy. Aj tma, temnota môže byť hmotná. Boh nazval svetlo dňom a tmu nazval nocou. A bol večer, a bolo ráno, prvý deň. Všeobecnosti existujú tri výklady dĺžky trvania dní stvorenia. Prvý výklad hovorí o 24 hodinových dňoch. Druhý výklad hovorí o tisíckach rokov. Tretí výklad hovorí o tom, že jednotlivé fázy stvorenia vyvíjajú a formujú.

Nech je obloha medzi vodami a nech delí vody od vôd! Vzniká obloha medzi vodami, ktoré sú na zemi a ktoré sú nad zemou, atmosferické vody, mraky. A bolo tak. Boh nazval oblohu nebom. A bol večer, a bolo ráno, druhý deň. A Bôh riekol: Nech sa shromaždia vody, ktoré sú pod nebom, na jedno miesto, a nech sa ukáže sušina! A bolo tak. (Gen 1:9). Tak vznikajú morské dná. Boh je s týmto dielom spokojný. A Bôh riekol: Nech vydá zem zeleň, trávu, ktorá nesie semä, ovocný strom, ktorý prináša ovocie podľa svojho druhu, v ktorom je jeho semä, na zemi. A bolo tak. (Gen 1:11). Takto Boh iniciuje vznik vegetácie. Na scénu vstupuje aj informácia.

tags: #dal #slub #bohu #vyzna #obetuje #biblia