V mesiaci októbri sa pozornosť v našej Katolíckej cirkvi okrem Panny Márie, našej nebeskej Matky a modlitby svätého ruženca každoročne sústreďuje aj na misie a misijnú činnosť. Aktuálny úvodník októbrového čísla Duchovného pastiera pod názvom Ovocie misií je možné vnímať aj cez homíliu pripravil Pavol Gavenda. Bratia Saleziáni na mesiac október v edícii VIERA DO VRECKA, vydali knižočku Ovocie misií. (č.103) Môže inšpirovať aj nás kňazov, aby sme si pripomenuli dôležitosť homiletickej, či kazateľskej činnosti v našej pastoračnej službe, aby aj ona prinášala primerané ovocie.
V pravidelnej rubrike Daniel Dian Výročia v októbri 2019 pripomína významné výročia osobností a udalosti: výročie Vincenta Hložníka, sedemdesiate výročie prvých tajných biskupských svätení: Františka Tomáška a Štefana Barnáša, ako aj päťdesiate výročie úmrtia dlhoročného šéfredaktora a redaktora Katolíckych kázni a Duchovného pastiera Karola Kőrpera /Zrínskeho/. V rubrike DUCHOVNÝ ŽIVOT mladý kňaz člen Misijnej spoločnosti nám ponúka záverečnú časť príspevku Evanjeliové rady a štvrtý vincentínsky sľub v procese utvárania identity kňaza Martin Weis nám opäť otvára bohatú studnicu myšlienok biskupa, trpiteľa za vieru v ČSSR českobudějovického biskupa Josefa Hloucha Nad mši svatou nemá lidstvo nic světějšího - služebník Boží Josef Hlouch a svátostné kněžství - druhá časť. Patrik Maturkanič ponúka kňazom článok Deset pastoračních rad duchovního doprovázení aneb jak vést svěřené duše.
Slovensko má, napriek neustálemu spochybňovaniu, mnohé osobnosti, ktoré oslovujú svojimi postojmi svet. Jednou z nich je aj Ján Figeľ, ktorý od 6. mája 2016 je osobitným vyslancom pre podporu slobody náboženstva alebo viery mimo EÚ. Všetkým ponúka príspevok pod názvom Náboženská sloboda vo svete, ktorá nie je stále právom každého človeka.
Najstaršie teologické periodikum na Slovensku ( už stý ročník ) Duchovný pastier v uplynulých dňoch vyšlo opäť. Čitateľom ponúka opäť zaujímavý obsah: Šéfredaktor časopisu Daniel Dian v úvodníku pod názvom Výročia v septembri 2019 a tajne svätených biskupov v roku 1949, evanjeliové rady, svätá omša, reflexia, koncilová svätá sloboda, právo, homílie a nové knihy, píše: „Dlhý nadpis septembrového editoriálu, a ešte väčší záber rozvinutých tém.
Odhaľovať pravdu a pomocou nej brojiť proti akejkoľvek zlobe a diktatúre je nesmierne dôležité aj dnes, keď sme svedkami v spoločnosti nielen u nás, ale v celej Európe ba v celom svete, nárastu sily pohrobkov totalitných diktatúr, ale aj rôznych fanatických náboženských skupín. Preto si potrebuje všímať tie osobnosti, ktorých jediným hriechom bolo, že sú veriacimi a katolíckymi biskupmi. Nehľadelo sa na ich vzdelanosť, na ich sociálne účinkovanie a blahodárny vplyv na spoločnosť, a boli to vynikajúce osobnosti nielen Cirkvi, ale aj národov.
Kajetán Matoušek, František Tomášek, Ladislav Hlad, a Štefan Barnáš, biskupi, ktorých spájal rok 1949 a ich tajné vymenovanie a vysvätenie za biskupov. V rubrike DUCHOVNÝ ŽIVOT mladý kňaz Dominik Pavol CM v článku Evanjeliové rady a štvrtý vincentínsky sľub v procese utvárania identity kňaza v tretej časti ponúka náčrt charizmy sv. Vincenta de Paul, ktorého relikvie budú putovať od tohto mesiaca po Slovensku. Vzácnu osobnosť českobudejovického biskupa Josefa Hloucha nám jeho úvahou Nad mši svatou nemá lidstvo nic světějšího - Služebník Boží Josef Hlouch a svátostné kněžství (- prvá časť) približuje postulátor jeho blahorečenia Martin Weis.
Jozef Jurko v pravidelnej rubrike DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL - STÁLE AKTUÁLNY A NENAPLNENÝ v článku Koncilová svätá sloboda ako znamenie čias pre svet - šiesta časť reaguje na aktuálnu tému rezonujúcu v spoločnosti - sloboda. V júnovom čísle sme venovali pozornosť dvom príspevkom z oblasti práva a jeho dopadu na náš život. Obidva majú dokončenie v tomto čísle nášho periodika Radko Šaškovič: Poruchy osobnosti a platnosť manželstva - druhá časť. Branislav Trubač: Základné zásady sekulárneho a kánonického trestného konania - druhá časť. K ním sme zaradili aj tretí, iste veľmi aktuálny príspevok z oblasti práva od Jána Sitára: Alkoholizumus nupturienta a neplatnosť manželstva, ktorý je žiaľ, práve pre rozšírenú konzumáciu alkoholu veľmi aktuálny.
Ako je dobrým zvykom nášho storočného periodika ponúkame recenzie nových kníh predovšetkým z produkcie Spolku sv. Vojtecha, ktorý je už od roku 1924 vydavateľom nášho periodika. A tak v rubrike Nové knihy - Recenzie nachádzame: Daniel Dian: Rodney Stark: Vyriekli krivé svedectvo. Odhalenie stáročných protikatolíckych neprávd. Z vydavateľstva SSV: Louis de Wohl: Božia pevnosť. O svätom Benediktovi z Nursie; Sally Ann Wrightová: 365 biblických príbehov pre deti; Martina Jokelová-Ťuchová: S Ježišom v srdci.
Svätá Margita Mária Alacoque
Sv. Malá Marguerite, ako vo francúzštine znie jej krstné meno, bola piate zo siedmich detí v rodine notára v obci Verosvres v Burgundsku. Otec Claude Alacoque zomrel, keď mala Margitka len osem rokov. Margitinej matke Philiberte, ktorá tiež pochádzala z notárskej rodiny, sa smrťou manžela skomplikovala rodinná situácia. Margita po pol roku odchádza do kláštornej školy, kde absolvovala svoje jediné dva roky štúdií.
Ako deväťročná ochorela tak, že mala znemožnený pohyb a musela opustiť kláštornú školu. Po štyroch rokoch bojovania s chorobou sa Margita zverila Matke Božej s prísľubom, že ak jej pomôže k uzdraveniu, raz sa stane jednou z jej dcér. Uzdravenie nemeškalo. Keď mala Margita sedemnásť rokov, matka ju nabádala, aby sa vydala. Ona sa ale utvrdila vo svojom úmysle z detstva, že sa zasvätí. Ako 22 ročná prijala sviatosť birmovania a s ňou aj ďalšie - birmovné meno - Mária.
Najskôr mala vstúpiť do rehole Uršulínok. Ale potom, ako v máji roku 1671 navštívila kláštor v Paray, nadobudla istotu, že jej miesto je v ráde Navštívenia Panny Márie. V novembri nasledujúceho roka v kláštore vizitantíniek v Paray-le-Monial zložila sľuby. Mala 25 rokov. Margita Mária prehĺbila svoj modlitbový život natoľko, že mala opakované mystické skúsenosti. Najcennejšie pre ňu boli opakované mystické videnia Pána Ježiša, ktorý ju žiadal o šírenie úcty a lásky k jeho Božskému Srdcu. Srdcu, ktoré je symbolom Spasiteľovej lásky k ľuďom.
Vtedy bol spovedníkom mníšok vizitantíniek v Paray-le-Monial jezuita Claude de la Colombiere. Margitu Máriu pochopil a podporil v uctievaní Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a aj on sám sa stal jeho propagátorom. Margita Mária zomrela vo veku 43 rokov. Svoju smrť vopred vytušila a predpovedala. Spolusestry mali pochybnosti uveriť jej blízkej smrti, keďže nebola ťažko chorá. Vydýchla dňa 17. októbra 1690. Jej telo odpočíva v kláštornom kostole v Paray-le-Monial.
Úcta k Božskému Srdcu Ježišovmu bola v cirkvi prítomná aj pred narodením Margity Márie Alacoque, ale nebola natoľko populárnou, rozšírenou. Zjavenia, ktoré prijala a komunikovala Alacoque, vyústili do tradície deviatich prvých piatkov či k ustanoveniu liturgickej slávnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.
Sv. Margita Mária Alacoque so svojím STRÁŽCOM od Pána Ježiša Krista - úryvok
Hrob sv.
Svätý Bazil z Antiochie
Sv. Patril medzi mučeníkov z novozákonnej Antiochie, dnes v Turecku. Antiochia bola vybudovaná ako moderné helenistické mesto, založené sýrskym panovníkom v roku 301 pred našim letopočtom. Mesto prekvitalo na križovatke obchodných ciest medzi Malou Áziou a Sýriou.
V roku 64 pred našim letopočtom sa jej však zmocnili Rimania. Stala sa hlavným mestom rímskej provincie Sýria a naďalej sa rozvíjala. Antiochia bola tretím najväčším mestom Rímskej ríše. Bola metropolou, v ktorej rímski cisári radi prezentovali svoje úspechy a pokrok.
Práve tu boli nasledovníci Ježiša Krista prvýkrát pomenovaní slovom kresťania. V treťom storočí nášho letopočtu bola hlavná ulica dláždená, mesto malo chrámy, námestia, divadlo, amfiteáter, paláce zdobené mozaikami. Po takejto Antiochii pravdepodobne kráčal aj mučeník Bazil. Stal sa vyznávačom viery a jednou z obetí prenasledovania kresťanov ešte pred Diokleciánom.
Teda ešte pred početnými popravami kresťanov, na základe náboženskej politiky, ktorú viedol cisár Dioklecián v rokoch 303 až 311. V Sýrskom breviári je o ňom poznámka, že bol „ex antiquis martyribus“ - zo starodávnych mučeníkov. V Hieronymovom martyrológiu je zrejme uvádzaný aj pod menom Basilisco.
Kostol sv. Petra pri Antiochii, kde apoštol Peter ohlasoval Evanjelium.
Svätý Eusebius z Vercelli
Sv. Nar. cca 283 - zom. 371, približne 88 ročný. Podľa tradície, Eusebius sa narodil na Sardínii okolo roku 283 nášho letopočtu. Rodičia boli kresťania a neboli chudobní. Jeho otec zomrel ako mučeník. Matka, ktorej tradícia pripisuje meno Restituta, sa s dvoma nedospelými deťmi, Eusebiom a jeho mladšou sestrou, usadila v Ríme.
Tu Eusebius absolvoval štúdiá zamerané najmä na Sväté písmo. V Ríme slúžil najskôr ako lektor. Kňazskú vysviacku podľa tradície prijal od pápeža Marka, ktorého pontifikát trval len deväť mesiacov v roku 336. Takže Eusébius by v čase vysviacky mal približne 53 rokov. Vierohodné svedectvo o biskupovi Eusébiovi zanechal milánsky biskup Aurelius Ambrosius, známy ako svätý Ambróz. Okolo roku 394, dve desaťročia po smrti biskupa Eusébia, Ambróz napísal list veriacim do Vercelli. Cieľom listu bolo povzbudiť ich v ťažkom období, keď Vercelli zostalo bez biskupa. Chcel im pripomenúť pekný kresťanský život, ktorý viedli, kým mali Eusébia medzi sebou.
Ambróz obdivoval Eusébia v tom, ako spravoval svoju diecézu aj svedectvom vlastného života. „So zdržanlivosťou pôstu spravoval svoju cirkev,“ napísal o Eusébiovi, ktorý žil uprostred mesta takmer ako mních. Vercellský biskup založil svojim kňazom komunitu a žil spolu s nimi život podobný mníchom. Zároveň chcel, aby zostali uprostred ruchu mesta.
Zdá sa, že biskup Eusébius zriadil vo Vercelli aj prvotné farnosti. Tak obyvateľom zabezpečil usporiadanú a stabilnú cirkevnú službu. Šíril úctu k Matke Božej a zakladal mariánske pútnické miesta, aby obracal na vieru aj pohanské obyvateľstvo v okolitých dedinách.
Eusébius mal zásluhy na budúcnosti všeobecnej cirkvi. Učenie istého teológa Aria (256 - 336) z Alexandrie v Egypte spochybňovalo vo Svätej Trojici úplnú rovnosť Božieho Syna Krista s Otcom. Hoci Arius nepopieral božstvo Syna, podriaďoval ho božstvu Otca. Spoločenskú vážnosť získali nasledovníci arianizmu po tom, ako sa k nim pridali aj niektorí biskupi vtedajšej cirkvi.
Pápež Liberius (352 - 366) poslal biskupa Eusébia z Vercelli a biskupa Lucifera z Cagliari (Sardínia) na špeciálnu misiu za cisárom. Arianizmus bol už predtým odmietnutý na Nicejskom ekumenickom koncile v roku 325. Žiadaný nový koncil zvolal cisár Konstantius II v Miláne v roku 355. Lenže ariánski biskupi v ňom mali väčšinu. Keď bolo potrebné podpísať záverečné dokumenty z koncilu, biskup Eusébius to odmietol. Zrodil sa z toho konflikt s cisárom a tak bol Konstantius II nútený poslať Eusébia do vyhnanstva.
Podobný osud stihol biskupa Lucifera, biskupa Dionýza z Milána, biskupa Hilaria z Poitiers (Francúzsko) aj samotného pápeža Libéria. Eusébia najskôr poslali do Palestíny, potom do Kapadócie v dnešnom Turecku, do Egypta. Vo vyhnanstve žil až do cisárovej smrti a neminulo ho týranie hladom alebo väzenie. Po zrušení vyhnanstva sa biskup Eusébius so spolupracovníkmi ešte zdržiaval na cestách, aby pracoval na stabilizovaní cirkevných pomerov. Do svojho biskupského mesta Vercelli sa vrátil až v roku 362. Pokračoval v evanjelizačnej práci na rozsiahlom vidieku pod Alpami. Zomrel približne 88 ročný vo svojom biskupskom meste v roku 371.
Prešlo dvanásť storočí. Na ruine starého vercellského kostola, dňa 18. februára 1581, noví stavitelia odkryli bývalé presbytérium. Pod miestom, kde býval hlavný oltár, našli hroby. Jeden z nich mal dosku z bieleho mramoru. Na doske našli vytesané latinské verše. Začiatočné písmená veršov sú väčšie ako ostatné a spolu vytvárajú nápis EVSEBIVS EPISCOPUS ET MARTVR, po slovensky Eusébius biskup a mučeník.
Svätý Gabriel Possenti
Sv. Rodným menom Francesco Possenti, nar. 1838 - zom. Začiatkom jari roku 1838 sa v Assisi manželom Santemu Possenti z Terni a Anežke Frisciotti z Civitanova narodilo jedenáste dieťa. Dali mu meno František. Pokrstili ho v Katedrále sv. Matka Anežka bola zo šľachtickej rodiny a otec bol vzdelaným právnikom v službách Pápežského štátu.
V tom čase bol Františkov otec poverený správou mesta Assisi. Rodina kvôli práci otca často menila svoje bydlisko. K malému Františkovi pribudli ešte dvaja súrodenci a bolo ich trinásť. Žiaľ, nie všetci sa dožili dospelosti. V roku 1841 poverili Possentiho správou mesta Spoleto. Tam František so súrodencami napokon prežil pätnásť rokov života. Matka Anežka vtedy bojovala s leukémiou a vo februári 1842 zomrela rýchlo, vo veku 41 rokov. František mal necelé štyri roky. Ťažké obdobie prežíval aj ich otec, v osobnom i pracovnom živote. Naviac, pár rokov po strate manželky, Sante Possenti prišiel aj o prvorodeného syna Pavla, ktorý padol vo vojenskej bitke. Roky išli ďalej a na život si siahol syn Vavrinec. Životom skúšaný otec sa tešil z detí, čo mu ostali, ale zvlášť zo syna Františka.
František získal stredoškolské vzdelanie u jezuitov, mal veselú a extrovertnú povahu, bol citový človek, mal rád tanec, divadlo aj poľovačky. Vedel si užiť život, ale mravnosť si strážil. Mladý šľachtic dbal na svoj elegantný zjav a záležalo mu na tom, ako a čo si obliekal. Keď raz ochorel, sľúbil Bohu, že sa zasvätí, ak vyzdravie. Tento sľub vyslovil aj po tom, ako sa zranil na poľovačke. Strata obľúbenej sestry Františka priblížila k úvahám o zasvätenom živote. Rok po jej smrti mal zlomový duchovný zážitok. Bolo to 22. augusta 1856 počas tradičnej procesie ikony Matky Božej ulicami Spoleta. Keď ikonu niesli popri mieste, kde stál František, zdalo sa mu, že jej oči ožili a pozrela sa na neho. Vo svojom vnútri počul slová: „Na čo čakáš? František už nečakal.
O mesiac, 21. septembra 1856, si obliekol habit novica v kláštore passionistov v Morrovalle. Mal 18 rokov. Spolu s habitom prijal meno Gabriel od Bolestnej Panny Márie. Štyri týždne, ktoré uplynuli medzi stretnutím s ikonou a vstupom do noviciátu, František musel presviedčať otca o správnosti rozhodnutia. Milujúci otec, hoci dobrý kresťan, nahováral syna na svetskú kariéru. Ak to už musí byť cirkevná kariéra, tak potom mu otec odporúčal ľahší spôsob zasvätenia. Brat Gabriel od Bolestnej Panny Márie otcovi Santemu v listoch písal, že v kláštore prežíva radosť a veľkú spokojnosť.
Po dvoch rokoch v noviciáte ho poslali do kláštora v Pieve Torina, aby študoval filozofiu a pripravoval sa na kňazstvo. Popri štúdiu začal chorľavieť. Vrátil sa mu zápal dýchacích ciest, ktorý ho už raz takmer pripravil o život. V tom čase prebiehali nepokoje druhej talianskej vojny o nezávislosť. V krásnom prostredí hôr brat Gabriel prežil približne dva a pol roka aktívnej prípravy na kňazskú vysviacku, ale bojoval s tuberkulózou kostí. Rozvíjal svoj vrúcny vzťah k Matke Božej. Tento vzťah v ňom rástol po celý život azda od chvíle, keď mu zomrela matka. Dôsledne zachovával rehoľné pravidlá, nakoľko mu to sily dovoľovali. Zachoval si svoju zvyčajnú pozitívnu náladu, preto spolubratia pri jeho lôžku radi trávili voľný čas. Posledné dva mesiace už nevládal chodiť na bohoslužby. Kňazskú vysviacku nestihol, pre chorobu aj pre politickú situáciu povojnového obdobia. Choroba ukončila jeho život 27.
Svätý Gabriel od Bolestnej Panny Márie je patrónom kraja Abruzzo, je obľúbeným svätcom mládeže a maturantov. V USA je rozšírená legenda o svätom Gabrielovi Possentim, ktorý vďaka svojim streleckým zručnostiam zachránil obyvateľov obce Isola. Príbeh sa mal odohrať v roku 1860, keď skupina vojakov znepokojovala život v obci Isola. Brat Gabriel požiadal predstaveného o povolenie zísť do obce a pokúsiť sa zastaviť vojakov. Po ceste do obce stretol dvoch vojakov, ako ťahajú do ústrania mladé dievča. Šikovným gestom vytrhol spoza opaska vojakovu pištoľ a pomocou nej pripravil o zbraň aj druhého. Strhol na seba pozornosť ostatných banditov, ktorí podcenili schopnosti mladíka v rehoľnom rúchu.
Obďaleč bežala po ceste jašterica. Brat Gabriel jej v rýchlosti okamžiku s brilantnou presnosťou odstrelil hlavu. To presvedčilo vojakov o jeho schopnostiach a keďže bol ozbrojený, donútil ich k ústupu. Legenda pramení zo životopisu svätého Gabriela Possentiho, ktorú napísal americký passionista Godfrey Poage. Knihu vydal v roku 1962, sto rokov po svätcovej smrti.
Blahoslavený Titus Zeman
Bl. Vlastným menom Titus Zeman, nar. 1915 - zom. Agneša a Ján Zemanovci z Vajnor dostali vo Vianočnom období roku 1915 vytúžený dar: prvorodeného syna. Ako bývalo častým zvykom, novorodenec dostal meno, ktoré v kalendári prislúchalo na ten deň. Narodil sa 4. januára, kedy má meniny Titus. Postupom rokov k nemu pribudlo ďalších deväť súrodencov. Keď mal chlapec Titus deväť rokov, prijal sviatosť birmovania. Bolo to v lete roku 1924. V tomto istom roku na Slovensko prišli prví saleziáni. Komunitu založili v Šaštíne, ktorý je od Vajnor vzdialený 63 kilometrov. Prevzali do správy farnosť a pútnický kostol Sedembolestnej Panny Márie. Farárom bol prvý slovenský salezián don Viliam Vagač.
Do domoviny sa vrátil po rokoch formácie v Taliansku. Prišiel s ním aj don Jozef Bokor. Hoci na šaštínskej fare začali vo veľkej skromnosti až chudobe, ich dielo požehnane rástlo. Uplynul ďalší rok. Desaťročný Titus bol chorý, na príhovor Sedembolestnej Panny Márie sa uzdravil a tu sa začala jeho cesta ku kňazstvu. Mal len dvanásť rokov, keď v septembri 1927 vstúpil do saleziánskej formácie v Šaštíne. Direktor don Bokor Titovi dohováral, že je ešte malý na formáciu. Chlapec sa nechcel nechať odradiť. Nepomohla ani argumentácia, že ďaleko od mamy mu bude smutno. Titus odpovedal, že mamou mu v Šaštíne bude Matka Božia.
Rodičia Zemanovci boli chudobní a vychovávali Titových mladších súrodencov. Na to, aby prvorodenému zaplatili rehoľnú formáciu, predali pole. Zachovali sa Titove slová adresované rodičom: „Ak by som zomrel, peniaze by ste použili na môj pohreb. Po formácii v Šaštíne začal šestnásťročný Titus v lete roku 1931 noviciát v Hronskom Svätom Beňadiku. V septembri 1937 sa mladík z Vajnor stáva rímskym študentom a začína štúdium teológie na prestížnej Pápežskej univerzite Gregoriane. V Ríme 23-ročný Titus zložil aj svoje doživotné sľuby v rehoľnej Spoločnosti svätého Františka Saleského. Kňazskú vysviacku prijal v júni 1940 v Turíne, v meste, kde pôsobil a je pochovaný svätý zakladateľ don Bosco.
4. augusta 1940 bola vo Vajnoroch radostná slávnosť. Domov sa vrátil mladý, 25-ročný don Titus Zeman a s rodinou a rodákmi slávil primičnú svätú omšu. Začalo sa Titovo kňazské pôsobenie na Slovensku. Na žiadosť predstavených hneď začal študovať chémiu a prírodné vedy na Slovenskej univerzite v Bratislave. Pôsobil ako vyučujúci týchto predmetov v rôznych saleziánskych inštitútoch. Od júla 1941 bol zároveň kaplánom v Bratislave na Miletičovej ulici. Po uplynutí ťažkých rokov druhej svetovej v...
