Táto viera, ktorú Cirkev nepretržite vyznáva, sa musí neprestajne oživovať a prehlbovať vo vedomí Božieho ľudu. V našich časoch nás teda stará a stále nová viera Cirkvi znovu vyzýva priblížiť sa k Duchu Svätému - Oživovateľovi. Pomáha nám v tom a podnecuje nás k tomu aj spoločné dedičstvo s východnými cirkvami, ktoré si verne zachovali nesmierne bohatstvo učenia Otcov o Duchu Svätom. Aj z tohto dôvodu možno povedať, že jednou z najdôležitejších udalostí posledných rokov bolo 1600. výročie Prvého carihradského koncilu, ktoré sa slávilo súčasne v Carihrade i v Ríme na slávnosť Zoslania Ducha Svätého roku 1981. Teraz z tohto povzbudenia vzniká táto encyklika o Duchu Svätom, ktorý vychádza z Otca i Syna a ktorému sa zároveň vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi; on je božská osoba, ktorá je v centre kresťanskej viery a je prameňom a silou obnovy Cirkvi.10 Táto encyklika čerpá z hĺbky koncilového dedičstva. Cirkev si je vedomá, že je povolaná ohlasovať Ducha Svätého, keď sa spolu s celou ľudskou rodinou blíži ku koncu druhého tisícročia po Kristovi. Na pozadí "pominuteľnosti neba i zeme" sa osobitne vynímajú slová, "ktoré nepominú". Sú to Kristove slová o Duchu Svätom, ktorý je nevyčerpateľným "prameňom vody prúdiacej do večného života", ako pravda a spasiteľná milosť. Je zrejmé, že cieľom týchto úvah nie je preskúmať celú, nesmierne bohatú náuku o Duchu Svätom, ani sa vysloviť o konkrétnych riešeniach doteraz otvorených otázok, ale chcú sa pričiniť o vzrast vedomia v Cirkvi, že "Duch Svätý ju...
Úloha Ducha Svätého v Zjavení a Spáse
Ježiš Kristus, keď sa priblížil čas jeho odchodu z tohto sveta, sľúbil apoštolom "iného Tešiteľa". Evanjelista Ján, ktorý tam bol prítomný, píše, že Ježiš im pri veľkonočnej večeri, ktorá predchádzala deň jeho utrpenia a smrti, povedal tieto slová: "A urobím všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby bol Otec oslávený v Synovi... Práve tohto Ducha pravdy nazýva Ježiš Parakletom. A parákletos značí "tešiteľ" a zároveň aj "zástanca" alebo "obhajca". Kristus nazýva Ducha pravdy "iným" Tešiteľom, t. j. druhým, lebo prvým je on sám. Ježiš Kristus je prvým Tešiteľom, je prvým nositeľom a darcom radostnej zvesti. Duch Svätý prichádza po ňom a zásluhou jeho diela, aby prostredníctvom Cirkvi vo svete pokračoval v diele radostnej zvesti spásy. Slová, na ktoré sa tu budeme odvolávať, sa nachádzajú v Evanjeliu podľa Jána. Každé z nich dáva tejto predpovedi a prísľubu istý nový obsah.To "naučí" a "pripomenie" neznamená iba, že svojím vlastným spôsobom bude ďalej povzbudzovať k rozširovaniu evanjelia spásy, ale aj to, že im bude pomáhať pochopiť správny zmysel obsahu Kristovho posolstva a zaistí mu kontinuitu a totožnosť uprostred meniacich sa podmienok a okolností. Pri odovzdávaní radostnej zvesti budú apoštoli zjednotení s Duchom Svätým. Hľa, čo hovorí Ježiš v ďalšej časti: "Keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, on o mne vydá svedectvo. Apoštoli boli bezprostrednými, očitými svedkami. Oni Krista "počuli" a "na vlastné oči videli", "hľadeli" na neho, ba "dotýkali sa ho vlastnými rukami", ako sa na inom mieste vyjadruje ten istý evanjelista.21 Toto ich ľudské, očité a "historické" svedectvo o Kristovi sa spája so svedectvom samého Ducha Svätého: "On o mne vydá svedectvo." Vo svedectve Ducha pravdy nájde ľudské svedectvo apoštolov najväčšiu oporu.
Vyplýva to aj z ďalšej časti Jánovho textu, ktorý je v úzkej obsahovej a intencionálnej súvislosti s uvedenou predpoveďou a prísľubom: "Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. V predchádzajúcich slovách Ježiš predstavuje Tešiteľa, Ducha pravdy, ako toho, ktorý "naučí" a "pripomenie", ako toho, ktorý o ňom "vydá svedectvo". ďalej však jasne vidieť, že to "uvedenie do plnej pravdy" sa nevyhnutne vzťahuje nielen na scandalum crucis, ale aj na všetko, čo Kristus "robil a učil". Celé mysterium Christi vyžaduje vieru, lebo vlastne ona uvádza človeka do skutočnosti zjaveného tajomstva. "Uvedenie do plnej pravdy" sa teda uskutočňuje vo viere a prostredníctvom viery, čo je dielom Ducha pravdy a ovocím jeho pôsobenia v človekovi. Duch Svätý má v tom byť najvyšším vodcom človeka, svetlom ľudského ducha. Platí to pre apoštolov, ktorí boli najprv očitými svedkami a neskôr sa mali sami stať pre iných svedkami toho, čo Kristus "robil a učil", najmä však jeho kríža a zmŕtvychvstania.
Medzi Duchom Svätým a Kristom je teda v ekonómii spásy veľmi úzke puto, na základe ktorého Duch pravdy pôsobí v dejinách človeka ako "iný Tešiteľ" a trvalo zabezpečuje odovzdávanie a vyžarovanie radostnej zvesti zjavenej Ježišom z Nazareta. Preto v Duchu Tešiteľovi - ktorý pôsobí, že v tajomstve a činnosti Cirkvi neprestajne pokračuje historická prítomnosť Vykupiteľa na zemi a jeho spasiteľné dielo - žiari Kristova sláva, ako o tom svedčia ďalšie Jánove slová: "On (Duch Svätý) ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám." Tieto slová ešte raz potvrdzujú všetko, o čom sa hovorí v predchádzajúcich výrokoch: "Naučí... pripomenie... vydá svedectvo." Najvyššie a najúplnejšie zjavenie sa Boha, uskutočnené v Kristovi a potvrdené ohlasovaním apoštolov, sa bude prejavovať v Cirkvi skrze poslanie neviditeľného Tešiteľa, Ducha pravdy. Ako sa bude toto poslanie úzko spájať s Kristovým poslaním, s akou plnosťou bude čerpať z tohto poslania upevňovaním a rozvíjaním jeho spasiteľných plodov v dejinách, o tom hovorí slovo "vezme": "z môjho vezme a zvestuje vám. "Akoby chcel objasniť slovo "vezme", Ježiš jasne zdôrazní božskú a trojičnú jednotu zdroja, keď dodá: "Všetko, čo má Otec, je moje. Vo svetle toho "vezme" možno teda vysvetliť aj iné významné slová o Duchu Svätom, ktoré Ježiš povedal vo večeradle pred Veľkou nocou: "Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám.
Trojjediný Boh a darovanie Ducha Svätého
Charakteristickou vlastnosťou Jánovho textu je, že Otec, Syn a Duch Svätý sa jasne označujú ako osoby, prvá odlišná od druhej a tretej, a tie zasa jedna od druhej. Ježiš hovorí o Duchu Tešiteľovi, používajúc viac ráz osobné zámeno "on", a zároveň v celej rozlúčkovej reči odhaľuje zväzky, ktoré navzájom spájajú Otca, Syna a Tešiteľa. Tak "Duch... Tu treba upozorniť, že ak ostatné prísľuby dané vo večeradle predpovedali, že Duch Svätý príde po Kristovom odchode, prísľub v texte svätého Jána 16,7n.Tak sa teda vo veľkonočnej rozlúčkovej reči v istom zmysle dotýkame vrcholu trojičného zjavenia. Zároveň sa tu nachádzame na prahu najdôležitejších udalostí a najvznešenejších slov, ktoré potom ako svoje ovocie prinesú príkaz misijného poslania, adresovaný apoštolom a prostredníctvom nich Cirkvi: "Choďte teda, učte všetky národy"; príkaz, ktorý v istom zmysle obsahuje trojičnú krstnú formulu: "Krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého." V tejto formule sa odzrkadľuje hlboké tajomstvo Boha - Božieho života - ktorým je Otec, Syn a Duch Svätý - Božia jednota Trojice. Rozlúčkovú reč vo večeradle možno chápať ako zvláštnu prípravu na túto trojičnú formulu, v ktorej sa vyjadruje životodarná sila sviatosti uskutočňujúcej účasť na živote trojjediného Boha, lebo dáva človekovi posväcujúcu milosť ako nadprirodzený dar.
Vo svojom vnútornom živote Boh "je láska", láska podstatná, spoločná trom božským osobám: Duch Svätý je osobná láska ako Duch Otca a Syna. Preto on "skúma Božie hlbiny" ako nestvorená láska-dar. Možno povedať, že v Duchu Svätom sa celý vnútorný život trojjediného Boha stáva totálnym darom, výmenou vzájomnej lásky medzi božskými osobami a že skrze Ducha Svätého Boh existuje "ako" dar. Duch Svätý je osobným vyjadrením tohto darovania sa, tohto byť láskou. Je Osobou-Láskou. Je Osobou-Darom. Duch Svätý, keďže je jednej podstaty v božstve s Otcom a Synom, je zároveň Láskou a Darom (nestvoreným), z ktorého ako z prameňa (fons vivus) pochádza všetko darovanie zamerané na stvorenia (stvorený dar): dar existencie, daný všetkým veciam úkonom stvorenia; dar milosti, daný ľuďom celou ekonómiou spásy.
Kristova rozlúčková reč pri veľkonočnej večeri sa osobitne vzťahuje na to „darovanie“ a „darovanie sa“ Ducha Svätého. V texte Evanjelia podľa Jána sa to odhaľuje ako najhlbšia „logika“ tajomstva spásy obsiahnutého vo večných Božích plánoch a je to akoby rozšírenie nevýslovného spoločenstva Otca, Syna a Ducha Svätého. Je to Božia „logika“, ktorá vedie od tajomstva Najsvätejšej Trojice k tajomstvu vykúpenia sveta v Ježišovi Kristovi. Slová Jánovho textu poukazujú na to, že podľa Božieho plánu je Kristov „odchod“ nevyhnutnou podmienkou „zoslania“ a príchodu Ducha Svätého, ale poukazujú aj na nový začiatok spásonosného darovania sa Boha v Duchu Svätom.
Je to nový začiatok vzhľadom na prvý a pôvodný začiatok spasiteľného darovania sa Boha, ktoré sa stotožňuje so samotným tajomstvom stvorenia. Toto biblické chápanie stvorenia neoznačuje iba povolanie samého bytia vesmíru k existencii, teda darovanie existencie, ale aj prítomnosť Božieho Ducha v stvorení, t. j. začiatok spasiteľného darovania sa Boha tomu, čo stvoril. „Urobme“: či nemožno uvažovať aj tak, že plurál, ktorý tu Stvoriteľ používa, keď hovorí o sebe, už dajakým spôsobom vnuká trojičné tajomstvo, prítomnosť Trojice v diele stvorenia človeka? Kresťan, ktorý číta Sväté písmo a pozná už zjavenie tohto tajomstva, môže aj v týchto slovách odhaliť jeho odlesk. V každom prípade nám kontext Knihy Genezis dovoľuje postrehnúť v stvorení človeka prvý začiatok spasiteľného darovania sa Boha podľa miery svojho „obrazu“ a svojej „podoby“, ktoré udelil človekovi.
Zdá sa teda, že aj slová, ktoré Ježiš povedal v rozlúčkovej reči vo večeradle, treba čítať v súvise s týmto vzdialeným, no zároveň takým základným „počiatkom“, o ktorom vieme z Knihy Genezis. „Ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale ak odídem, pošlem ho k vám.“ Kristus tým, že označuje svoj „odchod“ ako podmienku „príchodu“ Tešiteľa, spája nový počiatok spasiteľného darovania sa Boha v Duchu Svätom s tajomstvom vykúpenia. Je to nový začiatok predovšetkým preto, že medzi prvý začiatok a celé dejiny človeka - počnúc od prvotného pádu - sa votrel hriech, ktorý je protikladom prítomnosti Božieho Ducha v stvorení a predovšetkým protikladom spasiteľného darovania sa Boha človekovi.
Preto Ježiš Kristus vo večeradle hovorí: „Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Kristov „odchod“ skrze kríž má silu vykúpenia - a to zároveň značí novú prítomnosť Ducha Svätého v stvorení: nový začiatok darovania sa Boha človekovi v Duchu Svätom. Duch Svätý je Duch Otca, ako o tom svedčia slová rozlúčkovej reči vo večeradle. Zoslaním tohto Ducha „do našich sŕdc“ sa začína spĺňať to, čo „túžobne očakáva aj samo stvorenie“, ako to čítame v Liste Rimanom. Duch Svätý prichádza za cenu Kristovho „odchodu“. Lebo Kristus zapojí do svojho vykupiteľského „odchodu“ slávu zmŕtvychvstania a vystúpenia k Otcovi. Za cenu výkupného kríža, ktorým sa uskutočnilo naše vykúpenie, mocou celého veľkonočného tajomstva Ježiša Krista prichádza Duch Svätý, aby odo dňa Turíc zostal s apoštolmi, aby zostal s Cirkvou a v Cirkvi a prostredníctvom nej vo svete. Takto sa definitívne uskutočňuje ten nový začiatok darovania sa trojjediného Boha v Duchu Svätom zásluhou diela Ježiša Krista, Vykupiteľa človek a sveta.
Mesiáš a Duch Svätý
Tak isto sa naplno uskutočňuje poslanie Mesiáša, čiže toho, ktorý dostal plnosť Ducha Svätého pre vyvolený Boží ľud a pre celé ľudstvo. „Mesiáš“ značí „Kristus“ čiže „Pomazaný“ a v dejinách spásy značí „pomazaný Duchom Svätým“. Taká bola prorocká tradícia Starého zákona. sa musíme vrátiť predovšetkým k Izaiášovmu proroctvu, niekedy nazývanému „piatym evanjeliom“ alebo „evanjeliom Starého zákona“: Izaiáš predpovedá príchod tajomnej postavy, ktorú novozákonné zjavenie stotožňuje s Ježišom a spája túto osobu a jej poslanie s osobitnou činnosťou Ducha Božieho, Ducha Pánovho. Je to dôležitý text pre celú pneumatológiu Starého zákona, lebo vytvára akoby most medzi starodávnym biblickým pojmom „ducha“, chápaného predovšetkým ako „charizmatický dych“, a „Duchom“ ako osobou i ako darom, darom pre osobu. Mesiáš z Dávidovho rodu („z kmeňa Jesseho“) je práve tou osobou, na ktorej „spočinie“ Duch Pánov. Je zrejmé, že v tomto prípade ešte nemožno hovoriť o zjavení Parakleta; predsa však sa touto zahalenou zmienkou o osobe budúceho Mesiáša v istom zmysle otvára cesta, na ktorej sa pripravuje to úplné zjavenie Ducha Svätého v jednote trojičného tajomstva, ktoré sa napokon uskutoční v Novom zákone.Práve „Mesiáš“ je touto cestou. V Starom zákone sa pomazanie stalo vonkajším prejavom udelenia Ducha. Mesiáš prevyšuje všetkých ostatných pomazaných v Starom zákone, je ten jediný veľký Pomazaný, ktorého pomazal sám Boh. Je pomazaný v tom zmysle, že vlastní plnosť Ducha Božieho. On bude aj sprostredkovateľom pri udeľovaní tohto Ducha všetkého ľudu. Citované prorocké texty treba čítať vo svetle evanjelia, ako zasa Nový zákon nadobúda zvláštnu jasnoť vďaka podivuhodnému svetlu, ktoré je v starozákonných textoch. Prorok predstavuje Mesiáša ako toho, ktorý prichádza v Duchu Svätom, ako toho, ktorý má plnosť tohto Ducha v sebe - a zároveň aj pre druhých, pre Izrael, pre všetky národy, pre celé ľudstvo. Plnosť Ducha Božieho sprevádzajú rozmanité dary, dobrodenia spásy, určené najmä chudobným a trpiacim, všetkým, ktorí sa otvárajú pre tieto dary, neraz bolestnými skúsenosťami vlastného života, ale predovšetkým s tou vnútornou ochotou, ktorá pochádza z viery.
Tu treba zdôrazniť, že ten „Duch Pánov“, ktorý „spočíva“ na budúcom Mesiášovi, je Božím darom predovšetkým pre osobu spomínaného Pánovho služobníka. Ten však nie je dajakou izolovanou osobou samou pre seba, pretože koná z vôle Pánovej, mocou jeho rozhodnutia alebo voľby. Aj keď vo svetle Izaiášových textov spasiteľné dielo Mesiáša, Pánovho služobníka, zahŕňa v sebe pôsobenie Ducha Svätého skrze neho, jednako starozákonný kontext nedovoľuje hovoriť o rozlišovaní subjektov alebo božských osôb tajomstva Najsvätejšej Trojice, ako sú zjavené v Novom zákone. Ako u Izaiáša, tak aj v celom Starom zákone je osoba Ducha Svätého úplne skrytá; je skrytá v zjavení jediného Boha, ako aj v predpovedi budúceho Mesiáša.
Ježiš Kristus sa na začiatku svojej mesiášskej činnosti odvoláva na túto predpoveď obsiahnutú v Izaiášových slovách. Stalo sa to v tom istom Nazarete, v ktorom strávil tridsať rokov života v dome Jozefa, tesára, po boku svojej panenskej Matky Márie. Takto vyznal a vyhlásil, že on je ten Otcom „Pomazaný“, že je Mesiáš čiže Kristus, v ktorom prebýva Duch Svätý ako dar samého Boha a v ktorom je plnosť tohto Ducha. On znamená „nový začiatok“ daru, ktorý Boh dáva ľudstvu v Duchu Svätom.
Aj keď neprijali Ježiša v jeho rodisku Nazarete ako Mesiáša, predsa na začiatku jeho verejnej činnosti bolo jeho mesiášske poslanie zjavené v Duchu Svätom všetkému ľudu, a to Jánom Krstiteľom. Ján, syn Zachariáša a Alžbety, pri Jordáne ohlasuje príchod Mesiáša a udeľuje krst pokánia. Pritom hovorí: „Ja vás krstím vodou. No prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi. Ján Krstiteľ ohlasuje Mesiáša - Krista nielen ako toho, ktorý „prichádza“ v „Duchu Svätom“, ale aj ako toho, ktorý „prináša“ Ducha Svätého, ako to ešte plnšie zjaví Ježiš vo večeradle. Ján je tu vernou ozvenou Izaiášových slov, ktoré sa, pravda u dávneho proroka vzťahovali na budúcnosť, kým v Jánovom učení na brehoch Jordána sú bezprostredným úvodom do novej mesiášskej skutočnosti. Ján nie je iba prorokom, ale aj poslom: je Kristovým predchodcom. To, čo ohlasuje, sa uskutočňuje pred očami všetkých. Ježiš z Nazareta prichádza k Jordánu, aby aj on prijal krst pokánia. a vydáva svedectvo, že sa splnilo Izaiášovo proroctvo. Zároveň vyznáva vieru vo vykupiteľské poslanie Ježiša z Nazareta. Výraz „Baránok Boží“ v ústach Jána Krstiteľa nie je o nič menej významným vyjadrením pravdy o Vykupiteľovi ako Izaiášov výraz „Pánov služobník“. A tak Ježiš z Nazareta, ktorého odmietli jeho krajania, bol svedectvom Jána pri Jordáne vyzdvihnutý v očiach Izraela ako Mesiáš čiže „Pomazaný“ Duchom Svätým. A toto svedectvo je potvrdené iným, oveľa významnejším svedectvom, ktoré prinášajú všetci traja synoptici. A tak o Kristovom vyzdvihnutí pri jeho krste v Jordáne svedčí aj trojičná teofánia. Ona nielenže potvrdzuje svedectvo Jána Krstiteľa, ale odhaľuje ešte hlbší rozmer pravdy o Ježišovi z Nazareta ako o Mesiášovi: to, že Mesiáš je milovaným Synom Otca. Jeho slávnostné vyzdvihnutie sa neobmedzuje iba na mesiášske poslanie Pánovho služobníka. Vo svetle teofánie pri krste v Jordáne sa toto vyzdvihnutie dotýka tajomstva samotnej osoby Mesiáša. Je vyzdvihnutý, pretože je Synom Božieho zaľúbenia.