Rozkol v Evanjelickej Cirkvi: Zápas o Hodnoty a Smerovanie

V Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku už nejakú dobu prebieha zápas o hodnoty. Tento fenomén, ktorý trvá približne posledných štyroch až piatich rokov, vyústil do vnútorného rozkolu, ktorý sa vďaka médiám stal vecou verejnou. Zvádza sa zápas o smerovanie a o hodnoty, kde sa stretávajú dva svety: svet tradičných hodnôt a konzervativizmu so svetom liberálnym.

Zásadná otázka spočíva v tom, či sa cirkev bude držať tradícií a konzervatívnych hodnôt, alebo sa prispôsobí západnému svetu a umožní liberálne prístupy k hodnotovým a etickým otázkam.

Najznámejšie verejne vystupujúce postavy evanjelickej cirkvi u nás v posledných rokoch sú bezpochyby duchovní Ondrej Prostredník a Anna Polcková z cirkevného zboru Bratislava - Staré mesto. Priestor, ktorý títo dvaja pastieri duší v médiách dostávajú, je prekvapujúco veľký.

Už pri zbežnom pohľade na internet je zrejmé, že najväčší priestor títo dvaja teológovia dostávajú v liberálne ladených médiách, v denníku SME, Denníku N, na Refresheri. Okrem toho obaja blogujú. Prostredník má dokonca aj svoj politický youtube kanál.

Už dávnejšie usporadúvala dvojica farárov z veľkého evanjelického kostola na cirkevnej pôde rôzne kontroverzné diskusie. Jednou z nich bola napr. konferencia z novembra 2017, kde prebiehali celý deň prednášky na rôzne feministicky a gender ladené témy a hosťom bola okrem Jany Cvikovej či O. Pietruchovej aj nemecká evanjelická farárka zosobášená s inou evanjelickou farárkou.

V poslednej dobe sa situácia ešte viac vyhrotila, po rozhovore, ktorý pani Polcková poskytla magazínu Aktuality. Zazneli tam rôzne provokujúce myšlienky ako napr. to, že Kristus by sa mohol dnes vrátiť na zem ako gay. Pani farárka povedala k téme homosexuality aj toto: „nevidím dôvod, prečo by túto sexualitu nemali rozvíjať a nemali tak žiť, teda v súlade sami so sebou“, a ďalej: „LGBTI ľudia sú v našej spoločnosti a hlavne v našej cirkvi diskriminovaní, sú vystavení osočovaniu, posmievaniu a rôznym tiež nenávistným komentárom..."

Polcková sa vyjadrila aj k téme potratov: „...pokiaľ sa mocensky presadzuje zákaz interrupcií, siaha sa tým na práva žien a na kvalitu života detí, ktoré sa narodia.

Tieto vyjadrenia sa už neobišli bez odozvy generálneho biskupa ECAV Ivana Eľka, ktorý spolu s oboma biskupmi dištriktov, západného a východného verejne v podstate vyzvali farárku Polckovú, aby zvážila svoje ďalšie pôsobenie v cirkvi. Vyjadrenie biskupov nieslo názov volalo Pastorálne stanovisko k témam súvisiacim so sexuálnou etikou.

Biskupi na Polckovú zaútočili frontálne, aj keď slušne a úctivo. Odpoveďou pani farárky bola online účasť na online dúhovom pochode 2020, ktorý sa konal v podstate len pár dní po zverejnení pastorálneho stanoviska. (online dúhového pochodu sa zúčastnil aj O.

"V ECAV chceme žiť, pomáhať a slúžiť bez donútenia stotožniť sa s názormi zboru biskupov uvedenými v Stanovisku. Sme presvedčení, že kresťanstvo ani ECAV na Slovensku neohrozujú „liberálni protagonisti prohomosexuálneho hnutia“, sekularizovaná spoločnosť, ani „liberálne“ médiá, ale neschopnosť poctivej sebareflexie, sebaskúmania, pokánia a následného prehodnotenia spôsobu komunikácie vo vnútri cirkvi i navonok k spoločnosti. Potrebujeme prejaviť viac odvahy k otvorenosti a rezignovať na snahu o potvrdzovanie exkluzivity kresťanov v spoločnosti.

Vyzývame Zbor biskupov a vedenie ECAV, aby neodkladne zriadili interdisciplinárnu komisiu rešpektovaných odborníkov z oblasti teológie, sexuológie, psychológie, psychiatrie, sociológie a práva s dlhodobým mandátom, ktorá pripraví študijný materiál o postoji cirkvi k ľuďom s homosexuálnou orientáciou. Zároveň si dovoľujeme s odstupom niekoľkých mesiacov zopakovať naše pozvanie do diskusie pri Veľkom kostole na túto tému, ktoré doteraz zostalo zo strany Zboru biskupov bez odozvy." Členky a členovia presbytestva pri Veľkom kostole pripravili a schválili obšírnejšie vyjadrenie k Pastorálnemu stanovisku evanjelických biskupov na tému sexuálnej etiky. Vyjadrenie odkazuje aj na štúdiu môjho kolegu z evanjelickej teologickej fakulty UK k tejto téme. Oba materiály odporúčam do vašej pozornosti. Som rád, že môžem byť súčasťou takého presbyterstva.“ - toľko vyjadrenie pána Prostredníka.

Diskusia však okrem toho, čo je oku viditeľné cez médiá, prebieha aj vo vnútri cirkvi, medzi laickými členmi ECAV, aj medzi farármi a farárkami. Táto je samozrejme ešte bohatšia ako to, čo sa dostane mediálne na povrch. Niekoľkodňová prítomnosť napr.

Je jasné, že v evanjelickej cirkvi to vrie, je množstvo konzervatívne naladených, aj množstvo liberálne ladených členov cirkvi. Súčasné vedenie ECAV razí konzervatívne hodnoty.

Ondrej Prostredník bol na kandidátke Progresívneho Slovenska do posledných Eurovolieb, aj do NRSR a aj z tohto titulu dostával v médiách priestor. Jeho vstup do politiky bol asi čiastočne vyprovokovaný opatrením cirkvi z jesene 2017, kedy mu bola odobraná kanonická misia a teda možnosť učiť na evanjelickej bohosloveckej fakulte. Bola to reakcia cirkevných autorít na jeho vystúpenie na dúhovom pochode v lete roku 2017.

Pre lepšie pochopenie situácie si môžeme zosumarizovať hlavné body sporu v tabuľke:

26. marca 2020 uplynulo 150 rokov od smrti evanjelického kňaza, spisovateľa, národovca a jazykovedca Michala Miloslava Hodžu. V diskusiách stojí často až ako tretí za dvojicou Štúr a Hurban. Hodža je ako najstarší spomedzi pomyselného trojvršia druhej generácie slovenského národného hnutia aj v súčasnosti často v úzadí a dostalo sa mu pomyselného tretieho miesta za Štúrom a Hurbanom.

Zaužívané poradie Ľudovít Štúr - Jozef Miloslav Hurban - Michal Miloslav Hodža evokuje zoradenie podľa ich zásluh a aktivity. Na stupnicu Štúr - Hurban - Hodža poukázal už v 30. rokoch S. Š. Osuský, ktorý sa v Hodžovej filozofii snažil vyvrátiť tento mýtus a veľmi trefne zdôraznil jeho prepracované mysliteľstvo a národno-buditeľskú činorodosť.

Michal Miloslav Hodža sa narodil 22. septembra 1811 v obci Rakša (okres Turčianske Teplice). Po absolvovaní základného vzdelania študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, neskôr v Rožňave a v rokoch 1829 - 1832 študoval teológiu a filozofiu na prešovskom evanjelickom kolégiu.

Kľúčovým pre jeho ďalší život sa mu stalo štúdium na bratislavskom evanjelickom lýceu v rokoch 1832 - 1834, kde sa formovala nová nádejná generácia národovcov. Na pamätnej vychádzke na Devín prijal symbolicky meno Miloslav. Podobne ako Štúrovi sa mu teologické štúdiá podarilo zavŕšiť v zahraničí. Na rozdiel od Štúra, ktorý študoval v nemeckom Halle, Hodža sa vzdelával v neďalekej Viedni.

Pracovné skúsenosti získal aj ako vychovávateľ, neskôr nastúpil na miesto evanjelického farára v Liptovskom Mikuláši. Liptovskomikulášska evanjelická fara sa tak stala svedkom niekoľkých významných stretnutí, ktoré obohatili naše národné dejiny. Počas školských čias v Prešove čerpal inšpiráciu najmä z Jána Kollára a P. J. Šafárika. Zo zahraničných filozofov mu bol vzorom, tak ako pre viacerých Štúrových nasledovateľov, napríklad J. G. Herder.

Počas štúdia na lýceu v Bratislave bol aktívnym členom Spoločnosti reči a literatúry československej, stal sa dokonca jej podpredsedom. Hodža sa angažoval aj v boji proti tendenciám o nastolenie protestantskej únie - organizačnému a konfesionálnemu zlúčeniu uhorských luteránov s kalvínmi, ktoré začiatkom 40. rokov reprezentoval nový generálny inšpektor evanjelickej cirkvi v Uhorsku Karol Zay.

Zvýšený maďarizačný tlak, jednak na cirkevnej, ale i na svetskej pôde donútil národovcov konať. V júni 1842 bol M. M. Dôležitou v tomto období bola aj otázka spisovného jazyka. Hodža však dlho váhal a sympatizoval s myšlienkou Kollárovej slovanskej vzájomnosti a biblickej češtiny, ktorá bola bohoslužobným jazykom evanjelikov.

Keď však prišlo na „lámanie chleba“, priklonil sa k myšlienke kodifikovať nový spisovný jazyk. Prelomovým pre slovenčinu bol rok 1843. Podobne ako J. M. Hurban, ani M. M. Hodža sa nezúčastnil stretnutia v Bratislave 14. Známa trojica M. M. Hodža, J. M. Hurban a Ľ. Štúr však zasadala v dňoch 11. - 16. júla na Hurbanovej fare v Hlbokom, kde sa uzniesli na kodifikácii novej slovenčiny ako jedného zo znakov svojbytného národa.

Týmto krokom sa však vynorili nové otázky. Aká bude gramatika? Aké nárečie spomedzi toľkého množstva slovenských dialektov sa stane východiskom pre spisovnú slovenčinu? Vieme, že už v Hlbokom sa dohodli na fonetickom pravopise a základom sa stalo stredoslovenské nárečie z okolia Martina.

Hodža sa so Štúrom dostal do sporu najmä v otázke gramatiky novoprijatej slovenčiny. Kritizoval upustenie od dvojhlások a taktiež mu nebolo „po chuti“ „zmazanie“ ypsilonu. Z dochovanej korešpondencie je však zrejmé, že ústupok musel prísť z oboch strán. Prvý krok k zmiereniu učinil práve Štúr.

Štúr spolu s Hurbanom a Hodžom sa pri uzákonení spisovnej slovenčiny v Hlbokom v júli 1843 zaviazali založiť spolok na podporu tohto nového jazyka. Reálne kontúry táto myšlienka dostala v lete 1844, keď sa na Hodžovej v fare v Liptovskom Mikuláši stretli okrem troch hlavných kodifikátorov slovenčiny aj Ctiboh Zoch, Peter Kellner a ďalší naklonení myšlienke nového spisovného jazyka.

Po dvoch dňoch rokovania (26. - 28. augusta 1844) bol založený spolok s názvom Tatrín, ktorý nadviazal na Hodžove myšlienky ukotvené v slovenskom prosbopise z roku 1842. Predsedom sa stal M. M. Hodža a zúčastnení prijali potrebné kroky, ktoré mali pomôcť zjednotiť slovenský národ pod jeden spoločný jazyk.

Ďalšie dve zasadnutia v rokoch 1845 a 1846 sa uskutočnili opäť na Hodžovej liptovskomikulášskej fare. Avšak pre štvrté stretnutie hľadali jeho predstavitelia miesto so silným katolíckym zastúpením. Uvedomovali si totiž, že svoje idey len ťažko presadia bez podpory katolíkov.

Jednoducho bolo potrebné, aby sa v otázke spisovného jazyka ideovo zjednotili, a aby na svoju stranu naklonili prívržencov bernolákovčiny. Najskôr si za miesto tatrínskej schôdze zvolili Nové Mesto nad Váhom, kde však nenašli dostatočnú podporu a miesto. Zaujímavosťou je, že účastníci z Liptova sa na toto stretnutie plavili plťou po Váhu do Nového Mesta nad Váhom, odkiaľ to bolo na skok do dedinky Čachtice.

So svojím dobrodružným zážitkom z plavby plťou sa Hodža zveril v liste svojej manželke Kornélii. V Čachticiach v dňoch 9. a 10. augusta 1847 sa tak dovedna v rámci “Tatrínskej sednice“ zišlo až 61 účastníkov, z ktorých až 15 bolo katolíckeho vierovyznania. Pre slovenčinu to boli významné dni. Prítomní, vrátane prívržencov bernolákovčiny, prijali štúrovskú slovenčinu.

Zároveň položili základ hodžovsko-hatallovskej reformy, ktorej podstatou bolo prijatie historicko-etymologického princípu namiesto foneticky-morfologického, a ktorá bola úspešne dovŕšená v prvej polovici 50. rokov 19. storočia. Hodža tak mohol byť spokojný. Pripomienky, s ktorými apeloval na Štúra už skôr, tak boli akceptované. Pre Hodžu to znamenalo aj ďalší úspech. Účastníci stretnutia sa uzniesli na prijatí jeho diela Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo (1847), ktoré malo byť včasne uvedené do tlače.

Napriek nespochybniteľnému významu Tatrína nebola jeho činnosť vládnucou Viedňou nikdy oficiálne odobrená. Napriek snahám o legalizáciu spolku jeho ďalšiu činnosť nadobro zastavila revolúcia a následný Bachov absolutizmus.

Na čele národného hnutia stál M. M. Hodža aj v období, ktoré sa do histórie zapísalo ako jar národov. Požiadavky národovcov vyústili do celonárodných žiadostí slovenského národa ako uceleného politického programu, prijatých 10. mája 1848 u Hodžu v Liptovskom Mikuláši. Tomuto aktu predchádzalo prijatie čiastkových stoličných požiadaviek, ktoré otvorili Liptovské žiadosti vypracované 28. marca 1848 na Hodžovej fare.

V septembri 1848 hľadali národovci podporu k revolúcii aj v zahraničí, pričom Hodža sa obrátil s prosbou o pomoc do blízkych Čiech. Štúr, Hurban, Hodža sa spolu s ďalšími organizátormi stretli 16. septembra 1848 vo Viedni, kde vyhlásili Slovenskú národnú radu ako najvyšší slovenský politický orgán, ktorého vrcholnými predstaviteľmi bola logicky trojica Štúr - Hurban - Hodža.

Onedlho Hodža revolučný pohyb opustil, najmä pre vnútorné pochybnosti o správnosti bojovať za národné práva „so zbraňou v ruke“. Pravdepodobne mu nebolo po vôli násilné vydobytie požiadaviek, čo bolo z jeho pozície farára možné naozaj považovať prinajmenšom za sporné. Ďalší osud revolučného odboja je známy.

Napriek vlažnému postoju sa Hodža, podobne ako Štúr alebo Hurban, nevyhol vydaniu zatykača. Treba len dodať, že najmä Štúrovi zostala „horká príchuť“ z rozhodnutia tak blízkeho Hodžu. Rozkol medzi nimi sa snažil zmieriť nielen Hurban, ale aj samotný Hodža dojemným listom zo dňa 10. januára 1856. K obnoveniu vrúcneho priateľstva však nikdy neprišlo. Štúr zomrel o dva dni neskôr 12.

Položenie Bachovho absolutizmu na lopatky predznamenalo vydanie Protestantského patentu cisárom v septembri 1859. Tento cisársky dekrét deklaroval demokratizáciu cirkevných pomerov a nová organizačná štruktúra evanjelickej cirkvi brala ohľad na národnostné zloženie. V tomto konflikte sa Hodža, uvedomujúci si pozitívny vplyv novoprijatého Protestantského patentu nielen na pomery v evanjelickej cirkvi, postavil na stranu tohto dekrétu.

V apríli 1860 prišlo k reorganizácii cirkevných zborov Preddunajského dištriktu podľa patentu. Išlo o pomerne zložitý proces v dôsledku snáh o zdiskreditovanie výdobytkov, ktoré poskytoval Patent. Napriek viacerým peripetiám sa pristúpilo k voľbe superintendenta.

V súvislosti s vydaním cisárskeho patentu opätovne rezonovala téma zo 40. rokov, a to myšlienka protestantskej únie, ktorá sa znovu otvorila s príchodom Ľ. Gedulyho na čelo autonómnej (podľa patentu nezriadenej) Preddunajskej superintendencie. Azda najväčším kritikom Ľ. Gedulyho a jeho tendencií bol práve Hodža.

O funkciu superintendenta bojoval Hodža ešte druhýkrát po smrti Karola Kuzmányho v roku 1866. No proti silnému protikandidátovi Hurbanovi prehral. Oficiálne však ani ten do funkcie nikdy nenastúpil, pretože patent bol v máji roku 1867 definitívne odvolaný a cirkev sa vrátila k pôvodnému autonómnemu zriadeniu.

Posledné roky svojho života prežil Hodža v exile v Českom Těšíne.

tags: #dennik #n #rozkol #evanjelicka #cirkev