Diabol a Boh: Porovnanie na základe zjavení sestry Márie z Kríža

Dialóg sestry Márie z Kríža so zosnulou sestrou Gertrúdou odkrýva realitu očistca. Elisa Sophie Clementine Hebert, narodená 01. 12. 1840 v St. Georges, diecéza Coutances, rehoľným menom Mária z Kríža, zomrela 11. 05. 1917 v Cherbourg, v 76 rokoch života.

Sestra Mária z Kríža sa pýta: „Ste diabol?“ Na túto desivú otázku dostáva Mária z Kríža túto odpoveď:

Gertrúda: „Ale nie, to nie som. Ešte raz Vám hovorím, že zo mňa nemáte mať strach. Neuvidíte ma v mojich mukách, ale neskoršie, až budete mať viac duševnej sily, uvidíte duše v očistci a aké hrozné! Ale nemyslite na to, aby ste sa strachovali. Pán Boh Vám potom prepožičia potrebnú silu a odvahu a všetko potrebné na vyplnenie Jeho najsvätejšej vôle. Budem Vás sprevádzať tak, dlho, dokiaľ neprídete do neba.

Na otázku, či je to pre ňu trest, že Gertrúda hľadá u nej pomoc, bolo jej povedané:

Gertrúda: „Nie, skutočne nie.

Mária z Kríža: „Mňa tieto veci tak prekvapujú, že neviem, čo si mám o tom myslieť.

Gertrúda: „Dobre rozumiem Vášmu zdráhaniu. Keď ale Boh dovolil, aby som týmto spôsobom našla uľahčenie pre seba a Vy sa tým máte posvätiť? Určite budete mať so mnou súcit, či nie? Až budem vyslobodená, urobím pre Vás viac, ako Vy pre mňa. Je mnoho vecí, ktoré by som Vám mala povedať, ale nesmiem.

Stupne očistca

Gertrúda: „Chcela som Vám povedať, že sú rôzne stupne očisty. Veľkým očistcom sa volajú tie miesta, kde sú duše vinami najviac obťažené. Dva roky som tam trpela hrozné bolesti a nemohla som vo svojom utrpení dať jedinú zmienku o sebe. Potom nasledoval rok, kedy ste ma počuli nariekať. Bola som tam ešte vtedy, keď som s Vami hovorila. Od sviatku Zvestovania Panny Márie som v druhom očistci. V ten deň som po prvý raz uvedela Pannu Máriu! V prvom očistci Ju nikto nevidí. Jej pohľad dodáva odvahy. Naša dobrá Mamička k nám hovorí z neba.

Vo veľkom očistci sú rôzne stupne. Na najhlbšom a najbolestnejšom, ktorý je dočasným peklom, sú hriešnici, ktorí sa vo svojom živote dopustili strašných zločinov a v tomto stave ich prekvapila smrť. Sú zachránení takpovediac zázrakom - často modlitbami rodičov, alebo iných osôb! Niekedy sa nemohli ani vyspovedať a svet ich má za stratených. Ale Boh, nekonečné Milosrdenstvo, im v okamihu smrti dal na záchranu potrebnú milosť, ako odmenu za niektorý z dobrých skutkov, ktoré za svojho života vykonali. Pre tieto duše je očistec hrozný.

Potom prídu tie duše, ktoré nespáchali také zločiny, ako prvé, ale boli ľahostajné k Bohu a trpia neslýchané muky. Sú celkom opustené, bez pomoci modlitby! Aj keď sa za ne niekto modlí, nemajú na ovocí modlitby účasť. V tomto očistci sú aj vlažné osoby rehoľné, ktoré svoje povinnosti zanedbávali! Tu sú aj kňazi, ktorí nerozmnožovali lásku k Pánu Bohu v dušiach im zverených a neplnili svoje povinnosti s posvätnou bázňou, príslušnou Božiemu Majestátu. Na tomto stupni som bola aj ja.

V malom očistci sú tie duše, ktoré zomreli v stave ľahkých hriechov, alebo tie, ktorým boli ťažké hriechy odpustené, ale nedali Bohu za ne plné zadosťučinenie.

Napokon máme očistec túžby. Tomu ujde len veľmi málo duší. To sa podarí len tomu, kto na zemi horúcim srdcom túžil po hľadení na Boha. A to je niečo veľmi vzácneho, vzácnejšieho, ako by si niekto myslel, lebo mnohí ľudia - aj zbožní - sa dobrého Boha obávajú a nemajú príliš túžbu po nebi. Aj tento očistec má svoje bolestné martýrium, podobne ako druhé stupne očistca.

Gertrúda: „Určite, ale tak, ako sa duše môžu poznať. V druhom svete už nie sú mená. Zem a očistec sa nedajú porovnať.

Gertrúda: „To Vám môžem len nedostatočne objasniť. A Vy tomu porozumiete len do tej miery, koľko svetla Vám k tomu prepožičia Boh. Ale už to málo, čo Vám o tom môžem povedať, čo je to v porovnaní so skutočnosťou? Sme tu stratení vo vôli Božej. Na zemi, aj keď je niekto akokoľvek dokonalý, predsa si ponecháva vlastnú vôľu. Čo sa nás týka, nemáme už vôľu.

Gertrúda: „Pravdaže! Či ste duch? Či by ste mi rozumeli, keby som nehovorila slovami? Čo sa mňa týka, rozumiem Vám, aj keby neprešlo cez Vaše pery jediné slovo. Taká výmena myšlienok medzi duchmi a dušami je bežná v tele. Keď napríklad máte dobrú myšlienku, prianie, sú Vám dané Anjelom Strážnym, alebo niektorým svätcom, niekedy Bohom samým.

Gertrúda: „Keby ľudia vedeli, čo je to očistec a hlavne tá zožierajúca myšlienka, že sa tam dostali vlastnou vinou!!! Som tu už 8 rokov, zdá sa mi to však ako 10.000 rokov! Ó, môj Bože, povedzte to Vášmu duchovnému vodcovi! Mohol sa sám na sebe presvedčiť, aký veľký úžitok prináša pobožnosť za duše v očistci. Ak chce niekto niečo celkom určitého dosiahnuť, nech sa obracia na tie duše, najmä na tie, ktoré vrúcne uctievali Pannu Máriu, a táto dobrá Matka ho vyslyší, lebo by rada videla tie duše vyslobodené.

Sú tiež duše, o ktorých možno povedať, že sa v očistci temer nezdržujú!!! Tak napríklad ja Vás môžem sprevádzať všade, kam idete, ale v noci, keď spíte, trpím viac, potom som v očistci! Niektoré duše si musia odtrpieť svoj očistec na miestach, kde zhrešili, iné opäť na stupňoch oltárov, na ktorých sa uchováva Najsvätejšia Sviatosť. Sú tam nie snáď pre niektoré svoje chyby, ktoré spáchali, ale za odmenu adorujú, že uctievali Najsvätejšiu Sviatosť Oltárnu, a že mali úctu k svätému miestu. Trpia menej, ako keby boli v očistci, a Ježiš, na ktorého hľadia očami viery a súčasne dušou - zmierňuje ich bolesti Svojou neviditeľnou prítomnosťou. Pochybenia, páchané priamo proti Sviatostnému Spasiteľovi, sú však v očistci kárané veľmi prísne!

Božia Spravodlivosť nás zadržuje v očistci, ale nemyslite si, že nás Jeho Otcovské Srdce necháva tak celkom bez útechy. Na zemi sa často prejavuje určitým dušiam dôverným spôsobom (nakoľko Ho niektoré duše chcú počuť) a odhaľuje im Svoje tajomstvá. V očistci sú duše obťažené ťažkými vinami, ale ľutujúce a napriek chybám, za ktoré musia pykať, sú zakotvené pevne v milosti a nemôžu už hrešiť. V miere, v akej sa duša čistí ohňom, chápe Boha, pravda bez toho, aby Ho videla, nakoľko by to už potom nebol očistec. Keby sme tu v očistci lepšie nepoznávali Boha ako na zemi, nebolo by naše utrpenie také prudké a naše martýrium také hrozné.

Gertrúda: „Vo veľkom očistci. Tam nedostáva od nikoho modlitbu.

Gertrúda: „Istotne. Čím ku vznešenejšiemu miestu bola predurčená duša - ktoré má v nebi zaujať a tak Boha hlbšie poznávať - tým sú väčšie tiež jej poznatky a tým vrúcnejšie spojenie s Ním v mieste očisty. Tu je všetko odstupňované podľa zásluhy. Zem je už sama osebe očistcom. Medzi jej obyvateľmi sú takí, ktorí na seba dobrovoľne prijímajú pokánie a tak odpykávajú očistec. Oni prídu po smrti ihneď do neba.

Gertrúda: „Dopustením Božej Spravodlivosti, nakoľko v skutočnosti je vinná duša, lebo telo vykonáva jej rozkazy. Či ste niekedy videla mŕtvych, že by páchali zlo? Preto duša trpí tak, ako by trpelo telo. Iste si duša vytrpí na zemi očistec láskou, nakoľko aj ona je mučeníctvom. Duša, ktorá sa snaží Pána Ježiša skutočne milovať podľa miery svojich túžob, nie je toho schopná a tým vzniká stále jej utrpenie.

Gertrúda: „Toho dňa mnoho duší opustí miesto zmieru a prichádza zvláštnou milosťou do neba. Iba v tento deň majú všetky trpiace duše - bez výnimky - podiel na verejných modlitbách Cirkvi Svätej, aj duše vo veľkom očistci. Vždy sa však uľahčenie každej jednotlivej duše riadi pomerom k jej zásluhám. Jedny dostanú viac, druhé menej. Ale všetky sa tešia tejto mimoriadnej milosti. Mnohým dušiam sa dostáva skrze Božiu Spravodlivosť v ich utrpení jedine tohoto uľahčenia.

Gertrúda: „O tom Vám môžem povedať, že je málo, veľmi málo duší schopných získať tieto (plnomocné) odpustky! To vyžaduje zvláštne uzobranie srdca a vôle a to je taká vzácna vec, vzácnejšia, než by si kto myslel. V očistci prijímame odpustky, ktoré sa nám venujú, podľa vôle Božej. Nie sme už závislí na hriechu, ale podliehame Spravodlivosti, nie Milosrdenstvu Božiemu. Preto dostávame len toľko z venovaných nám odpustkov, koľko sa Bohu páči, aby nám privlastnil. Duša vo svojom živote odpustky často podceňovala, alebo na ne nedbala. Nadovšetko spravodlivý Boh im podľa toho odpláca. Podľa Jeho dobrozdania môžu z nich dostať časť, ale sotva kedy celé.

Pokiaľ človek žije na zemi, nemôže pochopiť, čo žiada Boh od duše, ktorá má pykať v očistci za svoje chyby. Vy si myslíte, že rad dobre vykonaných modlitieb môže duši ihneď pomôcť do neba? Tak tomu nie je! Kto pozná súdy Božie? Keby ľudia vedeli, keby chceli do toho na zemi vniknúť, aký život by potom viedli! Uvážte hlboko, koľkých všedných hriechov sa denne dopustí ľahostajná osoba, ktorá na svoju večnú spásu nemyslí, ktorá je celkom oddaná svetu! Koľko minút venuje denne dobrému Bohu? A pomyslite, rok má 365 dní a ak sú všetky takto prežité? A keď sa takto prežije rad rokov, potom táto osoba umiera s dušou obťaženou množstvom hriechov, ktoré neboli odčinené, nakoľko na to vôbec nemyslela. V duši, ktorá je takto ponorená do sveta, sotva možno nájsť ešte malý lúč lásky, keď má skladať účet zo svojho života Tomu, ktorý to od nej žiada. Takýto život sa rovná nule!

Život bez lásky k Bohu, bez čistoty úmyslu, musí byť znova začatý a to cestou zmieru. Duša mala žiť pre Boha, ale nežila pre Neho. Preto musí svoj život začať znova a to v neslýchaných bolestiach. Ona si Božie Milosrdenstvo na zemi neprivlastňovala. Bola otrokyňou svojho tela a teraz, keď je na mieste očisty, musí zaplatiť do posledného haliera, aby opäť nadobudla pôvodný lesk. Milujte preto Boha tak veľmi, aby ste sem nemuseli prísť a získavať si utrpením bez zásluh Jeho lásku. Nenechajte si ujsť tu (na zemi) žiadne utrpenie, bolesti. Majú svoje zásluhy. Predovšetkým veďte život lásky! Ona je to, ktorá zmýva mnoho chýb a zabraňuje im, nakoľko nechceme uraziť Toho, koho milujeme.

Gertrúda: „Nie. Môžu sa modliť a modlia sa mnoho za veľké záujmy Božie a za ľudí, ktorí im pomáhajú. Chvália a velebia Boha za Jeho veľké a nekonečné milosrdenstvo, ktoré im preukázal, lebo hranice medzi PEKLOM a OČISTCOM boli veľmi tesné. Nechýbalo veľa a boli by sa zrútili do priepasti.

Gertrúda: „V očistci je sám Boh jedinou našou nádejou, našou jedinou útechou. Na svete dovoľuje Boh, aby človek niekedy hľadal útechu u verného priateľa vo svojich telesných a duševných bolestiach, za predpokladu, že priateľ je plný lásky k Pánu Ježišovi. Ináč je útecha neplatná. Tu ale sú duše zakotvené vo vôli Božej, ponorené do nej, ako do priepasti a jediný Boh môže ich bolesti zmierniť. Dopustením Božím je často naša bolesť zvýšená ešte tým, že nedostaneme modlitby, ktoré sa za nás konajú. V očistci dostanú duše z modlitieb konaných na zemi len toľko, koľko Pán dovolí. Vedomie, že modlitby konané za nás, dostane niekto iný - pôsobí zvláštnu bolesť.

Mária z Kríža: „Čo sa deje pri smrteľnom zápase a potom? Je duša vo svetle, alebo v temnotách?

Gertrúda: „Ja sama som smrteľný zápas neprežila, ako sama viete, ale môžem Vám povedať, že v tom rozhodnom okamihu sa satan vrhá na umierajúceho so všetkou zlosťou. Silné a veľkomyseľné duše majú často krátko pred smrťou hrozné boje s kniežaťom temnosti, ale vychádzajú víťazne. Tie osoby, ktoré milovali Pannu Máriu a často Ju v živote vzývali, dostávajú v poslednom boji mnoho milostí. To platí tiež pre tých, ktorí uctievali svätého Michala, svätého Jozefa, alebo iného svätého. Práve v tom okamihu je veľmi obšťastňujúce vedomie, že máme u Boha dajakého príhovorcu. Sú duše, ktoré umierajú pokojne, bez akýchkoľvek skúšok. Boh má pri všetkom svoje úmysly. Nakoľko ešte žijete na zemi, nemôžete si ani predstaviť, čo znamená Boh. My to už vieme a rozumieme. Naša duša je zbavená všetkých pút, ktoré nás stretli a bránili nám dôjsť k svätosti. Nemôžem Vám to nijako vysvetliť, ako to vyzerá, keď vidíme zem ináč, ako Vy. Tomu sa porozumie, až duša opustí telo. Keby sme sa mohli vrátiť na zem, keď sme už poznali Boha, aký život by sme viedli! Ale to je zbytočné uvažovanie. Kým človek žije, nemyslí na tieto veci, ide temer ako s l e p ý ! Zem je jediným predmetom všetkých jeho prianí a ona je len prechodom a pojme iba telo. Na nebo sa myslí tak málo, alebo vôbec nie. Ježiš a Jeho láska, sú ako zabudnuté. Na tomto svete - tam dolu - sa ľudia riadia vlastnými domnienkami. Na onom svete nás riadi Boh svojim spôsobom.

Gertrúda: „Určite, ale v tom stupni, v akom sa duša očistuje, t. j. ako sa blíži k svojmu oslobodeniu, blíži sa k svojej sláve, tým viac rastie tiež jej láska. Veľmi sa mi uľahčilo, nie som už v ohni! Už som naplnená túžbou vidieť Boha. To je však spojené s hroznou bolesťou. Koniec našich utrpení nám nie je známy. Keby sme ho poznali, bolo by to pre nás radosťou, ale my predsa len cítime, že naše utrpenie sa mierni, že naše spojenie s Bohom začína byť vrúcnejšie, ale ktorý deň (ľudsky povedané) budeme v cieli, to nám zostáva skryté. To je Božie tajomstvo. Predsa však cítim, že sa blíži koniec môjho vyhnanstva, túžim po tom všetkými mojimi mohutnosťami, ale kedy budem vyslobodená, o tom neviem nič. Možno budem musieť ešte roky takto prežiť a tak si vytúžiť nebo. Sám Boh to vie!

Gertrúda: „Áno, pokiaľ to Boh dopustí, aby sme sa za ich veľké záležitosti modlili. Naša modlitba sama nestačí! Keby Pán Ježiš našiel niekoľko duší dobrej vôle, ktoré by Mu boli úprimne pohotové k zmieru, aby tešili Jeho Srdce, plné horkosti a bôľov, mohli by Ho pohnúť k súcitu.

Mária z Kríža: „Viete v očistci o tom, že Cirkev je v znamení prenasledovania?

Gertrúda: „Vieme o jej prenasledovaní a modlíme sa za jej víťazstvo. Ale kedy a v akom merítku to bude, nevieme. Možno, že iným dušiam to je známe, mne však nie! Nedávno ste mali dobrú myšlienku, keď ste ma pri vďakyvzdávaní pozvala, aby som sa klaňala Ježišovi vo Vašej duši! Keby ste to boli už skôr robili, bola by som bývala účastná mnohého uľahčenia. Keď človek stratí rodičov a známych, vykoná za nich niekoľko modlitieb, niekoľko dní plače a to je všetko. Duša je ponechaná sama na seba! Iste si to zaslúžila a Božský Sudca nám na onom svete odpláca to, čo sme my urobili na zemi.

Gertrúda: „Ako Vám to mám popísať? Človek tomu nemôže porozumieť, dokiaľ to neprežil. Chcem sa pokúsiť, aby som Vám to podľa možnosti vysvetlila. Keď duša opustí telo, je ako stratená, ako obostretá Bohom, ak sa smiem tak vyjadriť. Je obklopená takou svätosťou, že v jednom okamihu prehliadne celý svoj život, a súčasne vidí, čo si zaň zaslúžila. Duša neuzrie, nevidí Boha, ale je Jeho prítomnosťou akoby zničená. Keď je to duša previnilá, ako v mojom prípade, potom je taká zdrvená ťarchou svojej viny, ktorú má odčiniť, že sa sama vrhá do očistca!

Gertrúda: „Niekedy to, niekedy ono! Niekedy ale odvoláva duše náhle, aby ukázal svoju Spravodlivosť! Nie sú preto úplne stratené, ale ukrátené o sviatosti umierajúcich, alebo ich mohli prijať len v rýchlosti, bez toho, že by sa na poslednú cestu dobre vyzbrojili.

Gertrúda: „V takej duši ide jednoducho o pokračovanie v zjednotení s Ježišom. Začala ho už na zemi a ono je už samo osebe nebom. Z j e d n o t e n i e vo vlastnom nebi je - pravdaže - vrúcnejšie, než je na zemi možné! Boh súdi dušu podstatne ináč, ako sa to deje na zemi. Prihliada k temperamentu, charakteru, skúša, či to bolo urobené z ...

Tabulka: Stupne očistca podľa sestry Gertrúdy

Poznámka: Tabuľka sumarizuje informácie získané z dialógu sestry Márie z Kríža a sestry Gertrúdy.

Michelangelov Posledný súd zobrazujúci súd nad dušami po smrti.

tags: #diabol #a #pan #boh