V Katolíckej cirkvi majú sviatosti a posvätné rády hlboký význam, ktorý sa prejavuje v živote veriacich. Medzi dôležité sviatosti patrí krst, ktorý je vstupom do kresťanského života a základom pre ďalšie sviatosti. Posvätné rády zahŕňajú diakonát, presbyterát (kňazstvo) a episkopát (biskupstvo). V tomto článku sa zameriame na úlohy diakona, význam krstu a pohrebné obrady.
Diakonát: Služba a Úlohy
Diakonát je prvý stupeň z vyšších svätení, kedy sa diakon zúčastňuje na verejnom a súkromnom bohoslúžení. Diakonát bol však ustanovený nie na kňazstvo, ale na službu biskupom a presbyterom. Diakoni sa totiž pokladali za ich pomocníkov.
Kto je diakon?
Diakonom sa môže stať muž po dovŕšení 25 roku veku a po ukončení 5. ročníka teologického štúdia na Vysokej škole. Trvalým diakonom sa môže stať aj ženatý muž po dovŕšení 35. roku života a len so súhlasom manželky.
Úlohy diakona
Medzi hlavné úlohy diakona patrí:
- Vysluhovanie sviatosti krstu
- Asistencia pri vysluhovaní sviatosti manželstva
- Prednášanie Evanjelia
- Rozdávanie Eucharistie
- Vysluhovanie svätenín (napr. pohreb)
Diakonát je prvým stupňom z vyšších svätení, kedy sa diakon zúčastňuje na verejnej a súkromnej bohoslužbe, posluhuje pri sviatostiach, ale ani jednu nevysluhuje (toto platí vo východnej cirkvi. V latinskej cirkvi diakon vysluhuje sviatosť krstu a asistuje pri uzatváraní sviatosti manželstva). Diakonát bol však ustanovený nie na kňazstvo, ale na službu biskupom a presbyterom.
Zatiaľ čo Biblia ukladá starším úlohy v oblasti vyučovania a vedenia zboru, úloha diakonov je viac zameraná na službu. To znamená, že sa majú starať o fyzické a momentálne potreby zboru.
Diakoni majú osobitným spôsobom účasť na Kristovom poslaní a na jeho milosti. Sviatosť posvätného stavu ich označuje znakom (charakterom), ktorý nemôže nik odstrániť a ktorý ich pripodobňuje Kristovi, ktorý sa stal "diakonom" čiže služobníkom všetkých.
Formácia a vzdelávanie diakonov
V západnom kódexe CIC ako aj vo východnom kódexe CCEO sa v skratke vyžaduje od kandidáta na diakonské svätenie mať už aspoň väčšiu časť teologických štúdii za sebou. Od kandidáta na kňaza úplne magisterské vzdelanie a od kandidáta na biskupa mať doktorát v niektorej teologickej disciplíne, resp.
Z dôvodu rastúceho počtu trvalých diakonov v mnohých krajinách Kongregácia pre katolícku výchovu (pre semináre a vzdelávacie inštitúty) sa rozhodla vypracovať text, a to Základný poriadok pre formovanie trvalých diakonov, aby sa tak zabezpečila väčšia jednota ich formácie vzhľadom na výzvy tretieho tisícročia.
Tento dokument nechce ponúknuť iba nejaké orientačné princípy týkajúce sa formácie trvalých diakonov, ale aj niektoré spoločné smernice, na ktoré majú prihliadať biskupské konferencie pri vypracúvaní Poriadkov vo svojich krajinách podľa normy kán. 236.
Kvalifikácia diakona
Pavol píše, že diakoni „sa musia najprv osvedčiť a potom, ak sú bezúhonní, nech konajú diakonskú službu“ (v.10). Aj keď Pavol nešpecifikuje, aký druh preskúšania by to mal byť, minimálne by však mali byť preskúmané kandidátove osobné pozadie, reputácia a teologické presvedčenia.
Podľa Pavla musia byť manželky diakonov „čestné, nie ohováračné, ale triezve a vo všetkom verné“ (v.11). Manželka, rovnako ako jej manžel, musí byť dôstojná alebo vážená. Po druhé, nesmie byť ohováračná alebo roznášať klebety. Diakonova manželka musí byť triezvo uvažujúca alebo mierna. To znamená, že musí byť schopná robiť dobré úsudky a nesmie byť zapojená do vecí, ktoré by mohli takýto úsudok poškodiť. Nakoniec, má sa „venovať každému dobrému dielu“ (1Tim 5:10).
Stupne posvätných rádov v katolíckej cirkvi
V katolíckej cirkvi existujú tri stupne posvätných rádov: episkopát, presbyterát a diakonát.
| Stupeň | Popis |
|---|---|
| Episkopát | Biskupský stupeň je prvým a najvyšším stupňom cirkevnej hierarchie. Tento stupeň dáva osobe posvätenej za biskupa plnosť apoštolskej moci. Obsahuje teda nielen kňazskú moc, ale aj možnosť odovzdať ju inej osobe. |
| Presbyterát | Kňazstvo je sviatosť, v ktorej cirkvou vybraní kandidáti po splnení všetkých predpísaných podmienok dostávajú vkladaním rúk biskupa svätenie, duchovnú moc a potrebné milosti plniť svoje kňazské povinnosti. Kňaz, ktorému je zverená starosť o farnosť sa nazýva farár. |
| Diakonát | Diakonát je prvým stupňom z vyšších svätení, kedy sa diakon zúčastňuje na verejnej a súkromnej bohoslužbe. Diakonát bol však ustanovený nie na kňazstvo, ale na službu biskupom a presbyterom. |
Podľa vyjadrenia sv. Ignáca Antiochijského, diakoni v súlade s biskupmi a presbytermi jasne učia veriaci ľud.
Sviatosť Krstu
Krst je vstupom do kresťanského života a jeho základom. U katolíkov sa krstia už novorodenci, pretože každý človek má dedičný hriech, od ktorého sa potrebuje oslobodiť a znovuzrodiť sa v krste. U dospelých si prijatie tejto sviatosti vyžaduje katechumenát, teda prípravu na krst.
Krst sa udeľuje raz a navždy, a preto sa nemôže opakovať. V prípade nevyhnutnosti - napríklad ohrozenie života, môže krstiť každý človek, aj keď sám nie je pokrstený. Pokrstí liatím vody na hlavu, pričom musí dodržať formu (povedať meno krsteného a vyriecť slová krstnej formuly - „ …meno… , ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha svätého.“).
Krstom zverujete svoje dieťa do zvláštnej Božej starostlivosti a ochrany, získava vyšší, Boží život.
Katechizmus hovorí o účinku krstu: že zmýva dedičný hriech. Nejde tu o žiadny osobný hriech dieťaťa. Podľa biblického obrazu o prvotnom hriechu človeka sa tým chce povedať, že vaše dieťa sa narodilo do hriešneho ľudstva. Že i ono bude mať v sebe sklon, pokušenie konať zlé veci (zlo). Že s tým pokušením bude musieť tuho bojovať. A krstné obmytie je práve znamením, že Kristus nad zlým pokušením, ba i nad smrťou zvíťazil, a my, keď sa ho držíme, zvíťazíme nad pokušením a smrťou s ním. Neznamena to, že pokrstené dieťa nikdy nezhreší. Znamená to, že pokiaľ bude s Kristom, bude mu on pomáhať bojovať proti pokušeniu k zlému.
Potom sa modlitbou epiklézy posvätí krstná voda (buď v tej istej chvíli, alebo na Veľkonočnú vigíliu). Cirkev pritom prosí Boha, aby skrze jeho Syna zostúpila do tejto vody sila Ducha Svätého, aby sa tí, čo ňou budú pokrstení, narodili „z vody a z Ducha“ (Jn 3,5).
Krst detí
Keďže sa deti rodia s padlou a dedičným hriechom poškvrnenou ľudskou prirodzenosťou, aj ony potrebujú znovuzrodenie v krste, aby boli vyslobodené z moci tmy a prenesené do kráľovstva slobody Božích detí, ku ktorej sú povolaní všetci ľudia. Krst detí zvlášť ukazuje, že milosť spásy je úplne nezaslúžený dar.
Cirkev a rodičia by teda pripravili dieťa o neoceniteľnú milosť stať sa Božím dieťaťom, keby mu krátko po narodení neudelili krst. Kresťanskí rodičia majú uznať, že táto prax zodpovedá aj ich úlohe starať sa o život, ktorý im zveril Boh.
Pokiaľ ide o deti, ktoré zomreli bez krstu, Cirkev ich môže iba zveriť Božiemu milosrdenstvu, ako to robí v pohrebnom obrade za ne. Tým naliehavejšia je teda výzva Cirkvi, aby sa nebránilo deťom prísť ku Kristovi prostredníctvom daru svätého krstu.
Krst dospelých
Od začiatkov Cirkvi je krst dospelých najbežnejší tam, kde sa iba nedávno začalo hlásanie evanjelia. Katechumenát (príprava na krst) má v tomto prípade dôležité miesto. Keďže je uvádzaním do viery a do kresťanského života, má pripraviť na prijatie Božieho daru v krste, birmovaní a Eucharistii.
Katechumenát alebo formácia katechumenov má za cieľ umožniť im, aby ako odpoveď na Božiu iniciatívu a v spojení s určitým cirkevným spoločenstvom priviedli k zrelosti svoje obrátenie a svoju vieru. Ide o formáciu celého kresťanského života, ktorou „sa učeníci spájajú s Kristom, svojím Učiteľom.
Aby sa krstná milosť mohla rozvíjať, je dôležitá pomoc rodičov. To je aj úloha krstného otca alebo krstnej matky, ktorí majú byť presvedčenými veriacimi, schopnými a ochotnými pomáhať novopokrstenému, dieťaťu alebo dospelému, na jeho ceste kresťanského života. Ich úloha je skutočnou ekleziálnou službou (officium).
Pohrebné obrady
Dňom smrti sa pre kresťana začína na konci jeho sviatostného života dovŕšenie jeho znovuzrodenia, ktoré sa začalo v krste, konečné „pripodobnenie“ „obrazu Syna“, udelené pomazaním Ducha Svätého, a účasť na hostine Kráľovstva, ktorá bola anticipovaná v Eucharistii, hoci ešte potrebuje posledné očistenia, aby si mohol obliecť svadobné rúcho.
Cirkev, ktorá ako matka sviatostne nosila kresťana vo svojom lone počas jeho pozemského putovania, sprevádza ho aj na konci jeho cesty, aby ho odovzdala „do Otcových rúk“. V Kristovi obetuje Otcovi dieťa jeho milosti a v nádeji ukladá do zeme semeno tela, ktoré vstane v sláve. Toto obetovanie sa plne slávi v eucharistickej obete; požehnania pred jej slávením a po ňom sú sväteniny.
Pohrebné obrady vrátane sv. omše bývajú podľa dohovoru s pozostalými. Pre nahlásenie pohrebu je potrebné priniesť na faru kópiu listu o prehliadke zosnulého.