Sviatosť posvätného stavu (Ordo) je sviatosť, vďaka ktorej sa poslanie, ktoré Kristus zveril svojim apoštolom, naďalej vykonáva v Cirkvi až do konca čias. Je to teda sviatosť apoštolskej služby. V Cirkvi sú ustanovené stavy, ktoré Tradícia, nie bez základu vo Svätom písme už od dávnych čias označuje slovom taxeis (po grécky), ordines (po latinsky). Tak aj liturgia hovorí o ordo Episcoporum (biskupský stav); ordo presbyterorum (kňazský stav) a ordo diaconorum (diakonský stav).
Zaradenie do niektorého z týchto stavov v Cirkvi sa konalo obradom nazývaným ordinatio, čiže náboženským a liturgickým úkonom, ktorý bol posvätením, požehnaním alebo sviatosťou. Dnes je výraz ordinatio vyhradený pre sviatostný úkon, ktorý zaraďuje do biskupského, kňazského a diakonského stavu. Tento úkon presahuje obyčajné vyvolenie, určenie, poverenie alebo ustanovenie zo strany spoločenstva, lebo udeľuje dar Ducha Svätého umožňujúci vykonávať posvätnú moc (sacra potestas), ktorá môže pochádzať len od samého Krista prostredníctvom jeho Cirkvi.
Diakonát je prvým stupňom z vyšších svätení, kedy sa diakon zúčastňuje na verejnom a súkromnom bohoslúžení. Diakonát bol však ustanovený nie na kňazstvo, ale na službu biskupom a presbyterom. Diakoni sa totiž pokladali za ich pomocníkov. Podľa vyjadrenia sv. Ignáca Antiochijského, diakoni v súlade s biskupmi a presbytermi jasne učia veriaci ľud.
V súčasnej tradícii Rímskokatolíckej cirkvi diakonskú vysviacku a následnú diakonskú službu prijímajú nielen kandidáti kňazstva ale aj slobodní, vdovci a ženatí muži, ktorí majú civilné zamestnanie. Trvalým diakonom sa po dohovore s diecéznym biskupom môže stať ženatý muž po dovŕšení 40-teho roku života, ktorý má minimálne desaťročné manželstvo. Medzi podmienky v tomto prípade patrí súhlas manželky.
Liturgickou službou diakona je prednášanie ekténií, čítanie evanjelia a ostatné usmerňujúce texty počas svätej liturgie, nevyhradené kňazovi. Znakom diakonskej hodnosti je orár.
Diakonát v histórii
Vystúpenie diakonov ako osobitej kategórie vyšších svätení v Cirkvi je zaznamenané v Skutkoch apoštolov, kde sa opisuje voľba a ustanovenie siedmich mužov na službu starostlivosti o stolovanie, obsluhovanie pri stoloch. O týchto mužoch sa hovorí ako o mužoch „plných Ducha a múdrosti“ (porov. Sk 6,3). Obsluhovanie pri stoloch a pomáhanie počas tzv. agapé bolo spájané v apoštolskej dobe so slávením Eucharistie, lebo po liturgii sa spotrebovávali ostatky eucharistických prínosov.
V 3.-4. storočí sa okruh diakonských povinností rozšíril a prísne stanovil. Na základe Apoštolských konštitúcií má byť diakon uchom, okom a taktiež srdcom a dušou biskupa. Diakon mal oboznamovať biskupa o všetkom, čo sa deje v živote Cirkvi, pričom otázky tzv. druhostupňovej záležitosti mohol riešiť aj sám. Hlavná činnosť diakona však spočívala pri aktívnej účasti pri vykonávaní bohoslužieb.
Povinnosti diakona v minulosti
V dobe katechumenátu bol diakon povinný nad tými, ktorí sa pripravovali na vstup do Cirkvi, čítať modlitby a privádzať ich k biskupovi. Potom ich privádzal na miesto krstu, pomáhal pri obradoch (zobliekanie z odevov, mazanie celého tela krstným olejom…). Činnosť diakonov bola najviac badateľná pri vykonávaní svätej božskej liturgie. V prvých časoch kresťanstva diakoni oboznamovali cirkevnú obec o čase a mieste bohoslužieb a počas samotných obradov dohliadali na poriadok v čase ich trvania: ukazovali veriacim ich miesta a dohliadali, aby bol pokoj a ticho. Ukazovali tiež veriacim, kedy sú povinní stáť, sedieť alebo skláňať sa na kolená.
Diakoni majú osobitným spôsobom účasť na Kristovom poslaní a na jeho milosti. Sviatosť posvätného stavu ich označuje znakom (charakterom), ktorý nemôže nik odstrániť a ktorý ich pripodobňuje Kristovi, ktorý sa stal "diakonom" čiže služobníkom všetkých.
Po Druhom vatikánskom koncile Latinská cirkev opäť obnovila diakonát "ako osobitný a trvalý stupeň hierarchie", kým Východné cirkvi si ho nepretržite zachovali. Tento trvalý diakonát, ktorý sa môže udeľovať aj ženatým mužom, je dôležitým obohatením pre poslanie Cirkvi.
Služba - diakonia - prináleží k podstatnému poslaniu Cirkvi a zvláštnym spôsobom jej služobníkom; diakonovi je táto služba zverená z úradu.
Úlohy a povinnosti diakona
Diakonát je prvým stupňom z vyšších svätení, kedy sa diakon zúčastňuje na verejnej a súkromnej bohoslužbe, posluhuje pri sviatostiach, ale ani jednu nevysluhuje (toto platí vo východnej cirkvi. V latinskej cirkvi diakon vysluhuje sviatosť krstu a asistuje pri uzatváraní sviatosti manželstva). Diakonát bol však ustanovený nie na kňazstvo, ale na službu biskupom a presbyterom.
Diakoni môžu byť označovaní ako dočasní - tí sú na diakonov svätení iba prechodne, pretože túto službu má po nejakú dobu zastávať každý, kto sa má stať kňazom. Tí, ktorí neašpirujú na vyššie svätenie, sú označovaní ako trvalí diakoni.
Zatiaľ čo Biblia ukladá starším úlohy v oblasti vyučovania a vedenia zboru, úloha diakonov je viac zameraná na službu. To znamená, že sa majú starať o fyzické a momentálne potreby zboru. Napriek tomu, že diakoni nie sú duchovnými vodcami zboru, ich charakter je nanajvýš dôležitý, a preto by mali byť diakoni osvedčení a mali by napĺňať biblické kvalifikácie stanovené v 1. Timotejovi 3:8-12.
Čo môže robiť diakon?
- Môže vysluhovať sviatosť krstu.
- Môže asistovať pri sviatosti manželstva.
- Môže prednášať Evanjelium.
- Môže rozdávať Eucharistiu.
- Môže vysluhovať sväteniny (napr. pohreb).
V západnom kódexe CIC ako aj vo východnom kódexe CCEO sa v skratke vyžaduje od kandidáta na diakonské svätenie mať už aspoň väčšiu časť teologických štúdii za sebou. Od kandidáta na kňaza úplne magisterské vzdelanie a od kandidáta na biskupa mať doktorát v niektorej teologickej disciplíne, resp.
Z dôvodu rastúceho počtu trvalých diakonov v mnohých krajinách Kongregácia pre katolícku výchovu (pre semináre a vzdelávacie inštitúty) sa rozhodla vypracovať text, a to Základný poriadok pre formovanie trvalých diakonov, aby sa tak zabezpečila väčšia jednota ich formácie vzhľadom na výzvy tretieho tisícročia.
Tento dokument nechce ponúknuť iba nejaké orientačné princípy týkajúce sa formácie trvalých diakonov, ale aj niektoré spoločné smernice, na ktoré majú prihliadať biskupské konferencie pri vypracúvaní Poriadkov vo svojich krajinách podľa normy kán. 236.
Kvalifikácia diakona
Pavol píše, že diakoni „sa musia najprv osvedčiť a potom, ak sú bezúhonní, nech konajú diakonskú službu“ (v.10). Aj keď Pavol nešpecifikuje, aký druh preskúšania by to mal byť, minimálne by však mali byť preskúmané kandidátove osobné pozadie, reputácia a teologické presvedčenia.
Podľa Pavla musia byť manželky diakonov „čestné, nie ohováračné, ale triezve a vo všetkom verné“ (v.11). Manželka, rovnako ako jej manžel, musí byť dôstojná alebo vážená. Po druhé, nesmie byť ohováračná alebo roznášať klebety. Diakonova manželka musí byť triezvo uvažujúca alebo mierna. To znamená, že musí byť schopná robiť dobré úsudky a nesmie byť zapojená do vecí, ktoré by mohli takýto úsudok poškodiť. Nakoniec, má sa „venovať každému dobrému dielu“ (1Tim 5:10).
Vo všeobecnosti platí, že ak je morálna kvalifikácia uvedená pre starších, ale nie pre diakonov, tak sa stále vzťahuje aj na diakonov. Rovnako to platí pre kvalifikačné charakteristiky uvedené pre diakonov a nie pre starších. Napríklad, diakon by nemal byť dvojtvárny v reči (v.8).
Stupne posvätných rádov v katolíckej cirkvi
V katolíckej cirkvi existujú tri stupne posvätných rádov: episkopát, presbyterát a diakonát.
| Stupeň | Popis |
|---|---|
| Episkopát | Biskupský stupeň je prvým a najvyšším stupňom cirkevnej hierarchie. Tento stupeň dáva osobe posvätenej za biskupa plnosť apoštolskej moci. Obsahuje teda nielen kňazskú moc, ale aj možnosť odovzdať ju inej osobe. |
| Presbyterát | Kňazstvo je sviatosť, v ktorej cirkvou vybraní kandidáti po splnení všetkých predpísaných podmienok dostávajú vkladaním rúk biskupa svätenie, duchovnú moc a potrebné milosti plniť svoje kňazské povinnosti. |
| Diakonát | Diakonát je prvým stupňom z vyšších svätení, kedy sa diakon zúčastňuje na verejnej a súkromnej bohoslužbe. Diakonát bol však ustanovený nie na kňazstvo, ale na službu biskupom a presbyterom. Podľa vyjadrenia sv. Ignáca Antiochijského, diakoni v súlade s biskupmi a presbytermi jasne učia veriaci ľud. |
Vysviacka diakona
Diakon môže vysluhovať sviatosť krstu, asistovať pri vysluhovaní sviatosti manželstva a pochovávať zosnulých.
Diakonát bol obnovený pre permanentnú službu Cirkvi v dnešnom svete. Keď sa Druhý vatikánsky koncil rozhodol obnoviť diakonát ako trvalú službu v Cirkvi, urobil to v rámci celkovej obnovy Cirkvi. Keďže chápanie služby závisí od pochopenia Cirkvi, bolo ju potrebné obnoviť podľa koncilových pohľadov. Až potom bolo možné pochopiť potrebu diakonátu v Cirkvi.
V Cirkvi je jednota v poslaní, ale rozličnosť v službe. Stredobodom medzi služobnými darmi, ktoré Kristus dáva Cirkvi, sú vysvätení služobníci - biskupi, kňazi a diakoni. Tieto služby existovali v Cirkvi od novozákonných čias. Tieto tri svätenia patria k podstate služieb v Cirkvi a chápu sa v Cirkvi ako zvláštne služby, ktoré Ježiš Kristus chcel a opatril ich špeciálnou milosťou Ducha Svätého. hlavným poslaním týchto svätých stupňov je viesť Cirkev podľa Kristovho poverenia.
Tak ako dva stupne účasti na kňazstve - episkopát a presbyterát, aj stupeň služby - diakonát - sú udeľované všetky tri sviatostným úkonom, ktorý sa volá ordinácia, alebo vysviacka, t. j. sviatosťou posvätného stavu. Diakonát nie je jednou časťou kňazstva a neobsahuje kňazské úlohy. Diakon však prináleží hierarchii a svojím vlastným spôsobom je účastný na činnosti, ktorá je charakteristická hierarchickému kňazstvu.
Sviatosť posvätného stavu a sviatosť manželstva sú sviatosti služby pre spoločenstvo. Sviatosť posvätného stavu je jediná sviatosť, ktorú môže vyslúžiť len biskup. Sviatosť posvätného stavu má v cirkevnom spoločenstve tri stupne. Prvým stupňom sviatosti je diakonát, jeho nositeľmi sú diakoni. Kňazi a biskupi majú na rozdiel od diakona služobné kňazstvo, teda osobitnú účasť na Kristovom kňazstve, ktorá sa líši od všeobecného kňazstva každého pokrsteného.