Literárni kritici mu prisúdili také označenia ako utajený mních, knieža básnikov, básnik uštipnutý slobodou, básnik stratenej slovenskej slobody, Boží básnik, básnik s uhrančivým pohľadom, básnik búrlivák, básnik, ktorý držal v jednej ruke pero a v druhej meč, aby rúbal perom a písal mečom. Tieto prívlastky reprezentujú povahu Dilonga.
V oficiálnych životopisoch čítankového básnika sa o ňom nedozviete nič. Aj takéto, dnes by sme povedali sexi, prívlastky si Rudolf Dilong vyslúžil od literárnej kritiky. „Je umelcom, ktorý sa bude pre svoje verše súžiť do úmoru,“ píše o ňom Denisa Fulmeková vo svojej knihe Konvália. Zakázaná láska Rudolfa Dilonga. „Bolesť je jeho paralelným dýchaním a pocit smútku a nepochopenia bude jeho daňou za talent a osudovou črtou jeho povahy.
Bol síce františkánskym mníchom a kňazom, ale vymykal sa cirkevným konvenciám. Jazdil na motorke a žil bohatý spoločenský život, dokonca mal dieťa so ženou židovského pôvodu z Malaciek - Valériou Reiszovou. Práve pre tento vzťah ho v roku 1938 cirkev prevelila do kláštora v Hlohovci. V malom meste ako Malacky sa vzťah kňaza a židovského dievčiny totiž nedal tajiť dlho; problémom bolo nielen kňazské povolanie, ale aj vek Valérie. Keď sa spoznali, mala 19 rokov. Z ich vzťahu sa narodila dcéra Dagmar, ktorá je dnes mamou spisovateľky Denisy Fulmekovej - tá je teda vnučkou Rudolfa Dilonga a Valérie Reiszovej.
Dilong sa z priemeru vymykal aj svojou básnickou tvorbou, pretože písal surrealistickú poéziu.Po vojne však musel pre svoju literárnu angažovanosť počas vojnového Slovenského štátu opustiť Československo. Od roku 1945 pôsobil istý čas v Ríme, potom takmer 20 rokov v Argentíne a od polovice 60. rokov v USA. V zámorí bol stále literárne činný, no sťažoval sa na nedostatok čitateľského publika, keďže usadlíci zo Slovenska patrili skôr k pospolitému ľudu ako k intelektuálom.
S dcérou Dagmar a bývalou láskou Valériou sa stretol vo Viedni v roku 1969. Pre komunistický režim sa však na Slovensko už nikdy nevrátil, hoci jeho návrat vyzeral reálne. Zomrel v roku 1986 v Pittsburghu.
Po Dilongovi sú pomenované ulice v Malackách (časť Rádek), Žiline, Trnave a Prešove. Jeho meno tiež nesie recitačná súťaž Dilongova Trstená.
Životopisné míľniky
- Narodil sa 1. augusta 1905 v Trstenej na Orave.
- Detstvo mal veľmi ťažké. Osirel, keď mal dva roky. Zomrela mu matka a otec sa znovu oženil.
- 27.8. 1920 vstúpil do noviciátu v Trnave 27.8.
- Pôsobil vo františkánskom kláštore v Buenos Aires ako duchovný slovenských emigrantov (1947-1959) a v kláštore poľských františkánov Pablo P. Odesta (do r. 1965).
- Od roku 1965 účinkoval vo františkánskom kláštore sv. Rodiny v Pittsburghu.
- Zomrel v Pittsburghu 7. apríla 1986 vo veku 81 rokov. Pochovali ho vo Valparaise, na františkánskom cintoríne, vedľa básnika Miloša K. Mlynaroviča, s hrudkou zeme z rodnej vlasti, ako sa to robilo na pohreboch slovenských exulantov.
Pôsobenie v Malackách
Keďže jeho osud ostane navždy spojený aj s Malackami, dovolím si pri príležitosti jeho nedožitého jubilea spomenúť niekoľko zaujímavých momentov z jeho malackého obdobia. Keď som pracovala na románe Konvália, ktorý je príbehom osudového vzťahu mojich starých rodičov - františkána Rudolfa Dilonga, rodáka z Trstenej, a židovského dievčaťa Valérie Reiszovej, rodenej Malačanky - nazdávala som sa, že približný čas príchodu R. Dilonga do Malaciek sa datuje do roku 1936.
No medzičasom som sa dozvedela, že v malackej kláštornej kronike sú dva záznamy o jeho pobyte v Malackách ešte z roku 1923. Vrátim sa ešte ku Konválii, v ktorej spomínam besedu Rudolfa Dilonga a malackého rodáka Ľuda Zúbka v hostinci Bersón v roku 1936. Podľa neskôr objavených záznamov sa však táto beseda konala pravdepodobne až v apríli 1938 (takže aj prvé stretnutie Dilonga s Valériou Reiszovou sa uskutočnilo až v tomto roku).
Ona síce uvádzala[1] rok 1936 a celkom vylúčené to nie je, keďže sa stáva, že aj dnes majú autori besedy v tom istom meste opakovane. No zmienku o besede v roku 1938 nájdeme v XI. výročnej správe Verejného čsl. gymnázia rádu sv. Františka v Malackách za školský rok 1937 - 1938. V časti, kde sú vymenované rôzne podujatia, ktoré zorganizoval miestny odbor Matice slovenskej, sa dozvedáme: „Dňa 21. apríla bol prednáškový večierok. Na tomto prednášali: R. Dilong a Ľ. Zúbek. Dilong pojednával o novej slovenskej poézii, Zúbek však prehovoril o rozhlase a kultúre.“
Dilong sa však ozýva svojmu priateľovi, básnikovi Pavlovi Gašparovičovi Hlbinovi z Malaciek už v auguste. V liste s dátumom 30. VIII. 1937 sa mu zdôveruje: „Milý Paľko! Pozdravujem Ťa z nového svojho domova z Malaciek.
Fragmenty z jeho malackej korešpondencie svedčia o tom, že jeho spoločenská nátura a angažovanosť v literárnom živote sa rozvíjali aj v mestečku na Záhorí. Dilongove malacké obdobie ukončilo preloženie do Hlohovca.
Tvorba Rudolfa Dilonga
Zostavovateľ Dilongovej bibliografie Jozef Rydlo uvádza 111 Dilongových knižných titulov, ale to nie je definitívny počet. Dilongova literárna tvorba „slovenského obdobia“ prešla interesantným vývojovým oblúkom. Od „sedliackej“ poézie z prvých básnických zbierok, cez lyriku tzv. Katolíckej moderny až po avantgardný surrealistický experiment. Inicioval založenie viacerých almanachov, časopisov, aktívne napomáhal mladým začínajúcim autorom, vstupoval do početných polemík.
Vydal množstvo básnických zbierok, štyri divadelné hry, vydal lyrickú prózu Zakliata mladosť a román Človek s láskou. Rudolf Dilong vstúpil do slovenskej poézie v roku 1931 zbierkou Budúci ľudia. Jeho ďalšie zbierky vyšli pod názvami: Slávne na holiach, Dýchajte, lazy, Hviezdy a smútky, Helena nosí ľaliu, Mladý svadobník, Mesto s ružou, Konvália, Nevolaj, nevolaj, Hanička, Otčina zohrievaj ma. Napísal dve drámy: Valin, Padajúce svetlo. Svoj život kňaza, básnika i emigranta hodnotí v memoároch Stretával som ľudí a svet.
Bol redaktorom časopisu Prameň. V roku 1933 zostavil a vydal zborník Antalógia mladej slovenskej poézie. Za vojny vydal viaceré básnické knihy: Slováci, stojte na chotári, Gardisti na stráž! Vojna, Oslava rodu, Moja krv, Zakliata mladosť, Plač a iné.
„Popri veľkom množstve vydaných básnických zbierok, štyroch divadelných hrách, ako aj lyrickej próze Zakliata mladosť a románu Človek s láskou, venoval Dilong osobitú pozornosť organizovaniu slovenského literárneho pohybu. Inicioval založenie viacerých almanachov, časopisov, aktívne napomáhal mladým začínajúcim autorom, vstupoval do početných polemík. Jeho tvorivý potenciál neutíchol ani v zložitých vojnových rokoch, počas ktorých istý čas pôsobil ako dôstojník duchovnej služby na východnom fronte.
„Po vojne keď opustil vlasť a odišiel do cudziny, vydal toľko básnických zbierok aj próz, aforizmov a epigramov, niekoľko románov, meditácií a úvah, že sa stal najplodnejším slovenským básnikom v tomto storočí.“ (Dilong R.: Honolulu, pieseň labute. Bratislava 1998, s. 89)
Osud neumožnil Dilongovi ani splnenie jeho sna - byť pochovaný na Slovensku. Rudolf Dilong „dostal aj viaceré vyznamenania: „Múzu Tatier“ od Slovenského kultúrneho strediska v New Yorku, zlatú medailu „Bene merenti“ za literárnu tvorbu od Slovenského ústavu v Clevelande, „Zlatý cyrilometodský dukát s reťazou“ od Ústredia slovenských katolíckych intelektuálov vo Švajčiarsku a „Záslužný diplom“ od Svetového kongresu Slovákov.“ (Tamtiež, s. 92)
Rozdelenie tvorby Rudolfa Dilonga
Rok 1945, keď Rudolf Dilong odišiel do zahraničia, delí jeho život a člení jeho tvorbu na dve obdobia. Zhodné sú časovým rozsahom (1905 - 1945, 1946 - 1986), rozdielne množstvom literárnej produkcie; doma Dilong vydal dvadsaťpäť diel, v exile viac než trojnásobok. Bol najplodnejším slovenským básnikom 20. storočia; podľa jeho exilových priateľov (napr.
Zbierka básní Honolulu, pieseň labute
Dovoľte, aby som Vám predstavila zbierku básní Honolulu, pieseň labute, ktorú napísal najplodnejší moderný slovenský básnik Rudolf Dilong. Zbierka básní Honolulu, pieseň labute je „jedna z najlepších zbierok básnika katolíckej moderny, v ktorej sa autor vyrovnáva s podnetmi moderných básnických prúdov, najmä nadrealizmu a poetizmu. Naďalej však ostáva básnikom ľahkého verša, v ktorom nadobúda prevahu poetistická hra s obrazotvornosťou a efektná metafora.“ Kniha má 96 strán. Je rozdelená na 5 častí s názvami: Spomienky, Za múrom kláštora, Hovoríme s matkou, Belasá lúka, Štyri sonety.
Kapitoly zbierky:
- Spomienky
- Za múrom kláštora
- Hovoríme s matkou
- Belasá lúka
- Štyri sonety
Kapitola s názvom Sonety obsahuje tieto básne: Vám, Prvý sneh, Po jari, Kvet pri ceste, Lodičky a lode, Mŕtvej matke, Druhá matka, Novinky, V aleji, Spomienka potme, Noc nad ránom, Žobrák, Na vlaku Kapitola Za múrom kláštora je rozdelená na šesť básni, ktoré sú označené rímskymi číslicami od I. - VI. Tiež aj kapitola s názvom Hovoríme s matkou je rozdelená do 5 básní označených rímskymi číslicami od I. - V. Belasá lúka pozostáva z týchto básní: Pastieri, Hora, Vinárka, Konvalia, Roľa, Zem pod nebom, Nostalgia Posledná kapitola má názov Štyri sonety a pozostáva z týchto básní: Povrazolezec, Čo krášli roľu, Trpieť, Trubadúr, Večerná modlitba, Chalúpka rodná, Slovenskej mládeži, Matka, Pred ružou
Všetko, čo cítil, čo si predstavoval a po čom túžil, vkladal do literárnych diel. Možno ho označiť za básnika bez predchodcov a aj bez nasledovníkov.
Ukážky z tvorby
Po jari
Táto lyrická báseň pozostáva zo 4 strof. Každá strofa je zložená z 2 veršov. Básnik v tejto básni rozpráva o tom, ako rýchlo beží čas a niektorí ľudia si nestihnú užiť mladosť "Za hory rok za rokom beží, niekomu mladosť v hrobe leží.“ (Dilong R., Honolulu, pieseň labute, s. 14) Vraví aj o tom, že človek volá svoj život jarou dokým neskončí „...lež človek volá jarou život svoj, kým neustane.“(Tamtiež, s. 14)
V tejto básni autor použil:
- Personifikáciu:„máj nezastavil...“„...rok za rokom beží“„...mladosť v hrobe leží“„Jar pieseň posiela...“„...zmena stane,“ (Tamtiež, s. 14)
- Rečnícku otázku:„Od koho pýtať pozdrav z domu?“ (Tamtiež, s. 14)
- Metaforu:„máj nezastavil sivých koní.“ (Tamtiež, s. 14)
- Epiteton:„tak sa tvoja zmena stane“„lež človek volá jarou život svoj“ (Tamtiež, s. 14)
Mŕtvej matke
Básnik v tejto lyrickej básni, ktorá pozostáva z 5 strof , prirovnáva svoju mŕtvu matku k hviezdam na nočnej oblohe:„aké sú hviezdy preúbohé a ty si poslednou a prvou,čo vyšla na oblohe“ (Tamtiež, s. 17) opisuje svoj smútok: „Teraz je noc a ja ti píšem,ako mi srdce kvapká krvou,aké sú hviezdy preúbohé...“ (Tamtiež, s. 17) „Tma ťažká padá mi do rany,“ (Tamtiež, s. 17) Píše o svojej matke, ktorá mu umrela a chce, aby sa vrátila späť zo záhrobia. Vraví, že matka mu bola všetkým a jej smrťou o to všetko prišiel:„Volám ťa, matko, z hrobu von, kde si mi lásku dala!Stratil som všetko, keď si kolembalapohrebný zvon.“ (Tamtiež, s. 17)„príď navštíviť ma zo záhrobia...“ (Tamtiež, s. 17)
V tejto básni básnik použil:
- Personifikáciu:„ako mi srdce kvapká krvou“„aké sú hviezdy preúbohé“„...noc tu čierna stála a počula nás...“„Tma ťažká padá...“„hviezdy sa opäť schovali“„Mesiac je vyčerpaný,“„vietor je pomalý,“ (Tamtiež, s. 17)„Prírodou blúdi biely dym“ (Tamtiež, s. 18)
- Rečnícke otázky:„...načo som tu živý?“ (Tamtiež, s. 17)„Koľko je hodín, kto mi to povie?“„Prírodou blúdi biely dym, bez sna a bez vidín ustávajú mi ubolené oči, len čiernych vtákov cítim, kto vie, prečo si posadali na úbočí?“ (Tamtiež, s. 18)
- Epizeuxu: „...noc, iba noc tu čierna stála...“ (Tamtiež, s. 17)
- Anaforu:„a čakám blaženosťa cesty mi len tvoje kroky zdobia“„príď navštíviť ma zo záhrobia, príď, milý hosť.“ (Tamtiež, s. 18)
- Apostrofu: „Volám ťa, matko, z hrobu von,...“ (Tamtiež, s. 17)
- Rečnícke zvolanie:„Volám ťa, matko, z hrobu von, kde si mi lásku dala!“ „Bože, môj smútok večne trvá, ty, matko prvá, kde si mi lásku dala!“ (Tamtiež, s. 17)
- Polysyndeton: „Teraz je noc a ja ti píšem,ako mi srdce kvapká krvou,aké sú hviezdy preúbohé a ty si poslednou a prvou, čo vyšla na oblohe a skorej, než si zaplakala na kraji našich hrobov,noc, iba noc tu čierna stála a počula nás plakať oboch.“ (Tamtiež, s. 17)
- Prirovnanie: „ako ma srdce bolí, jak malé dieťa“ (Tamtiež, s. 17)
- Metafora: „aké sú hviezdy preúbohé“„iba noc tu čierna stála“„tma ťažká padá mi do rany“„keď si kolembala pohrebný zvon“ (Tamtiež, s. 17)„prírodou blúdi biely dym“„ustávajú mi ubolené oči“„len čiernych vtákov cítim“ (Tamtiež, s. 18)
- Epiteton: „na kraji našich hrobov“„môj smútok večne trvá“„matko prvá“ (Tamtiež, s. 17)„jak malé dieťa“„cesty mi len tvoje kroky zdobia“ (Tamtiež, s. 18)
Druhá matka
Táto lyrická báseň, ktorá pozostáva zo 6 strof, opisuje autora ako sirotu. Autor vraví ako ťažko sa mu žije bez matky „Komu sa pritúliť? Kam ísť a kade zahnúť?“ (Tamtiež, s.19) Macochy prirovnáva k matkám detí ničích, hovorí o nich, že vedia ako sa nežije a nezomiera. O sirotách vraví: „sme ako rozletených húsat roje, padnutá jabloň v kvete a mesiac nad ňou nezašiel, sme ako bolesť v lone matky včera, stratené deti bez jasieľ.“ (Tamtiež, s. 18) V básni píše ako mu chýba matka, ako na ňu s bolesťou spomína a pýta sa jej: „mamušenko, vliata do mňa ústami, mamuško čierna, koho si mi dala?“ (Tamtiež, s. 20)
Autor v tejto básni použil:
- Rečnícke otázky: „ Komu sa pritúliť?“„Kam ísť a kade zahnúť?“„Ty, matko, kde je tvoja viera?koho som stratil?a koho nenašiel?“„Živote, vzkriesenie si? hrob si?“ (Tamtiež, s. 19)„Keď večer skladá bozky na polia, večery hrozne zabolia, vrchy sa ponorujú do seba a tíchnu, na horu hory dýchnu a ešte viacej tvoje rty ma chlácholia, mamušenko, vliata do mňa ústami, mamuško čierna, koho si mi dala?“ (Tamtiež, s. 20)
- Personifikáciu: „...život vedie ma...“„západy slnka tam sú a vždy stoja...“„kopce rastú...“ (Tamtiež, s. 19)„večer skladá bozky“„vrchy sa ponorujú do seba a tíchnu“„hory dýchnu“„Života láska ušla mi...“ (Tamtiež, s. 20)
- Anaforu:„Včera som vody nemal na chleba,včera som strašne volal na teba“
- Epizeuxu: „kopce rastú, rastú tie kopce naše.“„tak malá, taká malá“ (Tamtiež, s. 20)
- Gradáciu: „oblaku, obláčku“ (Tamtiež, s. 19)„mamuško, mamušenko, matko“ (Tamtiež, s. 20)
- Apostrofu: „matko“„mati“ (Tamtiež, s. 19)„mamuško, mamušenko, matko“„mamuško čierna“ (Tamtiež, s. 20)
- Lilotes: „viete, ako sa nežije a nezomiera“ (Tamtiež, s. 19)
- Rečnícke zvolanie:„mamuško, mamušenko, matko!“ (Tamtiež, s. 20)
- Prirovnanie: „sme ako rozletených húsat roje, padnutá jabloň v kvetea mesiac nad ňou nezašiel“„sme ako bolesť v lone matky včera,stratené deti bez jasieľ.“ (Tamtiež, s. 19)
- Metafora: „...a vám sa vyhnem, šedivé dni...“
- Perifrázu: „vy, matky detí ničích“„sme ako rozletených húsat roje,padnutá jabloň v kvetea mesiac nad ňou nezašiel,sme ako bolesť v lone matky včera,stratené deti bez jasieľ.“ (Tamtiež, s. 19)
- Metaforu:„vám sa vyhnem šedivé dni“„sirota zľaknutá“„vy, matky detí ničích“„sme ako rozletených húsat roje, padnutá jabloň v kvete“„stratené deti bez jasieľ“„môj život vedie ma po kopci“„i hĺbky zeme s toho pijú zdroja“„západy slnka tam sú a vždy stoja“„tieň ľudský dlhý je“ (Tamtiež, s. 19)„tie kopce naše, Kalvária temná“„tvoje rty ma chlácholia“„mamuško čierna“ (Tamtiež, s. 20)
- Epiteton:„moje prahy, kúty“„pole je široké a svet je rozvinutý“„obláčku môj“ „včera som hľadal v kraji miesto svoje“ (Tamtiež, s. 19)„s bolesťou veľkopiatkov“ (Tamtiež, s. 20)
ZA MÚROM KLÁŠTORA
Táto kapitola pozostáva zo 6 básni označených rímskymi číslicami I - VI Sú to lyrické básne, ktoré na seba nadväzujú. IV tejto lyrickej básni vraví, že sa rozhodol vstúpiť do kláštora „Dal som sa cestou k Božej sláve“ (Tamtiež, s. 33) lúči sa so všetkým „zbohom, môj svete, zbohom, milý bratu“ (Tamtiež, s. 33) a dáva si otázku:„ty, srdce moje, čo si chcelo tu a vy - vy oči moje z mora?“ (Tamtiež, s. 33)
V druhej časti opisuje svoje pocity opisuje svoju izbu:„V noviciáte izbu podobnú mám väzeniu: kľakátko, kríž, stôl, posteľ“ (Tamtiež, s. 34) Rozpráva sa s Bohom a pýta sa ho :„Bože môj, ktorý si ma vykúpil, čo bude so mnou?“ (Tamtiež, s. 34) Ďalej prirovnáva Ježiša Krista k väzniteľovi a pýta ho, aby otvoril oblok. V tejto básni autor použil tieto básnické prostriedky:
- Rečnícku otázku: „Bože môj, ktorý si ma vykúpil čo bude so mnou? Hallo?“ (Tamtiež, s. 34)
- Rečnícke zvolanie: „Ježišu Kriste, väzniteľu, otvor ten oblok, smutno mi!“ (Tamtiež, s. 34)
- Apostrofu: „Bože môj“„Ježišu Kriste“ (Tamtiež, s. 34)
- Anaforu:„Len kúsok vzduchu v túto celu,len kúsok vzduchu, čo mi oblok ulomí,len trochu vánku môjmu čelu“ (Tamtiež, s. 34)
- Epiforu:„tak málo potrebné je k spaseniu,ach, málo potrebné je k spaseniu“ (Tamtiež, s. 34)
- Personifikáciu: „čo mi oblok ulomí“ (Tamtiež, s. 34)
- Epiteton:„Bože môj“„trochu vánku môjmu čelu“ (Tamtiež, s. 34)
V tejto časti opisuje to ako sa zmieril s múrmi kláštora, a že už mu viac nie je smutno„Už neplače viac duša moja,i smútok môj si, Bože, vzal,všetko si, Pane, do hrobu vzal, hľa, v tieto múry mňa si pochoval.“ (Tamtiež, s. 35)
Táto krátka lyrická báseň obsahuje:
- Rečnícku otázku: „Ktoré nám hviezdy budú svietiť? slnko ktoré?“ (Tamtiež, s.35)
- Personifikáciu: „Už nové svetadiely vzbĺkli, maják planie.“ „obežnice stoja a čajky s kotvou ženú“ „Už neplače viac duša moja“ (Tamtiež, s. 35)
- Apostrofu: „Bože“„Pane“ (Tamtiež, s. 35)
- Metafora: „nové svetadiely vzbĺkli“„zvesť pre život nový“„k brehom modravých skál“„neplače viac duša moja“„v tieto múry mňa si pochoval“ (Tamtiež, s. 35)
- Epiteton:„tajomné raz zvolanie“„tam boli bratia Ježišovi“ (Tamtiež, s. 35)
V tejto krátkej lyrickej básni opisuje rána a večeri v kláštore.
V tejto básni vraví, že v kláštore je pravým mníchom a že odoláva všetkým pokušeniam a bolesti: „Vojde sem jedna bolesť, vzdať sa treba,popolom dýcha márnosť voňavého chleba.“ (Tamtiež, s. 37)
V poslednej lyrickej básni tejto kapitoly opisuje ako ho majú pochovať keď umrie „Keď umriem v tráve v tieni moruše, do rúk mi dajte tmavý z dreva kríž,pod hlavou nebudem mať vankúše. Blíž k Tebe, Bože môj, len k Tebe blíž!“ (Tamtiež, s.