Rudolf Dilong: Život a dielo popredného predstaviteľa katolíckej moderny

Rudolf Dilong patrí medzi popredných a mimoriadne plodných predstaviteľov slovenskej katolíckej moderny. Jeho tvorba zahŕňa viac ako sto básnických zbierok. Dilong dostal od literárnych kritikov mnoho prívlastkov - utajený mních, knieža básnikov, básnik uštipnutý slobodou, básnik stratenej slovenskej slobody, Boží básnik, básnik burlivák, básnik, ktorý držal v jednej ruke pero a v druhej meč, aby rúbal perom a písal mečom - pričom každý z nich vystihuje a približuje Dilongovu povahu a tvorbu.

Jeho život aj básnickú tvorbu nezmazateľne poznačila veľká a celoživotná láska k Vali, žene židovského pôvodu, "zakázaná" láska, navyše v čase, keď v Európe i na Slovensku vrcholil antisemitizmus. Inšpirácia a dôsledky tohto ľúbostného vzťahu boli neskôr v rôznych podobách a intenzite prítomné v takmer celej Dilongovej tvorbe.

Život v kocke

Rudolf Dilong sa narodil 1. augusta 1905 v Trstenej na Orave. Tu sa zachoval jeho rodný dom, a keby sme chceli, ešte aj dnes sa dajú pomerne presne zrekonštruovať trasy jeho chlapčenských útekov z domu i priestory prírody, po ktorých sa túlal a ktoré mu poskytovali časť obživy i pokoj a ticho na oddych.

Z domu utekal preto, lebo mal kruté detstvo. Matka zomrela na tuberkulózu. Otec sa čoskoro znova oženil, no ukázalo sa, že to bol unáhlený krok. Do chalupy priviedol ženu, v ktorej akoby sa stelesnili všetky zlé vlastnosti rozprávkových, ale i skutočných macôch. Najmä preto malý Rudolf utekal do prírody pri každej príležitosti. A možno táto skutočnosť mu - paradoxne - zachránila život.

Sestra Anna mu zomrela skôr, ako stihla vstúpiť do rehole, staršieho brata neprijali do seminára pre podlomené zdravie. Jemu však bol určený iný osud. Zo zdanlivo nepekného a vyľakaného chlapca vyrástol zdatný a zdravý mládenec, ktorý bez ťažkostí zvládol maturitu na gymnáziu v rodisku a vzhľadom na schopnosti si mohol vybrať štúdium akéhokoľvek smeru.

Po maturite sa Rudolf Dilong stal mníchom františkánskej rehole. V mladosti sa stal jeho blízkym priateľom aj básnik Štefan Atila Brezány, s ktorým Dilong udržoval sporadický písomný kontakt aj počas neskoršej emigrácie. Pôsobil v Kremnici, Hlohovci, Malackách. Po absolvovaní štúdia katolíckej teológie ho v roku 1929 vysvätili za kňaza. Niekoľko rokov pôsobil ako stredoškolský profesor náboženstva.

V roku 1936 sa na besede v malackom hostinci Bersón zoznámil so židovskou poetkou Valériou Reiszovou, ktorú ochránil pred deportáciou do koncentračného tábora a s ktorou úmyselne splodil v roku 1942 Dagmar Františku a syna Mareka. Valéria konvertovala na katolicizmus pred 15. marcom 1939. Po Dilongovej emigrácii sa vydala za Jozefa Krivdu. Dcéra Dagmar sa vydala za Jozefa Kota a narodila sa im jediná Dilongova vnučka, spisovateľka Denisa Fulmeková.

Jeden z najväčších zjavov slovenskej lyriky 20. storočia však v plnom rozkvete tvorivých síl emigroval. Emigrantská cesta ho priviedla cez Rakúsko a Taliansko až do Argentíny, kde takmer dvadsať rokov pôsobil ako misionár medzi našimi krajanmi, ale i inými prisťahovalcami. V roku 1965 odišiel do Pittsburghu v USA.

Rudolf Dilong však Slovensko nezradil, zostal mu verný a túžil po ňom. Je veľmi pozoruhodné, že nestratil mimoriadnu básnickú vitalitu ani v doživotnom odlúčení od vlasti. Zanovito písal poéziu, neskôr i prózu a drámu a literárno-filozofické eseje. V exile sa angažoval aj ako redaktor a publicista krajanskej tlače a ako organizátor duchovného a kultúrneho života amerických Slovákov.

V júli 1945 odišiel Dilong do emigrácie. Najskôr sa usadil v Ríme, v roku 1947 odišiel do Argentíny, kde najskôr pôsobil ako kňaz slovenských vysťahovalcov v Buenos Aires. Redigoval periodikum Slovenské zvesti. Od roku 1965 žil v kláštore v Pittsburghu v USA. Tu pracoval ako redaktor Listov sv. Františka. Pracoval aj ako funkcionár Svetového kongresu Slovákov.

V roku 1969 navštívil Slovensko a mal v pláne zostať tu. Existuje niekoľko verzií, prečo tak neurobil. Podľa J. Rydla to má na svedomí Ladislav Novomeský.

Zomrel v Pittsburgu v Spojených štátoch 7. apríla 1986. Pochovaný je vo františkánskom kláštore Sedembolestnej Panny Márie vo Valparaise v Indiane.

Františkánsky kláštor Sedembolestnej Panny Márie vo Valparaise v Indiane

Tvorba Rudolfa Dilonga

Dilong sa svojou tvorbou radí medzi najvýznamnejších a najplodnejších autorov katolíckej moderny. Venoval sa najmä písaniu poézie, no i dráme. Bol tiež zakladateľom časopisu Postup. Svoje diela umiestňoval do vidieckeho prostredia, venoval sa témam detstva a často opisoval svoju rodnú Oravu, čo mu poskytovalo vítané útočište a stabilitu najmä v období 2. svetovej vojny.

V prvých troch básnických zbierkach Budúci ľudia, Slávne na holiach, Dýchajte lazy! stvárnil cez tradičné rustikálne videnie tému prírody a sedliackeho života. V zbierkach Helena nosí ľaliu a Mladý svadobník možno identifikovať vplyvy českého poetizmu. Jeho tvorba mala spirituálny meditatívny charakter, pričom za jej vrchol je považovaná kniha Ja, svätý František. V tridsiatych a začiatkom štyridsiatych rokov prijímal podnety rôznych básnických prúdov, najmä poetizmu a nadrealizmu (Mesto s Ružou).

Neskôr, zasiahnutý vojnovými hrôzami sa Dilong vo svojich zbierkach utiekal k témam detstva a rodnej Oravy, ktoré vnímal ako istotu vo vojnových časoch (zb. Konvália, Nevolaj, nevolaj a iné). Básnická úroveň jeho tvorby kolísala a menej hodnotnú časť jeho tvorby predstavuje príležitostná a oslavná poézia (Roky pod slnkom) ako aj poézia s agitačnými veršami podporujúcimi totalitnú ideológiu Slovenskej republiky (Gardisti na stráž!, Vojna).

Po 1989 sa tomuto autorovi začala opätovne venovať na Slovensku pozornosť - vyšli niektoré reedície jeho skorších kníh, ako aj výber z exilovej tvorby Ja, Rudolf Dilong, trubadúr, ktorý je svedectvom básnikovho veľmi intenzívneho prežívania trpkého údelu vydedenca a odlúčenosti od vlasti. K posledným prvýkrát publikovaným prácam patrí nedokončená próza Ruža Dagmar (2000), ktorá vznikala v druhej polovici šesťdesiatych rokov. V próze básnik tlmočí svoje smútky, krehkú nádej i vieru v nezlomného ľudského ducha a všemocnú silu lásky. Zatiaľ poslednou publikovanou knihou je Dilongov zápisník - "životopis" s názvom Mladosť z očistca, ktorý vznikal v roku 1939 - 1942. Kniha predstavuje hlboký pohľad do básnikovho myslenia, jeho názorov na svet, Boha, poéziu, kňazské povolanie, cirkev, národ, ale aj najintímnejších pocitov, ktoré prežíval z kradmej a "zakázanej" lásky.

Diela Rudolfa Dilonga

Živel v poézii

Rudolf Dilong vstupoval do poézie ako živel. Je v ňom obraz života: optimizmus i pesimizmus, tanec medzi surrealizmom a symbolizmom, vitalizmom a mysticizmom. Ale jeho verš je vždy prívetivo ľudský. Sám o sebe i v starobe hovorí: „Ja som nikdy nebol nejaký šovinista národný, ja svetobežec, ja slobodný občan slobodných svetov Božích“.

Keď sa slovenský obzor otvoril vo všetkých oblastiach konania človeka, mohol sa už i básnik zahľadieť do nekonečných oblastí svojich vidín. A vskutku, Dilong vo svojich prvých zbierkach „Budúci ľudia“ (1931), „Slávne na holiach“ (1932), „Dýchajte, lazy“ (1933), „Hviezdy a smútky“ (1934), „Helena nosí ľaliu“ (1935), „Mladý svadobník“ (1936), rástol z vlastnej podstaty. Tu je Dilongova živelná mladosť, jeho ruralistický rytmus, najživotnejší prejav jeho poézie. Tu sa krása snúbi s radosťou, mladosť tancuje vo veršoch a materinská reč zvoní na cestu slobodnému životu.

Striedanie a kombinácia básnických postupov, moderná metafora, opojenie zmyslov v kontraste s pokorou kňaza, svetskosť a mystika, vyvolávajú osobitné napätie, osobitnú atmosféru v jeho poézii. Pamiatke 1100. výročia postavenia Pribinovho kostola v Nitre venoval knihu veršov „Roky pod slnkom“ (1933). Ani v 40-tych rokoch sa autor nevzdáva poetickej hry s obrazotvornosťou - „Somnabul“ (1941), „Konvália“ (1941), „Hanička“ (1942).

Odchod z milovanej vlasti a smútok z vyhnanstva zobrazil v autobiografickej lyrickej próze „Cesty vyhnanstva“ (1951). Okrem spomínanej prózy vydal básnické zbierky ako „Vlasť volá“ (1948), „Diaľky bez domova“ (1950), „Na vrchu nádeje“ (1955), „Brehy slobody“ (1965), „Matka celá krásna“ (1970), „Za krásu otčiny“ (1979) a ďalšie. Okrem toho písal romány - „Nezomrie, kto miluje“ (1976), drámy - „Kvietok do neba“ (1977), aforizmy a epigramy - „Stlmené slovíčko“ (1974). V Dilongovej exilovej poézii vidno najmä tri elementy: Slovensko, sloboda a ľudskosť.

Dilongova Trstená

Dilongovým najväčším sklamaním bolo, keď v roku 1969 prišiel na Slovensko pobozkať rodnú milovanú zem, no starý priateľ Novomeský ho odmietol slovami: „Ty si pre nás nikto. Nič. My ťa nepotrebujeme“. Bola to rana, ktorú si odniesol až do hrobu.

Autorovu literárnu tvorbu ocenili krajania viacerými cenami, napr. v roku 1971 cenou „Múza Tatier“ a v roku 1975 dostal od Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme medailu „Bene merenti laurea“.

tags: #dilong #vyssie #ako #boh