Význam nedele a svätej omše v živote katolíka

Nedeľa má svoj základ v Kristovom vykupiteľskom diele. Príchodom Krista na túto zem a hlavne po Jeho Zmŕtvychvstaní záväzné nariadenie o sobote prestáva. Nastupuje prvý deň po sobote (prvý deň v týždni), ktorého pôvod je určite apoštolský a nedeľa sa určuje za deň zasvätený Pánovi a určuje sa spôsob Božej oslavy.

Peter a ostatní apoštoli využili toto privilégium a určili nedeľu za veľký deň Pána. “Ty si Peter…: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“ Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi.

Podmienkou svätenia už nie je len odpočinok, teda zdržovanie sa práce, ale hlavne spoločné slávenie Eucharistie, spoločná chvála Bohu a z nej stála pohotovosť ku kresťanskej láske vyvierajúcej z oslavy veľkonočného tajomstva.

Povinnosť účasti na svätej omši

Príkaz účasti na svätej omši zaväzuje pokrstených v katolíckej Cirkvi alebo do nej prijatých, ktorí užívajú dostatočne rozum a dosiahli siedmy rok života. Povinnosť účasti na svätej omši zaväzuje v každú nedeľu a v každý prikázaný cirkevný sviatok (je ich deväť).

Výnimky z povinnosti účasti

Existujú situácie, kedy je účasť na svätej omši odpustená:

• Fyzická a morálna nemožnosť: vážna choroba alebo náhla nevoľnosť, teploty, zvýšený tlak, nedostatočné užívanie rozumu(napr. človek sa nahlas rozpráva sám zo sebou), psychické choroby a stým súvisiace nebezpečné sklony (človek vynecháva tabletky) a pod.
• Neprítomnosť kňaza na mieste, kde žijem.
• Nevyhnutná cesta (odviesť chorého do nemocnice).
• Škoda na majetku.
• Nutná práca.
• Nedostatočný odev.

Ľudia zvyknú vravieť, že Boh je všade a preto nemusia chodiť do kostola. Modliť sa môžu aj doma. Iní zase ospravedlňujú svoju neprítomnosť na svätých omšiach v nedeľu, kvôli ľuďom, ktorí tam chodia. Mladí ľudia zvyknú hovoriť, že do kostola chodia len chorí a starí ľudia, teda tí, čo im niečo je.

Je to už viac ako mesiac, v niektorých krajoch už takmer dva mesiace, čo sa naposledy slúžila verejná sv. omša vo vašom kostole. Pre kresťana, ktorého stredobodom života je Kristus, je takéto dlhé odlúčenie od sviatosti oltárnej, od spoločenstva svojich bratov a sestier a od svojho farského pastiera veľkou ranou v jeho srdci. Ranou stále otvorenou, bolestivou a znášanou v samote. Rana je to bolestivá, nie však smrteľná. Smrteľnou ranou pre našu dušu je iba hriech.

Pre kňaza je uzavretie kostolov tiež bolestivá rana. Každodenný pohľad na prázdny kostol, absencia modlitieb a spevu, ktoré by sa v ňom vznášali do neba a strach o svojich veriacich, pri ktorých túži byť v týchto ťažkých časoch aj osobne, fyzicky.

No zo všetkých nás však najviac trpia naši otcovia biskupi. Pretože oni sú našimi pastiermi a im záleží na našej spáse často oveľa viac, než nám samým. Z Božej vôle sú našimi biskupmi. Už pri stvorení sveta mal Boh v mysli tieto dni, ktoré prežívame a už tam sa rozhodol, kto nás cez ne bude viesť. Zo všetkých nás si vybral ich ako najlepšiu voľbu.

Ubezpečujem Vás, že nikto z nás neprežíva súčasnú situáciu v Katolíckej cirkvi na Slovensku bolestivejšie, než naši biskupi a že nikto netúži viac po obnovení vašej účasti na slávení eucharistie ako oni. Riešenie tejto situácie však nie je jednoduché a vyžaduje si veľa trpezlivosti, múdrosti a vedenie Ducha Svätého. Dôverujte našim biskupom. Verte im. Dôverujte a verte Bohu, že vám dal, hoci nie dokonalých, ale tých najlepších pastierov, akých mal k dispozícii. Buďte verní srdcom, jazykom i klávesnicou!

Žiadny kňaz nepovie „nie“, keď je požiadaný o zaopatrenie zomierajúceho. Každý kňaz sa snaží naplniť úprimnú túžbu veriacich po sviatostiach aj v týchto časoch. Kristus nie je medzi nami prítomný iba v eucharistii, ale aj pod inými spôsobmi, v ktorých sa s ním môžeme stretávať: Vo Svätom písme, v rodinnej modlitbe (v domácej cirkvi) a v službe maličkým.

Byť „odrezaný“ od kostola teda neznamená byť odrezaný od Krista. Preto naša rana nie je smrteľná, pretože ku Kristovi máme stále prístup. Samozrejme, eucharistia je najkrajší a najdokonalejší spôsob Kristovej prítomnosti medzi nami, avšak slávenie eucharistie má byť vrcholom nášho kresťanského života, nie jediným aspektom.

Všetci prežívame to isté, tú istú samotu a opustenosť, obmedzenosť slobody a tú istú bolesť z neúčasti na verejných omšiach a pobožnostiach. Máme však istotu, že naša loď sa nepotopí, pretože je s nami na nej aj Ježiš Kristus. Keď on bude chcieť, tak ju utíši jedným slovom.

Sám Kristus prežíval oveľa horšie veci, než prežívame my teraz a len v tichosti niesol svoj Kríž. Nič nepovedal, na nikoho sa nesťažoval, nikomu nič nevyčítal, nepísal petície, nepoučoval Petra, čo má robiť... Len jednoducho v tichosti trpel.

Keď chceme byť kresťanmi podľa Krista, tak sa musíme naučiť nielen chodiť do kostola a spievať, ale aj trpezlivo trpieť a v tichosti niesť svoj kríž. A touto krížovou cestou požehnávať tých, ktorých stretneme. Ježiš nám kríž dáva z lásky, aby sme ho viac spoznali. Trpezlivosť a tichosť, to sa musíme naučiť. Veriť, dôverovať a ticho a trpezlivo trpieť.

Homília

Hoci kázeň či homília nie sú stredobodom katolíckej liturgie, v hlavách ľudí po skončení omše často rezonujú práve slová kňaza. Je v tom kus prirodzenosti.

Valúšek pripomína bežnú skúsenosť, že človek nemôže byť šampiónom vo všetkých odboroch. „Našťastie, ešte stále je dosť ľudí, ktorí sa na kázeň tešia a právom od kazateľa očakávajú, že bude na patričnej obsahovej aj formálnej úrovni.

„Myslím, že bývame ku kňazom veľmi kritickí,“ povedala Postoju výkonná riaditeľka Kolégia Antona Neuwirtha Miroslava Duranková. Aj docentka žurnalistiky Terézia Rončáková vníma, že ľudia v jej okolí - teda aktívni veriaci pred štyridsiatkou - sú príliš kritickí.

„Ľudia sú dnes kritickí, nosí sa to, a teda aj zlacnieva,“ hovorí s tým, že kňazstvo bolo vždy náročným poslaním a nie je to inak ani dnes. Nebohý Jano Langoš ma pred časom napomenul, keď sme spoločne vyšli z chrámu a ja som utrúsil kritickú poznámku k homílii, že sa mám sústrediť na to, kvôli čomu som do chrámu prišiel.

Monike Klobušickej, ktorá podniká v PR sektore, sa nezdá, že by boli veriaci v otázke kázní väčšinovo, masovo kritickí. Aj riaditeľ Dobrej noviny Marián Čaučík si myslí, že bežní ľudia sú skôr málo kritickí. „Teda aspoň navonok. Kňazi niekedy podceňujú svojich veriacich a možno aj seba.

Ľudia v meste môžu mať vyššie nároky na kázne, majú však aj väčší výber. Miroslava Duranková priznáva, že jej postoj ku kázňam je formovaný aj tým, že v Bratislave má v rámci jedného dňa na výber desiatky omší. „Môžem si vybrať, preto mi veľmi nevadí, ak raz za čas počujem nepripravenú alebo odfláknutú kázeň. Beriem to ako pokánie,“ hovorí.

Bez ohľadu na to, či sú veriaci viac alebo menej kritickí ku kňazom, faktom je, že niektorí dávajú na kritiku objektívne dôvody. „Ďalšou charakteristikou [homílie] je pozitívny jazyk. Tento jazyk nehovorí predovšetkým to, čo sa nesmie, ale predkladá to, čo môžeme urobiť lepšie. V každom prípade aj vtedy, keď naznačuje niečo negatívne, snaží sa vždy zároveň ukázať na pozitívnu hodnotu, ktorá priťahuje, a nezastavuje sa pri sťažovaní, lamentovaní, kritizovaní a výčitkách.

Redemptorista Rastislav Dluhý uznáva, že kňazi na Slovensku občas dokážu dať veriacim dôvod na kritiku. Podľa farára Vitteka sa kňazi dopúšťajú viacerých neduhov. „Prvou chybou kňazov je, že homíliu podceňujú, nepripravujú sa na ňu. Iným neduhom je svojvôľa. Hoci homília musí mať schopnosť zapáliť srdce, nesmie podľa Vitteka upadnúť do citovosti a sentimentality, bez obsahu viery.

„Ľudia roky počúvajú homílie, ale nemajú často základné pochopenie právd viery. Viera sa nesmie nikdy predpokladať, musí sa predkladať. Lakmusovým papierikom kvality je podľa Terézie Rončákovej zapamätateľnosť kázne.

Marián Čaučík najviac oceňuje, ak kázeň rozvíja a vysvetľuje Božie slovo, ide na hĺbku a má aplikáciu na duchovný život. „Na kázňach mi prekáža prílišné spoliehanie sa na Ducha Svätého, teda prípady, keď si kňaz nepripraví osnovu kázne, snaží sa kvalitu zachrániť kvantitou a zamotáva sa stále viac do množstva navzájom nesúrodých príkladov,“ podotkla Monika Klobušická.

Dĺžka kázne môže byť pomôckou pre tých, ktorí nepatria k najtalentovanejším. „Aj priemerný kazateľ, ktorý nevie vytvoriť úžasnú kázeň, ju môže jej kratším trvaním urobiť prijateľnou,“ dodal. Ani podľa Juraja Vitteka nesmie byť homília príliš dlhá, keďže nie je centrom svätej omše. „Má pomáhať lepšiemu sláveniu liturgie. Kňaz niekedy zápasí s časom, pretože ľudu často veľmi chýba katechéza.

Na mieste je otázka, či existuje v našej cirkvi o kázňach konštruktívny dialóg. Štefan Bučko možnosť kňazovi povedať svoj názor využíva. „Na kritiku obsahu som nemal zatiaľ príčinu, skôr na spôsob prejavu. Hovorím však o tých, ktorých mám možnosť priamo kontaktovať, lebo som pri nich blízko ako lektor slúžiaci pri svätej omši,“ uviedol.

Spätnú väzbu dáva aj Miroslava Duranková, ale iba kňazom, ktorých osobne pozná. „Sám aktívne spätnú väzbu od veriacich nevyhľadávam. Pripadalo by mi to ako líškanie sa poslucháčom. Vždy som však otvorený vypočuť si ich názor,“ hovorí Gabriel Hunčaga. Juraj Vittek spomína, že niekedy dostáva úplne protirečivé reakcie na tú istú kázeň - od obdivnej vďačnosti až po veľkú kritiku.

Po našej malej sonde sa zdá, že zdravým základom je kázeň nepreceňovať ani nepodceňovať. Navyše, homília má liturgický kontext. Ako pripomína Juraj Vittek, je to najvyššia forma dialógu medzi Bohom a jeho ľudom. „Je to umenie podobné umeniu modlitby. A apoštoli prosili: nauč nás modliť sa!

Svätenie nedele

Samozrejme, že nebudeme hovoriť len o svätej omši, ale aj o sviatočnom dni a jeho zasvätení Bohu. Náboženstvo je na prvom mieste vzťah jednotlivého človeka k Bohu, ale aj spoločenskou záležitosťou, pretože človek je bytosť spoločenská. Dejiny národov svedčia o tom, že Bohu sa vždy vzdávala kolektívna úcta. Spoločný spôsob bohopocty sa nazýva kult. On je pre človeka prirodzenou potrebou a najlepším spôsobom rozvíjania osobného vzťahu k Bohu.

Desatoro, ktoré bolo dané Židom, obsahuje v treťom príkaze slová, ktoré Židia veľmi prísne dodržiavali: Šesť dní budeš pracovať a tvoriť všetky svoje diela, siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn alebo tvoja dcéra, ani tvoj sluha alebo tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach!

Bola dňom vďaky za vyvolenie Izraela, keď si ich Boh vyvolil spomedzi národov, aby boli jeho ľudom. Uvedomovali si, že v tento deň z vďačnosti musia urobiť na Božiu slávu čosi viac, napr. Bola dňom zmluvy medzi Bohom a ľuďmi, ak sa ľud bude v tento deň posväcovať. S Novou zmluvou prichádza aj nový deň posvätenia a odpočinku.

Cirkevný snem v Laodycei r. 363 nariadil, aby kresťania nežili podľa židovského spôsobu, aby v sobotu neodpočívali, ale pracovali, no v nedeľu aby nepracovali. Sv. Tomáš Akvinský hovorí: Cirkev neprevzala Izraelský zákon o sobote. Zákon o svätení nedele nekotví v Starej zmluve, ale v príkaze Cirkvi a kresťanských zvyklostí.

Aj v dobách prenasledovania, keď kresťania museli pracovať, Cirkev slávila nedeľu. V roku 303 prekvapili pohania 49 mužov, žien a detí počas svätej omše. V okovách ich hnali do Kartága. Prokonzul sa pýtal kňaza Saturnina: Napriek cisárskemu zákazu si zhromaždil týchto ľudí na bohoslužbách. Prečo? - Lebo nedeľňajšie bohoslužby nemôžeme vynechať. Tak nás učí náš zákon.

Kňaza natiahli na škripec, lámali mu údy a drásali telo. Jeho posledné slová boli: Kriste, volám k tebe, zmiluj sa nado mnou. Pomôž mi. Tak nás učí náš zákon. Kým ešte mučili Saturnina, predstúpil pred konzula lektor Emeritus: Ja som vinný, v mojom dome bolo zhromaždenie. - Prečo si im to dovolil? - Pretože sú to moji bratia a sestry a nemohol som ich odhovoriť. - Mal si im to zabrániť! - Nie, nesmel som, nemohol som, lebo my, kresťania, nemôžeme byť bez nedeľných bohoslužieb. Aj Emerita mučili a ten sa takto modlil: Volám k tebe, Pane Ježišu, daj mi silu vytrvať... veď pre tvoje meno trpím.

Tento postoj k nedeli a ku svätej omši zaujímali prví kresťania preto, že vedeli, čo je to nedeľa. Znakom, ktorým si pripomíname Božie skutky v minulosti na spáse všetkých ľudí dobrej vôle. Znakom budúcej slávy. Veľká noc je dňom Kristovho víťazstva a Svätodušné sviatky sú začiatkom nových čias.

Hriechom znesväcujeme nedeľu

Ťažkým hriechom znesväcujeme nedeľu oveľa viac, ako najťažšou prácou. Nemierna a neslušná zábava, alkohol, hľadanie sexuálnych pôžitkov, hádky, zvady... urážajú Boha viac, lebo Boh a hriech sa neznesú.

Zbytočnou telesnou prácou. Žiadna práca nie je menejcenná alebo zlá. Ale Boh chce, aby sme mali čas aj pre neho. Kto pre prácu nemá čas na Boha, stáva sa jej otrokom. Sú dovolené, nevyhnutné práce (domáce) a tie, pri ktorých hrozí škoda alebo nebezpečenstvo pre život (požiar, povodeň, havária...).

Záhaľkou. Nedeľa nie je deň darebáčenia, lenivosti, celodenného pozerania televízora, počítača či spánku. Aj hra, aj zotavenie majú byť s mierou.

Bernard Häring píše, že niekto bude namietať, že nedeľná omša je čisto zákon Cirkvi, tak ho splním, ak som na nej prítomný. Zákon predsa nič nehovorí o tom, či sa modlím na omši alebo nie. Takáto myšlienka je nesprávna. Pokrstený človek, ako živý člen Božieho ľudu má vidieť v spoločnom slávení obety Nového zákona svoje najväčšie vyznačenie a najsvätejšiu povinnosť.

Cirkev príkazom napomína nerozhodných a váhavých kresťanov a chce zaručiť splnenie Ježišovho príkazu: Toto robte na moju pamiatku. Mojou prvou starosťou bude, aby som sa na omši zúčastnil ako živý člen Božieho ľudu v stave milosti, v duchu a pravde.

Ak niekedy po bohoslužbách som nútený konštatovať, že pri všetkej svojej vôli som bol roztržitý, nemusím pochybovať o tom, či mi Kristus alebo Cirkev rátajú moju dobrú snahu. A hoci by moja roztržitosť bola čiastočne zavinená, nie som povinný ísť na druhú svätú omšu. Nabudúce sa však musím úprimne pousilovať, aby som bol zbožnejší.

Začiatok omše tvorí vyznanie hriechov. Kto by sa pred kostolom rozprával alebo iným spôsobom premrhal čas svätej omše, nesplní príkaz práve tak, ako ten, čo zostal bez príčiny doma a okrem toho dal náboženskej obci pohoršenie. Taký kresťan, nielenže stavia sa ako sluha pod zákon, ale mimo zákon. Naopak, keď matka zostala doma opatrovať choré dieťa, ale duchom je uprostred veriacich v chráme, hoci fyzicky je pri svojom dieťati, morálne patrí k Božiemu ľudu a má podiel na Kristovej obeti. Jej služba pri posteli chorého je adoráciou Bohu v duchu a pravde.

Ku kresťanskej nedeli patrí aj iná pobožnosť, ktorú si veriaci robia sami alebo spoločne, napr.

Mnoho v nej nás hnevá, napr. dlhá kázeň, slabý spev, meškanie kňaza... Mnoho v nej nás aj nudí, ale priznajme si otvorene, že nájdeme v nej potešenie aj duchovnú radosť. Veď stretávame sa v nej s ľuďmi rovnakého zmýšľania a predovšetkým s Ježišom Kristom, v mene ktorého a s ktorým prinášame obetu nebeskému Otcovi.

Alexandra Manzoniho bolo vidieť každú nedeľu na bohoslužbách. Keď už bol starý, jeho príbuzní ho chceli odhovoriť od svätej omše, lebo bolo zlé počasie. Manzoni vravel: Keby som vyhral prvú cenu v lotérii, všetci by ste ma povzbudzovali: choď čo najrýchlejšie a vyber si ju. Je tomu tak aj u nás?

Palmová nedeľa

Dnes slávime Palmovú nedeľu, keď tak výnimočne počúvame dve časti evanjelia. Na začiatku počujeme o slávnostnom vstupe Ježiša Krista do Jeruzalema a počas svätej omše o jeho umučení v pašiách.

Dnešný deň, Palmová nedeľa, však nie je len o slávnostnom vstupe do Jeruzalema, o tej sláve, keď ľudia volali: „Hosanna synovi Dávidovmu!“ Oslavovali ho, chceli ho za kráľa, hoci ho prijímali viac vonkajším spôsobom, pretože ešte úplne nechápali duchovné posolstvo Ježiša Krista. Napriek tomu ho uznávali ako svojho Pána a Kráľa.

Palmová nedeľa je aj o prijatí kríža. Vrcholom tejto cesty bude ukrižovanie, ktoré si pripomenieme na Veľký piatok už o niekoľko dní. Vtedy sa naň zameriame celou svojou bytosťou, no už teraz máme pred sebou cestu, aby sme kríž viac pochopili a prijali.

Aj Pán Ježiš musel prijať svoj kríž slobodne. Nič mu nebolo nanútené, nič nemusel robiť nasilu. Dobrovoľne prijal kríž, niesol ho a nechal sa ukrižovať.

A tak aj my, bratia a sestry, sa neraz ocitáme v situáciách, keď máme prijať svoj vlastný kríž. Cesta kríža môže byť niekedy dlhá. Nie je to len okamih, chvíľa utrpenia, po ktorej sa všetko zázračne vyrieši. Niekedy táto cesta trvá roky, ba dokonca celý život. Cesta kríža je súčasťou života kresťana. Je dôležité, aby sme vedeli pochopiť a pomenovať si túto svoju cestu. Nie je to len cesta odporu či niečoho, čo nás má trápiť a znepríjemňovať nám život. Naopak, cesta kríža je cestou posvätenia, cestou spásy, ktorá nás vedie k víťazstvu - ku vzkrieseniu a životu v nebi.

Je preto potrebné uvedomiť si, že teraz máme niesť kríž. Možno je to správa o tom, že nám diagnostikovali vážnu, dokonca smrteľnú chorobu, a my musíme s týmto vedomím žiť, bojovať. Možno je naším krížom vzťah s druhým človekom - učíme sa spolu žiť, vychádzať, tolerovať sa, hľadať cestu porozumenia a lásky. Cesta kríža môže byť dlhá aj v zamestnaní, kde prežívame ťažké chvíle. Pre niekoho to môže byť škola. Každý z nás si môže pomenovať svoj vlastný kríž.

Toto obdobie nás učí, aby sme žili uvedomelo - aby sme si uvedomovali, čo žijeme, čo nás čaká a čo máme robiť. Ježiš vstupoval do Jeruzalema so slávou, no vedel, že to nebude len o sláve. Vedel, že ho čaká utrpenie, vedel, že ho čaká kríž. Vedel, že to bude bolieť - fyzicky aj duchovne. Učeníkov na to pripravoval už dlhý čas. Hovoril im: „Syn človeka musí trpieť, vydajú ho do rúk ľudí a zomrie ťažkou smrťou.“ Pán Ježiš sa pripravoval, pripravoval svojich blízkych a pripravuje aj nás, bratia a sestry.

tags: #dlha #kazen #a #omsa #diskusia