Lebo sú tiež tri najdôležitejšie čnosti: viera, nádej, láska. Vyznanie viery je potrebné pre vieru; učí totiž, čo máme veriť. Modlitba Pána je potrebná pre nádej, pretože nám predkladá, v čo máme dúfať. Desatoro prikázaní je nevyhnutné pre lásku, lebo nás učí, čo máme robiť, aby sme sa páčili Bohu.
Správne navrhuješ, tak aj urobím. Máš teda vedieť, že sú dve základné tajomstvá našej viery, obsiahnuté práve v znaku nazývanom Svätý Kríž.
Prvým tajomstvom je trojjedinosť Božia. To sú vznešené záležitosti a budú vysvetlené postupne v priebehu tejto náuky. Nateraz bude stačiť, ak sa naučíš jednotlivé mená a pochopíš ich, nakoľko sa dá.
Jedinosť Boha je taká skutočnosť, ďaleko presahujúca všetky stvorené veci, ktorá nemá začiatok, vždy bola a bude; udržuje a riadi všetko ostatné, ňou stvorené; je nad všetkým najvyššia, najkrajšia, najvznešenejšia, najmocnejšia Pani všetkých vecí. A tá skutočnosť sa volá Boh, ktorý je jeden, pretože môže byť len jedna pravá božská prirodzenosť a bytnosť, nekonečne mocná, múdra, dobrá atď.
Avšak toto božstvo sa nachádza v troch Osobách ‒ Otec, Syn a Duch Svätý ‒ trojica čo do osôb, avšak čo do prirodzenosti a bytnosti, ktorú majú spoločnú, jeden Boh. Keby napríklad boli na zemi tri osoby, z ktorých jedna by sa volala Peter, druhá Pavol a tretia Ján, majúce jednu a tú istú dušu, jedno a to isté telo, nazývali by sa troma osobami, pretože jedna by bola Peter, druhá Pavol a tretia Ján; a predsa by to bol jeden človek, a nie traja ľudia, lebo by nemali ani tri duše, ani tri telá, ale iba jedno telo a jednu dušu.
To však je medzi ľuďmi nemožné, pretože ich bytie je malé a konečné, a tak nedokáže byť vo viacerých osobách. Ale pretože Božie bytie a jeho božstvo je nekonečné, nachádza sa tá istá bytnosť a to isté božstvo, ktoré sú v Otcovi, rovnako aj v Synovi a Duchu Svätom.
Vtelenie Božieho Syna
Ide o to, že druhá osoba Trojice, ktorú menujeme Synom, popri svojom božskom bytí, ktoré mal už pred stvorením sveta, ba od večnosti, prijal ľudské telo a ľudskú dušu, teda celú našu prirodzenosť, v lone prečistej Panny; a týmto spôsobom ten, ktorý bol predtým jedine Bohom, začal byť naraz Bohom aj človekom. A potom, keď strávil tridsaťtri rokov medzi ľuďmi, ukazujúc cestu spásy a vykonajúc mnoho zázrakov, nechal sa nakoniec vyzdvihnúť na kríž, na ktorom aj zomrel, aby zadosťučinil Otcovi za hriechy celého sveta. Avšak tretí deň po smrti vstal k životu a štyridsiaty deň po Zmŕtvychvstaní vystúpil na nebesia, ako sa neskôr povie obšírnejšie pri vysvetlení dvanástich článkov.
Lebo prvé zahŕňa prvopočiatok a konečný cieľ človeka; druhé však poskytuje jedinečný a najúčinnejší prostriedok na spoznanie onoho počiatku a na dosiahnutie posledného cieľa. Navyše vierou a vyznaním týchto dvoch tajomstiev sa odlišujeme od všetkých klamných pohanských siekt, a tiež Turkov, židov a bludárov.
Pri prežehnávaní sa znakom Kríža hovoríme: V mene Otca i Syna i Ducha Svätého, a pritom na sebe naznačujeme tvar kríža. Pravou rukou sa dotýkame čela, hovoriac: V mene Otca, potom hrude, hovoriac: i Syna, a nakoniec, zdvihnúc pravicu, pokračujeme od ľavého pleca k pravému, hovoriac: i Ducha Svätého.
Slová V mene znamenajú jedinosť Boha, hovoríme totiž V mene, a nie v menách; ďalej slovami V mene sa označuje božská moc, ktorá je jediná v troch Osobách. No a slová Otca i Syna i Ducha Svätého uvádzajú Trojicu osôb. Prežehnávanie v tvare Kríža predstavuje nielen umučenie, ale tiež vtelenie Syna Božieho.
V prvom rade preto, aby sme svedčili, že sme kresťania, t.j. vojaci Krista, nášho najvyššieho Vládcu. Je to akýsi symbol či vlajka, ktorým sa Kristovi vojaci odlišujú od nepriateľov Cirkvi, teda pohanov, židov, Turkov a bludárov.
Ďalej robíme znak Kríža preto, aby sme zvolávali Božiu pomoc pri všetkých našich dielach. Čiže týmto znakom sa volá na pomoc Najsvätejšia Trojica, pre zásluhy umučenia Krista, nášho Spasiteľa. A preto si zvyknú dobrí kresťania robiť toto znamenie, či už vstávajú z lôžka, odchádzajú z domu, sadajú k stolu, idú spať, alebo keď sa podujímajú na nejaké dielo Tertulián: De corona militis c.3 [PL2/80]. Napokon robíme toto znamenie preto, aby sme sa vyzbrojili proti diabolským pokušeniam. Diabol sa totiž desí tohto znaku a uteká od neho Augustín: De diversis 83 quaestionibus q.79,n.4 [PL40/92]; Ján Zlatoústy (Chrysostom): In Mattheum Homilia 54,n.4 [PG58/537] ako zločinci, keď vidia miesto trestu.
Apoštolské vyznanie viery
Apoštolské vyznanie viery obsahuje dvanásť častí Lev Veľký: Epistola 31 ad Pulcheriam c.4 [PL54/794], ktoré voláme články.
- Verím v Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme.
- I v Ježiša Krista, jeho jediného Syna, nášho Pána,
- ktorý sa počal z Ducha Svätého, narodil sa z Márie Panny,
- trpel za vlády Poncia Piláta, bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný.
- Zostúpil k zosnulým, tretieho dňa vstal z mŕtvych,
- vystúpil na nebesia, sedí po pravici Boha Otca všemohúceho.
- Odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych.
- Verím v Ducha Svätého,
- svätú Cirkev katolícku, spoločenstvo svätých,
- odpustenie hriechov,
- vzkriesenie tela
- A v život večný.
Znamená to povedať, že mám za isté a nepochybné všetko to, čo sa nachádza v týchto 12 článkoch, lebo sám Boh naučil tieto pravdy Apoštolov, Apoštoli Cirkev, no a Cirkev ich učí nás.
Tým sa hovorí, že treba pevne veriť, že jestvuje Boh, aj keď ho telesnými očami nemôžeme zachytiť. A je to Boh jediný, preto sa hovorí: Verím v Boha, a nie v bohov. Ani si netreba predstavovať, že by bol Boh podobný niektorej hmotnej veci, akokoľvek by bola veľká alebo nádherná. Ale naopak, treba si uvedomiť, že Boh je duchovným bytím, ktoré vždy bolo a bude; ktoré všetko stvorilo, a tiež všetko napĺňa, riadi a všetko vie a vidí.
Pretože je to jedno z Bohu vlastných božských mien. A hoci má takých mien mnoho, ako napr. večný, nesmierny, nekonečný a podobne, predsa sa na tom mieste najvhodnejšie volá Všemohúci, aby nám nebolo ťažké uveriť, že sám z ničoho urobil nebo a zem, ako sa to vyjadruje v ďalších slovách. Veď tomu, ktorý robí, čokoľvek chce, a teda je Všemohúci, nemôže byť nič ťažké.
Znamená, že Boh stvoril všetko z ničoho a jedine On môže všetko priviesť v nič. Zaiste, anjeli a ľudia dokážu nejakú vec vyrobiť alebo zničiť, čo je možné aj démonom; môžu to však jedine z už jestvujúcej hmoty, a tiež nemôžu premeniť niečo v nič, ale len jednu vec zmeniť na inú. Napríklad murár nedokáže postaviť dom z ničoho, ale potrebuje na to kamene, vápno, drevo a podobne; takisto nedokáže zničiť stavbu natoľko, aby sa zmenila na nič, ale skončí pri kameňoch, prachu, drevách a podobne.
Pod menom neba a zeme sa chápe aj toto všetko, čo patrí k nebu a zemi. Práve tak, ako keď niekto povie, že človek sa skladá z duše a tela, vtedy iste mieni všetko to, čo sa nachádza v ľudskom tele, totiž cievy, krv, kosti, nervy a podobne; a tiež všetko, čo sa nachádza v duši, totiž rozum, vôľu, pamäť, zmysly vnútorné a vonkajšie atď. Tak aj pod pojem neba patrí vzduch s nebeskými vtákmi, tiež oblaky a nebeské hviezdy, a nakoniec anjeli. Meno zem však zahŕňa všetko to, čo je obklopené vzduchom, čiže vody mora a riek, vyvierajúcich zo zeme; navyše všetky zvieratá, rastliny, kamene, kovy a čokoľvek nachádzajúce sa v útrobách zeme či mora. A tak je Boh Stvoriteľom neba a zeme, pretože to sú dve základné časti sveta.
Všemohúci Boh, o ktorom je prvý článok, má pravého a vlastného Syna, ktorého voláme Ježiš Kristus; a aby si porozumel, ako Boh splodil tohto Syna, vezmi si príklad zo zrkadla. Keď sa niekto pozerá do zrkadla, hneď sa vytvára obraz, tak podobný jemu samému, že sa nedá nájsť rozdiel; nakoľko nielen zobrazuje jeho vzhľad, ale tiež napodobňuje jednotlivé pohyby; a ako sa hýbe človek, tak sa hýbe aj obraz. A tento obraz, natoľko podobný človeku, sa bez akejkoľvek námahy, bez zdržania a bez nástroja vytvára vskutku naraz, v mihu oka, v jednej chvíľke.
V tomto zmysle si predstav, že keď Boh okom svojej mysle pohliadol do zrkadla svojho Božstva, ihneď utvoril obraz podobný sebe; a pretože Boh tomuto obrazu udelil celé svoje bytie, celú svoju prirodzenosť (čo my pohľadom nedokážeme), je tento obraz pravým Božím Synom, hoci naše obrazy, ktoré pozorujeme v zrkadle, nie sú našimi deťmi. Z toho máš usúdiť, akým spôsobom je Syn Boží Bohom, rovnako ako je Otec Bohom; a to tým istým Bohom čo Otec, pretože má s Otcom spoločnú podstatu. A zasa, Syn nie je od Otca mladší, ale vždy bol, ako aj Otec vždy bol. Pochádza totiž iba z Božieho pohľadu, a Boh seba vždy videl a pozoroval.
Meno Ježiš znamená Spasiteľ, zatiaľ čo prímenie Kristus znamená Veľkňaz a Kráľ Kráľov. Ako som sa totiž zmienil pri vysvetlení znamenia Kríža, Boží Syn sa stal človekom preto, aby nás svojou krvou vykúpil a navrátil do večnej spásy. A preto, len čo sa stal človekom, vzal si toto meno Spasiteľ, aby ukázal, že prišiel kvôli spáse ľudí.
Dôvod je, že toto meno je vlastné Božiemu Synovi, zatiaľ čo všetky ostatné sú spoločné; a tiež nás toto meno poučuje, ako Boh sám seba ponížil, vezmúc na seba prirodzenosť človeka. Preto aj na znamenie vďaky kľakáme pri počutí tohto mena. A robíme to nielen my ľudia, ale tiež Boží anjeli v nebi a démoni v podsvetí sa klaňajú kvôli tomuto menu; jedni zo spontánnej lásky, druhí však nútení strachom.
Nevídaný spôsob vtelenia Božieho Syna
Dostávame sa k vysvetleniu tretieho článku. Tento článok vysvetľuje nevídaný a obdivuhodný spôsob Vtelenia Božieho Syna. Vieš, že všetci ľudia sa rodia z otca a matky, a že matka neostáva pannou po tom, čo počne a porodí dieťa. No keď sa mal vteliť Boží Syn, nechcel mať pozemského otca, ale len matku menom Mária, ktorá vždy zostala neporušenou Pannou.
Skrytým Božím tajomstvám, hoci im aj nerozumieme, jednako treba veriť. Lebo Boh dokáže vykonať viac, než my rozumom dokážeme pochopiť, a preto sa na začiatku Vyznania viery hovorí, že Boh je Všemohúci. Máme však v stvorení tohto sveta krásny príklad. Vieš, že zem sama od seba obyčajne netvorí zrno, ak predtým nebola pooraná a osiata, zavlažená dažďom a ohriata slnkom. A predsa na počiatku, keď vydala prvé zrno, zem nebola pooraná, ani osiata, ani ohriata, a tak (svojím spôsobom) bola celkom panenská; a len na príkaz Boha Všemohúceho a jeho mocou dala na mieste vyrásť pšenici a obiliu.
Zvestovanie Panne Márii od Fra Angelica
Nie je tomu tak. Na to, aby bol niekto niekomu otcom, nestačí, aby ho utvoril, ale aby ho utvoril z vlastnej podstaty; a preto hovoríme, že murár nie je otcom domu ním zhotoveného, pretože ho postavil z kameňov, a nie z vlastného tela. Takže aj keď Duch Svätý utvoril telo Božieho Syna, utvoril ho ale z tela Panny, a nie zo svojej podstaty.
Čo koná jedna Božská osoba, to konajú súčasne aj ostatné dve, pretože majú spoločnú moc a dobrotu; predsa sa však diela moci pripisujú Otcovi, diela múdrosti Synovi a napokon diela lásky Duchu Svätému.
Ak si jeden človek oblieka odev a ďalší dvaja mu s obliekaním pomáhajú, vtedy sú traja zamestnaní touto prácou, a predsa sa oblečie len jeden.
Pretože aj v tom sa skrýva veľký zázrak: ak totiž po deviatich mesiacoch Boží Syn vyšiel z útrob panenskej Matky bez bolesti a škody na jej panenstve, nezanechajúc žiadnu známku svojho narodenia, tak urobil aj neskôr, keď pri svojom Zmŕtvychvstaní vystúpil z uzavretého hrobu, a potom vošiel zavretými dverami do večeradla, kde boli vedno zhromaždení jeho učeníci, a rovnako aj zmizol.
Ukrižovanie Ježiša Krista
O tomto tajomstve mi prichádzajú na um nejaké pochybnosti, ktoré si želám aby si mi vyjasnil; aby som vedel byť o toľko vďačnejší Bohu za jeho dobrodenie, o koľko lepšie ho budem chápať. Preto mi povedz, že ak je Kristus Syn Boha Všemohúceho, prečo ho jeho Otec nevyslobodil z rúk Piláta?
Kristus sa mohol tisícimi spôsobmi vymaniť z rúk Piláta, ak by si to bol želal. Ba celý šíry svet by mu nebol mohol nijako uškodiť, pokiaľ by taká bola jeho vôľa. To sa tu dá zreteľne ukázať. Veď už dlho predtým predvídal a predpovedal svojim učeníkom, že Židia sa ho budú snažiť vydať na smrť, budú sa mu posmievať, bičovať ho a nakoniec ho usmrtia; a predsa sa pred nimi neukryl, ale dokonca vykročil v ústrety svojim nepriateľom, ktorí sa ho strojili dolapiť ‒ a predsa ho nespoznali ‒ a povedal im, že je to on, koho hľadajú.
Ukrižovanie Ježiša Krista
Z mnohých dôvodov, ale hlavne preto, aby Bohu Otcovi zadosťučinil za naše hriechy. Mal by si vedieť, že urážka sa hodnotí na základe dôstojnosti urazeného, a naopak, zadosťučinenie má váhu podľa dôstojnosti toho, kto ho koná; čo bude zrejmé z príkladu: Ak sluha zasadí úder kniežaťu, bude sa to považovať za vážny priestupok, podľa dôstojnosti kniežaťa; ak to ale urobí knieža sluhovi, iste sa to bude pokladať za malichernosť, kvôli nízkosti sluhu. A zase keď sluha zloží čiapku v prítomnosti kniežaťa, je to maličkosť, ale ak ju zloží knieža k pocte sluhu, bude to mať podľa vyššie uvedeného pravidla veľkú cenu. Takže po tom, čo prvý človek ‒ a my všetci s ním ‒ urazil Boha, ktorý má nekonečnú dôstojnosť, vykonaná urážka vyžadovala nekonečné zadosťučinenie.
Zaiste aby nás svojím príkladom naučil čnosti trpezlivosti, pokory, poslušnosti a lásky, čo sú štyri čnosti naznačené štyroma koncami Kríža. Veď sa nedá nájsť väčšia trpezlivosť, ako nevinne vytrpieť tak potupnú smrť; ani väčšia poníženosť, ako keď Pán všetkých pánov sa nechá zavesiť na kríž medzi zbojníkov; ani väčšia poslušnosť, ako chcieť radšej pretrpieť smrť, než nenaplniť Otcov príkaz; a napokon ani väčšia láska, ako položiť život za spásu svojich nepriateľov. A treba vedieť, že láska sa väčšmi prejavuje skutkami než slovami, a väčšmi vlastným utrpením, než vykonanými činmi.
Práve preto, že je Bohom aj človekom, môže naraz trpieť aj netrpieť, zomrieť aj nezomrieť. Nakoľko je Bohom, nemôže trpieť ani zomrieť, ale nakoľko je človekom, môže trpieť aj zomrieť.
Kristus vskutku zadosťučinil za hriechy všetkých ľudí, ale aj tak je potrebné v tom-ktorom prípade osobitne žiadať o udelenie tohto zadosťučinenia. To sa robí vierou, sviatosťami a dobrými skutkami, no predovšetkým pokáním. Teda človek má vytrvať v pokání a dobrých skutkoch, hoci už Kristus za nás trpel a zadosťučinil.
Predstav si takýto príklad: Keby bol niekto, kto sa veľa namáhal a svojou prácou a námahami získal veľké množstvo peňazí, ktoré by stačili na splatenie všetkých dlhov v tomto meste, a tie by položil do pokladnice, s tou podmienkou, že z nej môžu brať len tí, ktorí donesú potvrdenie o dlhu.
Podsvetie je najnižšie a najhlbšie miesto celého sveta, teda stred, a preto sa na mnohých miestach Písma oproti podsvetiu kladie nebo, ako miesto najvyššie miestu najnižšiemu. Navyše v tejto priepasti zeme sú štyri osobitné priestory, akoby veľké oddelenia. Jedno pre zavrhnutých, ktoré je najhlbšie zo...