Príchod Ducha Svätého v Biblii

Ježiš Kristus na konci svojej životnej púti čoraz častejšie hovoril s učeníkmi o svojom odchode zo sveta a o návrate k Otcovi.

Niekoľkokrát sa pritom dotkol pozoruhodného predmetu Biblie - Ducha Svätého.

Ľudia si pod pojmom „Duch“ nedokážu predstaviť nič konkrétne.

Možno preto sa názory ľudí v otázke Ducha Svätého tak líšia.

Je Duch Svätý iba silou, vplyvom, ktorým Boh pôsobí na človeka, alebo je božskou osobou?

Je podriadený Bohu a Kristovi, alebo je ich rovnocenným partnerom?

Je učenie o Božej „trojici“ biblické?

Akú úlohu zohráva Duch Svätý v živote človeka?

Je vôbec potrebné sa týmto predmetom zaoberať?

Áno, je to potrebné z niekoľkých dôvodov.

Zo všetkých biblických textov vysvitá, že Ducha Svätého je potrebné prijať do života, prežívať jeho pôsobenie v praxi skôr než ho teoreticky spoznať.

Keby sme vypustili Ducha Svätého z kresťanstva a z Biblie, zostala by nám prázdna a mŕtva filozofia, ktorá by nikomu nepriniesla žiadny úžitok.

Boh totiž komunikuje s našim svetom práve prostredníctvom Ducha Svätého.

Bol to práve Duch Svätý, kto ľuďom v minulosti oznamoval všetky informácie o Bohu, viedol prorokov v ich monumentálnom diele, keď písali jednotlivé knihy Biblie.

On svojím pôsobením menil ľudí na Boží obraz a viedol starozákonných aj novozákonných ľudí v cirkvi po Božej ceste.

I. Duch Svätý v Starom Zákone

Prvú zmienku o ňom nachádzame už v správe o stvorení: „a Duch Boží sa oživujúci vznášal nad vodami.“ (1 Moj 1,2)

Z formulácie: „A Boh riekol: Učiňme človeka, na svoj obraz“ (1 Moj 1,26) vysvitá, že na stvoriteľskom diele sa podieľal Boh Otec, Kristus i Duch Svätý.

Nádhernou pasážou o pôsobení Ducha je Žalm 51, v ktorom Boží Duch vedie Dávida k vyznaniu hriechu, k ľútosti a k zmene života (v. 3-6.11-14).

Starozákonný prorok Izaiáš je nazvaný „starozákonným evanjelistom“, pretože v širokom prorockom zábere opísal mesiášsku službu Ježiša Krista.

Je veľmi zaujímavé, že práve prorok Izaiáš, ktorý sa tak detailne venuje Mesiášovi, píše veľmi často aj o Duchu Svätom (Iz 42,1; 44,3.4; 59,19; 61,1; 63,10-14).

Tým vlastne predpovedá, že Kristus svojou smrťou zaplatí výkupné za človeka (Iz 53), ale Duch Svätý bude v ľudskom srdci realizovať tú zmenu.

Kristova smrť je tým podstatným Božím činom, avšak bez pôsobenia Ducha Svätého by v Krista nikto neuveril!

Duch Svätý sa podieľal na zázračnom narodení Ježiša Krista (Mat 1,20.23).

S príchodom Mesiáša nastala doba ďaleko rozsiahlejšieho pôsobenia Božieho Ducha na ľudskú rodinu.

Preto Kristus veriacich vyzýva, aby sa o Ducha Svätého modlili (Luk 11,9-13).

Keď sa blížila chvíľa Kristovej smrti, vzkriesenia a návratu k Otcovi, Kristus svojim učeníkom oznámil počas krátkej doby rad najpodstatnejších myšlienok. Ján ich zaznamenal v 14., 15. a 16. kapitole svojho evanjelia.

Tu nachádzame sústredené perly Kristovho evanjelia, koncentrát učenia Nového zákona.

„A ja požiadam Otca, a dá vám iného Tešiteľa, aby bol s vami na veky.“ (Ján 14,16)

„Ktorého svet nemôže prijať, pretože ho nevidí ani ho nezná.

Bude upútavať pozornosť ľudí na Ježiša Krista, na jeho obeť a na druhý príchod.

Tak dovŕši dielo, ktoré Kristus začal.

Pán Ježiš potom vyslovil prekvapujúcu vetu: „vám je to užitočné, aby som ja odišiel.“ (Ján 16,7)

Prečo?

„Neprišiel by k vám Tešiteľ.“

Je nutné, aby prišiel?

Áno, veľmi!

Zatiaľ čo Kristus prijal ľudské telo a možnosti a bol nimi obmedzený na jedno miesto a na niekoľko ľudí, Duch Svätý bude pôsobiť na celom svete (Ján 16,8).

Bude robiť to podstatné „obviňovať svet z hriechu“ a spoločne s cirkvou, s vykúpenými bude pozývať ku Kristovi ďalších (Zj 22,17).

Zoslanie Ducha Svätého.

II. Osobnosť Ducha Svätého

Veriaci v apoštolskej cirkvi hovorili: „Rozhodol totiž Duch Svätý aj my.“ (Sk 15,28)

Keď Ježiš Kristus hovoril o Duchu Svätom, vždy používal osobné zámená „on“ a „ho“.

Tam, kde Písmo opisuje jeho činnosť a vlastnosti, hovorí ako o osobe: trápi sa (1 Moj 6,3), učí (Luk 12, 12), usvedčuje (Ján 16, 8), riadi cirkev (Sk 13,2), pomáha a prihovára sa (Rim 8,26), hovorí (1 Tim 4,1), dosvedčuje (Rim 8,16), vedie (v.

Peter povedal Ananiášovi, že keď klamal Duchu Svätému, klamal „nie človeku, ale Bohu“ (Sk 5,3.4).

Skutočnosť, že hriech proti Otcovi aj proti Synovi je možné odpustiť, ale hriech proti Duchu Svätému nie, naznačuje, že Duch Svätý je rovný Bohu (Mat 12,31. 32).

Duch Svätý je rovný Bohu aj v tom, že „v ňom je život“ (Rim 8,2), je rovnako ako Kristus nazvaný „Duchom pravdy“ (Ján 14,6 a 16,13).

Je všadeprítomný ako Boh (Ján 14,16) a je vševedúci (1 Kor 2, 10.11).

Podieľal sa pri stvorení (Jób 33,4), spolupracuje pri obnove človeka a bude pôsobiť aj pri vzkriesení (Rim 8,11).

V Biblii nachádzame rad výrazov, ktoré označujú tú istú božskú osobu: Duch Svätý (Ján 14,26), Duch Boží (Rim 8,8), Duch Kristov (Rim 8,8), Tešiteľ (Ján 14,16), Duch Pravdy (Ján 14,17), Duch (1 Kor 2,10-12).

III. Úloha Ducha Svätého v živote človeka

O Ježišovi Kristovi je povedané, že ho „poslal“ Boh, aby spasil svet (Ján 3,17), a zároveň o ňom čítame, že „prišiel“ sám z vlastného rozhodnutia (Mat 18,11).

Podobne Biblia hovorí aj o Duchu Svätom, ktorého „posiela“ Otec (Ján 14,16) a „posiela“ ho Kristus (Ján 16,7).

Z týchto výrokov nemôžeme vyvodzovať, že Duch Svätý je „len silou, vplyvom“ podriadeným Bohu.

Kristovo vtelenie a „vyliatie“ Ducha na Turíce sú dve časti toho istého záchranného diela.

Vyvrcholením Kristovho vtelenia (ktoré Biblia označuje „Boh s nami“) je naplnenie človeka Duchom Svätým (a to znamená „Kristus v nás“).

Tak sa život večný začína uskutočňovať už teraz v tomto živote.

Z tohto porovnania vyplýva, že kresťanský víťazný život nie je výsledkom iba nášho úsilia o vybudovanie lepšej povahy.

Je to viac než snaha napodobniť Ježiša Krista.

Všetko, skutočne všetko, čo v duchovnej oblasti človek získa, prežíva či robí, je dielom Ducha Svätého.

Preto bolo tak potrebné, aby Kristus odišiel a poslal Tešiteľa.

Bez Ducha Svätého nie sme ničím a nikam nedôjdeme.

Je to jediný Boží prostriedok, ktorým nás Boh oslovuje, vyslobodzuje a vedie.

Gal 5,22 hovorí, že výsledkom pôsobenia Ducha v živote, jeho „ovocím“ je láska, radosť, pokoj, vľúdnosť, dobrota - všetko, čo nám tak často chýba.

V živote ľudí, ktorí zakúsili moc Ducha, môžeme pozorovať veľké veci a zmeny.

Napríklad Kristovi učeníci pred prijatím Ducha na Turíce (Sk 2,1-4) boli skupinou bojazlivých, zbabelých, zakomplexovaných a hašterivých ľudí.

Po prijatí Ducha sa stali odvážnymi svedkami Krista a k sebe začali prejavovať lásku a úctu.

Bola to nesmierne výrazná zmena s trvalými dôsledkami.

Duch Svätý prišiel v prvom rade preto, aby človeka oslobodil z moci neprekonateľného otroctva zla a hriechu, aby nás vnútorne premenil.

Satan hriechom porušil našu povahu.

Najväčším problémom dnešných ľudí nie sú problémy ekonomické, ekologické, ani hrozba hladu či medzinárodné napätie, ale zlu podrobená ľudská povaha.

Zlo nás obklopuje zvonku a preniká zvnútra.

Zápasíme s ním, nikdy sme sa s ním nezmierili.

Avšak sami sme slabí.

Je to vopred prehratý boj.

Boh však pripravil opatrenia - dáva nám Ducha Svätého, ktorý nás vyslobodzuje.

Predovšetkým o neho musíme stáť a modliť sa za neho (Luk 11,13).

Skúsenosť prijatia Ducha sa podobá zamilovaniu a rastu lásky dvoch ľudí.

Láska začína vzájomným zamilovaním, ktoré ľudí k sebe priťahuje ako magnetická sila.

Priťahuje ich k sebe.

Po zblížení prichádza vzájomné oddanie, obidvaja vedia, že patria tomu druhému.

Potom prichádza ich úplná vzájomná dôvera, ktorá tvorí krásu spoločného života - spoločné myšlienky, predstavy a ciele.

Podobne je tomu s rastom viery v Krista.

Človek sa do neho musí zamilovať.

Začína po ňom túžiť.

Potom sa k nemu približuje v modlitbe a tým, ako s jeho pomocou zápasí s hriechom, sa mu oddáva.

Vyrastá hlboká dôvera v Boha.

A potom nastáva obdobie zmien povahy a jednania podľa vzoru milovaného nebeského priateľa.

Duch Svätý ukazuje človeku, čo a ako má zmeniť, ukazuje mu na biblické príklady a dáva mu silu k jednaniu.

Túto skúsenosť prežili učeníci a potom mohli vykonať pre záchranu druhých veľmi veľa.

„Užitočnosť toho, kto odloží všetko sebectvo, nechá na seba pôsobiť Ducha Svätého a žije životom plne zasväteným Bohu, je bez limitov.

Životy týchto mužov, povaha, ktorú si vypestovali, a rozsiahle dielo, ktoré Boh skrze nich vykonal, sú svedectvom toho, čo Boh vykoná pre každého, kto je učenlivý a poslušný.“ (E.

Kľúčový význam Ducha Svätého pre človeka podčiarkuje ešte jedna skutočnosť.

Jedným z dôležitých predpokladov pocitu šťastia a chuti ísť bez príťaže ďalej v živote je ODPUSTENIE.

Boh je ochotný nám odpustiť každý hriech, zlo, krivdu aj čin - za predpokladu, že k nemu prídeme s prosbou o odpustenie.

Túto skúsenosť prežil kráľ Dávid, ktorý spáchal veľmi ohavný čin.

Popisuje ju na dvoch miestach: Žalm 32 a Žalm 51.

Dôkazom, že Boh nám odpustil hriech, je to, že do ľudského srdca vstúpi „pokoj, nie ten, aký dáva svet“ (Ján 14,27).

Komu je odpustené, je mu daná nová príležitosť, môže znova „vykročiť s čistým štítom“.

IV. Hriech proti Duchu Svätému

Matúš zaznamenal Ježišove slová: „Ten, kto nie je so mnou, je proti mne, a kto neshromažďuje so mnou, rozptyľuje.

Preto vám hovorím, že každý hriech a každé rúhanie bude odpustené ľuďom, ale rúhanie sa proti Duchu nebude odpustené ľuďom.

Čo je to za strašný hriech a prečo nie je možné ho odpustiť?

Znamená uzatvorenie jedinej a poslednej Božej cesty k človeku.

„… Bude zvádzať tých, ktorí idú k záhube, pretože neprijali a nemilovali pravdu, ktorá by ich zachránila aby boli spasení.

Preto ich Boh vydá do moci klamu, aby uverili lži.

Tak budú odsúdení všetci, ktorí neuverili pravde, ale našli zaľúbenie v neprávosti.“

Hriech proti Duchu Svätému nie je nejaký zvláštny a krutý čin (vražda, smilstvo, samovražda…), ale je to každý hriech, neposlušnosť, zlozvyk, zlo, o ktorom vieme, že s ním máme skoncovať, a my ho „hýčkame“ a vraciame sa k nemu.

Duch Svätý nás napomína, varuje - prvýkrát je jeho hlas silný, ale keď ho neposlúchneme a stále pokračujeme s nesprávnou vecou, jeho hlas už tak zreteľne nevnímame.

Ako by slabol - ale on hovorí - iba my ho prestávame vnímať.

Začíname byť otupení.

Tak začína hriech proti Duchu Svätému.

Nie, že by ho Boh nemohol odpustiť, ale my si ho za čas ani neuvedomujeme a neprosíme za jeho odpustenie.

Ako môžeme zhrnúť hriech proti Duchu Svätému?

Je smutné, že takého hriechu sa dopustila veľká väčšina ľudí, ktorých Boh varoval pred potopou.

Noe im povedal o nebezpečenstve potopy, vedeli o nej a predsa svoj spôsob života nezmenili.

Potom prišla tragédia.

Učenie o Duchu Svätom je jedným z najkrajších a najpovzbudivejších v Biblii.

Hovorí o úplne konkrétnej a účinnej pomoci.

Boh je ochotný nám dať svojho Ducha, keď mu umožníme, aby nás vnútorne usmerňoval a premieňal na svoj obraz.

Turíce - Zoslanie Ducha Svätého

Turíce, známe aj ako Zoslanie Ducha Svätého alebo Letnice, sú kresťanským sviatkom, ktorý pripadá na 50. deň po Veľkej noci.

V tento deň si kresťania pripomínajú príchod Ducha Svätého na apoštolov, ako je opísaný v Biblii.

Deň Turíc dňom bol podľa biblického príbehu dňom, keď apoštoli začali hovoriť v rôznych jazykoch, čo im umožnilo šíriť posolstvo kresťanstva medzi rôznymi národmi.

Tento deň sa preto považuje za začiatok kresťanskej cirkvi.

Oslavuje sa rôznymi spôsobmi v závislosti od tradícií jednotlivých kresťanských komunít.

V niektorých cirkvách sa konajú špeciálne bohoslužby, počas ktorých sa spomína príchod Ducha Svätého a dôležitosť tohto dňa pre kresťanov.

Sviatok Turíc má však aj svoje historické korene.

Súvislosť nachádzame so židovským sviatkom Šavuot, ktorý pripadá 50 dní po Pesach (Veľká noc v židovskom kalendári) a je známy aj ako Sviatok týždňov.

Šavuot bol pôvodne poľnohospodárskym sviatkom žatvy, ale časom sa stal dôležitým náboženským sviatkom, pri ktorom si Židia pripomínajú prijatie Tóry na vrchu Sinaj.

Kresťania tento židovský sviatok prevzali a spojili ho s príchodom Ducha Svätého.

Turíce sa označujú aj Zelené sviatky, v nadväznosti na prebúdzanie sa prírody a oslavu novéhoživota.

Na východnom Slovensku sa zase stretnemte s pomenovaním Rusadlé sviatky alebo Rusadlá. Názov odkazuje na antické slávnosti ruží, Rosalia, a tiež evokujúcu kvitnúcu prírodu a nové začiatky.

Turíce, alebo aj Letnice, sú oslavou prebúdzajúcej sa prírody a nového života.

Turíce.

Turíce podľa starých Slovanov

Ľudovo sa Turíce označujú aj Letnice a spája sa so starými symbolmi z predkresťanskej éry.

Pôvodný slovanský sviatok oslavoval silu prírody, ktorá sa na jar prebúdza k životu a jeho pomenovanie vzniklo od slova Tur, čo je staroslovanské božstvo plodnosti.

Zvyky súviseli so začiatkom jarných prác.

Na Turíce sa otvárali studničky, ktoré museli byť najprv riadne očistené.

Ľudia sa k nim schádzali, prinášali dary a obety.

Ľudia si dávali námahu, pretože nevyčistená studnička by na chotár mohla zoslať zlé sily.

Sadili sa tiež máje, práskalo sa bičom.

Do domovov si zase ľudia nosili zelené halúzky ako symbol nového života, ktoré mali privolať dobré sily.

Turíce patrili medzi jeden z najvýznamnejších sviatkov východných Slovanov.

Na východnom Slovensku v noci zo soboty na turičnú nedeľu dávali mládenci svojím vyvoleným na dom alebo do plota ozdobné stromčeky.

Hoci sa mnohým máje evokujú oslavu 1. mája, práve na východnom Slovensku sa viažu k sviatku Turíc.

Dnes túto tradíciu poznáme ako stavanie májov, bohato vyzdobených farebnými mašľami.

Mládenci kedysi chodili stavať mám pred dom dievky, ktorá im padla do oka, dnes si predovšetkým na vidieku uctievajú ľudia túto tradíciu postavením jedného centrálneho mája v dedine.

Stavanie májov je zvyčajne sprevádzané s veselicou- ľudovým spevom a tancom.

Medzi tradíciie patrí aj voľba «hlavného mládenca» - kráľa.

Kresťania oslavovali Turíce rôznymi spôsobmi, vrátane liturgických bohoslužieb a verejných procesií.

Tradične sa v tento deň ozdobovali kostoly zelenými vetvami a kvetmi, symbolmi obnovy a života.

Dôraz sa kladie na kázne a spievanie hymien o Duchu Svätom, ako aj na bohoslužby, pri ktorých sa slávi príchod Ducha Svätého.

Prejavy Ducha Svätého v Skutkoch apoštolov

Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť.

V Jeruzaleme sa práve zdržiavali Židia, zbožní ľudia zo všetkých národov pod nebom.

Keď zaznel ten zvuk, zbehol sa veľký dav.

Boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojou vlastnou rečou.

Celí bez seba a v údivesi medzi sebou hovorili: Vari nie sú všetci títo, čo hovoria, Galilejčania?

Príchod Svätého Ducha v deň Turíc sprevádzajú viaceré nadprirodzené znamenia.

K zvukovému a zrakovému sa pripojí i znamenie jazykov: … a začali hovoriť inými jazykmi.

Učeníci tu dostávajú nadprirodzenú schopnosť hovoriť cudzou rečou, ktorú sa nikdy neučili.

V rôznych jazykoch sveta zvestujú veľké Božie skutky.

Čo chce Svätý Duch týmto darom cudzích rečí v deň Turíc povedať?

Je to znamenie, že to, čo sa teraz v Jeruzaleme deje, nemá len národný, ale i medzinárodný, ba až celosvetový význam.

Autor Skutkov Lukáš...

Tabuľka: Dary Ducha Svätého

tags: #kolko #krat #prichadza #duch #svaty