Maranatha: Hlboký Význam Kresťanského Volania

Dnešné evanjelium je predpoveď o konci sveta. Koniec sveta nebude prepadnutím všetkého do ničoty. Koniec sveta je teda veľmi vytúženým koncom všetkých pozemských skúšok; koniec sveta je žiadaným cieľom.

Preto veriaci od najstarších čias volajú: „Maranatha“ - príď Pane (por. 1 Kor 16, 22; Zjv 22, 20).

Áno, slávny príchod Pána, tzv. parúzia, bude spojený so všeobecným súdom a ten nepripraveným naháňa strach. Pán nám však zjavil, že základnou otázkou posledného súdu bude otázka lásky. Pán Ježiš nám prikázal milovať Boha nadovšetko a blížneho ako seba samého.

Ak počúvame toto slovo a usilujeme sa ho plniť - môžeme aj my v nádeji volať s prvými kresťanmi: „Maranatha“ - príď Pane!

Svetový Deň Chudobných

Ako viete, Svätý Otec František vyhlásil (v roku 2016) tento deň, teda každú 33. cezročnú nedeľu, za Svetový deň chudobných. Využime dnešný deň, pomôžme najbližšiemu chudobnému - niekomu chýba jedlo, inému pozornosť, inému dobré slovo či šaty...

Boh Ako Spoločenstvo Lásky

„Vtedy zaznelo Eliášovi slovo Pánovo: Neutekaj, nezatváraj sa, zostaň a počúvaj.“ (porov. 1 Kr 19,9).

Boh nie je osamelý. Nie je samotárom, ktorý sa uzatvára do seba. Boh je spoločenstvo lásky - jeden Boh v troch osobách: Otec, Syn a Duch Svätý - večne zjednotení v dokonalom sebadarovaní. Nie je to myšlienkový rébus, ale tajomstvo živej lásky, ktoré presahuje každé ľudské chápanie. A predsa - je to pravda, ktorá sa nás bytostne týka.

Byť stvorený na obraz Najsvätejšej Trojice znamená byť stvorený pre vzťah, pre jednotu, pre pohyb lásky, ktorý sa neuzatvára, ale stále daruje.

Meditácia a Ticho

Tento Boží pohyb v nás ožíva vtedy, keď vstupujeme do ticha a otvárame svoje vnútro pôsobeniu Ducha Svätého. Meditácia je tiché áno Božej prítomnosti v nás. Je to postoj dôvery a otvorenosti, v ktorom sa nebránime, ale prijímame. Nie slovami, ale celým srdcom. Nie cez premýšľanie, ale cez vnútorný súhlas, že Boh môže konať.

Britský benediktín Laurence Freeman, duchovný učiteľ kresťanskej meditácie a pokračovateľ diela Johna Maina, píše, že meditácia je spôsob, ako sa „plne otvoriť moci Ducha, ktorá je mocou Ducha Kristovho, v láske zjednoteného s naším duchom“ (Vnútorné svetlo, s. 34).

Ticho, do ktorého vstupujeme, nie je prázdne. Je plné Božej prítomnosti. Nie je to únik z reality, ale návrat k jej najhlbšiemu stredu. Preto v tichu počujeme hlas z neba, ako na vrchu premenenia: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho“ (Mk 9,7). Nezaznievajú to Ježišove slová, ale hlas Otca, ktorý zjavuje identitu svojho Syna. Hovorí to uprostred oslnenia Božím svetlom, ktoré zjavuje, kým v skutočnosti Kristus je.

Keď mlčíme, začíname počúvať. Keď tento tichý rozhovor prehlbujeme každým dňom, mení sa aj naša tvár, naše postoje, naša vnútorná harmónia. Trojičný život v nás sa stáva skúsenosťou vtedy, keď dovolíme Duchu, aby nás zjednotil vnútorne - aby naše myšlienky, city, vôľa i telo prestali byť v napätí a rozdelení. Aby sa v nás všetko otvorilo Bohu.

Z tejto jednoty vyviera pokoj, ktorý nepochádza z okolností, ale z Božej prítomnosti. V tichu meditácie nie sme oddelení od sveta - práve naopak - stávame sa schopnými byť v ňom srdcom. Stávame sa ľuďmi pokoja, nositeľmi svetla, tými, ktorí nepotrebujú rozumieť všetkému, aby mohli milovať. Vstupujeme do rytmu Najsvätejšej Trojice, kde láska neprestáva prúdiť. Tam, kde je Otec, je Syn. Kde je Syn, tam vanie Duch.

Každé jedno opakovanie modlitbového slova, každý nádych v tichu, každá chvíľa trpezlivosti je ako kvapka, ktorá vyhĺbi v srdci prameň. Voda živá začína tiecť. Nie od nás, ale v nás.

Slovo, ktoré opakujeme, môže byť jednoduché a hlboké zároveň. Mnohí kresťania používajú aramejské slovo Maranatha - znamená: „Príď, Pane!“. Nie je to výkrik do prázdna, ale tichá modlitba túžby, ktorá pozýva Boha do hĺbky nášho bytia.

Spoločenstvá a Hnutia

Od Druhého vatikánskeho koncilu sú rôzne hnutia a spoločenstvá riadnou súčasťou cirkvi. „Duchovní pastieri si totiž dobre uvedomujú, aký veľký osoh sú laici pre celú cirkev.

Spoločenstvo mi dáva hnaciu silu práve v čase, keď je to ťažké. Postupom času sa z mládežníckeho stretka stali rodiny. Peter s manželkou Gabikou boli prvým manželským párom, ktorý vzišiel zo spoločenstva, a postupne sa pridávali ďalšie. Odvtedy sa datuje vznik multigeneračného spoločenstva Marana Tha tak, ako je teraz.

Spoločenstvo Marana Tha je súčasťou Združenia kresťanských spoločenstiev mládeže a patrí aj do národnej služby CHARIS, ktorá združuje charizmatické hnutia a prúdy.

„Máme ľudí s rôznou spiritualitou. Patria k nám chváliči, ktorí majú radi hudbu, alebo ľudia, čo sa radšej stíšia pred sviatosťou. Máme členov, čo sa radi modlia ruženec alebo rôzne pobožnosti, ale na spoločných akciách dvíhajú ruky a nemajú s tým problém. Snažíme sa podujatia robiť tak, aby si každý prišiel na svoje. Svoje pevné miesto má aj adorácia.

Keď organizujú nejaké podujatie, najskôr idú za dekanom alebo biskupom po požehnanie. Spoločenstvo Marana Tha poskytuje vnútornú formáciu pre záväzných členov a tí pripravujú evanjelizačné podujatia pre verejnosť.

Fungujú približne v 60 skupinách po osem až desať členov, ktorí sa stretávajú každý týždeň. Celé spoločenstvo s niekoľkými stovkami ľudí sa stretne raz mesačne na spoločnej nedeľnej sv. omši. Po nej má modlitby chvál, formačnú prednášku a neformálny obed.

Manželské večery tvorí osem stretnutí, počas ktorých manželom pripravia večeru pri sviečkach a oni majú možnosť vo dvojici diskutovať o témach z prednášok.

Venujú sa tiež službe mladým aj birmovancom. Každý piatok pripravujú pre šesťdesiat až sto mladých ľudí program prispôsobený ich generácii. Asi najväčším evanjelizačným podujatím, ktoré pripravujú od roku 1995, je konferencia Oheň, kde sa stretáva niekoľko tisíc veriacich.

Za najväčšie ovocie, ktoré spoločenstvo prinieslo, považuje to, že veriaci nielen v Prešove menia svoje životy, obracajú sa a dokážu sa zaviazať fungovať v spoločenstve.

Viera a Láska

Už vo svojej prvej encyklike som ponúkol určité myšlienky poukazujúce na úzke spojenie medzi týmito dvoma teologálnymi čnosťami - vierou a láskou. Vychádzajúc zo základného tvrdenia apoštola Jána: „A my, čo sme uverili, spoznali sme lásku, akú má Boh k nám” (1 Jn 4, 16), som upozornil na to, že „na začiatku toho, že je niekto kresťanom, nestojí etické rozhodnutie alebo veľkolepá myšlienka, ale skôr stretnutie sa s udalosťou, s Osobou, ktorá ponúka životu celkom nový horizont a tým aj zásadné smerovanie […] Pretože nás Boh miloval ako prvý (porov. 1 Jn 4, 10), láska už nie je len ,prikázaním‘, ale je odpoveďou na dar lásky, s ktorým nám Boh ide v ústrety“ (Deus caritas est, 1).

Viera predstavuje osobné prihlásenie sa - ktoré zahŕňa všetky naše schopnosti - k bezpodmienečnej a „vášnivej“ Božej láske k nám, ktorá sa naplno zjavila v Ježišovi Kristovi. Viera je stretnutím s Bohom ako Láskou, ktorá neoslovuje len srdce, ale aj rozum: „Uznanie živého Boha je cestou k láske a súhlas našej vôle s jeho vôľou spája náš rozum, vôľu a city do všetko zahrnujúceho aktu lásky. To je však proces, ktorý neustále prebieha: láska nikdy nie je ukončená ani úplná“ (tamže, 17).

Preto je pre všetkých kresťanov a osobitne pre tých, ktorí pracujú v charitatívnej službe, nutné, aby verili, že každé „stretnutie s Bohom v Kristovi, ktoré prebudí v nich lásku, otvorí ich srdcia pre druhých, aby láska k blížnemu nebola pre nich prikázaním, daným zvonku, ale dôsledkom ich viery, ktorá sa stáva činnou skrz lásku” (tamže, 31a). Kresťan je človek, ktorého si Kristus získal svojou láskou, a preto, hnaný touto láskou - „caritas Christi urget nos” (2 Kor 5,14) - je hlboko otvorený pre konkrétne prejavy lásky k blížnemu (porov. tamže, 33).

„Viera nám ukazuje Boha, ktorý nám dal svojho Syna a tak v nás vyvoláva víťaznú istotu, že je naozaj pravda: Boh je láska! [...] Viera, vedomá si Božej lásky, ktorá sa nám ukazuje na kríži v Ježišovom prebodnutom srdci, vyvoláva aj v nás lásku. Ona je svetlom - napokon jediným -, ktoré stále novým spôsobom prežaruje temný svet a dáva nám odvahu žiť a pracovať“ (tamže, 39).

Celý kresťanský život je odpoveďou na Božiu lásku. Prvou odpoveďou je práve viera, ako údivom a vďačnosťou naplnené prijatie jedinečnej Božej iniciatívy, ktorá nás predchádza a vyzýva. „Áno“ viery poznačuje začiatok veľkolepých dejín priateľstva s Pánom, ktoré napĺňa celý náš život a dáva mu plný zmysel. Bohu však nestačí, že jednoducho prijmeme jeho bezpodmienečnú lásku. Neobmedzuje sa len na to, že nás miluje, ale chce nás k sebe pritiahnuť, aby nás mohol tak hlboko zmeniť, že budeme môcť spolu so sv. Pavlom povedať: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2, 20).

Ak ponecháme priestor Božej láske, staneme sa mu podobní a budeme mať podiel na jeho láske. Otvoriť sa jeho láske značí dovoliť mu, aby žil v nás a priviedol nás k tomu, aby sme milovali s ním, v ňom a ako on; až potom bude naša viera „činná skrze lásku“ (Gal 5, 6) a Boh bude „ostávať“ v nás (porov. 1 Jn 4, 12).

Viera značí poznať pravdu a stotožniť sa s ňou (porov. 1 Tim 2, 4); láska k blížnemu značí „žiť podľa pravdy“ (porov. Ef 4, 15). Skrze vieru sa rodí naše priateľstvo s Pánom; láskou k blížnemu sa toto priateľstvo živí a kultivuje (porov. Jn 15, 14 n.). Viera nám umožňuje prijať prikázanie nášho Pána a Učiteľa; láska nám dáva blaženosť, ak podľa neho konáme (porov. Jn 13, 13 - 17). Vo viere sme splodení ako Božie deti (porov. Jn 1, 12 n.); láska nám umožňuje konkrétne zotrvať v stave Božích detí a prinášať ovocie Ducha Svätého (porov. Gal 5, 22). Viera nám umožňuje spoznať dary, ktoré nám Boh vo svojej dobrote a veľkodušnosti zveril; láska k blížnemu umožňuje, aby prinášali plody (porov. Mt 25, 14 - 40).

Je zrejmé, že vieru a lásku k blížnemu nemožno nikdy od seba oddeliť, či dokonca stavať proti sebe. Obe tieto teologálne čnosti sú úzko navzájom spojené a bolo by zavádzajúce stavať ich do protikladu alebo dialektického vzťahu. Totiž na jednej strane je limitujúci každý postoj, ktorý zdôrazňuje prioritu a rozhodujúci význam viery, pričom podceňuje konkrétne skutky lásky, ba temer nimi pohŕda, redukujúc lásku k blížnemu len na akési humanitárne akty. Na druhej strane je však rovnako obmedzujúce obhajovanie prílišného uprednostňovania lásky a jej skutkov, akoby skutky mohli nahradiť vieru. Kresťanský život spočíva v tom, že zakaždým znovu vystupujeme na vrch stretnutia s Bohom, aby sme následne po zostúpení, obohatení láskou a silou, ktorú nám Boh daruje, mohli slúžiť našim bratom a sestrám s rovnakou láskou ako on.

Vo Svätom písme vidíme, že zápal apoštolov za ohlasovanie evanjelia, ktoré prebúdza vieru, sa úzko spája s láskyplným záujmom o službu chudobným (porov. Sk 6, 1 - 4). V Cirkvi musia stáť kontemplácia a akcia - v istom zmysle symbolizované postojmi sestier Márie a Marty - bok po boku a vzájomne sa dopĺňať (porov. Lk 10, 38 - 42). Vzťah k Bohu musí byť pritom vždy prioritný a každé autentické delenie sa o dobrá musí byť v duchu evanjelia zakorenené vo viere (porov. Katechéza na generálnej audiencii 25. apríla 2012).

V skutočnosti máme občas sklon redukovať pojem lásky k blížnemu len na solidaritu alebo na jednoduchú humanitárnu pomoc. Treba si uvedomiť, že najvyšším skutkom lásky k blížnemu je práve ohlasovanie evanjelia, teda „služba Slovu”. Neexistujú žiadne prospešnejšie a teda dobročinnejšie skutky voči blížnemu ako lámať spolu s ním chlieb Božieho slova, umožniť mu podieľať sa na radostnej zvesti evanjelia, uviesť ho do vzťahu s Bohom. Hlásanie evanjelia je tým najvyšším a najkomplexnejším povznesením človeka. Ako napísal Boží služobník, pápež Pavol VI. vo svojej encyklike Populorum progressio, ohlasovanie Krista je prvým a základným faktorom rozvoja (porov. n. 16). Je to pôvodná, prežívaná a ohlasovaná pravda Božej lásky k nám, ktorá otvára náš život pre prijatie tejto lásky a umožňuje integrálny rozvoj ľudstva i každého človeka (porov. tamže, n. 42).

V skutočnosti všetko vychádza z lásky a smeruje k láske. Bezvýhradná Božia láska sa zjavila cez ohlasovanie evanjelia. Pokiaľ ide o vzťah medzi vierou a skutkami lásky, nájdeme v Liste sv. Pavla Efezanom vyjadrenie, ktoré hádam najlepšie vystihuje ich vzájomné spojenie: „Lebo spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval. Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi pre dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali” (2, 8 - 10).

Z toho je jasné, že celá spásna iniciatíva vychádza z Boha, z jeho milosti, z jeho odpustenia prijatého vo viere. No táto iniciatíva v žiadnom prípade neobmedzuje našu slobodu a našu zodpovednosť, ale ju skôr robí autentickou a zameriava ju na skutky lásky k blížnemu. Tie totiž nie sú predovšetkým ovocím ľudského úsilia, ktorým by sa človek mohol chváliť, ale vznikajú zo samotnej viery, pramenia z milosti, ktorú Boh dáva v hojnosti. Viera bez skutkov je ako strom, ktorý neprináša ovocie: tieto dve čnosti sa navzájom podmieňujú.

Tak ako všetky Božie dary, aj viera a láska odkazujú na pôsobenie Ducha Svätého (porov. Gal 5, 22). Viera, ktorá je darom i odpoveďou, nám zjavuje pravdu o Kristovi ako vtelenej a ukrižovanej Láske, úplne a dokonale sa stotožňujúcej s Božou vôľou a s nekonečným Božím milosrdenstvom voči blížnemu. Viera zakoreňuje v srdci a v duchu neotrasiteľné presvedčenie, že iba táto Láska je jedinou skutočnosťou, ktorá víťazí nad zlom a nad smrťou. Viera nás povzbudzuje, aby sme hľadeli do budúcnosti s čnosťou nádeje, v dôveryplnom očakávaní, že víťazstvo Kristovej lásky sa zavŕši.

Láska k blížnemu nás zasa uvádza do Božej lásky, ktorá sa stala viditeľnou v Kristovi, a osobne i existenciálne nás spája s úplným a nepodmienečným obetovaním sa Ježiša Otcovi a jeho bratom a sestrám. Duch Svätý do nás vlieva lásku, a tak nám umožňuje mať účasť na Kristovej vlastnej obete: na jeho synovskej obete voči Bohu Otcovi a bratskej obete voči všetkým ľuďom (porov. Rim 8, 14 - 17; 1 Jn 3, 1 - 3).

Vzťah medzi týmito dvoma čnosťami sa podobá vzťahu medzi dvoma sviatosťami Cirkvi: krstom a Eucharistiou. Krst (sviatosť viery - sacramentum fidei) predchádza Eucharistiu (sviatosť lásky - sacramentum caritatis), no je na ňu aj zameraný, lebo ona predstavuje plnosť kresťanskej cesty. Podobne aj viera predchádza lásku, stáva sa však autentickou až vtedy, keď je korunovaná láskou. Všetko vychádza z pokorného prijatia viery (z poznania, že sme Bohom milovaní), ale všetko musí dospieť k pravde lásky (schopnosti milovať Boha a blížneho), ktorá ako naplnenie všetkých čností pretrvá naveky (porov. 1 Kor 13).

Počas Pôstneho obdobia sa pripravujeme na slávenie udalosti ukrižovania a vzkriesenia, skrze ktorú Božia láska vykúpila svet a rozžiarila dejiny. Nech je tento vzácny čas pre vás všetkých príležitosťou na oživenie viery v Ježiša Krista, aby ste vstúpili na cestu jeho lásky - lásky k Otcovi a ku každému človeku, ktorého stretnete vo svojom živote.

Kresťanstvo a Dejiny

Časová zhoda tohto Jubilea so vstupom do nového tisícročia bez toho, že by sme podliehali chiliastickým fantáziam, určite prospela vnímaniu Kristovho tajomstva vo veľkom horizonte dejín spásy. Kresťanstvo je náboženstvo, ktoré sa včlenilo do dejín! Boh chcel na pôde dejín uzavrieť s Izraelom zmluvu a pripraviť tak v plnosti času (Gal 4,4) narodenie Syna v lone Panny Márie.

Keď pozeráme na Krista v jeho božskom a ľudskom tajomstve, on je základom a stredobodom dejín, je ich zmyslom a posledným cieľom. Lebo skrze toho, ktorý je Slovo a obraz Otca, povstalo všetko (Jn 1,3; porov. Kol 1,15). Jeho vtelenie, ktoré vrcholí vo veľkonočnom tajomstve a v dare Ducha Svätého, predstavuje pulzujúce srdce času, tajomnú hodinu, v ktorej sa priblížilo Božie kráľovstvo (porov. Mk 1,15) a zapustilo do našich dejín korene, ako horčičné semeno, predurčené stať sa veľkým stromom (porov. Mk 4,30-32).

Príchod Kráľovstva

Mnohí si predstavujú Božie kráľovstvo ako niečo abstraktné alebo ako niečo, čo sa dá dosiahnuť iba prechodom do inej „dimenzie“, respektíve po smrti. Ježiš nám predložil modlitbu k Otcovi, kde sa hovorí o kráľovstve. Ale predstavuje nám tento verš smrť alebo život? Máme čakať niekoľko desaťročí na niečo alebo túžobne očakávať smrť? Čakanie znamená prežívanie, byť mŕtvy už počas života!!!

Príď. Príchod niečoho znamená začiatok. „Príď prosím načas, aby sme stihli ten vlak.“ Kristov príchod symbolizuje počiatok. Jeho činy a slová ohlasujú, že nikto nemusí čakať na nič! A to je niečo úžasné! Mám všetko, čo potrebujem UŽ teraz, a keď si toto uvedomím, musí to byť vidieť. Prestaň už vyčkávať na lepšie časy.

„Bol to krásny sen, slnečný deň. Sama som sa prechádzala, úplne šťastná som si poskakovala ako to robia malé deti, a potom som sa otočila a išiel za mnou nejaký pastier s ovečkou a všetci ho zdravili,“ povedala mi jedno ráno moja snúbenica.

Príchod Božieho kráľovstva vyžaduje zmenu myslenia, premenu človeka k lepšiemu. Snaž sa, aby uverili aj skrze teba, že si synom/dcérou Božieho kráľovstva.

Touto druhou prosbou je „Marana tha“, volanie Ducha a nevesty: „Príď, Pane Ježišu!“ „Aj keby už vopred nebolo stanovené v modlitbe, že máme prosiť o príchod Kráľovstva, sami od seba by sme mali vyjadriť túto prosbu a ponáhľať sa objať [túto] našu nádej. Duše mučeníkov pod oltárom s obžalobou volajú k Pánovi: ,Dokedy, Pane, svätý a pravdivý, nebudeš súdiť a pomstiť našu krv na tých, čo obývajú zem?‘ (Zjv 6,10). Veď zaiste ich odplata bude určená na konci čias.

V Modlitbe Pána ide najmä o konečný príchod Božieho kráľovstva pri Kristovom návrate. Táto túžba však neodvádza Cirkev od jej poslania na tomto svete, lež skôr ju k nemu zaväzuje.

tags: #marana #tha #svaty