Knihy o teológii sú neoddeliteľnou súčasťou kresťanskej literatúry. Nie sú určené len pre kňazov a študentov teológie, ale pre každého kresťana, ktorý berie vážne náuku viery. Je potrebné, aby Cirkev mala rozumných kresťanov, ktorí vedia, na čom je ich viera postavená a nedajú sa zlákať a pomýliť blúdnymi náukami, ktoré sú im predkladané. Neustále by sme sa mali vzdelávať, každý podľa svojich možností, aby sme dobre poznali to, čomu veríme.
Objektívna viera je súhrnom právd a udalostí, ktoré Boh zjavil. Tieto pravdy sú obsiahnuté v prameňoch Božieho zjavenia a Cirkev ich predkladá, aby sa v ne verilo. Hovoríme tomu poklad viery (depositum fidei). Subjektívna viera je tá, ktorou veríme (fides, qua creditur), ktorou uznávame za pravdivé to, čo sa nám predkladá veriť.
Písmo a Tradícia tvoria jeden poklad Božieho zjavenia. Písmo sväté je Božie slovo, ktoré bolo napísané z vnuknutia Ducha Svätého. Samotné Písmo vzniklo v Tradícii. V prípade evanjelií to bolo konkrétne tak, že apoštoli hlásali evanjelium a svätopisci zapísali, čo počuli. Dokonca aj samotný kánon kníh Sv. Písma pochádza z Tradície.
Tradícia je Božie slovo, ktoré Pán Kristus a Duch Svätý zveril apoštolom, aby ho, osvietení Duchom pravdy, neporušené odovzdávali svojim nástupcom, svojou kazateľskou činnosťou verne zachovávali, vysvetľovali a šírili. Alebo skrátene: Tradícia je učenie s apoštolským pôvodom. Vyvíja sa jednak hlásaním apoštolov a tiež postupným prehlbovaním tajomstva zvereného Cirkvi. Posvätná tradícia dáva učeniu o Ježišovi dynamiku a sviežosť (nie je možné všetko zapísať do niekoľkých kníh).
Sv. Tradícia je Božie slovo, ktoré Ježiš zveril apoštolom, aby ho v Duchu Svätom neporušené odovzdávali svojim nástupcom. Aby ho verne zachovávali, vysvetľovali a šírili svojou kazateľskou činnosťou. Písmo sväté je Božie slovo, ktoré bolo napísané svätopiscami z vnuknutia Ducha Svätého. A preto Cirkev nečerpá istotu o všetkom, čo bolo zjavené, jedine zo Svätého písma. Aké sú tri kritéria na interpretáciu Sv. Aké sú zmysly Sv.
Boh osvietil svätopiscov, aby v Písme bolo všetko to a len to, čo si Boh prijal. Spismi apoštolských otcov, cirkevných spisovateľov, neskorších teológov, liturgickým kultom, presvedčením veriacich - v celom živote Cirkvi - v jej vede, umení, liturgii, zvykoch. Je to progresívne podávanie Božích právd v Božom zjavení. Nie je len usporiadanie teoretických poznatkov; uľahčuje nájdenie zmyslu života, smeruje človeka k Bohu a ku konečnému šťastiu.
Teológia je veda o viere, nie viera. Výsledky T sú predmetom viery až po vyhlásení autoritou Cirkvi. Byť veriacim je nutnou podmienkou pre teológa. Neveriaci nemôže byť teológom, ale len filozofom náboženstva, jeho psychológom a historikom alebo sociológom.
Dogma je výrok, ktorý je predmetom božskej a katolíckej viery. Musí patriť k úradnému Božiemu zjaveniu (nie k súkromnému zjaveniu). Kvantitatívny (substanciálny) vývoj dogiem - pravdy viery pribúdajú, je to progresívne podávanie Božích právd v Božom zjavení. Kvalitatívny (akcidentálny) vývoj - začína sa zavŕšením kvantitatívneho vývoja. Zjavené pravdy sa nemenia, ale prehlbujú, rozvíjajú, vysvetľujú.
Zdravý rozum nám predkladá základy viery. Prostredníctvom rozumného preskúmania svedectiev a vonkajších znakov možno rozumom dospieť k existencii Boha a zjavenia. Ak metodický výskum v akomkoľvek vednom odbore postupuje naozaj vedecky a v súlade s morálnymi normami, nikdy nebude v skutočnom rozpore s vierou, lebo majú spoločný základ v Bohu.
Viera je dobrovoľnou odpoveďou Bohu. Kánon SP je úplný zoznam posvätných Kníh Starého a Nového Zákona, v určenom počte a poradí. Pod inšpiráciou rozumieme, že každý spis Svätého písma má dvoch autorov. Boh je autor principalis (teda prvý autor; pôvodca) a pisateľ je autor instrumentalis (nástroj pôvodcu). Prvoradým autorom Biblie je Boh. Človek je len aktívnym nástrojom Boha. Autorom Svätého písma je Boh.
Kresťanstvo je náboženstvom vteleného a živého Božieho Slova. Aby slová Písma nezostali mŕtvou literou, musí nám Ježiš Kristus, večné Slovo živého Boha, skrze Ducha Svätého „otvoriť myseľ, aby sme porozumeli Písmu.
Latinská teológia chápe Trojicu ako jednotu Boha, jedinú substanciu, božstvo ako čosi inpersonálne a prepersonálne. Proroctvá, výroky o osobnej Múdrosti, o osobnom Slove, o Mesiášovi, o Synovi Božom neboli spojené v SZ v jednej osobe. Iba v Kristovi nám bola zjavená táto odlíšená personalita. Popierajú reálny rozdiel medzi božskými Osobami.
Ide o biblický termín, ktorý patrí do ekonómie. U Boha je to poznávanie seba samého a tým vyslovenie Slova. Je to vzájomná láska medzi Otcom a Synom, medzi Prvou a Druhou Božskou Osobou. Boh je rozhovorom lásky. Otec je otcom Synovi, Syn je synom Otcovi a Duch Svätý je ním vzhľadom na Otca a Syna. Otec je Boh, Syn ja Boh a Duch Svätý je Boh. Všetky tri osoby spolu sú jeden Boh.
Anzelm priniesol spresnenie, ktoré prijal Florentský koncil v r. Znamená to, že Boh, ktorý pôsobí ako nerozdielna Trojica sa nám raz javí ako Otec, pretože sa o nás stará svojou prozreteľnosťou, inokedy ako Syn - prichádza ako Posol, v ktorom je plnosť Zjavenia.
Arnoldova spiritualita vychádzala z tajomstva Najsvätejšej Trojice. Svojím životom chcel vzdať slávu „jednému a trojjedinému Bohu!“ Hlboká úcta k Najsvätejšej Trojici má u neho svoje korene už v jeho rodičovskom dome, kde ju mohol pozorovať u svojich rodičov. Ako mladý kňaz sa v tejto úcte prehĺbil tým, že svoje teologické štúdiá doplnil štúdiom diel sv. Tomáša Akvinského a hlavne štúdiom diela „Tajomstvá kresťanstva“ od dogmatika J. M. Scheebena. Takto do jeho života vstupuje fascinujúce tajomstvo Božieho vnútorného života a jeho lásky, ktoré sa stáva aj hlavnou motiváciou pre zasvätenie jeho života misijnej činnosti.
P. Spomedzi Božských osôb si P. Arnold uctieval špeciálnym spôsobom Božieho Syna, vtelené Božie Slovo. Niekoľko mesiacov pred otvorením misijného domu v Steyli podáva čitateľom najnovšie správy a končí slovami: „Nech nám pomáha Božie Slovo prebývajúce v Božskom Srdci.“ Preto sa ani netreba diviť, že pre svoju prvú misijnú spoločnosť si vybral meno „Spoločnosť Božieho Slova“. Navyše zostavil aj štvrťhodinovú modlitbu, ktorá je akoby zhrnutím jeho trojičnej, inkarnačnej a misijnej spirituality.
Život človeka stvoreného na obraz a podobu Božiu sa odohráva v troch dimenziách: vertikálnej, horizontálnej a vnútornej. Vertikálna dimenzia sa týka vzťahov, ktoré má človek s tými, ktorí sú spoločensky „nad” ním: otec, matka, učiteľ, predstavený… Tu sa učí rozvíjať postoje ako poslušnosť, učenlivosť a poriadok. Ak prijme túto rovinu, naučí sa byť synom či dcérou, rešpektovať autoritu. Ak ju neprijme, potom sa to prejaví v jeho vzbure voči otcovi a autorite, zvedie ho z cesty a urobí anarchistom (odporcom akéhokoľvek poriadku). Horizontálna dimenzia sa týka vzťahov s tými, čo sú „pri“ človeku, čiže na jeho rovine. Sú to súrodenci, priatelia, spolužiaci, kolegovia… Táto dimenzia napomáha rast hodnôt ako bratstvo, rovnosť, priateľstvo, solidarita. Ktokoľvek žije na tejto dimenzii, stáva sa bratom či sestrou. Vnútorná dimenzia pozýva človeka na vytvorenie vzťahu a zosúladenie sa s tým, čo je v jeho „vnútri“, v jeho srdci. Je to svet Ducha, ale i tvorivosti, kreativity. Tu rastú hodnoty ako zvnútornenie sa, načúvanie srdcu, ticho, reflektovanie nad životom. Tu sa človek zakoreňuje. Ak chce byť človek autentický, vyvážený, s hĺbkou, musí v sebe rozvinúť všetky tri dimenzie.
Keď si otvoríme Sv. Písmo, stretávame a spoznávame Boha, ktorý je „nad“ nami. Je to Boh Otec, Otec všetkých, milosrdný a odpúšťajúci. Potom tam nachádzame Ježiša, ktorý je naším Pánom. Ale keďže sa stal jedným z nás, je aj naším bratom, je „pri“ nás. A nachádzame tam aj Ducha Svätého, ktorý je Boh v našom „vnútri“, v hĺbke nášho bytia. Sme „chrámami Ducha Svätého“. Najsvätejšia Trojica je aj vzor každého spoločenstva.
Ikona Svätej Trojice od Andreja Rubleva
Božia láska nepozná hranice. Jediný spôsob, ako možno dokázať dokonalú lásku, je vzdať sa všetkého, čo v sebe vlastníme.
Listy, ktoré P. Arnold písal svojim spoločníkom a misionárom, začínali vždy pozdravom: Vivat Deus Unus et Trinus in Cordibus Nostris - Nech žije svätý trojjediný Boh v našich srdciach.
V roku 2016 sa podľa zámeru Svätého Otca Františka slávil Rok milosrdenstva. Otvorili sa Sväté brány, aby sa Božie milosrdenstvo vylialo do duší súčasníkov. Práca chce vyzvať k tomu najdôležitejšiemu, aby si každý drahokam Božieho milosrdenstva dobrusoval sám v sebe a mohol v každom z nás zažiariť vnútornou a jedinečnou krásou, tak ako to len Boh pre nás vymyslel vo svojej túžbe od večnosti.
Prehľad vybraných kníh o teológii:
| Názov knihy | Autor | Téma |
|---|---|---|
| Vyznania | Sv. Augustín | Autobiografické dielo o duchovnej ceste |
| Keď Duch Svätý píše môj život | Elias Vella | O pôsobení Ducha Svätého v živote |
| O zasvätenom panenstve | Sv. Augustín | Teológia panenstva a zasväteného života |
| Komentáre k Novému zákonu (zväzok 1) | MarekPeter Dubovský et al. | Odborný komentár k Evanjeliu podľa Marka |
| Múdrosť kresťanských mystikov | David Torkington | Výzvy k prehĺbeniu modlitby |
| Muži a ženy jsou z ráje | Mary Healyová | Úvod do teologie těla Jana Pavla II |