Dogmatika o Bohu: Boh je láska

Kresťanská dogmatika tvrdí, že Boh je láska. Ale ako sa prejavuje táto láska a čo nám hovorí o Bohu ľudská existencia?

Teológia tela: Muž a žena stvorení na Boží obraz

Kresťanská dogmatika tvrdí, že muž a žena boli stvorení na Boží obraz. Čo to však skutočne znamená? Čo nám o Bohu napovedá ľudská telesnosť? „Naše tela nie sú iba biologické, sú aj - a najmä - teologické,“ tvrdí Christopher West z Inštitútu teológie tela v úvode knihy Teológia jeho/jej tela. Jej autor, teológ a spisovateľ Jason Evert, v útlej publikácii zrozumiteľnou formou predstavuje myšlienky, ktoré rozvíjal už Ján Pavol II. a ktoré sú dnes v cirkvi všeobecne prijímané (aj keď v konzervatívnejších odnožiach málo známe): myšlienky o tom, čo presne znamená biblické konštatovanie, že Boh stvoril muža a ženu „na svoj obraz a podobu“ a hlavne, čo z toho vyplýva pre samotného človeka.

Mužská sila a poslanie

Každý muž si vraj v sebe nosí bytostnú, možno verbálne nikdy nevyjadrenú otázku: Mám na to? Teda - som dosť mužný? Asi každý muž by o sebe radšej počul slová „ten je ale silný, statočný, odvážny, mužný…“ ako „ten je milučký, sladučký…“. Nie je náhoda, že mužov odmala priťahuje dobrodružstvo, že sú (v porovnaní so ženami) viac aktívni, výbojní, že majú radšej šport, akčné filmy, rýchle autá, výzvy, adrenalín… Podľa myšlienok teológie tela je sila mužskou podstatou; a to nie len tá telesná: „Skutočnosť fyzickej sily poukazuje na hlbšiu realitu toho, že pravá mužskosť si vyžaduje vnútornú silu. Všetko to presvedčenie, vytrvalosť, charakter a odvaha vystihujú muža viac ako čokoľvek iné.“ Je len na mužovi (a na jeho charaktere), ako svoju silu použije - či sa z neho stane „predátor“ alebo „ochranca“; či bude pre okolie zosobnením nezvládnutej agresivity, alebo pocitu bezpečia.

Vzťah muža k žene

Najväčšou výzvou a zároveň najväčším vnútorným bojom je pre (zdravého) muža určite vzťah k žene, respektíve ženám všeobecne: nakoľko muži majú až 20x viac testosterónu, ako ich nežnejšie polovičky, je očividné, že ich sexuálne túžby sú intenzívnejšie. Avšak napriek všeobecnej (pomýlenej) mienke o tom, že kresťanstvo chápe sexualitu ako niečo hriešne, nie je to tak; práve naopak. Úlohou muža je však „tieto túžby usporiadať podľa požiadaviek pravej lásky“. Autor kladie dostatočný dôraz na to, aby vysvetlil, ako sa stať pravým mužom a tak sa priblížiť nielen k svojej podstate, ale aj k ženám (spôsobom, ktorý im neublíži ani ich neponíži) a zároveň aj k Bohu. „Boh nemá v úmysle vymazať našu mužskosť a vyhubiť naše vášne. Keď muž naozaj miluje ženu, neznamená to, že ho prestane fascinovať, alebo že mu chýba sexuálna túžba. Integruje túto túžbu po nej s túžbou po tom, čo je pre ňu najlepšie. Inými slovami, zjednotí eros (sexuálnu príťažlivosť) a agapé (obetujúcu sa lásku). Nanešťastie muži a ženy v modernom svete neveria, že takéto zjednotenie je možné. (…) Dokonca si môžeš všimnúť, že Hollywood predstavuje iba gayov ako takých mužov, ktorí ženu neohrozujú a dokážu byť priateľmi. Ináč povedané, žena je v bezpečí iba vtedy, keď je v spoločnosti mužov, ktorých zdravá mužská sexuálna túžba bola zlikvidovaná.

Žena: Stelesnenie tajomstva

Každá žena v sebe nosí túžbu byť pre niekoho krásna, očarujúca. Každá žena chce pocítiť, že pre niekoho stojí za to, aby si ju všimol, aby o ňu bojoval, aby ju chránil, aby sa o ňu snažil. Mnohé dnešné ženy sa však tejto svojej bytostnej túžby boja, dokonca až natoľko, že sa ju snažia poprieť: príliš emancipované ženské, mužatky, utiahnuté sivé myšky, cyničky, všetky tie, ktoré si myslia, že si nezaslúžia byť milované: to všetko sú príklady zranených žien, ktoré nie sú schopné veriť, že sú Božími dcérami, a že boli stvorené na to, aby boli ich bytostné túžby naplnené. Každá žena je stelesnením tajomstva, ktoré sa oplatí hľadať - tajomstvá však majú byť odhaľované, nie vystavované. Vnútorná potreba ženy (byť dobíjaná, obletovaná) je vyjadrená už v anatómii jej tela: zatiaľ čo muž má pohlavné orgány vonku, tie ženské sú schované a chránené vo vnútri. Podobne ako do duše, ani do tela si žena nevpustí každého. To „neznamená, že ženské telo je nedostupné, ale že je prístupné iba tomu, kto je hodný doň vstúpiť“.

Mnohé dnešné ženy sa však práve tejto svojej stránky boja - boja sa byť skutočnými ženami, boja sa nechať dobíjať, boja sa, že ostanú na ocot (inými slovami, že si ich nikto nevšimne, že nikomu nebudú stáť za to, aby o ne bojoval) a možno aj preto sa tak ľahko ponúkajú, možno preto sa toľko „vylepšujú“… Iné sa zase rozhodli, že to, čo dostali ako dar (svoju ženskosť, svoje ženské telo), neponúknu ako dar pre vyvoleného, ale zužitkujú po svojom. V našej spoločnosti sú, žiaľ, len dve pracovné oblasti, kde ženy dlhodobo zarábajú viac ako muži: modeling a prostitúcia. Skutočným Božím plánom však nie sú nesebavedomé, utiahnuté ženy, ktorých ženskosť (a teda aj identita) sa potláča (ako napríklad v radikálnych odnožiach islamu), rovnako ako jeho plánom nie sú prehnane samostatné ženy, ktoré k svojmu životu (vraj) mužov nepotrebujú. V skutočnom Božom pláne nie sú ženy menejcenné ani nadradené - sú rovnocenné, majú však iné poslanie, ako muži.

Krása ženy odzrkadľuje Boha

„Všetka krása pochádza od Boha a odzrkadľuje ho. (…) Žena má jedinečnú úlohu pri zjavovaní Boha svetu. Nič na nebi sa nevyrovná kráse Boha a nič na zemi sa nepriblíži kráse ženy. (…)Tak, ako jeho krása, aj tvoja krása je mocná. Azda len poznamenajme, že krása ženy spočíva už v samotnej jej ženskosti, nie je obyčajný fyzický atribút a už vôbec nie sploštený konzumný (kvázi mediálny) obraz „krásy“, často podporovaný kozmetickým lobby. Práve dnešná spoločnosť mnohé ženy klame - niektoré z nich podľa svojich (dovolím si tvrdiť - chorých) zásad presviedča, že nie sú krásne, kým… (neschudnú, nekúpia si tamto, nebudú používať henten produkt…), iné zase učí robiť si zo svojej krásy modlu a biznis.

Podľa autorov teológie tela (i podľa autora tejto konkrétnej knihy) „existuje dôvod na to, aby dievčatá túžili po rozochvení z toho, že sú vyhľadávané, že sa im niekto venuje a stará sa o ne. Mužoch uchvacuje obletovanie a ženy sú hodné hľadania a získavania.“ Je krásne a fascinujúce, ako sa mužské a ženské túžby dopĺňajú. A to nie len tie telesné. On chce dobíjať, ona chce byť dobíjaná. On chce objavovať, ona chce byť objavovaná. On chce získavať, ona chce byť získavaná. On chce triumfovať, ona chce byť triumfom. On je očarený krásou, ona ju stelesňuje. On je silný, ona krehká. Ona potrebuje, aby ju niekto chránil a bránil, on je dosť silný, aby to dokázal.

Tak, ako boli mužské a ženské telo vytvorené, aby sa dokázali spojiť, aj mužské a ženské duše majú schopnosť zjednocovať sa. Podobne ako na telesnej rovine, aj tu je však potrebná istá rozdielnosť. Ak by muž a žena mali rovnaké telá, neboli by schopní mať koitus. Ak by muž a žena mali rovnaké psyché, neboli by pre seba navzájom tak príťažliví a fascinujúci, nedokázali by sa obohatiť. V svete, ktorí nám denne dokazuje, aké náročné je pre muža a ženu vytvoriť plnohodnotný a stabilný pár, pôsobí teológia tela takmer ako manna. Učí nás totiž, že práve naša rozdielnosť nás spája, dopĺňa a obohacuje.

Ak je mimomanželská sexualita v rámci cirkevných prikázaní považovaná za „hriech“ (Psl. *grěchъ je je už predkresťanský výraz, pričom pôvodný význam bol chyba, zísť z cesty), nie je to preto, že by bola zlá. Práve naopak, manželská sexualita je temer posvätná, ba dokonca je považovaná za najdokonalejší obraz toho, ako Boh miluje človeka. Tak, ako sa dopĺňajú muž a žena, dopĺňa Boh človeka. Teológia je fascinujúca náuka o človeku, ale aj o Bohu. Ničí predsudky a mýty o skostnatených náukách cirkvi, a poodhaľuje to, čo je v nás beztak hlboko dané. Predstavuje Boha, ktorý sa zjavuje aj v tom, ako nás stvoril: v mužskej sile, túžbe dobíjať, uchádzať sa, chrániť, budovať, a v ženskej túžbe a schopnosti byť krásnou, objavovanou, dobíjanou, hľadanou.

Teológia tela je skvelou príležitosťou spoznať fascinujúceho Boha a fascinujúcu stránku našej ľudskej podstaty. Zabudnite na chvíľu na všetky tie reči o hriechoch, pekle… A skrátka sa tešte z toho, že ste. Muž. Alebo Žena. Božie deti. Teológia jeho/jej tela.

Poznanie Boha svetlom viery

Nadprirodzené poznanie Boha je oproti prirodzenému poznaniu omnoho bohatšie a neomylne isté. Plynie z nadprirodzeného zjavenia Božieho. Tu na yemi sa toto poznanie deje vierou a vo večnosti videním Boha.

• Ako k viere je nevyhnutne potrebné svetlo viery, tak ani Boha nemožno vidieť bez svetla slávy.
• Videnie Boha v nebi je poznanie priame a bezprostredné.
• Je priame a zreteľné.
• Nemôže byť výstižné, aby poznávajúci vyčerpal všetko, čo je v Bohu poznateľné.

Dogma: Boha môžeme poznať svetlom viery.

Poznanie Boha svetlom viery sa:

• Čerpá z nadprirodzeného zjavenia Božieho.
• Prijíma sa svetlom viery, t.j. úkonom viery, rozširuje jeho obzory a zo svojej povahy potvrdzuje všetku pravdu, získanú samotným rozumom.

Vo svojej kresťanskej viere nachádza človek kľúč k pochopeniu zmyslu života a všetkých jeho ťažkostí, spôsobených hriechom.

Božie vlastnosti: Všemohúcnosť

Boh je všemohúci. Dogma. Moc je princíp, ktorý vykonáva to, čo rozum poznáva a vôľa rozkazuje. Božiu moc si nesmieme zamieňať s činnými potenciami stvorených bytostí. U Boha - bytosti absolútne jednoduchej - je prirodzenosť a činnosť jedna a tá istá vec. Činné potencie u Boha nie sú, lebo Boh je jediný číri Akt, preto všetka činnosť Božia, ktorou Boh pôsobí navonok je jediný akt Boží s jeho podstatou absolútne totožný.

Apoštolské vyznanie viery a za ním ostatné vyznania viery ako článok viery vyznávajú: Verím v Boha Otca všemohúceho. Božia všemohúcnosť znamená, že Boh môže urobiť všetko, čo chce, t.j. všetko skutočné a možné.

Najsvätejšia Trojica: Vzor spoločenstva

„Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst. Listy, ktoré P. Arnold písal svojim spoločníkom a misionárom, začínali vždy pozdravom: Vivat Deus Unus et Trinus in Cordibus Nostris - Nech žije svätý trojjediný Boh v našich srdciach. Arnoldova spiritualita vychádzala z tajomstva Najsvätejšej Trojice. Svojím životom chcel vzdať slávu „jednému a trojjedinému Bohu!“ Hlboká úcta k Najsvätejšej Trojici má u neho svoje korene už v jeho rodičovskom dome, kde ju mohol pozorovať u svojich rodičov. Ako mladý kňaz sa v tejto úcte prehĺbil tým, že svoje teologické štúdiá doplnil štúdiom diel sv. Tomáša Akvinského a hlavne štúdiom diela „Tajomstvá kresťanstva“ od dogmatika J. M. Scheebena. Takto do jeho života vstupuje fascinujúce tajomstvo Božieho vnútorného života a jeho lásky, ktoré sa stáva aj hlavnou motiváciou pre zasvätenie jeho života misijnej činnosti. P. Spomedzi Božských osôb si P. Arnold uctieval špeciálnym spôsobom Božieho Syna, vtelené Božie Slovo. Niekoľko mesiacov pred otvorením misijného domu v Steyli podáva čitateľom najnovšie správy a končí slovami: „Nech nám pomáha Božie Slovo prebývajúce v Božskom Srdci.“ Preto sa ani netreba diviť, že pre svoju prvú misijnú spoločnosť si vybral meno „Spoločnosť Božieho Slova“. Navyše zostavil aj štvrťhodinovú modlitbu, ktorá je akoby zhrnutím jeho trojičnej, inkarnačnej a misijnej spirituality.

Život človeka stvoreného na obraz a podobu Božiu sa odohráva v troch dimenziách: vertikálnej, horizontálnej a vnútornej. Vertikálna dimenzia sa týka vzťahov, ktoré má človek s tými, ktorí sú spoločensky „nad” ním: otec, matka, učiteľ, predstavený… Tu sa učí rozvíjať postoje ako poslušnosť, učenlivosť a poriadok. Ak prijme túto rovinu, naučí sa byť synom či dcérou, rešpektovať autoritu. Ak ju neprijme, potom sa to prejaví v jeho vzbure voči otcovi a autorite, zvedie ho z cesty a urobí anarchistom (odporcom akéhokoľvek poriadku). Horizontálna dimenzia sa týka vzťahov s tými, čo sú „pri“ človeku, čiže na jeho rovine. Sú to súrodenci, priatelia, spolužiaci, kolegovia… Táto dimenzia napomáha rast hodnôt ako bratstvo, rovnosť, priateľstvo, solidarita. Ktokoľvek žije na tejto dimenzii, stáva sa bratom či sestrou. Vnútorná dimenzia pozýva človeka na vytvorenie vzťahu a zosúladenie sa s tým, čo je v jeho „vnútri“, v jeho srdci. Je to svet Ducha, ale i tvorivosti, kreativity. Tu rastú hodnoty ako zvnútornenie sa, načúvanie srdcu, ticho, reflektovanie nad životom. Tu sa človek zakoreňuje. Ak chce byť človek autentický, vyvážený, s hĺbkou, musí v sebe rozvinúť všetky tri dimenzie.

Ale čo to má spoločné s Najsvätejšou Trojicou? Obrazne by sme si to mohli predstaviť takto: Keď si otvoríme Sv. Písmo, stretávame a spoznávame Boha, ktorý je „nad“ nami. Je to Boh Otec, Otec všetkých, milosrdný a odpúšťajúci. Potom tam nachádzame Ježiša, ktorý je naším Pánom. Ale keďže sa stal jedným z nás, je aj naším bratom, je „pri“ nás. A nachádzame tam aj Ducha Svätého, ktorý je Boh v našom „vnútri“, v hĺbke nášho bytia. Sme „chrámami Ducha Svätého“. Najsvätejšia Trojica je aj vzor každého spoločenstva.

Jedna stará ruská legenda hovorí o tom, ako cár pozval všetkých na oslavu svojich narodenín. Všetci sa vydali na cestu. Okoloidúci chlapec počul ich nárek a poradil im: „Nech slepý vezme chromého na chrbát. Tak je to i v našom živote. Keď sa dáme na cestu životom, sme odkázaní na pomoc druhých. Africká múdrosť hovorí: „Ak chceš ísť rýchlo, choď sám.

Tabuľka: Trojičná spiritualita a dimenzie života

tags: #dogmatika #o #bohu #boh #je #laska