Preto sa čítania Veľkonočnej vigílie, ktorá je slávením nového stvorenia v Kristovi, začínajú opisom stvorenia. V byzantskej liturgii je tento opis vždy prvým čítaním na vigílie veľkých sviatkov Pána.
I. Hlas Slov
„A Pán hovoril k vám z ohňa; zvuk slov ste počuli, ale postavu ste nevideli, okrem hlasu“ (Dt 4, 12), tak hovorí Mojžiš, pripomínajúc skúsenosť, ktorú Izrael zažil v trpkej samote Sinajskej púšte. Pán sa vtedy neukázal v obraze či inom spodobení, ani ako socha podobná zlatému teľaťu, lež ako „hlas slov“. Tento hlas vstúpil na scénu v samotných počiatkoch stvorenia a preťal ticho ničoty: „Na počiatku... Tu povedal Boh: ,Buď svetlo!‘ a bolo svetlo... Na počiatku bolo Slovo... a to Slovo bolo Boh... Stvorenie nepochádza zo vzájomného boja medzi bohmi, ako to tvrdila starobylá mezopotámska mytológia, ale zo slova, ktoré víťazí nad ničotou a vytvára bytie.
Źalmista spieva takto: „Pánovým slovom povstali nebesia a dychom jeho úst všetky ich voje... Lebo on riekol a stalo sa, on rozkázal a všetko bolo stvorené“ (Ź 33, 6.9). A sv. Pavol opakuje, že Boh „oživuje mŕtvych a volá k bytiu to, čoho niet“ (Rim 4, 17). To bolo prvé, „kozmické“ Zjavenie. Stvorenie je teda podobné obrovskej stránke knihy, ktorá sa otvára pred celým ľudstvom, aby v nej mohlo čítať Stvoriteľovo posolstvo: „Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk. Deň dňu o tom podáva správu a noc noci to dáva na známosť. Nie sú to slová, nie je to reč, ktorá by sa nedala počuť.
Božie slovo stojí však aj na počiatku ľudských dejín. Muž a žena, stvorení „na Boží obraz a podobu“ (porov. Gn 1, 26 - 27), nesú v sebe božskú pečať, a preto môžu vstúpiť do dialógu so svojím Stvoriteľom, no môžu sa tiež od neho vzdialiť a odmietnuť ho hriechom. Božie slovo teda zachraňuje i súdi, vstupuje do drámy dejín plnej rozličných udalostí a osudov: „Videl som utrpenie svojho ľudu v Egypte a počul som jeho volanie... Viem o jeho utrpení. Preto som zostúpil, aby som ho vyslobodil z moci Egypťanov a vyviedol ho z tej krajiny do krajiny krásnej a priestrannej...“ (Ex 3, 7 - 8).
1. Účinné, tvoriace a zachraňujúce Božie slovo
Účinné, tvoriace a zachraňujúce Božie slovo je teda počiatkom bytia i dejín, počiatkom stvorenia i vykúpenia. Pán ide v ústrety ľudstvu, zvestujúc: „Riekol som a splnil!“ (Ez 37, 14). Boží hlas však prechádza aj ďalšou etapou, ktorou je etapa písaného slova. Ide o Graphé alebo Graphaí, teda Sväté písmo, ako sa hovorí v Novom zákone.
Už Mojžiš zostúpil z vrchu Sinaj, „v rukách mal dve tabule zákona, ktoré boli popísané na oboch stranách; boli popísané z prednej i zo zadnej strany. Tabule boli Božím dielom a písmo bolo Božím písmom - vyrytým na tabuliach“ (Ex 32, 15 - 16). Sväté písmo je „svedectvom“ o Božom slove v písanej forme, je kánonickým, historickým a literárnym pamätným spisom, svedčiacim o Zjavení v udalostiach stvorenia a spásy. Božie slovo teda predchádza a prevyšuje Bibliu, hoci je „Bohom vnuknutá“ a obsahuje účinné Božie slovo (porov. 2 Tim 3, 16). Preto v centre našej viery nie je len táto kniha, ale aj dejiny spásy a ako vidíme, konkrétna osoba: Ježiš Kristus, Božie Slovo, ktoré sa stalo telom, človekom, dejinami.
Práve preto, že horizont Božieho slova objíma a presahuje Sväté písmo, je nutná trvalá prítomnosť Ducha Svätého, ktorý „uvedie do plnej pravdy“ (Jn 16, 13) toho, kto číta Bibliu. Toto je tá veľká Tradícia: účinná prítomnosť „Ducha pravdy“ v Cirkvi, správkyne Svätého písma, hodnoverne interpretovaného cirkevným magistériom. Pomocou Tradície možno dospieť k pochopeniu, interpretácii, odovzdávaniu Božieho slova a k vydávaniu svedectva o ňom. Sám sv.
Katechéza o stvorení je mimoriadne dôležitá. Týka sa samých základov ľudského a kresťanského života, lebo vysvetľuje odpoveď kresťanskej viery na základnú otázku, ktorú si kládli a kladú ľudia všetkých čias: „Odkiaľ pochádzame?“ „Kam ideme?“ „Aký je náš pôvod?“ „Aký je náš cieľ?“ „Odkiaľ pochádza a kam smeruje všetko, čo jestvuje?“ Tieto dve otázky, čiže otázku o pôvode a otázku o cieli, nemožno oddeliť. Majú rozhodujúci význam pre zmysel a orientáciu nášho života a nášho konania.
Otázka o pôvode sveta a človeka je predmetom mnohých vedeckých výskumov, ktoré veľmi obohatili naše poznatky o veku a rozmeroch vesmíru, o vznikaní živých foriem, o prvom objavení sa človeka. Tieto objavy nás nabádajú väčšmi obdivovať veľkosť Stvoriteľa a vzdávať mu vďaky za všetky jeho diela a za inteligenciu a vedomosti, ktoré dáva vedcom a bádateľom.
II. Slovo sa stalo telom
V gréckom origináli sú len tri základné slová: Lógos sarx eghéneto, „Slovo sa telom stalo“. Predsa však sú nielen vrcholom poetického a teologického klenotu, ktorým je prológ Evanjelia podľa Jána (1, 14), ale aj samotným srdcom kresťanskej viery. Večné Božie Slovo vstupuje do priestoru a času a berie na seba ľudskú tvár a identitu, je také skutočné, že sa možno k nemu priblížiť priamo, ako to urobila skupina Grékov v Jeruzaleme, ktorá vyjadrila želanie: „Chceli by sme vidieť Ježiša“ (Jn 12, 20 - 21). Kristus je „Slovo, ktoré je u Boha a ktoré je Bohom“, je „obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia“ (Kol 1, 15); no je tiež Ježišom z Nazareta, ktorý kráča po cestách bezvýznamnej provincie Rímskeho impéria, hovorí tamojším jazykom, nesie črty určitého národa, židovského národa a jeho kultúry. Ježiš Kristus je teda skutočný, krehký a smrteľný, je dejinami i človečenstvom, no je aj slávou, božstvom, tajomstvom: tým, ktorý nám zjavil Boha, ktorého nikto nikdy nevidel (porov. Jn 1, 18).
Kresťanská tradícia často prirovnáva Božie Slovo, ktoré sa stalo telom, s tým istým Slovom, ktoré sa stalo knihou. Veľmi jasne to vystupuje vo Vyznaní viery, kde sa hovorí, že Boží Syn si „mocou Ducha Svätého vzal telo z Márie Panny“, ale vyznáva sa tiež viera v rovnakého „Ducha Svätého, ktorý hovoril ústami prorokov“. Druhý vatikánsky koncil prijal túto starobylú tradíciu, podľa ktorej „Synovo telo je Písmo, ktoré nám bolo odovzdané“ - ako tvrdí sv.
Aj Biblia je „telom“, „literou“. Je totiž vyjadrená v konkrétnych jazykoch, v rôznych literárnych a historických formách, v pojmoch súvisiacich so starobylou kultúrou. Uchováva spomienky na často tragické udalosti a jej stránky sú nezriedka posiate krvou a násilím. Z jej vnútra vyžaruje úsmev ľudstva a prúdia jeho slzy, vystupuje z nej modlitba nešťastných a radosť zamilovaných. Pre tento jej „telesný“ rozmer si vyžaduje aj historickú a literárnu analýzu, ktorá sa vykonáva pomocou rôznych metód a prístupov, ponúkaných biblickou exegézou. Takéto poznanie je teda nevyhnutné: ak ho opomenieme, môžeme upadnúť do fundamentalizmu, ktorý v praxi popiera vtelenie Božieho Slova do dejín, neuznáva, že v Biblii je toto Slovo vyjadrené v ľudskom jazyku, preto ho treba rozlúštiť, skúmať a pochopiť, a tiež ignoruje fakt, že božská inšpirácia nezmazala historickú totožnosť a vlastnú osobnosť ľudských autorov.
Pre jednotné a plné pochopenie Svätého písma je teda nutná „živá tradícia celej Cirkvi“ (DV 12) a viera. Ak totiž ostaneme len pri „litere“, Biblia ostane iba slávnostným dokumentom z minulosti, vznešeným etickým a kultúrnym svedectvom. Ak vylúčime vtelenie, môžeme upadnúť do dvojznačného fundamentalizmu alebo vágneho spiritualizmu či psychologizmu. Znalosť exegézy sa preto musí nerozlučne snúbiť s duchovnou a teologickou tradíciou, aby božská a ľudská jednota Ježiša Krista a Písma nebola narušená. Len v tejto znovu nájdenej harmónii zažiari Kristova tvár vo svojej plnosti a pomôže nám odhaliť inú jednotu. Ide o hlbokú a vnútornú jednotu Svätého písma, jeho bytia, ktoré predstavuje 73 kníh, no pritom tvoria len jediný kánon, jediný dialóg Boha s ľudstvom, jediný plán spásy.
„Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi“ (Hebr 1, 1 - 2). On je pečaťou, „alfou i omegou“ (Zjv 1, 8) dialógu medzi Bohom a jeho stvoreniami, ktorý prebieha v čase a ktorý potvrdzuje Biblia.
III. Cirkev - Dom Božieho Slova
Požehnania dané tým, ktorí žijú podľa Božieho slova | Božia Cirkev
Tak ako si v Starom zákone božská múdrosť postavila v meste mužov a žien svoj dom spočívajúci na siedmich stĺpoch (porov. Prís 9, 1), aj v Novom zákone má Božie Slovo svoj dom: je ním Cirkev, ktorej vzorom je materské spoločenstvo v Jeruzaleme, Cirkev, založená na Petrovi a na apoštoloch, ktorá dnes prostredníctvom biskupov v spoločenstve s Petrovým nástupcom naďalej uchováva, ohlasuje a vykladá Božie slovo (porov. LG 13).
1. Ohlasovanie Božieho slova
Ide teda predovšetkým o učenie apoštolov, čiže o ohlasovanie Božieho slova. Apoštol Pavol nás upozorňuje, že „viera je z hlásania a hlásanie skrze Kristovo slovo“ (Rim 10, 17). Z Cirkvi vychádza hlas ohlasovateľa, ktorý všetkým predkladá kerygmu, prvotné a základné ohlasovanie, ktoré sám Ježiš počas svojho verejného účinkovania predkladal poslucháčom: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1, 15). Apoštoli zvestovaním Kristovej smrti a zmŕtvychvstania ohlasujú začiatok Božieho kráľovstva, ktoré je rozhodujúcim Božím zásahom do ľudských dejín: „A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4, 12).
Kresťan vydáva svedectvo o tejto nádeji „skromne, s bázňou a s dobrým svedomím“, no zároveň je pripravený, že ho môže postihnúť, ba dokonca zvaliť búrka odmietania a prenasledovania, uvedomujúc si, že je „lepšie trpieť za dobré skutky, ak je to Božia vôľa, ako za zlé“ (1 Pt 3, 16 - 17). V Cirkvi zaznieva aj katechéza: je určená na to, aby u kresťana prehĺbila „chápanie Kristovho tajomstva vo svetle Božieho slova, aby ním nasiakol celý človek“ (Ján Pavol II., Catechesi tradendae, 20). No vrcholom ohlasovania je homília, ktorá je aj dnes pre mnohých kresťanov hlavným momentom stretnutia s Božím slovom. Pri tomto úkone sa služobník musí stať aj prorokom.
Ohlasovanie, katechéza a homília teda predpokladajú čítanie a pochopenie, vysvetlenie a interpretáciu, zapojenie mysle i srdca. V ohlasovaní sa uskutočňuje dvojaký pohyb. Prvým sa vystupuje k prameňom posvätných textov a udalostí, k prvotným výrokom dejín spásy, aby bolo možné pochopiť ich význam a posolstvo. Druhým sa zostupuje do prítomnosti, do dnešného dňa, prežívaného poslucháčom či čitateľom, stále však v Kristovom svetle, ktoré je žiarivou niťou spájajúcou Písma. Tak to robil sám Ježiš - ako sme už povedali - na ceste z Jeruzalema do Emauz v spoločnosti dvoch svojich apoštolov. Tak to robil aj diakon Filip na ceste z Jeruzalema do Gazy, keď s etiópskym vysokým hodnostárom nadviazal symbolický dialóg: „Aj rozumieš, čo čítaš?... Ako by som mohol, keď mi to nik nevysvetlí?“ (Sk 8, 30 - 31). Cieľom ohlasovania je plné stretnutie s Kristom vo sviatosti.
Aj pokiaľ ide o lámanie chleba, použijeme na ilustráciu scénu z Emauz (porov. Lk 24, 13 - 35), lebo reprodukuje to, čo sa každý deň deje v našich chrámoch. Namiesto Ježišovej homílie o Mojžišovi a prorokoch ide pri stolovaní o jeho lámanie eucharistického chleba. Je to okamih intímneho dialógu Boha so svojím ľudom, akt novej zmluvy spečatenej Kristovou krvou (porov. Lk 22, 20) a najvyšší čin Slova, ktoré sa vo svojom obetovanom tele ponúka ako pokrm. Ide o prameň a vrchol života a poslania Cirkvi. Evanjeliové rozprávanie o Poslednej večeri, pamiatke Kristovej obety, pri ktorej bolo ustanovené slávenie Eucharistie, sa vzývaním Ducha Svätého stáva udalosťou a sviatosťou. Preto Druhý vatikánsky koncil v jednom veľmi pôsobivom texte tvrdí: „Cirkev vždy mala v úcte Božie písma tak, ako samo Pánovo telo - najmä v posvätnej liturgii. Neprestáva prijímať chlieb života zo stola Božieho slova a zo stola Kristovho tela a podávať ho veriacim“ (DV 21).
Tretím pilierom duchovnej budovy Cirkvi, domu Božieho slova, sú modlitby, utkané - ako pripomína sv. Pavol - zo „žalmov, hymnov a duchovných piesní“ (Kol 3, 16). Privilegované miesto prirodzene zaujíma liturgia hodín, modlitba Cirkvi par excellence, ktorá má stanovovať rytmus dní a období kresťanského roka a ponúkať veriacim - predovšetkým v žaltári - každodenný duchovný pokrm.
2. Lectio divina
Lectio divina sa začína čítaním (lectio) textu, ktoré vzbudzuje otázku po autentickom poznaní jeho reálneho obsahu: čo hovorí biblický text osebe? Nasleduje meditácia (meditatio), centrom ktorej je otázka: čo hovorí biblický text nám? Potom sa dostávame k modlitbe (oratio), ktorá predpokladá ďalšiu otázku: čo odpovieme Pánovi na jeho slovo my? Pred čitateľom, ktorý takto meditatívne číta Božie slovo, vystupuje Mária, Pánova matka, ktorá „zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2, 19; porov. 2, 51), nachádzajúc hlbokú niť, ktorá spája zdanlivo nesúvisiace udalosti, skutky a veci do veľkého Božieho plánu - ako sa o tom hovorí v gréckom origináli.
Veriaci, ktorý číta Bibliu, si tiež môže pred očami premietnuť postoj Márie, Martinej sestry, ktorá sedí pri Pánových nohách a počúva jeho slová, nedovoliac, aby jej vonkajšie rušenia úplne pohltili ducha, a ponechajúc tak voľný priestor pre ten „lepší podiel“, ktorý jej nemôže byť odňatý (porov.
A tu sme pri poslednom pilieri, ktorý podopiera Cirkev, dom Božieho slova. Je to koinonia, bratské spoločenstvo, iné meno pre agapé, čiže kresťanskú lásku. Ježiš nám pripomína, že na to, aby sme sa mohli stať jeho bratmi a sestrami, musíme byť tými, „čo počúvajú Božie slovo a uskutočňujú ho“ (Lk 8, 21). Opravdivo počúvať znamená poslúchať a konať tak, aby v živote zakvitla spravodlivosť a láska, a v živote i v spoločnosti vydávať svedectvo v súlade s výzvami prorokov, ktorí neustále spájali Božie slovo so životom, s vierou a počestnosťou, s kultom a so sociálnou angažovanosťou.
To opakovane pripomínal aj Ježiš, počnúc známym napomenutím v reči na vrchu: „Nie každý, kto mi hovorí: ,Pane, Pane,‘ vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 7, 21). V tejto vete akoby sme počuli ozvenu Božieho slova ohlasovaného prorokom Izaiášom: „Tento ľud približuje svojimi ústami a svojimi perami ma ctí, srdce si však vzďaľuje odo mňa“ (29, 13). Tieto napomenutia sa týkajú aj partikulárnych cirkví, pokiaľ nie sú verné v počúvaní Božieho slova a neposlúchajú ho. Božie slovo teda musí byť viditeľné a čitateľné už zo samotnej tváre veriaceho a z jeho rúk, ako to odporúčal sv. Gregor Veľký.
Vo sv. Benediktovi a v ďalších veľkých Božích ľuďoch totiž videl svedkov spoločenstva s Bohom a s bratmi, teda Božie slovo, ktoré sa stalo životom. Spravodlivý a verný človek nielenže „vysvetľuje“ Písma, ale ich aj „dosvedčuje“ pred druhými, ako živú a konkrétnu realitu. Preto je živá lectio, vita bonorum, život dobrých tiež žijúcich čítaním Božieho slova. Už sv.
V dome Božieho slova sa stretávame aj s bratmi a sestrami z iných cirkví a cirkevných spoločenstiev, ktorí napriek stále pretrvávajúcim rozdeleniam spoločne s nami prechovávajú úctu a lásku k Božiemu slovu, ktoré je počiatkom a zdrojom prvej a skutočnej, hoci ešte nie plnej jednoty.
IV. Slovo Vychádza do Sveta
„Zo Siona vyjde náuka a Pánovo slovo z Jeruzalema“ (Iz 2, 3). Personifikované Božie slovo vychádza zo svojho domu, z chrámu, a vydáva sa na cesty sveta, v ústrety veľkej púti, na ktorej sa zúčastňujú národy sveta, hľadajúc pravdu, spravodlivosť a pokoj. Aj v dnešných sekularizovaných mestách, na ich námestiach a cestách, kde zdanlivo prevláda neverectvo a ľahostajnosť a zlo víťazí nad dobrom - vytvárajúc dojem víťazstva Babylonu nad Jeruzalemom - jestvuje skrytá túžba, zárodok nádeje, záchvev očakávania. Ako čítame v Kn...
| Vlastnosť Boha | Popis |
|---|---|
| Všemohúcnosť | Boh má absolútnu kontrolu nad sebou a svojím stvorením. |
| Vševedúcnosť | Boh je najvyšším kritériom pravdy a nepravdy, jeho myšlienky sú vždy pravdivé. |
| Všadeprítomnosť | Božia moc a poznanie siahajú do všetkých častí jeho stvorenia, Boh je prítomný všade. |