Pozornosti obyvateľov a návštevníkov Bratislavy neunikne najpôsobivejšia dominanta Bratislavy, Katedrála sv. Martina, ktorá je spolu s hradom charakteristickým symbolom mesta. Dóm sv. Martina je jednou z dominánt mesta. Ich vzájomné dejiny sú prepojené.
Dóm sv. Martina, resp. Katedrála sv. Martina v Bratislave je najzachovalejším a najväčším gotickým kostolom v Bratislave. Je dominantou a symbolom hlavného mesta Bratislava a patrí k jeho najvýznamnejším historickým pamiatkam.
Začiatky a Vývoj Dómu
Historické dejiny pôvodne gotickej sakrálnej stavby v historickej zóne Bratislavy sú uzko prepojené s dejinami Bratislavského hradu. V minulosti sa nachádzal na hrade a na jeho premiestnenie do podhradia bolo potrebné schválenie pápežov. Pôvodne mal dvoch patrónov, používal patrocínium zaniknutého chrámu na Bratislavskom hrade aj staršieho podhradného kostola, ktorý pôvodne stál na jeho mieste.
Kráľ Imrich I. požiadal v roku 1204 pápeža Inocenta III. o povolenie premiestniť prepošstvo z hradu do podhradia. V roku 1221 pápež Honorius III. dal súhlas k premiestneniu kompetencií farského Kostola Najsvätejšieho Spasiteľa. Najskôr začali využívať už existujúci kostolík sv. Martina, ktorý zbúrali a na jeho mieste po roku 1273 postavili nový, v románskom slohu. Keďže kostol už viac nepostačoval potrebám rastúceho mesta, rozhodlo sa pre stavbu nového prepoštského chrámu, teraz už v gotickom slohu.
S jeho stavbou sa začalo začiatkom 14. stor. na mieste staršieho románskeho kostola. Stavba Dómu sv. Martina prešla počas svojej stáročnej existencie zložitým stavebným vývojom a pôvodným staviteľským zámerom bolo postaviť baziliku (s najvyššou strednou loďou), neskôr sa rozhodli pre halovú (sieňovú) stavbu s rovnakou výškou lodí (roky 1311 - 1314).
V 14. a v 15. storočí to znamenalo, že kostol používal obidve patroníciá. Starý kostol, najsvätejšieho Spasiteľa( Salvátora) a sv. Martin z Tours. Zasvätenie Najväčšiemu Spasiteľovi sa v 17. storočí prenieslo na chrám zverený jezuitom a dómu zostal len dnešný patrón sv. Martin z Tours.
Je nepochybne najzachovalejším a najväčším gotickým kostolom v Bratislave. Vďaka svojej veľkosti už po stáročia dominuje panoráme mesta. Na stavbe a prístavbách sa podieľali známi stavitelia pracujúci na Dóme sv. Štefana vo Viedni.
Gotické Úpravy a Rozšírenie
Jeho súčasťou bolo polygonálne (s mnohouholníkmi) ukončené presbytérium, oproti súčasnému kratšie a vtiahnutá veža s bočnými priestormi. Vchádzalo sa doň severným portálom s tympanonom (polkruhová plocha nad vstupným portálom) s reliéfom Najsvätejšej Trojice. Je datovaný do obdobia 30. - 40. rokov 14. storočia a je orientovaný do dnešnej kaplnky sv. Anny. Toto umelecké dielo patrí medzi najcennejšie architektonické detaily katedrály.
Za vlády Žigmunda Luxemburského vznikol na južnej strane západných priestorov portál, takmer identický so severným portálom, do ktorého vyúsťovala komunikácia z hradného kopca. Okolo roku 1420 zaklenuli priestory po stranách veže. Tak vznikli priestory na prízemí i napodlaží dnešnej empory (chóru). V južnom hornom priestore vznikla kaplnka, na klenáku ktorej je erb Českého kráľovstva. Dôvodom bola prítomnosť českej kráľovnej Žofie, vdovy po Václavovi IV., ktorá sa presťahovala do blízkeho kláštora Klarisiek.
Staviteľský zámer vytvoriť baziliku zmenili a v rokoch 1448 - 1452 pristúpili k halovému konceptu s rovnakou výškou lodí. Trojlodie zaklenuli osobitou klenbou s veľkolepou neskorogotickou geometrickou kompozíciou. Nový gotický kostol zasvätili v roku 1452 Najsvätejšiemu Spasiteľovi a sv. Martinovi.
Práce na výstavbe nového presbytéria boli ukončené v roku 1487. Zaujímavosťou je takmer nepozorovateľná asymetria, pravdepodobne zámerná, prevzatá z gotických stavieb južného Nemecka. Chrámová loď znázorňuje Kristovo telo na kríži a presbytérium sklon jeho hlavy. Do roku 1551 pristavili v neskorogotickom slohu kaplnku sv. Oproti kaplnke sv. Anny už v roku 1510 postavili južnú predsieň, ktorá nesie znaky nastupujúcej renesancie. Jej východný portál reprezentuje renesančnú architektúru s motívmi delfínov a exotického ovocia.
Po desaťročiach stavebných prác bola vysvätená centrálna loď v roku 1452 a definitívnym zavŕšením stredovekého vývinu bratislavského Dómu bola prístavba, neveľká neskorogotická predsieň pristavaná k južnému portálu okolo roku 1510.
Barokové a Novogotické Úpravy
Osemnáste storočie bolo obdobím rozkvetu pre celé mesto. Na mieste bývalej gotickej sakristie pribudlo umelecky najhodnotnejšie dielo v celej Bratislave, kaplnka sv. Jána Almužníka. Dal ju v rokoch 1727 - 1732 postaviť Imrich Esterházy, ostrihomský arcibiskup a prímas krajiny, ktorý v tom čase sídlil v Prešporku. Investoval na vtedajšie pomery závratnú sumu 70 000 zlatých. Pre rozsiahlu podporu umenia si vyslúžil prímenie „uhorský Medici“.
Kaplnka bola postavená ako mauzóleum alexandrijského patriarchu sv. Jána Almužníka, do ktorej boli uložené telesné pozostatky svätca. Zároveň bola koncipovaná ako pohrebná kaplnka samotného arcibiskupa. Za hlavného architekta diela arcibiskup určil Georga Rafaela Donnera a takmer s určitosťou i Josepha Emanuela Fischera von Erlach. V slohovej rovine je kaplnka dielom viedenského barokového klasicizmu. Jej hranaté formy exteriérového plášťa poukazujú na autora diela - maliara Josepha Bernarda Krinnera.
Po vysvätení kaplnky zahájil Imrich Esterházy radikálnu barokizáciu mobiliáru presbytéria Dómu. Barokizovaný interiér s novým hlavným oltárom s jazdeckým súsoším sv. Martina, novými stallumami a bočnými oltármi, sa dňa 25. Exteriér chrámu v XVIII. - XX. Veľkú prestavbu veže a západného priečelia podmienil požiar v roku 1760.
Podľa návrhov Prvého Architekta Uhorskej Koruny v Bratislave Franza Antona Hillebrandta a pod vedením stavebného majstra Franza Karla Römischa stavebné práce realizovali v rokoch 1764 - 1765. K obnove prispela i samotná Mária Terézia, ktorej meno spolu s Jozefom II. sa uvádza na obhorenom pergamene z roku 1765. Tento dokument bol uložený vo vrchole helmice kostola a objavený pri snímaní koruny v rámci poslednej obnovy v roku 2010.
Prestavba v r. 1765 zahŕňala obnovu západnej fasády a veže podľa nového konceptu, s členením pilastrami, bosážou (murivo s plasticky zdôraznenými čelnými plochami jednotlivých kvádrov) a výraznými rímsami. Vežu nadstavali tehlovým murivom o nové podlažie a zavŕšili dvojdielnou helmicou, pokrytou medeným plechom, vo vrchole s pozláteným modelom uhorskej kráľovskej koruny.
V rámci úprav umiestnili na hlavnú korunnú rímsu barokové sochy, diela sochára Petra Buchbergera, z ktorých sa zachovala kamenná socha Krista, sv. Petra a sv. Pavla. Fasáda bola celoplošne natretá nabielo.
V rokoch 1835 - 1846 barokovú podobu fasád nahradilo novogotické tvaroslovie podľa projektu bratislavského staviteľa a architekta Ignáca Feiglera. Tak, ako Feiglerova úprava zlikvidovala Hillebrandtove reprezentačné fasády, taký istý osud postihol aj novogotickú úpravu. V rokoch 1968 - 1970 bola plastická ornamentika odstránená a na západnom priečelí ostali len novogotické kamenné okenné obruby, korunná rímsa veže a helmica s pozlátenými detailmi.
Korunovácie v Dóme svätého Martina
Po obsadení veľkej časti krajiny v 16. stor. Turkami získal Prešporok titul korunovačného mesta uhorských kráľov. Korunovačným kostolom sa stal Dóm sv. Martina a prvá korunovácia sa tu uskutočnila v roku 1563. Spolu tu do roku 1830 korunovali 11 panovníkov a 7 kráľovských manželiek. Všetci tu korunovaní panovníci boli z rodu Habsburgovcov.
Korunovácia Leopolda I. v Bratislave
V predvečer korunovácie bola koruna a kráľovské insígnie prenesené z hradu, kde boli po celý čas strážené, do sakristie dómu.
To je pripomienkou na obdobie tureckej okupácie južných častí Uhorska, kedy sa Bratislavský hrad stal sídlom Habsburgovcov a Dóm sa stal miestom korunovácie uhorských kráľov. Dóm sv. Počas svojej existencie bol chrám prepoštským, farským, kapitulným aj korunovačným kostolom.
Najslávnejším obdobím dejín Dómu sv. Martina je obdobie rokov 1563 - 1830, kedy bol korunovačným chrámom Uhorského kráľovstva. Konalo sa tu 19 korunovácií, z toho bolo korunovaných 11 kráľov, vrátane Márie Terézie, a 8 kráľovských manželiek.
Od 11. novembra 2002 je Katedrála sv. Martina Národnou kultúrnou pamiatkou a od roku 2003 satu každoročne koná festival Korunovačné slávnosti, ktorý si pripomína niekdajšiu kráľovskú korunováciu.
Maximillian II korunovali ako 1. panovníka. Potom nasledovalo ďalších 18 korunovácií, vrátane korunovácie Márie Terézie, 25. júna 1741. Posledným kráľom, ktorý obdržal kráľovskú korunu Sv. Štefana pod hlavnou sochou svätého Martina, bol Ferdinand V. 28. septembra 1830.
Pozlátená replika tejto insígnie má čestné miesto na najvyššom mieste, na vrchole chrámovej veže. Jej sklenená podoba sa nachádza za hlavným oltárom je zobrazená spolu s korunovačným plášťom a žezlom. Sv. Martina pripomína, že v minulosti bol korunovačným kostolom. Viacnásobná prítomnosť svätoštefanskej koruny v Dóme sv.
Korunovačný zoznam na stene svätyne umelecky dotvorili tradičným výjavom anjelov nesúcich v rukách uhorskú korunu ako Boží dar verným kresťanským kráľom Uhorska.
| Panovník | Dátum korunovácie |
|---|---|
| Maximilián II. | 8. september 1563 |
| Mária Terézia | 25. jún 1741 |
| Ferdinand V. | 28. september 1830 |
Interiér Dómu svätého Martina
Dnešný stav interiéru chrámu, po viacnásobných prestavbách, pochádza z polovice devätnásteho storočia, kedy počas prísnej regotizácie dal architekt Jozef Lippert z chrámu odstrániť všetky renesančné a barokové prvky. Výnimku tvorí vzácne dielo Georga R. Donnera, ktorým je baroková socha svätého Martina. Pôvodne bola umiestnená na odstránenom hlavnom barokovom oltári. Neskôr bola premiestnená do exteriéru pred východnú fasádu polygonálneho záveru presbytéria a dnes sa nachádza v južnej lodi.
V Dóme sa zachovali štyri novogotické oltáre: Sedembolestnej Panny Márie (na tomto oltári je inštalované ranobarokové súsošie Piety zo staršieho oltára zo 17. storočia), oltár Svätého kríža, oltár svätého Ondreja a Hlavný, tzv. Korunovačný oltár.
Svätyňa (presbyterium) je oddelená od trojlodia troma schodmi z červeného mramoru. Po jej oboch stranách sú novogotické kanonické stally. Hlavný oltár z dielne J. Lipperta je v tvare gotického relikviára. Na hlavnom oltári je šesť patrónov mesta (svätý Juraj, svätá Alžbeta, svätý Vojtech, svätý Mikuláš, svätá Katarína Alexandrijská, svätý Florián). Vo vitráži okna nad oltárom je vyobrazený patrón chrámu - sv. Na severnej stene svätyne sa nachádza zoznam mien 11 uhorských kráľov a 8 kráľovien, slávnostne korunovaných na tomto mieste.
Na severnej stene presbytéria pochádza z čias neogotickej úpravy maľovaný dekoratívny rám s iniciálou písmena I, obsahujúcou postavu prvého uhorského kráľa Štefana I. Nad ľavým horným okrajom rámu dvojica anjelov nesie svätoštefanskú korunu. Rám obsahuje zoznam kráľov a kráľovien, ktorí boli v svätomartinskej katedrále korunovaní v rokoch 1563 - 1830.
Na severnej a južnej stene presbytéria sú v nikách umiestnené sochy apoštolov svätého Petra a Pavla. Na južnej stene je umiestnené neogotické pastofórium obsahujúce dvierka z pôvodného gotického pastofória z 15. storočia.
Hlavná loď je od bočných lodí vizuálne oddelená ôsmimi podpernými stĺpmi. Z hlavíc pilierov vybieha rebrová klenba pochádzajúca z prvej polovice 15. storočia. Do stredu stropu hlavnej lode umiestnili stavitelia prstencový svorník s otvorom do nebies prikrytý terčom so symbolom Ducha svätého.
Dominantou pravej (južnej) lode je oltár Sedembolestnej Panny Márie. Dominuje mu v strede osadená socha Panny Márie, držiacej v náručí ukrižovaného Krista. Súčasťou oltára sú reliéfne výjavy zo života Ježiša Krista. Na čelnej stene lode sa na podstavci nachádza skvost barokového sochárstva - bronzové súsošie Svätý Martin so žobrákom od Georga Rafaela Donnera z roku 1734. Vľavo od súsošia je postavená gotická krstiteľnica z roku 1409.
Ľavá (severná) chrámová loď obsahuje dva bočné oltáre. V smere od svätyne je prvým neogotický krídlový oltár Kríža, zvaný aj oltár Kalvárie. V jeho centre je umiestnené súsošie s ukrižovaným Kristom po stranách s Pannou Máriou a apoštolom Jánom. Druhým oltárom je oltár svätého Ondreja.
Umelecky najvýznamnejšou z kaplniek Katedrály svätého Martina je baroková kaplnka svätého Jána Almužníka. V rokoch 1729 - 1732 ju na mieste bývalej gotickej sakristie dal postaviť arcibiskup Imrich Esterházy. Bohatá drapéria oltára svätého Jána Almužníka s poletujúcimi anjelmi vrcholí v baldachýne. Predela oltára pozostáva zo siedmich bronzových, pôvodne pozlátených reliéfov pašiového cyklu: Bičovanie, Kristus na Olivovej hore, Nesenie kríža, Pieta, Stavanie kríža, Ukladanie do hrobu a Korunovanie tŕním.
Na južnej strane kaplnky je umiestnená postava Imricha Esterházyho - arcibiskupa kľačiaceho v mušľovej nike, s tvárou oproti veľkému oknu, modliaceho sa so sklonenou hlavou k oltáru v závere kaplnky.
Druhou samostatne stojacou kaplnkou je kaplnka svätej Anny pri severnom múre chrámu. Vznikla v roku 1514, kedy ju pristavali medzi druhý a štvrtý oporný pilier severnej lode. Tympanón nad portálom obsahuje motív Najsvätejšej Trojice - Boha Otca so stromom života a Krista - symbolu nového života, nad ktorými sa vznáša holubica - symbol Ducha svätého. Po stranách výjav adoruje dvojica anjelov. Reliéf je doplnený dvoma tzv. prefiguráciami Krista (symbolickými odkazmi na Kristovu obeť a zmŕtvychvstanie).
Interiérové vybavenie kaplnky je skromné. V jej závere je na podstavci umiestnené súsošie svätej Anny vyučujúcej Pannu Máriu. Z umeleckej výzdoby kaplnky zaujme ornamentálna výmaľba stropu, pochádzajúca z čias regotizácie chrámového interiéru, zakomponovaná do pôvodnej sieťovej klenby.
Dómska krstiteľnica je z bronzu a má tvar kalicha. Jej spodná časť, vysoká 92 cm, je najstarším objektom katedrály. Krstiteľnica je postavená na osemhrannom podstavci, typickom tvare baptistérií od prvých storočí kresťanstva. Symbolizuje to nedeľu ako „ôsmy deň“, nový deň zmŕtvychvstania.
Podvežie katedrály je vnútornými múrmi rozdelené na tri časti: južnú časť zaberá tzv. kaplnka kráľovnej Žofie, strednú časť sakristia a severnú tzv. kaplnka kanonikov. Kaplnka kráľovnej Žofie je pomenovaná po českej kráľovnej Žofii Bavorskej, manželke kráľa Václava IV..
Kaplnka má jednoduchú výzdobu. Po vretenovom schodisku sa z nej vystupuje do priestoru na druhom podlaží, ktorý sa v dávnej minulosti využíval ako bibliotheca, t. j. kapitulská knižnica. Išlo o najstaršiu knižnicu na území mesta, ktorej začiatky siahali až do 12. storočia. V časoch najväčšieho rozmachu jej knižničný fond obsahoval tritisíc päťsto kníh.
Stredná časť dómskeho podvežia, sakristia, sa spolu s miestnosťou na druhom podlaží využíva ako klenotnica. Kolekciu klenotnice tvorí vyše štyridsať kalichov, dvadsaťštyri relikviárov, desať monštrancií a niekoľko desiatok ďalších liturgických predmetov.
Severnú časť podvežia zaberá miestnosť zvaná locus consistorii, v ktorej sa konal obrad inštalácie nového kapitulského kanonika. Nad touto miestnosťou sa nachádzal priestor, ktorý slúžil ako kapitulský archív.
Vstupný priestor chrámu za hlavným vchodom je prekrytý organovou emporou, obnovenou v roku 1878. V roku 2010 bol na emporu inštalovaný nový organ. Organ je vyrobený z kvalitných druhov dreva a má štyritisíc píšťal (najmenšia má päť milimetrov, najväčšia desať metrov). V dóme sa nachádza aj druhý tzv. chórový organ. Ten bol postavený v roku 1867. Organ bol postavený v rámci regotizácie Dómu. Organovú skriňu architektonicky navrhol Jozef Lippert.
Pôvodne vo veži Dómu svätého Martina viselo šesť zvonov. Najväčší z nich, Wederin, bol odliaty v roku 1670 vo zvonárskej dielni Baltazára Herolda, má hmotnosť 2513 kilogramov. Okrem neho tu bolo päť ďalších zvonov: Zwölferin, Viertlerin, dva bezmenné zvony, Josefin a najmenší Zügenglocklein (umieráčik). V roku 1914 po začiatku prvej svetovej vojny však všetky zvony, okrem najväčšieho Wederina a najmenšieho Zügenglocklein (umieráčik), z veže zložili a roztavili.
Dnes je vo veži katedrály umiestnených osem zvonov. Okrem pôvodného Wederina bolo v novembri 2000 do zvonice slávnostne inštalovaných ďalších sedem zvonov, symbolických darov okolitých štátov.
Podzemie sa člení na viacero krýpt, z ktorých návštevníkom sú prístupné iba tzv. kanonická a mestská krypta. Jednou z najzaujímavejších častí je verejnosti neprístupná arcibiskupská hrobka nachádzajúca sa pod kaplnkou svätého Jána Almužníka, kde sú v honosných rakvách uložené telesné ostatky štyroch po sebe nasledujúcich ostrihomských arcibiskupov - prímasa Imricha Esterházyho, kardinála Mikuláša Čákiho, prímasa Františka Barkóczyho a kardinála Jozefa Baťána.
Ďalšou významnou kryptou pod Dómom je rodová hrobka Pálfiovcov pod severnou časťou Dómskeho sanktuária, ktorej vstup prekrýva mohutná kamenná platňa pod epitafom Jána Draškoviča pri severnom múre kostola. Do hrobky bolo v priebehu dvestoštyridsiatich piatich rokov uložených najmenej dvadsať osôb.
V rámci projektu TWO-ONE (SKHU/1902/1.1/021) bolo zreštaurovaných 14 epitafov v krypte pod kaplnkou sv.
Veža je vysoká 85 metrov a na jej vrchole je pozlátený 2×2 m veľký vankúš nesúci kópie maďarskej kráľovskej koruny. Imitácia je maximálne jeden meter vysoká a váži 300 kilogramov.